Slovenské denníky nemávajú ktovieakú životnosť. A tak sa Pravda v týchto dňoch dožíva priam matuzalemského veku - storočnice. Prívlastok najstarší denník na Slovensku však dostala od tlačových agentúr už na začiatku tohto storočia. Okrúhle výročie je príležitosťou povedať si, aké to boli noviny pri ich vzniku i v nasledujúcich obdobiach vychádzania.
Národnie noviny vychádzali 77 rokov, svojho času išlo o historický rekord. Začiatky Pravdy chudoby.
Pravda chudoby: Zrod novín pre najširšie vrstvy
Prvé číslo Pravdy chudoby vyšlo 15. septembra 1920 v Ružomberku. Pravda začala vychádzať 15. septembra 1920 ako Pravda chudoby. Prívlastkom „chudoba“ zdôraznili zakladatelia novín jej určenie pre najširšie, a teda aj najbiednejšie vrstvy Slovenska. V hre bol aj titul „Pravda“, ale podľa historika novinárstva Jozefa Darma chcelo vedenie sociálnej demokracie na Slovensku odlíšiť svoje noviny od ruskej boľševickej Pravdy a „zabrániť prípadnej politickej perzekúcii“.
Pravda chudoby začala vychádzať v Ružomberku, a nie v Bratislave. Napokon, dôležité strediská slovenskej tlače sa vtedy nachádzali inde a aj v úvode spomínané Národnie noviny vychádzali dlhodobo v susednom Turčianskom Sv. Martine.
Traduje sa, že Pravda od začiatku patrila komunistickej strane, tá však v septembri 1920 ešte neexistovala. Zato je historicky doložený fakt, že prvé výtlačky novín ich redaktori priniesli priamo z tlačiarne na slovenský zjazd marxistickej ľavice Čs. Radikálna „revolučná“ ľavica ovládala pred sto rokmi všetky župné organizácie sociálnej demokracie na Slovensku, s výnimkou bratislavskej.
Ktovie, ako by sa veci vyvíjali ďalej, nebyť rozpadu celoštátnej sociálnodemokratickej strany. A čo by bolo potom s Pravdou? Martinské snemovanie radikálnoľavicovej frakcie určilo Pravdu chudoby za jej tlačový orgán na celom Slovensku.
Ideové smerovanie novín sa zračilo už ich v hlavičke. Mala podtitul „časopis venovaný triednej výchove slovenského ľudu“.
V máji 1921, po vzniku KSČ, sa Pravda chudoby stala novinami slovensky hovoriacich komunistov (zatiaľ čo noviny Kassai Munkás boli adresované komunistom medzi slovenskými Maďarmi).
V prvej Československej republike prevládala stranícka tlač. Takmer všetky významnejšie denníky patrili vtedy niektorej politickej strane, či už priamo, alebo sprostredkovane. Strana komunistov sa medzi nimi vynímala - bola nielen protivládna, ale aj protirežimová, jej činnosť sa podriaďovala hlavnému cieľu „zvrhnúť diktatúru buržoázie a nastoliť diktatúru proletariátu“.
Vtedajší slovenskí komunisti nemali tvrdosť a neoblomnosť ruských boľševikov. Pestovali akýsi ľudový komunizmus na slovenský spôsob. Komunistický manifest sa v ňom snúbil s Písmom svätým.
Kľúčové postavy a vývoj novín
Kľúčovou postavou komunistického hnutia na Slovensku bol pred sto rokmi Július Verčík. Dejepis o ňom mlčal aj za bývalého režimu, lebo sa svojho času pohádal s Klementom Gottwaldom a zo strany vystúpil. Keď pražské ústredie KSČ vyslalo v roku 1921 na pomoc slovenským súdruhom ako redaktora mladého Klementa Gottwalda, ujal sa ho tu práve Verčík. Uplynuli však ďalšie tri roky a Kominterna tento pokus odsúdila a prišla s novou národnostnou politikou. Stali sa priateľmi a o päť rokov neskôr spolu spísali Žilinský manifest, ktorým sa komunisti prihlásili k myšlienke autonómie Slovenska v rámci ČSR. Išlo o revolučnú taktiku, o pokus vyraziť túto kartu z rúk ľudákov.
Jozef Verčík sa stal zodpovedným redaktorom Pravdy chudoby, keď mal iba 26 rokov. Pochádzal zo Žiliny, kde skončil štyri triedy reálneho gymnázia. Keď začal redigovať Pravdu chudoby, mal iba 26 rokov. Neskôr sa vo Viedni vyučil za zámočníka. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval a bojoval na srbskom i na ruskom fronte. Po návrate domov organizoval odborový zväz kovorobotníkov a redigoval časopis Kovorobotník. Neskôr sa výrazne podieľal na založení komunistickej strany a na redigovaní jej časopisov.
