Predstava skonzumovania iného človeka sa väčšine ľudí protiví. Je to považované za niečo absolútne neprípustné, za niečoho, čoho by bol schopný len psychicky narušený jedinec. Aj keď je to však nechutný, neodpustiteľný zločin, je dobré byť informovaný o jeho pôvode a výskyte v našej histórii, ale aj o jeho prítomnosti. Ak ste sa práve chystali jesť, odporúčame vám na chvíľku odložiť tanier bokom. Aj keď to vôbec neznie príjemne, pred stovkami rokov bol kanibalizmus bežnou súčasťou kultúry.
Kanibalizmus je čin, pri ktorom jedinec konzumuje mäso a/alebo vnútorné orgány iného jedinca rovnakého druhu. Kanibali môžu byť ľudia, kedy sa kanibalizmus nazýva aj antropofágia, ale táto praktika sa objavuje aj u živočíchov, napríklad u rôznych druhov rýb, pavúkov, šimpanzov, modliviek, hrochov, bielych medveďov a mnohých iných živočíchov.
Predpokladá sa, že kanibalizmus existoval už pred 1,3 miliónmi rokov. V histórii ľudia praktizovali kanibalizmus z rôznych rituálnych, náboženských či iných dôvodov. Počas hladomorov, vojen a v chudobných oblastiach sa ľudia už po stáročia uchyľujú aj k jedeniu jeden druhého. V niektorých krajinách bol takisto rozšírený liečebný kanibalizmus - rôzne časti ľudských tiel sa pridávali do odvarov, pila sa ľudská krv alebo sa pripravovali rôzne zmesi z ľudských pozostatkov. Takéto praktiky vykonávali Číňania, Gréci, Indovia, Rimania aj obyvatelia Stredného východu. Niektorí verili, že ľudská krv vylieči epilepsiu, iní si prikladali ľudské mäso na rany a ďalší zas dúfali, že časti ľudského tela im pomôžu so žalúdočnými a tráviacimi problémami či reumatickými bolesťami.
Aj keď za bežných okolností by zdravý človek nikdy toho druhého nezjedol, existuje výnimka, a to kanibalizmus nutný k prežitiu. Či už tomu veríte alebo nie, tento druh je človeku vrodený. Ak sme zahnaní do kúta, inštinkt nás donúti nehľadieť na to, či je skutok morálny.
Príčiny kanibalizmu
O kanibalizme môžeme pritom hovoriť v niekoľkých kategóriách. Prvou je kanibalizmus z nedostatku. Poznáme viacero prípadov, keď bolo jedenie ľudského mäsa jedinou možnosťou prežitia. Dialo sa tak najmä v extrémnych podmienkach - napríklad pri obliehaní Leningradu počas druhej svetovej vojny, počas veľkého hladomoru na Ukrajine v tridsiatych rokoch minulého storočia či počas občianskej vojny v Číne. Knihy i sfilmovania sa dočkal príbeh uruguajského ragbyového tímu, ktorého lietadlo havarovalo v Andách v októbri 1972. Niekoľko ľudí prežilo a celé týždne im nikto neprišiel na pomoc. Uchýlili sa preto k poslednej možnosti, ako prežiť. Zjedli svojich priateľov, ktorí pád neprežili. Záchrana prišla až po 72 dňoch.
Druhý dôvod, prečo ľudia konzumujú svojich súkmeňovcov, je obradný. V predstavách mnohých sa pri slove kanibalizmus vynorí komiksový obrázok, kde skupinka domorodcov v trstinových sukničkách a s oštepmi v rukách varí v kotle cestovateľa. Skutočnosťou zostáva, že medzi niektorými domorodými kmeňmi v Afrike či na tichomorských a karibských ostrovoch sa s kanibali možno stretnúť dodnes. Traduje sa, že konzument chce pri obradoch prostredníctvom mŕtveho získať jeho silu alebo schopnosti. V niektorých kultúrach sa praktizuje tzv. endokanibalizmus, v rámci ktorého členovia rodiny zjedia príbuzného, ktorý práve zomrel. Tradícia sa posúvala z generácie na generáciu napríklad v Papui Novej Guinei, celý rituál však bol komplikovaný a nebolo jedno kto a aké časti tela zje.
