Obec Veľké Kostoľany sa môže pochváliť bohatou a dlhou históriou, ktorá siaha až do stredoveku. Jej osudy sú neoddeliteľne spojené s významnými historickými udalosťami a s vývojom regiónu.
Počiatky obce a jej názov
Názov obce VEĽKÉ KOSTOĽANY (Nagy Kostolán) sa prvýkrát spomína v listine kráľa Ondreja II. z roku 1209. V tejto listine sa uvádza, že obec spolu s ďalšími dvoma obcami bola darovaná grófovi Sebusovi. Pôvodný názov Veľkých Kostolian bol Sent Vít, ako uvádza rodák Dr. Pavel Jedlička vo svojej knihe „Pamäti malokarpatské“ z roku 1891. Tento názov sa objavuje aj v listinách kráľa Žigmunda z rokov 1388 a 1398, kedy sa mestečko „Zenthwith“ darovalo dvom bratom grófa Stibora. Dôvodom pre toto pomenovanie bol jediný kostol v širokom okolí, zasvätený sv. Vítovi.
Osídlenie a archeologické nálezy
Osídlenie Veľkých Kostolian je veľmi starého dáta, čo potvrdzujú rôzne archeologické nálezy. Z obdobia mladšej a neskoršej doby kamennej (neolitu), približne 5000-2000 rokov pred n. l., pochádza osídlenie viazané na úrodnú pôdu a výhodnú geografickú polohu. Miesta ako stará tehelňa a hliníky v Zákostoľanoch vydali svedectvo minulosti pri archeologických výskumoch.
Významný archeologický výskum sa uskutočnil v roku 1959 pod vedením Jána Dulku v spolupráci s Archeologickým ústavom SAV v Nitre. Na stavebných parcelách Jána Kašáka a Jozefa Porubského boli objavené mimoriadne cenné nálezy: kostra dospelého človeka z 5. - 12. storočia nášho letopočtu a kostra dieťaťa z obdobia začiatku doby železnej (do roku 900 pred n. l.). Medzi nájdenými predmetmi sa nachádzala vzácna jantárová perla, črepy keramiky z pozdnej doby kamennej (tzv. slavónska keramika) a moravská maľovaná keramika stará vyše 4000 rokov. Zaujímavým nálezom bol aj upravený zvierací paroh slúžiaci ako rukoväť a kamenné nožíky vyrobené štiepením z radiolaritu a obsidiánu. Tieto nálezy potvrdzujú, že územie Veľkých Kostolian bolo obývané už prvými pravekými roľníkmi z mladšej doby kamennej.
Bratríci a hrad v Kostoľanoch
Veľké Kostoľany sa často spomínajú v súvislosti s porážkou bratríkov v roku 1467. Bratríci, husitskí bojovníci, sa po porážke v Lipanoch sťahovali do cudziny a usadili sa aj na Slovensku. V roku 1458, po nástupe Mateja Korvína na uhorský trón, mnohí bratríci vstúpili do jeho vojska. Veliteľ Ján Švehla však opustil kráľovské vojsko, zozbieral niekoľkotisíc bratríkov a odišiel s nimi na Považie. Zaujímavý je fakt, že Švehla si za svoje sídlo zvolil hrad Kostoľany, ktorý sa nachádzal pri desiatom kameni od Trnavy, na vŕšku s kostolom sv. Víta. Hrad bol opevnený priekopami, násypmi a vežami a slúžil ako základňa pre útoky na okolité mestá a usadlosti.
Krátko po Švehlovom obsadení hradu sa kráľ Matej dozvedel o jeho výčinoch. Kráľ sa ponáhľal ku Kostoľanom a rozhodol sa bratríkov vyhladovať. Švehla sa pokúsil s časťou vojska tajne ujsť na Moravu, ale bol zajatý a spolu s ostatnými bratríkmi popravený na šibenici pri hradnej bráne. Podľa dobových záznamov bola Švehlova šibenica mimoriadne vysoká. Posádka hradu sa následne vzdala a zajatí bratríci boli uväznení v Budíne a neskôr utopení v Dunaji.
Rozdelené Slovensko - Medzi Ruskom a Európou | Dokument DW
Obyvateľstvo a zemepáni
Obyvateľstvo obce tvorili zemania a roľníci. Medzi významné zemianske rody patrili Mihalyffyovci, ktorých majetok zdedil Dr. Pavel Jedlička a založil chudobinec „Mihalyffy - Jedličkovského“. Ďalšími zemepánmi boli grófi Révay a Erdődy, či baróni Kornfeld a Špringer. Majetky prechádzali z rúk do rúk, menili sa ich názvy a vlastníkmi sa stávali aj zahraniční šľachtici, ako napríklad francúzsky kapitán Foulta.