V septembri 1924 na stránkach Pravdy chudoby ostro odmietol myšlienku čechoslovakizmu a písal o polokoloniálnom postavení Slovenska v spoločnom štáte. Keď 1. októbra 1925 začala Pravda chudoby vychádzať ako denník (predtým trikrát týždenne) a pod skráteným názvom Pravda, Verčík spomínal na jej ťažké začiatky. Dávno by vraj skrachovala z finančných dôvodov, „nebyť našich amerických súdruhov, ktorí pomohli vždy, keď bolo najhoršie“.
Na stredné Slovensko sa dostal 25-ročný Gottwald v septembri 1921 a spočiatku sa venoval najmä časopisom Hlas ľudu a Spartakus. V redakcii Pravdy (chudoby) sa v prvých rokoch jej vychádzania vystriedali okrem Verčíka viaceré známe postavy komunistického hnutia. V roku 1924 sa stal Gottwald na dva roky zodpovedným redaktorom Pravdy (chudoby) a začal ju boľševizovať. V roku 1925 sa začala Gottwaldova blesková politická kariéra, keď ho delegovali na zjazd KSČ za Slovensko.
Stojí za zmienku, že Gottwald nebol jediným českým šéfredaktorom Pravdy. Ďalším bol Antonín Nedvěd, ktorý viedol Pravdu v horúcej fáze totality. Vedenie KSČ ho vyslalo do Bratislavy v marci 1952, keď tu prepukli problémy s tzv. buržoáznym nacionalizmom a kozmopolitizmom. Nedvěd predtým šéfoval v Prahe Zemědělským novinám, po príchode do Bratislavy sa snažil rýchlo prispôsobiť, hovoril lámanou slovenčinou a poslovenčil si ešte aj meno v tiráži - na Anton Nedved.
Obsah a cenzúra
Z hľadiska súčasníka je to dosť nezáživné čítanie, môže však zaujať historika skúmajúceho pohyby na ľavej strane vtedajšieho politického spektra. Zistí, ako sa slovenskí komunisti a sociálni demokrati znenávideli.
Predmet záujmu môžu aj z odstupu času predstavovať listy čitateľov Pravdy chudoby. Istý Ružomberčan kritizoval malú účasť na prednáške proti alkoholizmu v tamojšom robotníckom dome 8. októbra 1920. Ďalší čitateľ z Likavky sa zase posťažoval na bývalého richtára. Obsah listov si však redakcia neoverovala, a tak nasledovali žiadosti o opravy, alebo aj žaloby.
V decembri 1920 prišla delegácia robotníkov z Rybárpoľa protestovať proti krivému obvineniu tamojšieho lekára na stránkach Pravdy chudoby. V prvej ČSR existovala preventívna cenzúra periodickej tlače, ktorej zásahy sa sprísnili najmä po prijatí zákona na obranu republiky v roku 1923.
Administratívne postihy sa snúbili s ekonomickými. Mnohé tlačiarne pod týmto tlakom odmietali sádzať Pravdu alebo ju cenovo znevýhodňovali. Preto sa často sťahovala a dlho pendlovala medzi tlačiarňami v Ružomberku, vo Vrútkach a v Banskej Bystrici. Zároveň sa sťahovala i redakcia, a to dokonca až do Moravskej Ostravy, keď Pravda začala vychádzať ako denník.
Ladislav Novomeský a obdobie SNP
V tom období prichádza do novín mladý, iba 21-ročný básnik Ladislav Novomeský. „Sám som opustil učiteľské remeslo zjari 1925 a zamenil som ho za miesto druhého redaktora v Pravde chudoby,“ uvádzal vo svojom životopise. Ktosi zrátal, že Novomeský bol podľa tlačového zákona trestaný celkovo 34-krát. Pracovať v Pravde chudoby znamenalo zároveň zostávať chudobným ako kostolná myš. Platilo to aj o jej šéfredaktoroch. Každý deň niesť kožu na trh, a to doslova: zodpovedať hlavou za každé vytlačené slovo v novinách.
Jedno Pravde vychádzajúcej v období medzi dvoma svetovými vojnami nemožno uprieť - vždy bola na strane ľudí práce, ktorí si na živobytie i starobu zarábali svojou prácou. Podľa odhadov historikov miera nezamestnanosti dosiahla vtedy na Slovensku 25 percent. Odbory a komunisti reagovali organizovaním tzv. hladových pochodov nezamestnaných, ktoré Pravda podporila.
