Mastný hrniec: Slovenská klasika o karierizme a honbe za postavením

Je známou pravdou, že smiech lieči i oslobodzuje. Aj vážne problémy, videné s humorom, skôr preniknú do mysle ľudí, zaujmú aj oslovia. Dramatik Július Barč - Ivan vyzbrojený týmto poznaním napísal jednu z najlepších slovenských komédií - Mastný hrniec. Veselohru o "domnelom" ministrovi, okolo ktorého sa roja jeho falošní ctitelia a pochlebovači so zámerom, aby sa aj im ušlo niečo z "mastného hrnca".

Dramaturgia Štátneho divadla Košice už niekoľko sezón robí záslužnú výchovno-edukačnú prácu, keď do repertoáru divadla včleňuje slovenskú dramatiku. Časovo veľmi vhodne predvolebne zakomponovaná premiéra hry vedie aj k otázke, nakoľko sa realizátori touto inscenáciou pokúsili o aktualizáciu a reflexiu doby, keďže v hre Barča-Ivana ide predovšetkým o smutno-smiešnu kritiku karierizmu a honby za spoločenským statusom. Dnes by sa dalo povedať, že ide o snahu stať sa za každú cenu celebritou.

Na pripomenutie známeho deja postačí niekoľko viet. Pokojnú hladinu mestečka rozvlní dôležitá správa z rádia, že novým ministrom financií sa stáva miestny profesor botaniky Svetozár Babík. Táto informácia zmení správanie obyvateľov, samotnej rodiny, a teda aj sled nasledujúcich udalostí. Zatiaľ čo samotný profesor je zo správy šokovaný a táto funkcia je pre neho neprijateľná, ambície jeho manželky sa „konečne“ začínajú napĺňať. V mestečku nastane panika a nekalým praktikám, ako sa dostať čo najbližšie ku korytu, v tomto prípade mastnému hrncu, niet konca. Z neobľúbeného profesora sa razom stáva hviezda. Ako sa k nemu správať? Čo možno od neho očakávať? Rozuzlenie celej zamotanej situácie je samozrejmé a logické - ide o menovca. Verejná mienka sa znova obracia proti Babíkovcom, sú znova ponížení. Avšak prekvapenie čaká na všetkých posmievačov, keď sa príde na to, že ministrom sa stal Babíkov brat.

Inscenácia v Štátnom divadle Košice

Režisér Michal Spišák prišiel so zaujímavou režijnou koncepciou, ktorou chcel jemne nabúrať stereotypy košického inscenovania klasiky. S vtipom a množstvom nápadov sa pohrával nielen v rovine textu, ale aj v rovine vizuálnej. Pri práci s hercami však už nebol až taký objavný, pretože im neponúkol (možno to text neposkytoval) priestor na vymyslenie niečoho nového v hereckej tvorbe. Je ale veľmi pozitívne, že priestor dostali predovšetkým herci strednej a mladej generácie. Ak sa pozrieme na inscenáciu ako celok, je obdivuhodné, ako kompaktne pôsobí. Pravdou však je, že jej chýba akýkoľvek, rozumej kladný i záporný, atak smerom k divákovi.

Stano Pitoňák, ako predstaviteľ hlavnej postavy Svetozára Babíka, siahol štandardne do svojej hereckej výbavy. Komicky rozohráva mizanscény so svojou manželkou Mahulienou (D. Košickou), je prototypom bežného, obyčajného človeka, manžela pod papučou a vrcholom jeho podania je, ako ináč, záverečný výstup konfrontácie sa s ambicióznou manželkou na stanici. S. Pitoňák má bezpochyby dar komediantstva, napriek tomu sa mi zdá, že v tejto polohe divákovi neponúka nič nové a možno zmena žánru by mu pomohla rozohrať sa aj iným smerom, akým si ho zaškatuľkoval košický divák.

