Husi žijú vo vernom a v oddanom páre. Mladé vtáky sa dávajú dokopy už počas prvej zimy. Husi divé potom ešte minimálne rok spolu vychutnávajú život bez hniezdenia. Samozrejme, nie všetkým husiam sa pošťastí nájsť toho pravého. Aj ich vzťahy môžu byť komplikované. Z nášho pohľadu žijú vo veľkých neprehľadných kŕdľoch, pravidlá v nich však platia. Tvoria klany a rôzne viac či menej konfliktné skupiny.
Husi divé majú výborné letové schopnosti. Hus divá váži 3 až 4 kilogramy. Staré gunáre sa dokážu „vypapať“ až do 5 kilogramov. Rozpätie ich krídel môže mať až 170 centimetrov.
Husi divé si stavajú pohodlné veľké hniezda na kopách tŕstia alebo na starých vŕbach pri vode. Vystielajú ich jemným páperím. Hus znáša koncom marca 3 až 8 vajec. Gunár ďaleko neodchádza a keď treba, spoločne svoj domov bránia údermi krídel a štípaním zobákom.
Husi sú v obrane nebojácne. Dokážu sa postaviť proti komukoľvek a snažia sa ho zahnať. Takto sa bránia i navzájom. Niekedy stačí, aby hus za hlasného gagotu ukázala na niečo alebo niekoho dlhým krkom či zobákom a gunár ani na chvíľu nezaváha, hoci by ho to malo stáť krk.
Potom môže nastať tá smutnejšia časť ich správania. Husi dokážu trúchliť tak, že jedna bez druhej prežívajú len ťažko.
Hus divá a jej správanie
Divé husi odlietajú na zimu do teplých krajín. Presne ako v dennom režime majú aj počas diaľkového letu vo všetkom poriadok. A nielen počas neho. Aj keď sa ich presúva len niekoľko na kratšiu vzdialenosť, radia sa do tvaru 1 alebo V. Šetria tým energiu a využívajú vzdušné prúdenie. Hus na čele sa síce nadrie, no ušetrí tým veľa energie všetkým za ňou. Jedna za všetky a všetky za jednu. Tak trochu pripomínajú cyklistický pelotón.
Na koncoch krídel prvej husi vznikajú malé vzdušné víry. Ju samu brzdia, no ďalšiu hus už nadnášajú a ťahajú nahor. Takýto priestor pre ľahší let sa vytvára za obomi krídlami. Preto jedna hus na čele umožňuje, aby sa na ňu „zavesili“ hneď dve ďalšie. Tie sa ťahajú vždy do jednej strany preto, aby si nespôsobili problémy s vírením uprostred tvaru. Najľahšie sa im lieta vtedy, keď sa konce krídel vtákov letiacich v rade za sebou prekrývajú. Okrem toho, čo vidíme, že letia tesne jedna za druhou, sa držia aj mierne jedna nad druhou.
Vodiaci vták vydrží prerážať vzduch len krátky čas, po ktorom sa sťahuje na výhodnejšiu pozíciu. Husi dokážu podržať na lepších pozíciách aj tie, ktoré sú chorľavé alebo menej húževnaté bez toho, aby ich niekto nútil raziť cestu ostatným.
Hus domáca a jej história na Slovensku
Hus domáca (lat. Anser anser domesticus) je domestikovaná forma husi divej (lat. Anser anser). Na rozdiel od divých husí, ktoré dorastajú najviac do hmotnosti 5 kg, môže domáca hus vážiť až 13 kg a poskytuje mnohostranný úžitok - okrem mäsa aj masť a perie, prípadne trus, ktorý sa zvykne používať ako hnojivo. Menej sa využívajú husie vajcia. Niektoré plemená sa chovajú ako okrasné a môžu tiež slúžiť na údržbu krajiny vypásaním.