V tom čase už bol šéfredaktorom Július Šefránek, redakcia sídlila v Bratislave a noviny sa tlačili striedavo v Prahe a Břeclavi. Finančné postihy spôsobovali, že ďalej mohli vychádzať len ako týždenník (vtedy nakrátko obnovili názov Pravda chudoby). Keďže úrady si na Pravdu „zasadli“, strana sa rozhodla vydávať namiesto nej Ľudový denník (mimochodom, pod vedením L. Novomeského).
Október 1938 priniesol nielen vyhlásenie autonómie Slovenska, ale aj zákaz činnosti komunistickej strany a všetkej jej tlače. Namiesto Pravdy, resp. Slovenských zvestí začal vychádzať ilegálne Hlas ľudu. Len nedávno zomrel vo veku 99 rokov posledný človek, ktorý sa podieľal na jeho vydávaní - filmový kritik Pavel Branko.
V histórii Pravdy (chudoby) možno nájsť temné i svetlé stránky. Výnimočné obdobie nastalo od septembra do novembra 1944 - vtedy vychádzala povstalecká Pravda. Na čele redakcie stál Mieroslav Hysko, ktorý bol aj prvým povojnovým šéfredaktorom Pravdy.
O význame a dosahu povstaleckej Pravdy možno usudzovať aj podľa jej nákladu. Postupne si redakcia vybudovala sieť dopisovateľov, ktorým adresovala odkazy na 4. strane novín. Redakciu tvorili spočiatku iba štyria redaktori a ani neskôr ich nikdy nebolo viac ako osem. Všetci však boli mladí, plní síl aj elánu a nič sa im nezdalo nemožné.
Po potlačení Povstania vyšlo ešte 21 čísel takzvanej partizánskej Pravdy. Takmer polovica redaktorov a pracovníkov Pravdy sa nedožila slobody. Napríklad Ján Siakeľ po ústupe do hôr vymenil pero za pušku, pridal sa k partizánom a v jednom z bojov padol do rúk hitlerovcom. Popravili ho vo vápenke v Nemeckej.
Kým v horách ešte vychádzali posledné čísla partizánskej Pravdy, na oslobodenom území už začali tlačiť obnovenú legálnu Pravdu. Už dva týždne po oslobodení Bratislavy sa redakcia presťahovala do metropoly. Pravda informovala o rekonštrukcii Slovenska a dokonca organizovala pomoc vojnou najviac zničeným regiónom.
Pravda v období totality a normalizácie
Pravda nielen asistovala, ale aj drukovala všetkému, čo súviselo s Víťazným februárom, komunistickým prevratom, a v ďalších štyroch rokoch zverejňovala ódy na Stalina a Gottwalda. Nedá sa však povedať, že štyridsať rokov v dejinách slovenskej žurnalistiky a Pravdy zvlášť bolo úplne stratených, jedna čierna diera.
Historici a politológovia už rozlišujú vo vývoji socializmu obdobia tvrdej totality a autoritatívneho režimu. Rozdiely bolo badať aj na stránkach súdobej tlače. Medzi tých odvážnejších patrili Mieroslav Hysko (1945 - 1946), Edo Friš (1948 - 1949), Mária Sedláková (1968 - 1969) a Bohuš Tráviček (najmä v období rokov 1987- 1988). Veľa záležalo od toho, kto viedol v jednotlivých obdobiach redakčný kolektív Pravdy, od osobnosti šéfredaktorov, nakoľko dokázali využiť uvoľnené politické pomery.
Nie je náhoda, že práve v spomínaných obdobiach sa v Pravde vyskytovali vo väčšom počte aj skutoční majstri pera - skvelí novinári a publicisti - František Votruba, Ladislav Mňačko, Dominik Tatarka, Ján Rozner, Libuša Mináčová, Bohuš Chňoupek, Martin Hric, Tibor Michal, Renáta Steffelová, Juraj Halas, Peter Holka a mnohí iní.
Martin Hric písal pre Pravdu v rokoch 1967 - 1970, po previerkach musel z redakcie odísť. V roku 1997 sa vrátil ako stály spolupracovník.
Nové slovo a samizdat
Vydavateľom portálu Slovo je občianske združenie Klub Nového slova. Nové slovo bol ľavicový týždenník pre politiku, kultúru a hospodárstvo. Vznikol v čase SNP, prvé číslo vyšlo 24. septembra 1944. Po potlačení povstania časopis zanikol a bol obnovený 1. júna 1945. Hlavným iniciátorom jeho vzniku bol Gustáv Husák. Za ideového nástupcu Nového slova možno považovať časopis Slovo, ktorý začal vychádzať v roku 1999.