Poslednou z pohnútok ľudožrútstva býva duševná choroba či úchylka, niekedy aj so sexuálnym podtextom. Kanibali a často aj ich dobrovoľné obete trpia poruchami osobnosti a prostredníctvom takéhoto aktu si kompenzujú vlastné zlyhania. Niektorí ľudia však zachádzajú priďaleko. Lekári napríklad zaznamenali prípad muža, ktorý prešiel od obhrýzania nechtov po obhrýzanie prstov. Ak jedinec konzumuje vlastné časti tela, hovoríme o autokanibalizme a niektoré výskumy tvrdia, že ten je dedičný. Hovorí sa tomu Lesch Nyhan syndróm a ľudia, ktorí ním trpia, si obhrýzajú nielen prsty, ale neraz aj jazyk a iné časti tela. Prečo to pacienti robia zatiaľ nie je celkom jasné, lekári si však myslia, že ide o poruchu kontroly motoriky.
Kedysi sa aj v Európe verilo, že skonzumovanie častí tela mŕtvych ľudí môže vyliečiť rôzne ochorenia. Tomuto ľudia verili dokonca ešte aj v stredoveku, čo viedlo k tomu, že biznis s mŕtvolami prekvital. V 17. storočí sa napríklad verilo, že krv mŕtveho vylieči epilepsiu, neraz sa preto na poprave ľudia išli pobiť o krv mŕtveho. V ozdravnú silu častí ľudských tiel sa na niektorých miestach verí ešte aj dnes.
Kanibalizmus v rôznych kultúrach a regiónoch
Napriek tomu, že sa naši predkovia kŕmili aj ľudským mäsom, nemá vysokú výživnú hodnotu. Kým z takého mamuta by pokojne vyžila menšia dedinka aj celý mesiac, z človeka by veľo úžitku nebolo. Archeológ James Cole sa snažil zistiť, či bol kanibalizmus pre našich predchodcov v paleolite nutrične výhodný. Jeho štúdia tvrdí, že jedno telo by poskytlo asi 125 000 kalórií. Z jedného ľudského tela by skupina 25 dospelých mužov získala dosť kalórií len na pol dňa. Ak by rovnaká skupina dokázala uloviť mamuta, znamenalo by to pre ňu hotové hody. Z 3,6 milióna kalórií by sa nasýtila na 60 dní. Aj keď by nemali šťastie na mamuta, postačil by aj stepný bizón. Tieto zistenia naznačujú, že ľudia mali na kanibalizmus najmä rituálne dôvody.
Kým endokanibalizmus znamená skonzumovať člena rodiny, pri exokanibalizme hovoríme o zjedení cudzieho človeka. Aj bývalý prezident George Bush takmer padol za obeť exokanibalizmu. Počas druhej svetovej vojny bol ťažko ranený, keď sa zrútilo jeho lietadlo.
Fidži
Práve na týchto ostrovoch prešla najdlhšia doba pokiaľ kanibalizmus zanikol. Práve tu a na Novej Guinei pôvodní obyvatelia najdlhšie nechceli upustiť od svojich tradícií. Je však pravdepodobné, že v najhlbšom vnútrozemí sa kanibalizmus prevádza dodnes. Na ostrovoch Fidži nie je kanibalizmus občasnou, ale stálou praxou; nie je určitým druhom pomsty, ale vyplýva z toho, že sa dáva absolútna prednosť ľudskému mäsu pred ostatným jedlom. Aby bol uspokojený tento neprirodzený sklon, vedú vojny, vraždia, kradnú z hrobov, pričom fidžijci vykrádajú hroby svojich zomrelých detí… Kanibalizmus je základná zložka sociálnej štruktúry. Je to akási cnosť, ktorú si obyvatelia pestujú. Sklon ku kanibalizmu u nich existuje v najsurovejších formách. Fidžijci nejedia ľudské mäso kvôli pomste, alebo z donútenia, ale z vlastnej vôle.