V minulosti sa husi často používali aj na stráženie. Sú totiž veľmi podozrievavé a hlásia výskyt neznámych osôb či zvierat v ich teritóriu pomocou hlasného kriku. Navyše, husi sú v prípade ohrozenia schopné značnej agresie. A práve vďaka týmto vlastnostiam boli často využívané ako strážcovia na vidieckych dvoroch a farmách.
Existujú rozličné názory na to, kedy boli husi dovezené na územie Slovenska a kedy boli prvýkrát domestikované. Podľa niektorých zdrojov boli husi na Slovensko dovezené už v 11. storočí nášho letopočtu, keď sem prišli prvé uhorské kmene. Avšak konkrétne dôkazy o existencii domácej hydiny, teda aj husí, sú dostupné až z obdobia stredoveku. V tomto období sa husi chovávali najmä v kláštoroch a na panských dvoroch.
Plemená husí chované na Slovensku
Dnes sa môže Slovensko pochváliť plemenom Slovenská biela hus a susedné Čechy plemenom Suchovská hus.
Slovenská biela hus
Slovenská biela hus je tradičné slovenské plemeno husí, ktoré vzniklo prirodzenou domestikáciou divej husi (Anser anser). Je to stredne ťažké úžitkové plemeno, typické bielym operením, oranžovým zobákom a nohami. Plemeno má pôvod na území dnešného Slovenska, kde sa chovalo už v minulých storočiach. Je výsledkom dlhoročného šľachtenia miestnych populácií husí na účel domáceho chovu. Známa je predovšetkým z južných a západných častí Slovenska.
Charakteristickým znakom je biela farba peria na celej ploche tela a veľká hlava s dlhým krkom, ktorý je zdobený hrdzavými pruhmi. Oči sú tmavé a nohy sú oranžovo-žlté. Slovenská biela hus je plemeno s hmotnosťou samcov okolo 5 kg a samíc okolo 4 kg. Slovenská biela hus patrí medzi mäsové plemená husí a jej mäso sa vyznačuje vysokou kvalitou, chutnosťou a výdatnosťou. Okrem toho sa využíva aj na produkciu veľkých vajec.
Toto plemeno husí sa v minulosti vyskytovalo po celom Slovensku, no v súčasnosti je na pokraji vyhynutia. Je zahrnuté do Národného programu ochrany genofondu hospodárskych zvierat a jeho chov sa snažia zachovať niektorí chovatelia a organizácie.
Slovenské husi sú kľudné, spoločenské a znášanlivé zvieratá. Počas párenia tvoria monogamné páry, ktoré bývajú stabilné aj niekoľko rokov. Samica znesie za sezónu 30 až 50 vajec, v závislosti od výživy a podmienok chovu. Doba inkubácie je 28 až 30 dní. Slovenské husi sú spoľahlivé liahnice, často sa využívajú aj na vysádzanie vajec iných husí.
Slovenská biela hus je vysoko odolná voči klimatickým podmienkam. Dobre znáša chladné zimy aj letné horúčavy, pokiaľ má prístrešok, tienisté miesto a prístup k vode. Pri kvalitnej starostlivosti sa dožíva 12 až 15 rokov, niekedy aj viac. Slovenská biela hus má pokojnú, miernu povahu. Pri častom kontakte si ľahko zvykne na človeka a dokáže byť priateľská a učenlivá.
Suchovská hus
Suchovská hus získala svoje pomenovanie od mena českého chovateľa Josefa Suchovského, ktorý ju vyšľachtil v 50. rokoch 20. storočia krížením niekoľkých starších plemien.
Suchovská hus má stredne veľké telo s dlhým a mohutným krkom. Hlava je pomerne malá, s vysokým čelom a hnedými očami. Charakteristickým znakom plemena je hlavne vysoké postavenie krídel, ktoré sa ťahajú cez chrbát a tvoria tzv. "paket". Farba peria Suchovskej husi sa môže líšiť, no najčastejšie sa vyskytuje strieborno-šedá farba s belším bruchom. Samce a samice sú si veľmi podobné, avšak samice bývajú o niečo menšie a menej mohutné ako samci.
Suchovská hus je považovaná za vynikajúce plemeno hlavne na chov pre mäso a pečeň.