Na Slovenskom národnom povstaní bolo fenomenálne aj to, ako bleskovo sa zaplnilo vákuum slobodne mysliacich masmédií. Práve to bol hlavný dôvod, prečo v nedeľu 24. septembra 1944 vyšlo v Banskej Bystrici na šestnástich stranách prvé číslo ľavicového týždenníka pre politiku, kultúru a hospodárstvo - Nové slovo.
O založení nového týždenníka, ktoré nadväzovalo na tradíciu DAV-u a Fučíkovej Tvorby, sa definitívne rozhodlo dva dni po zjednocovacom zjazde komunistickej a sociálnodemokratickej strany - v utorok 19. septembra na stretnutí v byte Gustáva Husáka na Kuzmányho ulici číslo 4 v Banskej Bystrici. Vďaka povstaleckému nadšeniu však v ťažkých podmienkach prekonali aj tieto prekážky. Článkami prispeli aj Iľja Erenburg, Bohumil Laušman, Zdeněk Fierlinger či Marek Čulen. Autori komentovali to, čo sa v tých pohnutých časoch dialo na povstaleckom území, v Bratislave, inde vo svete.
Prvé číslo obnoveného Nového slova vyšlo 1. júna 1945 v Bratislave takisto vďaka iniciatíve Gustáva Husáka. Týždenník v priemernom náklade desaťtisíc exemplárov sa stal orgánom ľavicovo orientovaného Bloku slovenskej inteligencie. Redigoval ho redakčný kruh viacerých významných osobností. Vrcholilo to počas politickej krízy na Slovensku na jeseň 1947 a vo februári nasledujúceho roku. Prinášalo však aj príspevky od zahraničných spolupracovníkov zo Sovietskeho zväzu, USA, Veľkej Británie, Juhoslávie, Rumunska či Talianska.
Spoločenský vývoj po politickom zvrate vo februári 1948 zasiahol aj obsah a ďalšie smerovanie Nového slova. V roku 1950 sa stalo tlačovým orgánom Komunistickej strany Slovenska pre politiku, kultúru a hospodárstvo. Vo vyostrenej oficiálnej propagande namierenej proti tzv. buržoáznym nacionalistom, ktorí stáli pri vzniku i obnovení Nového slova, zrejme nebolo žiaduce, aby ďalej vychádzalo.
Nové slovo bolo obnovené ako týždenník pre politiku, kultúru a hospodárstvo v čase politického odmäku - 23. mája 1968. Redakcia sa pridržiavala aj radikálnych zvratov jeho politickej línie v novej funkcii generálneho tajomníka ÚV KSČ.
Medzi autormi sa objavili nové mená. Mnohí novinári potom pôsobili priamo v redakcii alebo s ňou úzko spolupracovali dlhé roky. Novinárske ostrohy tu získalo niekoľko desiatok mladých novinárov, ktorí sa potom uplatnili aj v iných novinách, rozhlase a televízii.
Dôsledky novembrových politických udalostí v závere roka 1989, samozrejme, zasiahli aj do osudu Nového slova. Ako týždenník pre politiku, hospodárstvo, vedu a kultúru sa stal nezávislým od KSS, ale zachoval si ľavicovú orientáciu. V nových podmienkach dve tretiny redaktorov z osobných, ale aj z úsporných dôvodov odišli. V roku 1991 ho spolu s denníkom Pravda začala s radikálne zníženým rozsahom vydávať akciová spoločnosť Perex.
Po politických zmenách, ktoré vyvolali výsledky parlamentných volieb na jeseň 1998 a vstup SDĽ do koaličnej vlády, v ľavicových kruhoch pocítili, že chýba tribúna názorov, prostredníctvom ktorej by mohli oslovovať aj širšiu verejnosť. Vzhľadom na právne komplikácie s jeho pôvodným vydavateľom však začal vychádzať politicko-spoločenský týždenník pod názvom Slovo.
Možno trocha paradoxne, ale najznámejšou a najčastejšie skúmanou kapitolou dejín Nového slova je práve tá najstaršia a najkratšia - počas SNP. Zaujímavé je však sledovanie jeho stránok po dvoch obnoveniach v rokoch 1945 - 1948 a 1968 - 1969. Potom však nastalo obdobie najväčšieho rozmachu No...
Samizdat a tajná cirkev v období normalizácie
V rokoch 1969-1989 vychádzali na Slovensku dva základné druhy samizdatových periodík. Jedna skupina vychádzala v okruhu liberálno-laickej inteligencie, druhá v kresťanskom prostredí. Začiatkom roku 1969 prebiehal v komunistickom Československu pokračujúci proces tzv. normalizácie, ktorý v praxi znamenal likvidáciu reforiem prijatých v predaugustovom období roku 1968. Nástup tzv. normalizácie zasiahol všetky oblasti života, vrátane kultúry a náboženstva.