Spomínaná Dana Košická hrá ambicióznu, spoločnosťou nedocenenú manželku „obyčajného“ profesora. Je trochu hysterická, trochu roztržitá, trochu malomeštiacka. Technicky si veľmi dobre poradila so svojou úlohou.

Ivana Feníková hrá ich dcéru Vieru. Interpretačne sa jej postava celkom nepochopiteľne dostáva do nevyhraneného rozmeru oscilujúceho medzi „lolitkou“ (účes, lízatko) a vyzretou mladou ženou - vysokoškoláčkou (spôsob správania sa, názory a celkom zrelý „predmanželský“ vzťah s právnikom Jankom). V každom prípade herecky, aj spôsobom uchopenia postavy, prevyšuje svojho partnera na scéne Tomáša Dira, ktorému ešte stále chýba ľahkosť a nadhľad nad postavou. Vidieť to najmä v scéne, keď je ohrozený ich vzťah, podľa matkiných očakávaní nespĺňajúci kritériá hodné dcéry ministra.

Hasičský veliteľ Pupčok, František Balog, ťaží zo svojho temperamentu. Jeho postavička je epizódna, no napriek tomu svojim vtipom, pohybom a hravosťou zarezonuje. Slabinou F. Baloga je naopak javisková reč.

Ďalšou, vyslovene komickou postavičkou je Haňka, ktorú stvárnila Katarína Horňáková. Pohrala sa s ňou, užíva si ju a reakcie publika ju posúvajú k ďalšej štylizácii.

Tri dámy v podaní Tatiany Polákovej, Adriany Ballovej a hosťujúcej Michaely Sepešiovej sú zvládnuté výborne. Ich vstup na scénu je silnou stránkou predstavenia. Každá z nich sa odlišuje nielen vizuálne - kostýmom hyperbolicky, ale s jemným vtipom zvýrazňujúcim istý prvok dobre usadených malomeštiačok (ramená, boky, prsia a extravagantné symbolické klobúčiky), ale aj herecky, keď štylizovanosťou a gagmi rozohrávajú celú bizarnosť situácie, ako sa dostať k mastnému hrncu čo najbližšie, a teda ako sa z urazených a ohrdnutých paničiek stávajú vypočítavé priateľky „dôležitej“ osobnosti mestečka - manželky budúceho ministra.

Ich manželia Riaditeľ - Andrej Palko a Starosta - Juraj Zetyák uchopili svoje postavičky v duchu režijno-dramaturgických pokynov.

V dvojúlohe krajčíra a Vrbického je obsadený Peter Čižmár. Ako jediný si mohol vyskúšať komickú i vážnu úlohu a zahral ich obe štandardne.

Veľmi peknú hudbu skomponoval a texty piesní napísal Dano Heriban, čo bolo skutočným oživením predstavenia. Bolo cítiť, že piesne sa páčia nielen publiku, ale aj samotným hercom (čo sa, žiaľ, nie vždy stáva) a tí si ich na scéne patrične užívali. S. Pitoňák prvou piesňou ukázal smer, kam sa bude predstavenie hudobne uberať. Spevácke kvality potvrdila D. Košická a jej šansón bol veľmi dobre zvládnutý. Spoločná pieseň bola takisto nápaditá aj čo do speváckeho prevedenia, aj čo do inscenovania.

Scéna Štefana Hudáka a kostýmy Evy Kleinovej boli štýlovým doplnením textu s jemným presahom do dneška. Posun k rozprávkovosti a nápaditý humor v nich, bol výstižným názorom a nadsázkou k textu. Či už hovoríme o obrovskej pohľadnici mestečka Ťuťotín, ktorá svojim univerzálnym adresátom pomyselne putuje po Slovensku, alebo o tej istej pohľadnici vytvárajúcej alúziu na konkrétne mestečko s priestorom na vtipné „glosovanie“ situácií cez heslá odkryté v pravý čas.