Ďalšie plemená a domestikácia
Medzi najznámejšie druhy chovaných husí patrí hus domáca (Anser anser domesticus), ktorá pochádza z divo žijúcej husi veľkej (Anser anser). Hus bola domestikovaná už pred viac ako 3 000 rokmi v starovekom Egypte a Mezopotámii. Okrem nej existujú aj iné druhy, ako napr. Africká hus (lat. Anser cygnoides domesticus), ktorá je domestikovaný druh, ktorý vznikol z husy labutej (Anser cygnoides), pôvodne pochádzajúcej z Ázie.
Od iných husí sa líši najmä výrazným výrastkom (hrbolom) na koreni zobáka, ktorý je typický najmä pre samcov. Africká hus bola vyšľachtená v Číne alebo Juhovýchodnej Ázii a do Európy sa rozšírila cez obchodné trasy. Africké husi majú vďaka svojej robustnej stavbe obmedzenú schopnosť lietania.
Domestikované husi majú obmedzenú schopnosť lietania v dôsledku svojej hmotnosti. Niektoré menšie plemená dokážu preletieť nízko nad zemou, ale väčšinou nelietajú.
Husi sú silne sociálne a často tvoria monogamné páry na celý život. V domácich podmienkach má jeden gunár zvyčajne 2 - 4 husy. Samica stavia hniezdo na zemi, vystlané perím. Znesie 8 - 12 vajec, ktoré zahrieva asi 28 - 32 dní. Husi sú dobré matky a mláčatá (húsatá) odchovávajú pod svojim dozorom.
Africké husi sú ostražité a zvedavé. Dokážu si vytvoriť puto k svojmu chovateľovi, ale voči cudzím osobám bývajú ostražité až agresívne - najmä samce. Ide o monogamné vtáky, ktoré si vytvárajú pevné väzby. Jeden gunár môže žiť v páre so samicou, alebo v menšom hareme s 2-4 samicami. V kŕdli si vytvárajú hierarchiu a sú veľmi spoločenské. Samice znesú 20 - 40 vajec ročne, pričom do jedného znáškového cyklu patrí zvyčajne 5 - 15 vajec. Inkubácia trvá 28 - 32 dní. Samice sú dobré matky, no niekedy sa využíva umelá inkubácia, najmä v intenzívnych chovoch.
Africké husi majú dobrú odolnosť voči chladu, no v silných mrazoch potrebujú suchý a závetrný prístrešok. Pri dobrom zaobchádzaní sa africké husi dožívajú 10 - 15 rokov, niekedy aj viac.
Výživa a odolnosť
Husi sú prevažne bylinožravce. Hus sa živí rastlinnou potravou vo vode i na zemi. Zhltne takmer všetkým čo nájde a nepohrdne ani drobnými živočíchmi na vegetácii. Potrava husí je výlučne rastlinná: byliny, obilniny, tráva a všetko, čo v nej nájdu. V zime sa celé kŕdle pasú na oziminách a poľnohospodári idú z kože vyskočiť.
Husi sú veľmi odolné voči chladu, vďaka hustej vrstve peria a tuku. Dokážu prezimovať aj pri mrazoch, pokiaľ majú suchý prístřešok.
Úžitok z chovu husí
Na rozdiel od divých husí, ktoré dorastajú najviac do hmotnosti 5 kg, môže domáca hus vážiť až 13 kg a poskytuje mnohostranný úžitok - okrem mäsa aj masť a perie, prípadne trus, ktorý sa zvykne používať ako hnojivo. Menej sa využívajú husie vajcia.
Husacie hody a kulinárske využitie
Pečená husacina je slovenská špecialita, ktorá sa podáva hlavne v jesennom období. A husacie mäso má v slovenskej kuchyni svoje pevné miesto už stáročia. Pomaly pečená hus s dusenou červenou kapustou, husacia pečienka s jabĺčkami, lokše s paštétou z husacej pečienky, čerstvý chlebík s husacou masťou a cibuľkou...