Samizdat, odvodený z ruského slova "samoizdateľstvo" (samovydávanie), predstavoval ilegálne vydávanie tlačovín rôzneho zamerania. Katolícky periodický samizdat nie je doteraz dostatočne známy, a preto by sa mohlo zdať, že jeho význam pre Slovensko je nepatrný. Cieľom bolo hlbšie poznanie a šírenie informácií v dobe neslobody.
V šesťdesiatych rokoch priťahoval najväčšiu pozornosť slovenskej verejnosti tzv. kultúrny front: publicisti, umelci a niektorí pracovníci spoločenských vied. Zhodou historických okolností kultúrny front vtedy najviac rozširoval vnútropolitický priestor smerom k väčšej slobode a zákonnosti. Po roku 1968 dochádza na Slovensku k základnému preskupeniu spoločenských síl. Kultúrny front preukázal veľkú zraniteľnosť pred straníckym a štátnym aparátom. Normalizačná politika ho priam zmietla. Preskupenie spoločenských síl spočívalo v prechode rozhodujúcej občianskej a duchovnej aktivity z kultúrneho frontu na veriacich.
V sedemdesiatych rokoch kresťanstvo na Slovensku začalo nadobúdať nový dynamizmus. Zdedená viera, najmä u mladej generácie, rástla a zosilnievala. Veriaci sa postupne prestali báť sociálnej, ekonomickej a občianskej diskriminácie. Bol to dôsledok pohybu, ktorý nastal koncom šesťdesiatych rokov, keď sa z väzenia vrátili kňazi, rehoľníci a laici, najmä náboženskí aktivisti z konca štyridsiatych rokov. Dôležitú úlohu v tomto pohybe zohrali RNDr. Vladimír Jukl a MUDr. Silvester Krčméry, ktorí úzko spolupracovali s vtedajším biskupom-robotníkom J. Ch. Korcom.
Základom náboženského oživenia, a teda aj tajnej cirkvi, boli malé spoločenstvá (krúžky), pozostávajúce z piatich až desiatich ľudí, ktoré pomáhali k poznaniu a hlbšiemu prežívaniu viery. Ich úlohou bolo, ako povedal jeden z katolíckych aktivistov, "vychovávať inteligentných kresťanov v socialistickej spoločnosti". Znamenalo to nielen uvedenie do kresťanského života v jeho plnosti, ale aj intelektuálne prehĺbenie aspektov viery. Prvé spoločenstvá vznikali začiatkom sedemdesiatych rokov zväčša v Bratislave, kde bola sústredená väčšina vysokých škôl.
F. Mikloško o tejto práci napísal: "Vlado Jukl a Silvo Krčméry sa v prvej fáze sústredili na prácu medzi vysokoškolákmi v Bratislave, kde sa im začalo dariť. Najprv vznikali zmiešané spoločenstvá, ktoré sa začali špecializovať neskôr, keď pribúdalo študentov. Mladí sa stretávali v malých skupinkách, v ktorých sa čítalo Sväté písmo a spoločne sa o ňom rozjímalo, systematicky sa študovala nejaká oblasť z náuky cirkvi a veľa sa diskutovalo o problémoch, ktoré ich zaujímali. Po nedeliach alebo cez zimné a letné prázdniny sa chodilo na výlety, na ktorých bol popri turistike vždy aj duchovný program, ten tvoril os týchto podujatí. Napokon sa konali duchovné obnovy, duchovné cvičenia, kde študenti v tichu rozjímali a stretávali sa s tajomstvami cirkvi. Za týmto všetkým musel niekto stáť. Musel hľadať byty a chaty, aby sa skupiny mohli stretávať, musel zháňať literatúru, Písmo, musel pátrať po kňazoch ochotných slúžiť týmto spoločenstvám. To, čo sa mladým zdalo samozrejmé, stálo veľa umu a námahy. V úzadí týchto laických aktivít bol biskup J. Ch. Korec, ktorý ich veľmi podporoval. Pri jednej príležitosti povedal: «Môžu nás obrať o mnohé veci, o literatúru, samizdaty a podobne, ale nesmú nám zobrať malé spoločenstvá, v ktorých sa schádzajú najmä mladí ľudia. Za túto čiaru nesmieme ustúpiť."
