Veľryba vyzerá na prvý pohľad naozaj ako ryba, najmä ak ju porovnáme s veľkou rybou, ako je žralok obrovský. Avšak z vývinového hľadiska je bližšie k človeku - tak ako my, aj veľryby patria k cicavcom: sú teplokrvné, dýchajú vzduch a namiesto kladenia vajec rodia živé mláďatá. Líšia sa od nás najmä tým, že kým my žijeme na súši, ony žijú vo vode.
Podaktorí ľudia mylne zaraďujú všetko, čo má chvost a plutvy, medzi ryby. V skutočnosti tieto živočíchy triedime do dvoch základných skupín: ryby a paryby. Ak hovoríme o chvoste a plutvách, sú tu ešte aj cicavce (veľryby, kosatky, delfíny a pod.). Avšak tie medzi ryby zaradiť vôbec nemôžeme.
Ryby a paryby: Základné Rozdiely
Vedci sa dlhú dobu domnievali, že pôvodne existovali len paryby a z nich sa vyvinuli ryby. Dnes je však dokázané, že ryby existovali už pred 440 miliónmi rokov, kým paryby až o niekoľko miliónov rokov neskôr.
Čo sú vlastne ryby?
Zaraďujeme sem všetky druhy s pevnou kostenou kostrou. Ďalším ich typickým znakom je plynový mechúr, ktorý im umožňuje udržať sa v ktorejkoľvek hĺbke bez veľkého vynaloženia energie. Taktiež im umožňuje stúpanie a klesanie len zmenou polohy a zabraním plutiev. Zmeny tlaku vody reguluje mechúr automaticky pridaním alebo zmenšením objemu množstva plynu, veľkosť mechúra však zostáva nezmenená. Každé pravidlo má svoju výnimku, a tak je to aj u rýb. Podaktoré z nich tento mechúr nemajú, pretože sú prispôsobené životu na dne. Ryby sú veľmi rôznorodé od maličkých ako necht až po tie veliké niekoľko metrov. Celkom ich je viac ako 23 000 druhov.
Čo sú vlastne paryby?
Ide o druhy, ktoré majú (na rozdiel od rýb) chrupavkovitú kostru. Sem zaraďujeme žraloky, raje a chiméry. Ich zvápenatená chrupavka je spojená tkanivom so svalstvom, ktoré im zabezpečuje pohyb (len) vpred. Nedokážu cúvať. Existuje okolo 350 druhov žralokov, 500 druhov raji a 35 druhov chimér. Určite sa teraz väčšina z vás pýta čo sú to chiméry. My sme doposiaľ o ich existencii tiež nič nevedeli. Vraví sa o nich, že patria medzi najpodivuhodnejšie vyzerajúce stvorenia. Tvarom tela pripomínajú žraloky ale spôsobom plávania raje. Často sa im hovorí "slonie žraloky", pretože majú podivný rypák, ktorý je pružný a pripomína chobot.
Veľryby: Cicavce Oceánov
Veľryby nie sú len obrovské morské tvory. Veľryby sú mohutné morské tvory, ktoré nie jeden z nás určite obdivuje. Svojou honosnosťou ale hlavne veľkosťou si získali titul najväčších zvierat planéty. Ich obrovské rozmery, inteligentné správanie a jedinečný spôsob života fascinuje mnoho ľudí. Veľryby sú cicavce, ktoré žijú v oceánoch po celom svete. Často migrujú aj niekoľko stoviek kilometrov za potravou alebo na miesta, kde sa zhromažďujú, a vytvárajú nové potomstvo. Ich rozmery sa pohybujú od 2 až do 30 metrov, a preto si nesú prvenstvo vo veľkosti. Poznáme viac ako 90 druhov veľrýb. Medzi tie najznámejšie patria už spomínané modré veľryby, vorvane, narvaly či keporkaky. Niektoré z týchto druhov sa časom stali ohrozenými druhmi. Ich pokles nastal hlavne v 19. a 20. storočí.
Prečo sú veľryby cicavce?