Obyvatelia z oblasti Thakanndrove unášajú mužov, ženy a deti a svoj hlad ukájajú aj mŕtvolami, ktoré si vyzdvihujú z hrobov. Dokonca jedia aj niekoľko týždňov staré mŕtvoly, ktoré umyjú v mori a potom upečú. Ženskému mäsu dávajú prednosť pred mužským a pri dostatočných zásobách nejedia hlavy. Kosti sa nepochovávajú, ale voľne rozhadzujú, podobne ako zvieracie kosti. Z menších kostí sa robia ihlice. Nedávno bola domorodcami prepadnutá posádka člnu z lode Active. Posádka očakávala, že príde o majetok a oblečenie, ale štyria jej členovia prišli o život a ich kosti boli použité na výrobu ihlíc slúžiacich na výrobu plachiet.
Reverend John Hunt a jeho skupina prišli v 1839 na Fidži preto, aby obrátili obyvateľov na kresťanskú vieru a tak ich civilizovali. Zmienime sa o rysoch ich charakteru, ktoré môžu byť príčinou pribrzdenia šírenia kresťanstva. Prvým rysom je krutá povaha. Krutosť je pre Fidžijcov úplne prirodzená a to až do takej miery, že tí ktorí nepoznajú prirodzený cit lásky považujú krutosť za vrchol blaha. Avšak nielen náčelníci, ale aj obyčajný ľudia nachádzajú záľubu vo vraždách a hostinách, na ktorých sa jedia telá nepriateľov rovnako ako telá susedov.
Náčelník z Rewy, Namusi Mautuy, ktorý nedávno prijal kresťanstvo nám hovoril šokujúce veci o stavbách kanoe. Dal si totiž zásadu, že za každý strom, ktorý zotne kvôli stavbe kanoe zabije jedného človeka. Niekedy však staval naozaj veľké lode a kvôli hostine neraz vyvraždil celú osadu. Obdivovateľom jeho skúseností bol aj iný náčelník - Tanoa, ktorý si ho na podobné príležitosti najímal. Je preto nepredstaviteľné koľko ľudí tento človek zabil, nie v čase vojny, ale len kvôli neodolateľnej chuti po ľudskom mäse.
Takmer každý deň sa každej chatrči sa varilo ľudské mäso a vnútornosti boli vyhodené von ako potrava pre prasatá, alebo boli ponechané aby hnili na slnku. Ľudia z Bau konzervujú ľudské mäso a žujú ho. Nosia ho a používajú ho rovnakým spôsobom ako tabak. Je zvláštne, ako sa niektorý malý detail, v tomto prípade porovnávanie medzi určitým bežným zvykom, ako je žutie tabaku a žutie odrezaných uší obete, môže z niektorých dôvodom ukázať pôsobivejší ako podrobný popis masakry. Fidžijci mali veľmi radi ľudské mäso a konzumovali ho nielen kvôli pomste, ale kvôli mäsu samotnému. Pravdepodobne okolnosť, že na ostrove nežilo žiadne zviera, ktoré by mohli jesť ich prinútilo k tomuto zvyku.
Nová Guinea
Druhý najväčší ostrov sveta. Guinea patrí medzi čierne ostrovy Melanézie - čierne, kvôli tmavej koži obyvateľov, avšak čierne aj kvôli najbrutálnejšiemu kanibalizmu v tých najkrutejších formách. Oblasť o ktorej si ani v polovici 20. storočia nevedel povedať či kanibalizmus je len históriu, či každodenným chlebom obyvateľov. Veľké územia nie sú doteraz poriadne prebádané. Dominantným motívom je pomsta. Medzi ďalšie motívy patrí prenos informácií z mŕtvych na živých, zabránenie akejkoľvek forme posmrtného života obete, vrátane možnosti prenasledovania tých, ktorí ju zabili.
Za najchutnejšie mäso považovali Guinejci jazyk, ruky, chodidlá, prsia a mozog, ktorý z variacej sa lebky vyberali tylovým otvorom (foramen magnum). O ľudskom mäse hovorili domorodci, že chutí ako hovädzie, avšak ľudské má jemnejšiu príchuť a nikdy nevytvára pocit prejedenosti.