Spoločenstvá sa stali pre študentov "ostrovmi slobody" v totalitnej spoločnosti. Bol pre nich prirodzený a samozrejmý určitý stupeň konšpiratívnosti, obmedzený počet účastníkov spoločenstva, mlčanie navonok a nevyzvedanie širších súvislostí. Dôležitú silu v rozvoji krúžkov predstavovali ich animátori. Najväčšie zastúpenie medzi nimi mali laici, ktorí boli predtým sami členmi spoločenstiev. Spoločenstvá mali funkciu tzv. bunkového systému. Každý člen mal neskoršie založiť spoločenstvo, do ktorého prinesie všetko to, čo predtým zažil. Kládol sa tu dôraz na aktivitu laikov.
Duchovnú pomoc ako duchovné poradenstvo, duchovné cvičenia a obnovy sprostredkúvali väčšinou tajní kňazi-rehoľníci, najmä saleziáni, jezuiti, piaristi, lazaristi a františkáni. Na tejto službe sa podieľali mnohí kňazi z verejnej pastorácie a kňazi bez štátneho súhlasu. Napriek tomu, že pomoc kňazov bola nevyhnutná, celá aktivita v malých spoločenstvách zostávala i naďalej na laikoch, ktorí boli ich hybnou silou.
Po ukončení štúdia odchádzali vysokoškoláci z Bratislavy domov, do menších miest a dedín, kde mali iným sprostredkovať to, čo zažili a dostali v malých spoločenstvách. Na nových miestach buď priamo zakladali spoločenstvá alebo aspoň pripravovali pôdu pre ne. Takto počet spoločenstiev a zároveň mladých veriacich rástol geometrickým radom po celom Slovensku. V určitom zmysle sa zopakoval pohyb zo začiatku päťdesiatych rokov, ibaže opačným smerom. Vtedy komunistický režim najskôr oslabil cirkev v mestách a až potom na dedinách.
Postupne sa začali formou spoločenstiev stretávať deti, mládež, rodiny a kňazi po celom Slovensku. Neskoršie z týchto aktivít vyrástli nové duchovné hnutia. Okrem toho existovali tajne pôsobiace rehole, ktoré duchovne podporovali tieto vznikajúce hnutia. Zdá sa, že malé spoločenstvá boli pre prenasledovanú cirkev asi najlepším spôsobom ako nielen pretrvať, ale aj rozvíjať sa.
Samizdat ako informačné médium
Jednou z funkcií spoločenstiev bol prenos informácií. Začiatkom sedemdesiatych rokov, keď začali spoločenstvá vznikať, nebolo dostupné veľké množstvo informácií o dianí v cirkvi. Postupom času sa rozrastali nielen spoločenstvá, ale i množstvo informácií sa zväčšovalo a ich ústne podanie a zapisovanie bolo časovo náročné. Pri veľkom množstve informácií bolo neefektívne tie isté informácie opakovať pre množstvo rozličných skupín. Rokmi sa študenti pomaly rozchádzali po Slovensku a hoci priateľstvá zostávali, užší kontakt chýbal. A tak asi od roku 1975 začali S. Krčméry a V. Jukl chodiť za týmito ľuďmi a nadväzovať cez nich nové známosti v ich prostredí, aby sa postupne vytváralo akési jednotné vedomie. Pri týchto stretnutiach bolo vidieť, že ľudia pociťovali nedostatok informácií, formačných a študijných materiálov, dosiahnuteľných zväčša iba v Bratislave, ktorá bola v tej dobe centrom náboženského diania. Stretnutie týchto dvoch potrieb: efektívny prenos informácií v spoločenstvách a poskytovanie informačných a formačných materiálov ľuďom mimo Bratislavy, dávalo impulzy na vznik celoslovenského periodického samizdatu. K nim sa pridali ešte vonkajšie podnety.
Prvý z nich bol z Litvy, kde vychádzal samizdatový časopis s názvom Kronika litovskej katolíckej cirkvi, ktorý zohral veľkú úlohu pri rozvíjaní tajnej cirkvi v tejto krajine. Časopis sa dostal i na Slovensko, kde sa stal veľkou výzvou pre katolíckych aktivistov. Druhý podnet prišiel z Poľska. Už v roku 1973 vznikol prvý samizdat Orientácia, ktorý bol zväčša určený pre kňazov Spišskej diecézy. Svojím nákladom 20 ks a určitou lokálnosťou nemal veľký dosah. Akokoľvek, časopis sa stal priekopníkom v katolíckej samizdatovej tvorbe, pre ktorú bol nesporne prínosom. Potreba celoslovenského periodického samizdatu pomaly dozrievala. V tomto ovzduší vznikol v roku 1982 prvý samizdat s celoslovenskou pôsobnosťou Náboženstvo a súčasnosť, ktorý začal aspoň sčasti búrať informačnú bariéru, ktorá v spoločnosti existovala. Jeho distribúciu (neskôr aj iných samizdatov) zabezpečovali malé spoločenstvá, ktorým bol určený. Touto cestou sa dostal na celé Slovensko. Samizdat sa stal neviditeľným spojivom spoločenstiev.