Ako sme už spomínali veľryby patria k cicavcom. Do skupiny cicavcov sa zaradzujú aj ľudia, psy, mačky, opice či ošípané. Rovnako ako aj iné cicavce veľryby majú pľúca, nie žiabre. Práve preto môžeme veľryby vidieť, keď sa plavíme po oceáne. Veľryby nežijú vo vode ako iné ryby, pravidelne sa vynárajú za kyslíkom. Síce veľryby dýchajú kyslík, tak nemajú nos. Namiesto toho majú špeciálny dýchací otvor umiestnený na vrchu hlavy.
Keďže veľryby sú cicavce, prirodzene sú teplokrvné. To znamená, že si udržiavajú stálu teplotu tela aj v studenej vode. Pod kožou majú vrstvu tuku, ktorá im pomáha udržiavať teplo vnútri tela, aj keď vonkajšia pokožka je chladná. Teplokrvnosť u veľrýb im pomáha udržiavať správne fungovanie orgánov a enzýmov, čo je kľúčové pre prežitie.
Síce nie všetky, ale väčšina veľrýb má zuby. Až 77 druhov veľrýb vrátane delfínov a sviňuch sú ozubené. Medzi najznámejšie druhy ozubených veľrýb patria vorvane, trpasličie a veľryby malé, belugy a narvaly. Niektoré z týchto druhov majú stovky zubov, zatiaľ čo napríklad narvaly majú len 1 alebo 2 zuby.
Veľryby sú naozaj veľmi inteligentné tvory. Niektoré druhy sú známe svojimi spevmi, ktoré im slúžia na komunikáciu. Tieto zvuky sa prenášajú pod vodou na obrovské vzdialenosti. Zubovce ako napríklad delfíny či kosatky sú známe používaním echolokácie. Vydávaním zvukov sa dokážu orientovať v temnom prostredí, kde im slúžia ako oči, tým že vnímajú odrážanie zvuku.
Ryby môžu dýchať pod vodou, lebo majú žiabre. Veľryby sú však iné - podobne ako ľudia majú pľúca, ktoré fungujú iba na vzduchu. Znamená to, že hoci trávia veľa času pod vodou, musia sa často vracať na hladinu nadýchnuť sa. Niekedy - po dlhých ponoreniach - tak lačnejú po vzduchu, že vyletia nad hladinu ako vystrelené torpédo a padajú nazad s ohlušujúcim špľachotom. Potom chvíľu odpočívajú, niekoľko ráz sa zhlboka nadýchnu a opäť zmiznú pod hladinou. Po nadýchnutí sú veľryby schopné vydržať pod vodou aj vyše hodiny.
Veľryby nemôžu dýchať ústami, vzduch naberajú dýchacími otvormi. Aby veľrybu neštípali pod vodou oči od morskej soli, chránia ich špeciálne mastné slzy. Šírku ich zorného uhla ovplyvňuje tvar hlavy a poloha očí.
Ak je veľryba hlboko pod vodou, orientuje sa pomocou zvuku: načúva zvukom iných tvorov pomocou uší ukrytých za malými priehlbinami v koži. Ich nízkofrekvenčné kvílenie je najhlasnejším zvukom vydávaným živým tvorom (188 decibelov). Keďže pod vodou sa zvuk pohybuje 4,5-krát rýchlejšie, dosiahne aj väčšiu vzdialenosť ako vo vzduchu, preto je počuteľný až na vzdialenosť 850 km. Ich zvuky môžu mať aj špeciálny význam - slúžia ako varovné signály, volanie o pomoc, privolávanie partnera, výstraha nepriateľovi alebo výzva na hru. Napr. vráskavce spievajú celý deň a celú noc iba s krátkymi jednominútovými prestávkami na nadýchnutie.
Ako funguje komunikácia s veľrybami? - David Gruber a Shane Gero
Evolúcia a Prispôsobenie
Pred miliónmi rokov si v pobrežných vodách navyklo loviť ryby zvláštne zviera pripomínajúce vlka - jeho telo pokrývala srsť, ale namiesto pazúrov malo malé kopýtka. Vo vode plávalo asi tak, ako dnes plávajú psy. V priebehu tisícročí trávilo zviera tohto druhu čoraz viac času vo vode a menej na súši. Hoci sa nevie isto, toto zviera mohlo byť dávnym prapredkom dnešných veľrýb a delfínov. Je veľa dôvodov myslieť si, že tieto morské cicavce sa vyvinuli zo srstnatých suchozemských štvornožcov.