Antropológ A. P. Rice si všimol na Guinei aj podivný zvyk. Jeden kmeň z pobrežia Novej Guinei vynesie svojich starých rodičov, ktorí nemôžu byť užitoční kmeňu, von z chatrče, a nepevne ich priviaže o strom. Celý kmeň tancuje okolo nich rituálny tanec a spieva dvojzmyselnú pieseň: Ovocie je zrelé. Potom ich zrazia na zem, kde sa na nich vrhnú mladší príslušníci kmeňa. Tieto rituály nemajú len očistný charakter, ale slúžia aj k odohnaniu asisiho, ducha muža, ktorý bol zabitý. Po celej Guinei je množstvo obmien tabu a rituálov, kanibalizmus sa líši len v surovosti kmeňov.
Melanézia
Osemsto kilometrov od severovýchodného pobrežia Novej Guinei je reťaz veľkých a malých ostrovov, často predelených len malými zálivmi. Encyklopédia z roku 1951 tvrdila, že obyvatelia Nových Hebríd sú doposiaľ kanibalovia. Keďže tieto ostrovy ležia medzi Novou Guineou a Fidži je preto táto tradícia neprekvapujúca. Kanibalizmus v dobe jeho pobytu v oblasti Malekula bol ospravedlňovaný prehlásením, že pred časom skupina domorodcov z Epi, ktorí pracovali pre jedného plantážnika na Efate, ukradla čln náčelníka Malakaleo aby sa mohli dostať domov. Keď sa plavili okolo Makury, domorodci ich prehovorili aby vystúpili na breh - potom ich zavraždili a zjedli. Náčelník z Makury, na ktorého príkaz bol tento hrozný čin spáchaný, bol neskôr mužom, ktorého zohavené telo našli v príbojových vlnách Efate. Tento čin bol aktom pomsty. Aj tu sa teda stretávame s pomstou ako dôvodom kanibalizmu. Je tu aj ďalší dôvod, a to samotná chuť ľudského mäsa...
Chuť ľudského mäsa
Niektorí výskumníci sú skutočne zvedaví, no ku kanibalizmu sa uchýliť nechcú, opýtali sa preto kanibalov, ako chutí ľudské mäso. Odpovede sa líšili, no väčšina sa zhodla na bravčovine. Na chuť však má vplyv mnoho faktorov, ako napríklad vek, pohlavie, spôsob prípravy a chuťovo sa údajne líšia aj jednotlivé časti tela.
V roku 2007 nemecký kanibal Armin Meiwes povedal, že ľudské mäso chutí ako bravčové, ale je trochu trpkejšie a silnejšie. Bill Schutt sa podrobil tomuto experimentu pri písaní svojej knihy s názvom „Kanibalizmus" a uviedol, že s jeho chuťou mal úplne iné skúsenosti. V rozhovore pre časopis Scientific American autor vysvetlil, že navštívil manželský pár žijúci v meste Plano v Texase, ktorý pripravoval placenty na rôzne spôsoby. „Pýtali sa ma, ako ju chcem pripraviť - buď tex-mex alebo osso bucco," pokračuje Schutt. „Keďže som polovičný Talian, vybral som si placentu Italiana. Veľa ľudí tvrdilo, že chutila ako bravčové alebo teľacie mäso. Mne nepripomínala ani jedno z toho,“ uviedol ďalej. V každom prípade sa z toho vykľulo prekvapivo chutné jedlo, usúdil Schutt.
Niektorí verili, že ľudské mäso chutí ako hovädzie, bravčové alebo teľacie mäso. Ak je ľudské mäso tepelne upravené, jeho konzumácia nie je nebezpečnejšia než konzumácia iného tepelne upraveného mäsa. Je nebezpečné jesť ľudské mäso najmä kvôli priónom. Pred približne 50 rokmi bolo v Papue-Novej Guinei pre jednu skupinu ľudí, zvanú Fore, zvykom jesť ich milovaných, keď umreli. Ochorenie kuru je spôsobené bielkovinami v ľudskom tele zvanými "prióny", ktoré sa nedajú zničiť teplom.