Priestor na scéne v prvej časti hry vytvára klasickú obývačkovú alebo jedálenskú scénu s kreslom a stolom so stoličkami. Mimochodom, tu treba oceniť prvky moderny začiatku 20. storočia a cit pre detail pri rekvizitách. Vyvýšená teraska v jednej polovici zadnej časti javiska znázorňujúca vstup do bytu, akúsi predizbu, bola miestom pre navodenie atmosféry doby, aj vďaka rádiu, jeho hlasom a šlágrom, ale aj možnosti využitia veľkolepého (väčšinou komického) vstupu postáv na scénu.

V každom prípade je košický Mastný hrniec titulom, ktorý by mohol osloviť mladého i starého diváka a ponúknuť mu aj napriek takmer siedmim desiatkam rokov stále aktuálny a živý pôvodný text.

Historický kontext a cenzúra

Július Barč-Ivan napísal Mastný hrniec ako svoju jedinú veselohru. Premiéru mala v SND 9. marca 1940 počas éry Slovenského štátu v réžii F. Hoffmanna. Inscenáciu pre jej údernosť a ostrú satiru po premiére okamžite stiahli z repertoáru SND a bolo zakázané uvádzať ju na profesionálnych scénach po celom Slovensku.

Cenzúrny zásah postihol hru Diktátor, ktorá mala mať premiéru v SND v roku 1938 v réžii Jána Jamnického. Stiahli ju z programu tesne pred premiérou z obavy, že by mohla podrývať Hitlera či Mussoliniho, hoci sa v nej nenachádzajú konkrétne narážky či analógie na súčasnú politickú situáciu.

Inscenácia Mastného hrnca v réžii Ferdinanda Hoffmanna nemala ani jedinú reprízu. Premiéra sa stala zároveň derniérou. Kritika mastnohrnčiarstva, slovenských malomestských pomerov sa ukázala byť pre politickú vrchnosť pálčivým problémom. V postave učiteľa Babíka sa totiž spoznal vtedajší minister školstva a národnej osvety Jozef Sivák, tiež pôvodným povolaním učiteľ, a okrem zákazu samotnej inscenácie vydal aj príkaz, že v Barčovej-Ivanovej hre nesmú hrať nijakí učitelia. Bolo to teda už po druhý raz, čo cenzorský zásah ovplyvnil uvedenie hry Júliusa Barča-Ivana.

Scénickú výpravu k inscenácii vytvoril Teodor Gabula. Navrhol scénu, ktorá pôsobí ako z papiera - čo vyvoláva dojem lacného interiéru malomestskej domácnosti (pre variabilnosť scény sa najmä v prvej časti využívala aj točňa, čo prispelo k dynamike situácií). Toto riešenie pomohlo aj javiskovej situácii, v ktorej spadla španielska stena, ktorá zrejme oddeľovala hosťovskú izbu od kancelárie.

Najtvrdším kritikom inscenácie bol Andrej Mráz, ktorý sa k jedinému premiérovému predstaveniu opakovane vyjadril. Vyčítal režisérovi štýlovú nejednotnosť a zmiešavanie žánrov, najmä vo vedení hercov. Pôvodom českú umelkyňu Miladu Frýdovú v postave manželky Mahulieny podrobil generálnej kritike ako herečku, ktorá má úzky diapazón prostriedkov, takmer nijakú mimiku. Hoci z iných recenzentských zdrojov je zrejmé, že práve Frýdovú vedel Hoffmann správne nasmerovať k polohám, v ktorých našla prekvapivé interpretácie postavy, a aj jeho zanietenie pre slovenčinu spôsobilo, že jej reč bola mäkká a bezchybná.

Ján Sýkora v úlohe Babíka bol podľa Mráza „bezpečný v scénach, v ktorých mal ucelenejšie interpretovať dobráckeho človeka pod papučou“.