Na pečienku či do zlatista upečenú hus by sa na Slovensku už nemalo chodiť len do drahých reštaurácií v Slovenskom Grobe. Tip na prípravu: Pripravte si pomarančovú glazúru z marmelády, džúsu, bieleho vína a potierajte ňou hus počas pečenia. Husaciu pečeň pripravujem jednoducho a z minima surovín. Je to hlavne preto, aby vynikla delikátna chuť husacej pečene.
Zaujímavosti o husiach
Husi sú známe svojou ostražitosťou a často fungujú ako “prírodný alarm” na dvore. Svojich chovateľov si dokážu obľúbiť, sú zvedavé a v niektorých prípadoch aj priateľské. Dokážu si pamätať tváre a reagovať na známych ľudí.
Fráza "ja som s tebou husi nepásol" sa zvykne používať, keď chce niekto niekomu vysvetliť, že kde je jeho miesto.
V starom Ríme kedysi husi upozornili Rimanov, že k mestu sa blíži nepriateľ. Po bitke pri Allii, v ktorej Rimania utrpeli porážku, ustúpili zvyšky obyvateľstva a vojenských síl do Kapitolského vrchu, ktorý bol poslednou baštou mesta. Napriek tomu, že strážne psy neštekali, husi posvätené bohyni Júno, chované v Kapitolskom chráme, spustili veľký rozruch a gáganie. Táto udalosť sa stala symbolom ostražitosti a oddanosti.
Krivá hus (rozprávka na počúvanie)
Chov husí ako príležitosť
Chov husí je dobrá príležitosť aj pre začínajúcich chovateľov. V porovnaní s hrabavou hydinou sú husi menej náročné na odchov, chovateľské prostredie i na zloženie kŕmnej dávky.
Húsatká sú už prvý deň po vyliahnutí odolné proti vplyvom vonkajšieho prostredia. Túto ochranu majú dokonca zabezpečenú až prostredníctvom troch bariér. Húsky majú oveľa rýchlejšie operenie ako kuriatka, čo ich dokonale chráni pred nepriazňou počasia. Druhou pozitívnou bariérou je veľký počet tukových buniek hneď po vyliahnutí, pod bruchom a v oblasti pŕs. Treťou ochrannou bariérou je termoregulácia - fyziologická schopnosť vyrovnať teplotu okolitého prostredia s teplotou telesnou. Pri hrabavej hydine sa termoregulácia končí vo veku 8 týždňov, ale pri húsatách už vo veku 3 týždňov.
Teplota a vetranie pri odchove
Dôležité je, aby mal chovateľ po vyliahnutí húsat v letnom období k dispozícii priestory, kde by mohol regulovať vonkajšiu teplotu počas prvých troch týždňov. Pri liahnutí húsat v zimnom období sa požiadavka na tepelnú reguláciu prostredia predlžuje o týždeň. V ostatnom období odchovu chránime húsky len pred nepriaznivými vplyvmi prostredia, akými sú lúče priame slnečné lúče, dážď, krúpy. Ak sme sa rozhodli chovať húsatá v uzavretom priestore, jedinou požiadavkou je vetranie. Štartovacia teplota pre húsatá je 29 až 31 ºC, pričom každé 2 až 3 dni sa táto teplota môže znižovať o jeden a pol stupňa. Optimálna teplota pre odchov husí po ukončení termoregulácie je okolo 8 až 15 ºC.
Výkrm husí
Na Slovensku poznáme tri spôsoby výkrmu husí. Prvým je brojlerový výkrm, kedy sa zvieratá kŕmia do hmotnosti okolo 4 kg. Táto hmotnosť korešponduje aj s obdobím prvej zrelosti peria, ktoré je vlastne určujúcim medzníkom pri výkrme vodnej hydiny. Husi pri brojlerovom výkrme kŕmime do veku 10 týždňov, potom sa začne obdobie výmeny peria. Tento spôsob výkrmu však na Slovensku veľmi zaužívaný nie je. Slováci skôr uprednostňujú husi aj kačice mastnejšie, preto sa častejšie stretávame s výkrmom tzv. mäsovej jatkovej husi. Tieto chováme do veku druhej zrelosti peria, čo predstavuje obdobie výkrmu 110 až 115 dní. V 10. týždni sa husi raz podšklbú a potom ich ekonomicky čo najefektívnejšie chováme až do druhej zrelosti peria. Pri tomto spôsobe počítame s konečnou hmotnosťou okolo 5 kg. V tomto období by zvieratá mali mať aj súvislú vrstvu podkožného tuku.
