Pestovanie rovnakého druhu zeleniny na tom istom mieste rok čo rok môže spôsobovať viacero problémov. Monokultúra tej istej zeleniny môže byť ľahkým cieľom pre škodcov a choroby, čo si pri veľkých komerčných výsadbách vyžaduje použitie pesticídov. Aj živiny v pôde sa vyčerpajú, ak sa v nej bude pestovať ten istý druh zeleniny. Týmto problémom sa však dá ľahko vyhnúť, ak budeme jednotlivé druhy zeleniny rotovať.
Princíp rotácie plodín je veľmi jednoduchý - rovnaký druh zeleniny by nemal byť pestovaný rok čo rok na tom istom mieste. V prvom rade je dôležité rozdeliť si zeleninovú záhradu na segmenty, v ktorých budeme pestovať jednotlivé druhy zeleniny. Z tohto pohľadu sú výhodnejšie trvalo vyvýšené záhony, ktoré nemenia svoje miesto, takže presne vieme, kde bolo čo nasadené. V prípade používania klasického preorávania záhrady sa musíme spoľahnúť na našu pamäť a odhad.
Ďalším krokom je výber rastlín, ktoré vysadíme do jednotlivých záhonov. Tradičný prístup rotovania zeleniny je dobre mienený, no má viacero nedostatkov. Takéto zjednodušené skupiny rastlín však neberú do úvahy nároky na výživu a spôsob, akým rastú. Napríklad, zemiaky a paradajky sa na prvý pohľad príliš nepodobajú, no sú členmi rovnakej skupiny rastlín (čeľaď ľuľkovité).
Vedieť, ako máme rastliny rotovať, nám však nepomôže, ak hneď po prvom roku zabudneme, kde sme pestovali jednotlivé druhy zeleniny. Aby pôda nebola akumulátorom a zdrojom chorôb, snažíme sa využiť princípy a silu prírody v náš prospech. V praxi to znamená, že berieme do úvahy vzájomnú znášanlivosť rastlín a na pestovateľskej ploche striedame riadky nepríbuzných plodín.
Záhrada by mala byť priestorom pre pestovanie rôznych druhov zeleniny, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Striedanie plodín pomáha udržiavať pôdu zdravú a bohatú na živiny, čím sa znižuje potreba chemických hnojív a pesticídov. Okrem toho, rôznorodosť rastlín priťahuje do záhrady prospešný hmyz a vtáctvo, ktoré pomáhajú kontrolovať škodcov.
Cuketa: Univerzálna a nenáročná plodina
Cuketa je jemná a lahodná zelenina, ktorá je na pestovanie pomerne nenáročná. Je vhodná aj pre tých, ktorí nemajú radi tekvicu v žiadnej podobe. V minulosti sa cuketa začala pestovať ako náhrada za uhorky, ktoré napádala pleseň uhorková. Pochádza z Talianska a je výrazne teplomilná.
Cuketu vysievame, keď sa pôda prehrieva na 15 °C. Optimálne teploty na rast a vývoj sú 20 až 30 °C, pri ochladení pod 5 °C sa rast zastavuje. Prvé úrody veľmi skorých odrôd zberáme už o 40 - 45 dní od výsevu. Vyžaduje slnečné stanovište chránené pred vetrom a hlinito-piesočnaté, ľahšie až stredne ťažké pôdy s priaznivou štruktúrou, ktoré dostatočne zadržiavajú vodu.
Cuketu pestujeme z priamej sejby alebo z priesad. Priamo vysievame do hniezd s vyvýšeným okrajom po 2 - 3 semienkach. V hniezde necháme len jednu najkrajšiu rastlinu. Predpestovanie priesad je náročnejšie na priestor, ošetrovanie a výsadbu. Vysievame do téglikov, črepníkov po 1 semienku, približne 3 týždne pred predpokladanou výsadbou. Priesady majú mať pri výsadbe vyvinuté 2 pravé listy.
Počas vegetácie potrebuje cuketa dostatok živín, vody a kyprenie pôdy. Jedna rastlina prináša úrodu aj 20 plodov. Pre dobrú úrodu je dôležitý pravidelný zber. Ak 2 - 3 plody necháte, zastaví sa rozkvitanie samičích kvetov, ktoré neraz až zhnijú. Jav sa označuje ako „dominancia prvého plodu“, pri ktorom sa cuketa „sústredí“ na výživu semien v dozrievajúcich plodoch.
Cuketa je jednou z najobľúbenejších zelenín v záhradách po celom svete. Prečo? Pretože je ľahká na pestovanie, rýchlo rastie a prináša hojnú úrodu. Ak vás zaujíma, kedy a ako sadiť cuketu, ideálny čas na výsadbu je po skončení mrazov, zvyčajne od polovice mája. Cuketu môžete vysadiť priamo do pôdy alebo predpestovať zo semien vnútri a neskôr presadiť na záhon.
Dostatok slnečného svetla je kľúčový: Cukety sú rastliny, ktoré milujú teplo a slnko. Umiestnite ich na miesto v záhrade, kde budú vystavené slnečnému žiareniu minimálne 6-8 hodín denne. Priestor na rast: Cukety sú rastliny, ktoré potrebujú dostatok miesta, pretože ich listy a plody môžu zaberať veľkú plochu. Pri výsadbe ponechajte medzi jednotlivými rastlinami rozostup približne 90 cm až 1 meter, aby mali dostatok priestoru na rast a aby listy mali dostatočný prístup k vzduchu, čo pomôže predchádzať vzniku chorôb.