Mráz kritizoval i výkony Vilmy Jamnickej, Ruženy Porubskej a Emílie Wagnerovej v rolách manželiek malomestských mocipánov (Riaditeľka, Starostová, Poslancová). Režisér ich zaviedol k priveľkej karikatúre. Ako však postrehol napr. Miro Procházka, karikatúra bola žiadaná.

Dokonca ani Jozef Felix, ktorý neskôr sám vo funkcii dramaturga SND musel zápasiť s cenzúrou, nenašiel na hre ani inscenácii pozitíva. Nazval ju nepodarenou superkarikatúrou bez dôkladnejšej charakterizácie postáv (všetky sú podľa neho rovnakými typmi), pričom Barč-Ivan podľa neho nateraz nemá miesto v divadelníctve. K neúspechu hry podľa neho prispeli aj réžia a diletantská výprava.

Inscenácia však nebola stiahnutá z repertoáru z dôvodu nízkej umeleckej kvality, ale urazeného ega ministra Siváka.

Inšpiráciu pre svoje hry čerpal Barč-Ivan v slovenských reáliách, ale dokázal ich posunúť do univerzálneho kontextu. Navyše v nich badať vplyvy európskej moderny, najmä symbolizmu a expresionizmu, a jeho silné humanistické cítenie, čím sa autor začlenil medzi moderných európskych dramatikov.

Nadčasová kritika spoločnosti

Keď rozhlas omylom vyhlási za ministra financií stredoškolského profesora botaniky v malom meste, strhne sa okolo neho pätolízačská hystéria. Každý z popredných mešťanov sa snaží zapáčiť sa dovtedy prehliadanému profesorovi Babíkovi s nádejou, že si niečo uchmatnú z "mastného hrnca", ku ktorému sa profesor dostal.

Veselohra z pera Júliusa Barča-Ivana v podaní ochotníckeho divadla Div-och ti s humorom a satirou odhalí nemenlivý ľudský charakter, pokrytectvo a pätolizačstvo. V „mastnom hrnci“ sa varí vyberaná smotánka, no každý má jediný cieľ - uchmatnúť si čo najviac pre seba.

Táto nadčasová hra „zatne do živého“ a ukáže, že smiech cez slzy je často tou najúprimnejšou kritikou spoločnosti. Nikto nezostane bez viny a diváci odchádzajú s úsmevom aj podnetom na zamyslenie.

Žena profesora Babíka je zaťažená na peniaze, spoločenské postavenie a moc. Keď jedného dňa dôjde k omylu a Svetozára vyhlásia za ministra financií, je konečne šťastná. Netuší, že došlo k zámene mien. Ministrom financií sa v skutočnosti stal Svetozárov brat Miloš z Tvrdošína. Mahuliena sa začne hrať na veľkú dámu, vyberá Svetozárovi šaty a diktuje príhovory. Dokonca zakáže svojej jedinej dcére Vierke stretávať sa s Jankom. Od všetkých vyžaduje úctu a zdvorilostné spôsoby.

Vierka prehovára otca, aby sa vzdal svojej funkcie a vrátil sa k svojmu povolaniu. Nemusí ho však veľmi prehovárať, pretože sám Svetozár nechce byť ministrom. Funkciu prijal len preto, aby mal pokoj od Mahulieny.

Po príhovore na stanici vyjde pravda najavo. Svetozár sa lúči s Vierkou a Mahulienou a vtom príde Vrbický. Povie Svetozárovi, že došlo k omylu a že bude zase profesorom. Svetozárovi padne kameň zo srdca a Vierke tiež. Mahuliena je touto správou šokovaná.

Mestské divadlo Trenčín od tohto autora už uviedlo drámu Matka (premiéra 2011), ktorá zaznamenala mimoriadny úspech u publika aj odbornej kritiky. Preto sme sa rozhodli nadviazať na túto inscenáciu a ponúknuť ďalšie veľdielo autora.

tags: #mastny #hrniec #obsah