Prvotní zástupcovia veľrýb resp. praveľrýb (vyhynutá čeľaď Pakicetidae) spred viac než 50 miliónov rokov boli suchozemské zvieratá, výzorom pripomínajúce dnešné vlky. Ich príslušnosť ku veľrybám bola odhalená najmä na základe modifikácií ucha a stavbe zubov. O niekoľko miliónov rokov neskôr sa vyskytovala vyhynutá čeľaď Ambulocetidae, už predstavujúca obojživelné živočíchy väčšieho vzrastu, výzorom skôr podobné krokodílom. Nešlo len o sladkovodné živočíchy, analýza zubov ambulocetidov ukázala, že slané vody im neboli cudzie. Vďaka nárastu životného priestoru a vďaka vztlaku vody už na veľryby neboli kladené žiadne prírodné obmedzenia na veľkosť. Prestali potrebovať nohy. Počas tejto doby veľryby stratili vlastnosti potrebné pre suchozemský život a získali nové schopnosti dôležité pre život v mori. Zadné končatiny sa vytratili, ich telo sa zúžilo a získalo hydrodynamický tvar, čo im umožnilo pohybovať sa vo vode omnoho elegantnejšie a efektívnejšie. Ako súčasť tohto evolučného procesu sa kosti v predných končatinách spojili. Časom sa to, čo predtým bola predná končatina, premenilo v tuhú hmotu z kostí, tuku a väziva, tvoriac tak veľmi efektívne plutvy, ktoré udržujú v rovnováhe obrovité telo veľrýb. Keďže veľryby patria medzi cicavce, potrebujú pre svoje prežitie dýchať vzduch. Preto potrebujú vyplávať na hladinu, vydýchnuť oxid uhličitý a nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Prirodzene, nemôžu dýchať pod vodou, takže keď sa potopia, tak svalový sťah uzavrie dýchacie otvory (nozdry), ktoré zostanú uzavreté, pokiaľ sa znovu nevynoria na hladinu. Aby sa im to robilo ľahšie, majú veľryby nozdry na vrchole hlavy, čo im dáva možnosť rýchlejšie vydýchnuť vzduch a nadýchnuť čerstvý. Starý vzduch, zahriaty z pľúc, sa pri výdychu zráža a vyparuje sa hneď, ako sa stretne s vonkajším chladným ovzduším. Je to podobné, ako keď počas chladného dňa vydýchneme obláčik pary. Tento proces poznáme ako výtrysk. U každej veľryby je toto vydýchnutie odlišné a to buď tvarom, výškou a alebo uhlom.
Životný cyklus a Správanie
Rast a vývin mláďat veľrýb a delfínov pripomínajú pomery u človeka. Kým dieťa sa narodí po 9 mesiacoch, mláďatá veľrýb zotrvávajú v maternici 12 mesiacov a u niektorých zubatých predstaviteľov až 18 mesiacov. Veľryby mávajú zvyčajne iba jedno mláďa. Rodičia sú trpezliví, majú pre mláďa porozumenie, aj keď je priveľmi hravé. Chránia ho pred predátormi a postupne ho učia nachádzať si potravu.
Dva mesiace pred pôrodom váži plod vráskavca ozrutného 2 tony. Rastie teda približne tisíc raz rýchlejšie ako ľudský plod. Novorodený vráskavec tohto druhu meria 6 až 7 metrov. Denne vypije okolo 200 litrov materského mlieka, každú hodinu priberie až 4 kg. Po 7 mesiacoch dosahuje malý vráskavec dĺžku 15 m, čo predstavuje dve tretiny dĺžky matkinho tela.