Kanibalizmus v Európe
Temná kapitola z dejín Sancerre nebola jedinou kanibalskou škvrnou, ktorá sa neslávne vyníma v dejinách Európy. Špecifickou situáciou bolo obliehanie Paríža v roku 1594, pri ktorom sa vyhladovaní obrancovia pustili do posledného zostávajúceho zdroja živočíšnych bielkovín. Plienili cintoríny plné ostatkov. Jahňa, kozľa, dieťa? Anglický recept z prvej polovice 15. storočia zodpovedal tradičnej úprave jahňacieho, duseného v rúre. Sekáčikom nasekané kĺby uľahčili manipuláciu, mláďa bolo zbavené podkožného tuku a dobre vykrvené, upravovalo sa so zeleninou do mäkka. Že je neuveriteľné, že by opis hovoril o ľudskom mäse? Správne, stredoveký návod je v origináli v škótčine a popisuje úpravu „kydde“ („kedde“).
Stredoveký návod z prvej polovice 15. storočia popisuje úpravu „kydde“ („kedde“), ktorá zodpovedala tradičnej úprave jahňacieho, duseného v rúre. Sekáčikom nasekané kĺby uľahčili manipuláciu, mláďa bolo zbavené podkožného tuku a dobre vykrvené, upravovalo sa so zeleninou do mäkka.
S podivnou pachuťou v ústach sa vraj domov do Európy vrátili účastníci križiackej výpravy, ktorí v roku 1098 dobyli na ceste do Damasku po dlhom obliehaní sýrske mesto Ma'arat an-Numán. Po vniknutí za hradby však zistili, že porazené vyhladované mesto im nie je schopné poskytnúť žiadne zásoby na pokračovanie výpravy pustatinami. Mäso sa vraj podávalo zaúdené a silne solené, iné zdroje píšu o varení bábätiek a opekaní mäsa „z pozadia Saracénov“ na ražni. Nie všetci historici, študujúci dobové pramene, však s takýmto výkladom súhlasia.
Kanibalizmus v západnej Európe šestnásteho storočia ovplyvňovali aj zdravotné motívy. Vychádzali z predpokladu„similia similibus curentur“, teda „liečiť podobné podobným“.
Kanibalizmus v živočíšnej ríši
Kanibalizmus totiž nie je iba ľudskou záležitosťou, nezriedka sa s ním stretávame aj v živočíšnej ríši. Spomeňme napríklad pavúčiu čiernu vdovu či modlivku, ktoré po párení zožerú samčeka. Alebo šimpanzy či levy napádajúce mláďatá vlastného druhu.
Šimpanz je najbližší zvierací príbuzný človeka a dokonca aj medzi nimi sú zaznamenané prípady, kedy jeden šimpanz zabil a skonzumoval toho druhého.
Autokanibalizmus a pôrodné rituály
Vedeli ste, že najmenej raz za život takmer každý človek vykonal miernu formu kanibalizmu? Aj obhrýzanie a jedenie nechtov či pokožky totiž spadá pod kanibalizmus. Niektorí ľudia však zachádzajú priďaleko. Lekári napríklad zaznamenali prípad muža, ktorý prešiel od obhrýzania nechtov po obhrýzanie prstov. Ak jedinec konzumuje vlastné časti tela, hovoríme o autokanibalizme a niektoré výskumy tvrdia, že ten je dedičný.
Táto praktika sa, desivo, teší medzi mamičkami čoraz väčšej popularite. Ide o praktiku, v rámci ktorej po pôrode matka konzumuje placentu alebo z nej nechá vyrobiť tabletky. Veľa ľudí tvrdilo, že placenta chutí ako bravčové alebo teľacie mäso. Mne nepripomínala ani jedno z toho,“ uviedol ďalej.
Súčasný stav a následky
Ľudia v kmeni Fore si všimli, že po konzumácii mŕtveho príbuzného sa u nich vyvinulo ochorenie, ktoré pomenovali Kuru alebo Smejúca sa smrť. Medzi príznaky patrila napríklad paralýza, neschopnosť kontrolovať vlastné telesné funkcie a nekontrolovateľný smiech. Dnes choroba kuru už takmer úplne vymizla.
