V slovenskom jazyku existujú slová domáceho pôvodu, po ktorých sa po obojakých spoluhláskach (b, m, p, r, s, v, z, (f)) píše tvrdé „y“ a nie mäkké „i“. Tieto slová nazývame vybrané slová. Po obojakých spoluhláskach môžeme v slovenčine písať mäkké aj tvrdé i. Slová cudzieho pôvodu si častokrát ponechávajú pôvodný pravopis. Môže sa v nich teda písať Y, aj keď nepatria medzi vybrané slová.
Spoluhláska P patrí medzi obojaké spoluhlásky, po ktorých sa môže písať mäkké „i“ alebo tvrdé „y“. Existuje skupina slov domáceho pôvodu, ktoré sú po P vybrané a vyžadujú si písanie „y“. Medzi takéto slová patria napríklad: pýcha, pýtať sa, pýr, kopyto, prepych, pysk, pykať, pýšiť sa, pytliak, dopyt, zapýriť sa, pyré, pyžama, pytač.
Príklady použitia vybraných slov po P
Aby sme si lepšie osvojili pravidlá písania „i“ a „y“ po P, pozrime sa na niekoľko príkladov:
- V prepychovom zámku žila jedna pyšná princezná.
- Pytačov už stovku bez pýrenia odmietla.
- Darmo plače, otca pýta, prosí.
- Pytliakovi prisľúbil ju, aby v záhrade kosil pýr.
- Pýcha je zlá vlastnosť.
- Niečo ma pichá v topánke.
- Za zlé skutky pykáme.
- V záhrade rastie pýr.
- Rudko má pýr na lícach.
- Páv pyšne otvára chvost.
- Sú to jeho prepychové šaty.
- Opica vie poriadne pískať.
- Jožko mi prepichol dušu na kolese.
- Kôru prežúva pyskom potravu.
- Pichol som sa do prsta.
- V pivnici máme chladno.
- Dedko tam má obuvnícke kopyto.
- Náš kôň má na kopyte podkovu.
- Rád sa napije čistej vody.
- Pivo nie je zdravé pre deti.
- Nie je vôbec pyšná.
- Kúpil jej prepychové šaty.
- Milka sa zapýrila.
- Pinka jej spieva svadobnú pieseň.
- Zuzka jej napísala pozdrav.
- Na plte pília drevo.
- Piliny popadali na zem.
- Na halúzke sa červenie krv.
- Deti sa opýtali uja horára na cestu k domu.
- Zbadali zvieratá piť pri potoku čerstvú vodu.
- Trápil ich smäd.
- Raz si Dunčo prepichol labku.
- Pyká za svoju nepozornosť.
- Napil sa od smädu aj špinavej vody.
- Teraz cíti v bruchu pichanie.
- Jakub píska na kamaráta.
- Chce byť pilot.
- Pirát sa pýšil svojou pištoľou.
- Mená sa píšu s veľkým písmenom.
- Počuť zvuk kopýt a pišťanie kolies.
- V záhrade sme vytrhávali pýr.
- Pytliak sa zapýril od hanby.
- Otec si objednal pivo a pizzu.
- Mama si dala rezeň s pyré.
- Pichlo ma pri srdci, keď spomenul pitvu.
- Chlapi pílili drevo.
- Príliš veľa sa pýtal.
- Pri tom prepychu sa začal pýriť.
- Dieťa oblečené v pyžamku držalo v ruke piškótu.
- Zo zvieracieho pysku vyšiel prenikavý piskot.
Pravidlá písania i/y po spoluhláskach
Pri písaní „i“ a „y“ po spoluhláskach D, T, N nám často pomáha výslovnosť. V slabikách s mäkkou výslovnosťou píšeme „i“, a v slabikách s tvrdou výslovnosťou „y“. Spoluhláska „l“ sa však dnes v skupine „li“ čoraz častejšie vyslovuje tvrdo, v tomto prípade sa teda na výslovnosť spoliehať nemôžeme. Aj preto v niektorých príručkách nájdeme tzv. vybrané slová po písmene L.
Koncovky podstatných mien
Ak je podstatné meno mužského rodu, je neživotné a skloňuje sa podľa vzoru dub, môže mať v koncovkách „-i“ aj „-y“. Slová, ktoré sa skloňujú podľa vzoru dub, majú koncovku „-y“ v nominatíve a akuzatíve množného čísla. V inštrumentáli množného čísla majú koncovku „-mi“.