Katolícky samizdat začal postupne narastať. Každý rok pribúdalo niekoľko nových samizdatov, ktoré zapĺňali veľkú spoločenskú medzeru slobodného šírenia informácií. Postupne začali vydávať samizdaty tajne existujúce rehole a vznikajúce hnutia. Samizdat Náboženstvo a súčasnosť chcel svojou existenciou poukázať na možnosť tvorby samizdatu v atmosfére prenasledovania a tým byť výzvou pre iných. Že táto výzva nezostala bez ohlasu, možno vidieť z nasledujúceho zoznamu devätnásť samizdatov.
Metódy distribúcie a tlače samizdatov
Natlačiť 1000 ks samizdatu dalo veľa práce. Aby sa však samizdat dostal do správnych rúk, teda tým, pre ktorých bol určený, to bolo oveľa náročnejšie a zdĺhavejšie. Popri tlačiaroch najväčšie riziko perzekúcií niesli distributéri. Tajná cirkev sa snažila vybudovať si organizačné štruktúry, ktoré jej pomáhali pri výmene informácií a distribúcii samizdatov. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že samizdat sa dostával k ľuďom niekoľkými spôsobmi:
- Osobná distribúcia: Bola to neorganizovaná distribúcia, ktorá prebiehala pri osobných stretnutiach, v spoločenstvách, v rodinách…
- Rodinná sieť: Vytvorili ju spoločenstvá rodín zjednotené okolo samizdatového časopisu Rodinné spoločenstvo. Rodinným spoločenstvám sa podarilo vybudovať celoslovenskú sieť aktivistov. Tieto kontakty sa využívali nielen na distribúciu samizdatu Rodinné spoločenstvo, ale aj ako prostriedok na šírenie iných samizdatov.
- Vysokoškolská sieť: Základom aktivít tajnej cirkvi boli malé spoločenstvá veriacich. V nich sa stretávali ľudia, čo chceli duchovne rásť a pre ktorých boli zväčša tieto samizdaty určené. Jednotliví aktivisti z bratislavských vysokých škôl sa pravidelne stretávali na "centrálnom stretnutí" (alebo krycí názov "centrálko"), kde si vymieňali svoje skúsenosti, informácie, aktuality z apoštolátu a diania. Jednou z funkcií tohto stretnutia bola i distribúcia periodickej a neperiodickej samizdatovej literatúry. Účastníkmi stretnutia boli zástupcovia jednotlivých fakúlt, kde sa nachádzali spoločenstvá. Títo prebrali od hlavného koordinátora tohto stretnutia literatúru a iné informácie a prišli na "centrálne stretnutie svojej fakulty", kde sa stretli aktivisti (animátori) danej fakulty. Im sa odovzdali informácie a literatúra, ktorá potom putovala medzi vysokoškolákov (spoločenstvá). Takto vznikla jedna veľká sieť na vysokých školách. Keď si k tomu ešte uvedomíme, že vysokoškoláci pochádzali z miest a dedín celého Slovenska, vidíme rozsiahlosť a účinnosť takejto distribúcie.
- Celoslovenská sieť: Po ukončení vysokoškolského štúdia sa absolventi vracali do svojich miest a dedín po celom Slovensku, kde pokračovali v tom, čo zažili v Bratislave - v živote v malých spoločenstvách. Takto sa vytvorili nové kontakty a nové koordinačné stretnutia z aktívnych ľudí. Tieto stretnutia mali názov "oblastné stretnutia" alebo krycí názov "zábavy". Jednotliví aktivisti zo Slovenska sa stretávali v oblastnom centre, ktoré im bolo najbližšie a ktoré malo takú istú funkciu ako na vysokých školách. Oblastných centier bolo v roku 1989 po celom Slovensku sedemnásť. V jednom centre sa priemerne stretávalo asi desať-pätnásť ľudí. Po stretnutí sa ľudia rozchádzali do svojich dedín a miest, kam okrem iného prinášali samizdaty. Stretnutia boli štyrikrát do roka. Vzhľadom na ne vychádzali aj niektoré samizdaty. Od roku 1975 sa takto vytvorila sieť, v ktorej bolo asi 150 slovenských dedín a miest. Počas trvania oblastných stretnutí v nich pracovalo približne 400 aktivistov, ktorí boli medzi sebou nepriamo prepojení prostredníctvom týchto stretnutí. Bola to asi jediná podzemná celoslovenská sieť riadená z akéhosi centra - z Bratislavy.