Odhadnúť vek veľryby nie je jednoduché. Dostatočne presný kľúč na jeho určenie poskytujú ich zuby. Ak jeden z nich prerežeme, v strede rezu zbadáme rad vrstiev pripomínajúcich letokruhy stromov.
To veľryby nemajú ľahké. Potrebujú jej veľa, no ich obľúbené jedlo je dostupné iba v určitých oblastiach a iba v istom čase. Hoci sú veľryby ustavične na cestách za novými pasienkami, najlepšie pastviská navštevujú už celé stáročia. Najbohatšie pastviská bývajú zvyčajne v studených vodách ďaleko na severe alebo na juhu, ako v Antarktíde, pri Cape Code, Newfoundlande, na Aljaške, a to najmä počas leta. Bližšie k rovníku, kde sa rozmnožujú, je primálo potravy, preto musia do konca leta čo najviac pribrať, iba tak vedia prežiť zo svojich tukových zásob celý zvyšok roka. Napr. najväčším cestovateľom je vráskavec dlhoplutvý, ročne prepláva asi 20 tisíc km.
Ohrozenie a Ochrana
Človek odpradávna využíval bohatstvo poskytované oceánmi. Moria boli plné veľrýb, delfínov a sviňúch. Rybári a námorníci často pozorovali fontány týchto tvorov a obdivovali ich kúsky nad hladinou. V posledných storočiach sa však využívanie morského bohatstva zmenilo na bezuzdné drancovanie. Dnes sú už moria oveľa smutnejšie, lebo veľryby a ich príbuzní nenávratne zmizli z mnohých častí sveta. Vinou lovenia sú veľryby na pokraji vyhubenia, a hoci lov veľrýb na obchodné ciele je dnes oficiálne zakázaný, neveľký počet veľrýb sa ešte stále stáva jeho obeťou.
Vyše 100 000 delfínov a sviňúch padne každý rok za obeť mäsiarom a ešte viac sa utopí v rybárskych sieťach. Navyše rozvoj moderného priemyslu zapríčinil postupné znečistenie nielen pobrežných vôd, ale aj otvoreného oceánu.
V roku 1864 sa vďaka jedinej udalosti dramaticky zmenilo celé veľrybárstvo. Nór Sevend Foyn vyvinul strašnú harpúnu, ktorá sa už nehádzala rukou, ale ju vystreľovali z kanóna. A ak taká harpúna zasiahne veľrybu, po dvoch či troch sekundách v tele zvieraťa vybuchne granát. Veľryby nemali nijakú šancu odolať tejto zbrani, takže sa dostali až na pokraj záhuby.
V priebehu posledných 30 rokov sa vo vakových sieťach utopilo asi 7 miliónov delfínov. Tieto siete sa používajú pri love tuniakov najmä vo východných, tropických oblastiach Tichého oceánu. Keďže delfíny a tuniaky zvyčajne putujú spolu, ak rybári spozorujú delfíniu „školu“, vedia, že nablízku sú aj tuniaky. V niektorých oblastiach používajú rybári rozľahlé vlečné siete. Ich dĺžka môže dosahovať až 50 km, pričom visia vo vode ako záclony do hĺbky vyše 10 m.
Takéto bezohľadné a bezcitné zabíjanie veľrýb zapríčinilo, že všetky druhy veľrýb sú dnes uvedené v zozname ohrozených zvierat. Bezprostredné nebezpečie vyhynutia hrozí veľrybe čiernej (Eubalaena glacialis), vráskavcovi ozrutnému (Balaenoptera musculus), a sviňuche kalifornskej (Phocoena sinus).
Veľryby sa spočiatku lovili iba na mäso. Postupne sa však začal využívať na výrobu rozličných produktov aj ich tuk, koža, kosti, zuby a iné časti tela. Dnes sa už prístup ľudí k nim začína postupne meniť. Po mnohých rokoch úsilia ochranárov vydala väčšina krajín zákaz ich zabíjania. V roku 1979 vyhlásili za rezerváciu veľrýb, delfínov a sviňúch celý Indický oceán. Pozorovanie veľrýb a delfínov vo voľnej prírode sa pre mnohých ľudí stáva zážitkom na celý život.