Na tučnú pečeň
Labužníci nedajú dopustiť na pečeň - tá patrí k vyhľadávaným delikatesám. Zabezpečuje ju pečienkový výkrm husí. Výkrm husí na tieto účely sa od čias našich starých mám trocha zmenil. V minulosti sa na výkrm využívali husi rôznych vekových kategórií. Bežne sa štopali husi dvoj- aj trojročné. A na každom gazdovskom dvore bolo tejto hydiny dostatok. V súčasnosti je trend vykrmovať husi mladé, čo je dané aj ich úbytkom vidieka. Húsky chováme do veku 7 týždňov intenzívnym spôsobom, pričom na 8. týždeň sa im začína podávať množstvo zeleného krmiva. Počíta sa 200 - 700 gramov zelenej hmoty počas jedného dňa, a to preto, aby si hus zväčšila tráviacu sústavu. To znamená, že na nútený výkrm musíme húsky aj vopred pripraviť - aby následne vo výkrme vedeli prijať obrovské kvantum potravy. Pri nútenom výkrme hus skonzumuje toľko potravy ako baník. Denne by mala prijať 12- až 13-tisíc kilojoulov. Základom výkrmu na tučnú pečeň je umelé vyvolanie chorobného stavu, takzvanej steatózy pečene. Ide o pretučnenie pečene, kedy sa tuk z kŕmnej dávky neukladá do brušnej dutiny, ale zostane v tukových bunkách pečene. Tá sa potom zväčšuje. Ešte pred výkrmom má husacia pečeň hmotnosť okolo 75 až 100 gramov a cieľom výkrmu je zväčšiť jej hmotnosť na 450 a viac gramov.
Ustajnenie a potrava pri výkrme na pečeň
Husi v chove na produkciu tučnej pečienky majú aj odlišný spôsob chovu. Počas výkrmu sa im obmedzí pohyb, čím sa docieli efektívnejšie využitie kŕmnej dávky. Po prvom podšklbaní sa husi nahusto umiestnia do voliér, v ktorých ostávajú až do posledného dňa výkrmu. V období núteného výkrmu je jedinou potravou kukurica. Zrno kukurice na 12 hodín namočíme do vody, do ktorej ešte pridáme pol percenta soli a trocha bravčového tuku. Okrem toho majú husi k dispozícii len pitnú vodu a grit. Húsky, ktoré si chovateľ vyberie do núteného výkrmu, by mali mať počiatočnú hmotnosť aspoň 4 kg a mali by byť odčervené. Počas celého dokrmu, ktorý trvá približne 21 dní, by mali o 80 až 100 percent zväčšiť svoju hmotnosť, teda na konci výkrmu by mali vážiť okolo 7 až 8 kg. Husi by sme mali kŕmiť minimálne dvakrát denne. Intenzita kŕmenia závisí od plemena husi. Predpokladá sa, že na každý kilogram prírastku živej hmotnosti by mala hus skonzumovať okolo 6,5 až 7 kilogramov kukurice, čo v prepočte na celé obdobie výkrmu predstavuje okolo 30 kg krmiva.
Vodný výbeh
Husi sú vodné vtáky, preto jednou z najdôležitejších podmienok chovu husí je dostupnosť vodného výbehu. Nestačí však malé jazierko. Tieto vtáky potrebujú viac vody, kde sa môžu nielen čľapkať, ale najmä očistiť si kožu, perie, ale tiež páperie.