- Rehoľná distribúcia: Rehoľné spoločenstvá nemohli počas normalizácie slobodne existovať, preto vyvíjali svoju činnosť tajne.
Pre čitateľov, ktorým bol samizdat určený, bol najdôležitejší obsah. Ak mal samizdat ovplyvniť väčší počet ľudí, musel byť jeho náklad dostatočný. Pri náklade od 300 do 500 kusov a pri použití tajných distribučných sietí mohol samizdat pokryť celé Slovensko. Význam samizdatu rástol s jeho dosahom. Z tohto dôvodu niektoré časopisy s nízkym nákladom mohli aj napriek svojmu dlhodobejšiemu vydávaniu ovplyvniť iba malý okruh ľudí.
Tlač periodických samizdatov prechádzala niekoľkými vývojovými fázami, ktoré ovplyvňovali jeho kvalitu tlače a množstvo natlačených kusov:
- Strojopis: Počas sedemdesiatych rokov sa periodický samizdat rozmnožoval zväčša týmto spôsobom. Výška nákladu dosahovala maximálne okolo 50 kusov. Jedným prepísaním časopisu na preklepový alebo tzv. letecký papier sa dosiahlo maximálne 10-12 kópií. Každá nová séria sa musela preklepávať odznova. Kvalita výtlačku závisela od poradia kópie pri prepisovaní. Tento spôsob tlače, hoci najpracnejší, bol najpoužívanejší. Písací stroj mohla beztrestne vlastniť každá domácnosť. O najväčšej používanosti svedčí aj to, že táto technika sa používala ešte aj v 80. rokoch pri rozmnožovaní lokálnych samizdatov.
- Ormig: Jeden zo spôsobov kancelárskeho rozmnožovania: text sa prenáša z papiera vrstvou dechtových farbív na kriedový papier, ktorý potom tvorí tlačovú formu - matricu. Vodným roztokom liehu sa dechtové farbivo uvoľňuje a prenáša na papier. Touto formou sa dalo vytlačiť do sto kusov kópií. Pri príprave periodického samizdatu sa Ormig používal veľmi ojedinele.
- Cyklostyl: Pracuje na princípe prietlačnej tlače. Na voskovú blanu sa napíše text, čím sa do nej vysekajú textové otvory, cez ktoré sa na papier nanáša farba. Touto technikou tlače sa dá vytlačiť do 1000 kusov kópií. Väčšina periodických samizdatov bola tlačená cyklostylom. Z toho je zrejmé, že vydavateľom časopisov nešlo iba o jeho vydanie, ale aj o jeho rozšírenosť.
- Ofset: Moderná technológia tlače z plochy. Na kovovú alebo papierovú matricu sa prenesie obraz textu, ktorý chceme vytlačiť. Pri tlači sa využíva odpudivosť mastnoty a vody. Tlač nie je obmedzená množstvom kópií. Tajná cirkev začala túto technológiu využívať od roku 1984, keď sa západným kresťanom podarilo prepašovať na Slovensko prvý ofsetový stroj. Ofsetovou tlačou bolo možné reprodukovať nielen text, ale aj perokresby a fotografie.
Náklad jednotlivých samizdatov časom stúpal. Bol to znak ich aktuálnosti. Aj pri špičkovej reprodukčnej technike však existovali nákladové obmedzenia. Príčinou nebol nedostatočný odbyt, ktorý sa nikdy nepodarilo nasýtiť, ale technika výroby a distribúcie. Veľa samizdatov dosiahlo svoj kapacitný vrchol okolo 500-1000 kusov. Záviselo to od techniky tlače, formy distribúcie a od množstva spolupracovníkov. Z technických a bezpečnostných príčin náklad už nemohol ďalej stúpať. Napísanie samizdatu a jeho vytlačenie, pri náklade 1000 kusov a rozsahu 60 strán, si vyžiadalo asi štyri týždne práce, samozrejme, po zamestnaní. Pri predpokladanom náklade a rozsahu bolo treba ručne poskladať 30 000(!) natlačených listov. To trvalo asi dva týždne. K tomu ešte treba pripočítať asi mesiac na distribúciu. Toto všetko bolo treba uskutočniť za maximálnych bezpečnostných opatrení. Tieto podmienky nevytvárali iba ohraničený...
Cesta záhadnou minulosťou Slovenska: Odhaľovanie neznámych príbehov
tags: #priloha #tyzdennika #sloboda #1969