V súpise z roku 1795 sa spomínajú rodiny Marghot, Ferdinand Škultéty a Brunšvik. Medzi najstaršie usadené rodiny v obci patria Gula, Bubák, Magula, Kolár, Kolarovič, Zemko, Čúzy, Majerník, Pikna, Pavlovič, Strečanský a ďalšie.
V roku 1920 mala obec 1818 obyvateľov. O desať rokov neskôr, v roku 1930, bol počet obyvateľov 1783, z čoho bolo 1705 rímskokatolíkov, 6 evanjelikov a 72 židov. Úbytok obyvateľstva bol spôsobený najmä vysťahovalectvom za prácou.
Kostol a cirkevný život
Priama stavba kostola nie je listinne zdokladovaná, ale podľa uhorského dejepisca Bonfína bol na návrší postavený už v 15. storočí. Kanonická vizitácia z roku 1693 zaznamenáva stavebné úpravy, ktoré pravdepodobne viedli k prestavbe a polorománskemu rázu kostola. Pristavené boli bočné kaplnky. Podľa dr. Jedličku, ktorý sa odvoláva na baróna Mednyanského, pochádza gotická časť kostola z doby Ľudovíta Veľkého, čo naznačuje jeho výstavbu už v 14. storočí.
Veža kostola sa spomína za farárstva Michala Tamášiho. V roku 1736 prebehla väčšia oprava veže majstrom Ignácom Šimekom z Trnavy. Informácie o tom boli nájdené na medenej platničke v kopule starej veže pri výstavbe novej veže v roku 1995.
Na kostolnej veži sa nachádzajú štyri zvony. Najväčší z nich, vážiaci 12 q, daroval dekan-farár Ochaba. V roku 1916 boli tento zvon aj organové píšťaly zrekvirované na vojnové účely. Nové zvony boli zadovážené zo zbierok veriacich a darov Slovákov z Ameriky a osadené v roku 1921.
Na cintoríne sa nachádza misionárska kaplnka z rokov 1834-1848, postavená v štýle trojbokého hranola. Po oboch stranách cesty cintorína je štrnásť kalvárií krížovej cesty, ktoré dal postaviť v roku 1924 rodák Jozef Magula z USA.
V roku 1830 postihla obec epidémia cholery. Vďační občania v „Poľnom háji“ v roku 1832 postavili kaplnku zasvätenú Narodeniu Panny Márie, kde sa každoročne konajú púte 8. septembra. Vedľa starej fary je farská kaplnka z roku 1768, zasvätená Sedembolestnej Panne Márii. V ílovom brehu na cintoríne je jaskyňa zasvätená Lurdskej Panne Márii, vybudovaná v roku 1954 z iniciatívy kaplána Alexandra Fabiana.
Školstvo
Škola v obci existovala od nepamäti. Od roku 1866 bola umiestnená v dome pri kaplnke a bola dvojtriedna. Neskôr sa presťahovala do obecného domu, ktorý však tiež nevyhovoval. V roku 1879 obec postavila novú dvojtriednu školu s učiteľským bytom. V roku 1897 bola pristavaná ďalšia učebňa, čím vznikla štvortriedka.
Medzi známych učiteľov a organistov patrili Michal Jakubec, Pavel Tejfeleši, Štefan Tejfeleši, Ján Kanka a jeho syn Peter Kanka, Alojz Kohút, Mária Nagyová, Belányi, Kopernický, Eleonora Černá, Pavol Urbánek a Alexander Jeroušek. V roku 1938 sa učitelia Vincent Šimor a Mária Novosadová zosobášili a natrvalo usadili v obci.
Po druhej svetovej vojne sa začalo s výstavbou novej školy. Dňa 28. novembra 1957 sa konal výkop základov novej 17-triednej ZŠ, ktorá bola slávnostne odovzdaná do užívania 1. septembra 1959. Riaditeľom školy bol Imrich Guliš až do roku 1970, kedy ho nahradil Milan Holík.
Židovská komunita a Rómovia
V obci existovala „Židovská obec náboženská“ so 72 členmi, ktorí mali svoju modlitebňu. Od roku 1880 do roku 1911 mala židovská obec aj svoju jednotriednu školu. Po jej zániku sa žiaci začlenili do miestnej rímskokatolíckej školy.
V štyridsiatych rokoch 20. storočia bola v obci silná komunita Rómov, ktorí sa zaoberali výrobou tehál, kováčstvom a inými remeslami.
Správa obce a investičné akcie
Starostkou obce bola v posledných rokoch Boženka Krajčovičová. Obec sa zapojila do eurozóny a realizovalo sa viacero investičných akcií, ako napríklad rekonštrukcia Domu nádeje, nadstavba Materskej školy, výstavba chodníkov a opráv miestnych komunikácií.
Obec poskytovala nenávratný finančný príspevok na zateplenie fasád a výmenu strešnej krytiny. Viedla sa agenda civilnej ochrany, evidencie obyvateľov, matriky a podobne. Občania mohli využívať bezplatne závlahový vodovod a káblovú televíziu.