Ľudské telo teda vie stráviť ľudské mäso. Psychologická stránka však môže tým, ktorí praktizujú kanibalizmus, spôsobiť problémy. Zdraví ľudia zo západného sveta a tí, ktorí by za iných okolností na kanibalizmus ani nepomysleli, môžu zažiť extrémny stres, ak sú nútení jesť ľudské mäso. Zúfalí ľudia robia zúfalé veci. Možno aj v týchto slovách sa ukrýva odpoveď na otázku, prečo k dejinám ľudského rodu patrí aj kanibalizmus.
Historici, psychológovia, antropológovia hľadajúci odpoveď na túto otázku sa zhodujú v tom, že pre vznik kanibalizmu a jeho prežívanie existujú tri podstatné dôvody. Povinnosť, zúfalstvo a zvrátená túžba. Historické pramene potvrdzujú, že ľudožrúti, či už jednotlivci, alebo dokonca celé národy, mali pre kanibalizmus často viac ako jeden motív.
Niektorí kmene, ako napríklad Asmati z Novej Guiney alebo kmene zo súostrovia Markézy, kanibalizmus praktizovali až do druhej polovice 20. storočia, kým praktiky nepotlačili ľudia zo západného sveta a misionári. Dodnes existujú miesta, kde sa praktizuje kanibalizmus. A treba spomenúť aj tých, ktorí v ľudožrútstve nachádzajú uspokojenie - kanibalov, ktorí sú zároveň aj vrahmi.
Kmeň Korowai (Západná Nová Guinea): V súčasnosti sa počet príslušníkov kmeňa pohybuje okolo 3 000. Kanibalizmus už nie je bežný medzi komunitami, ktoré prichádzajú do kontaktu s cudzincami. V niektorých komunitách je však kanibalizmus stále pomerne bežný, najmä, ak sa jedná o formu odplaty alebo trestu.
Aghóriovia (India): Aghóriovia sú príslušníci hinduistickej sekty, ktorá žije prevažne na odľahlých miestach, ako sú napríklad lesy. Najčastejšie však obývajú śmaśāna, teda hinduistické krematóriá. Práve tam jedia ľudské pozostatky. Aghóriovia ľudí nezabíjajú, jedia už mŕtvych ľudí prinesených na krematórium. Mäso väčšinou jedia surové, no niekedy ho opečú na ohni.
Kanibali v Konžskej demokratickej republike: Predpokladá sa, že pozdĺž rieky Kongo a v jej povodí žije niekoľko miliónov kanibalov. Údajne existujú prípady, kedy zahraniční cestovatelia prišli do kontaktu s konžskými kanibali. Tí im ponúkli pokrm a cestovatelia sa až po jeho zjedení dozvedeli, že v skutočnosti išlo o ľudské mäso.
Kanibali v Kambodži: Kambodžský režim Červených Kmérov trval 4 roky a mal na svedomí životy 1,5 až 3 miliónov ľudí. Spájali sa s ním odporné činy násilia, ktoré zahŕňali aj kanibalizmus. Aj po padnutí režimu Červených Kmérov kanibalizmus v Kambodži stále pretrváva. Nie je však jasné, v akom rozsahu.
Kanibali v Brazílii: Pôvodní obyvatelia Brazílie - Wariʼ - endokanibalizmus vykonávali až do 60. rokov 20. storočia. Jedli telá mŕtvych blízkych a kanibalizmus bol pre nich prejavom súcitu, úcty a smútku. V roku 2012 sa zas objavili správy o brazílskom gangu kanibalov, ktorí zabíjali ženy, jedli ich mäso a dokonca mäso aj predávali v empanadas - mäsových kapsičkách.
Kanibali v Libérii: Počas 14 rokov vojny vojaci jedli ľudské telá, a to najmä ich srdcia. Ani po skončení občianskej vojny sa však kanibalizmus z Libérie úplne nevytratil. Ľudia, ktorí prežili a v krajine zostali, žijú v chudobe a biede.
Richard Chase: Vrah, kanibal a nekrofil | Zrodený zabíjať, 2. séria, 1. epizóda | Zločin zblízka
Najznámejší sérioví vrahovia na Slovensku a na svete, ktorí boli zároveň aj kanibali, zahŕňajú Mateja Čurka, Armina Meiwesa, Jeffreya Dahmera a Joachima Krolla. Títo jedinci sa dopúšťali extrémneho násilia a konzumácie ľudského mäsa.