Pomnožné podstatné mená sa skloňujú podľa vzorov mesto a srdce (ak sú v nominatíve mn. č. zakončené na a, á, ia), stroj a ulica (ak sú v nominatíve mn. č. zakončené na e) a žena a dub (ak sú v nominatíve mn. č. zakončené na y). O ich zaradení do jedného z týchto vzorov rozhoduje kombinácia koncoviek v nominatíve a datíve mn. č.
Príklady:
- Krásne hríby! → ten hríb - mužský rod → neživotné → hríb, hríby = dub, duby → v nominatíve mn. č.
- Má obchod s komiksami. → ten komiks - mužský rod → neživotné → komiks, komiksami = dub, dubmi → v inštrumentáli mn. č.
- Listy od Evy. → tá Eva → končí sa na -a → Eva, od Evy = žena, od ženy → v genitíve j. č.
- Tri sestry. → tá sestra → končí sa na -a → sestra, od sestry = žena, od ženy → v nominatíve mn. č.
- Túži po vinei. → tá vinea - ženský rod → končí sa na -a → vinea, viney = idea, idey → v lokáli j. č.
- Trsy orchideí. → tá orchidea - ženský rod → končí sa na -a → orchidea, orchidey = idea, idey → v genitíve mn. č.
Koncovky čísloviek
Základné číslovky (pýtame sa na ne otázkou koľko?) skloňujeme podľa osobitných vzorov pre číslovky jeden až štyri a podľa vzoru päť pre číslovky päť až deväťdesiatdeväť. Vo všetkých tvaroch vzoru päť píšeme v koncovkách výhradne mäkké „i“. Pri slove päť je to samozrejmé aj preto, že pravopis podporuje mäkká výslovnosť skupiny „-ti“ (piati).
Radové číslovky (pýtame sa na ne otázkou koľký v poradí?) skloňujeme ako prídavné mená podľa vzoru pekný, a preto vo väčšine koncoviek píšeme „y“. Výnimkou je nominatív množného čísla v mužskom rode, kde je na konci „-i“.
Príklady:
- Prišli tam siedmi. (Koľko ich tam prišlo?)
- Prišiel tam siedmy. (Ako koľký v poradí tam prišiel?)
- Dožil sa päťdesiatich rokov. (Koľko rokov sa dožil?)
- Dožil sa päťdesiatych rokov. (Koľkých rokov v poradí sa dožil?)
Koncovky zámen
Osobné zámeno „ty“ pre 2. osobu jedn. čísla v základnom tvare odpovedá na otázku kto? a píšeme ho s ypsilonom, napr. Ja to viem, ty to nevieš. Kto to nevie? - Ty. V datíve jedn. čísla rovnaké zámeno odpovedá na otázku komu? a v skrátenom tvare sa píše s mäkkým „i“, napr. Vysvetlím ti to. Komu to vysvetlím?
Osobné zámeno „my“ pre 1. osobu množ. čísla v základnom tvare odpovedá na otázku kto? a píšeme ho s ypsilonom, napr. My to už vieme. Kto to už vie? - My. Dobrou pomôckou je, že k takémuto zámenu možno doplniť aj zámeno „všetci“: My všetci to už vieme. Toto zámeno je zároveň vybrané slovo po písmene M.
Oproti tomu zámeno „ja“ pre 1. osobu jednotného čísla má v datíve skrátený tvar „mi“, ktorý odpovedá na otázku komu? a píše sa s mäkkým „i“, napr. Ďakujem ti, že mi to vysvetlíš. Komu to vysvetlím?
Osobné zámeno pre 3. osobu množ. „oni“ - ak odkazuje na životné podstatné mená muž. rodu, napr. „ony“ - ak odkazuje na zvieracie a neživotné podstatné mená muž. rodu a podstatné mená žen. alebo str. rodu, napr. „sami“ - ak odkazuje na životné podstatné mená muž. rodu, napr. „samy“ - ak odkazuje na zvieracie a neživotné podstatné mená muž. rodu, podstatné mená žen. alebo str. rodu, napr.
Dlhé tvary privlastňovacích zámen sa používajú iba v inštrumentáli jedn. čísla, napr. Bol som tam s mojím bratom a s tvojím otcom. Vo všetkých ostatných pádoch majú privlastňovacie zámená krátke „i“, napr. To sú moji bratia. Dám to mojim bratom. Vidím mojich bratov.
Systémy Vieme sa zameriavajú hlavne na precvičovanie pravidiel slovenského pravopisu. K cvičeniam k jednotlivým podtémam sa dostanete pomocou odkazov nižšie.