Bohatá a priepustná pôda je dôležitá: Cukety preferujú pôdu bohatú na živiny, dobre priepustnú a s dostatkom organickej hmoty. Ideálne je obohatiť pôdu kompostom alebo dobre prehnitým hnojom pred výsadbou, čím zvýšite jej úrodnosť a priepustnosť. Najlepšie výsledky dosiahnete v mierne kyslej pôde s pH medzi 6,0 až 6,8. Pravidelná zálievka: Cukety sú rastliny, ktoré majú radi vlhkú pôdu, takže je dôležité ich pravidelne zavlažovať, najmä počas teplých a suchých dní. Pri zalievaní sa vyhýbajte navlhčeniu listov, pretože mokré listy sú náchylnejšie na plesňové ochorenia, ako je múčnatka. Najlepšie je zalievať priamo ku koreňom rastlín.
Pravidelná kontrola je nevyhnutná: Cukety sú často lákadlom pre rôznych škodcov, ako sú vošky, roztoče alebo slimáky. V prípade napadnutia voškami alebo roztočmi môžete použiť prírodné repelenty, ako je roztok vody s mydlom alebo neemový olej. Slimákov môžete odplašiť ručne, alebo použiť ekologické pasce. Ochrana pôdy: Mulčovanie okolo cukiet môže pomôcť udržiavať vlhkosť v pôde, znížiť výskyt burín a zlepšiť kvalitu pôdy.
Pravidelný prísun živín je dôležitý: Cukety sú náročné na živiny, preto ich počas vegetačného obdobia pravidelne prihnojujte. Používajte vyvážené organické hnojivá, ktoré obsahujú dusík (pre rast listov), fosfor (pre podporu kvitnutia) a draslík (pre tvorbu plodov). Zber mladých plodov: Najlepší čas na zber cukiet je, keď dosiahnu dĺžku približne 15-20 cm. Mladé cukety sú jemnejšie, chutnejšie a menej vláknité ako tie, ktoré zostanú na rastline príliš dlho.
Prevencia múčnatky a iných plesňových ochorení: Ak pestujete cukety v oblastiach s vysokou vlhkosťou, cukety môžu byť náchylné na plesňové ochorenia, ako je múčnatka. Mulčovanie a správne zalievanie ku koreňom sú kľúčovými preventívnymi opatreniami. Počas horúceho a suchého počasia (väčšinou v auguste) môže cukety napadnúť múčnatka, ktorá sa prejavuje sivým povlakom na listoch. Rastliny zle rastú, na listoch sa objavuje práškovitý, sivý povlak. Napadnuté listy včas odstraňujeme.
Cukety potrebujú dostatok vody, ale nie príliš veľa. Zalievanie raz až dvakrát týždenne, podľa poveternostných podmienok, by malo byť dostatočné. Ak cukety nekvitnú, môže to byť kvôli nedostatku slnečného svetla alebo živín. Hnitie na koncoch plodov je známkou nedostatku vápnika v pôde. Najlepšie je zberať cukety, keď dosiahnu dĺžku 15-20 cm.
Cuketa je v kuchyni mimoriadne univerzálna. Vďaka jemnej chuti a tenkej šupke ju môžeme použiť na mnoho spôsobov - výborne chutí restovaná na olivovom oleji s cesnakom, obľúbená je aj plnená syrom, ryžou alebo mäsom. Cukety sú známe minimálnou kalorickou hodnotou, nízkym obsahom sacharidov a skvelým zložením. V cukete je v hojnom množstve zastúpený vitamín C, hoci je potrebné zohľadňovať skutočnosť, že pri tepelnej úprave dochádza k stratám tohto vitamínu. Za pozornosť stojí obsah vitamínov A, K, E, skupiny B a minerálov v podobe vápnika, horčíka, mangánu a draslíka.
Cuketa má v 100 g iba 72 kJ a 1 g vlákniny. V 100 g obsahuje 261 mg draslíka. Dvestogramová porcia cukety obsahuje 48 mikrogramov kyseliny listovej. Cuketa obsahuje tuk len 20 kilokalórií na 100 g a z väčšej časti pozostáva len z vody.
Cuketu skladujeme krátkodobo pri teplote cca 12 °C. Plody rýchlo mäknú, strácajú krehkosť a zhoršujú sa chuťové vlastnosti. Viete, že kvety niektorých odrôd sa podávajú plnené a smažené?
Druhy cukety:
- Bežná zelená cuketa - Tradičná zelená cuketa, ktorá je najčastejšie pestovaná.
- Žltá cuketa - Rovnako ako zelená cuketa, ale so žltou šupkou.
- Guľatá cuketa - Tento druh cukety je menej známy, ale veľmi zaujímavý.
- Patizón - Cuketa s diskovitým tvarom a mierne rebrovaným povrchom.
Cukety potrebujú dostatok vody, ale nie príliš veľa. Zalievanie raz až dvakrát týždenne, podľa poveternostných podmienok, by malo byť dostatočné. Ak cukety nekvitnú, môže to byť kvôli nedostatku slnečného svetla alebo živín. Hnitie na koncoch plodov je známkou nedostatku vápnika v pôde. Najlepšie je zberať cukety, keď dosiahnu dĺžku 15-20 cm.
Patizón: Ozdoba záhrady a chutná zelenina
Ak patríte medzi milovníkov ľahkej zeleninovej kuchyne, patizón by určite nemal chýbať vo vašej záhrade. Patizón je ozdobou záhrady aj vynikajúcou surovinou na prípravu chutných zeleninových jedál. Hoci sú podobne dekoratívne ako klasické tekvice, v našej kuchyni sa stále ešte len udomácňujú. Odhoďme teda predsudky bokom, patizón je podobne lahodný ako cuketa, dá sa upraviť na slano aj na sladko.
Patizón je kríkovitá rastlina s mohutnými listami. V apríli a máji si jeho sadenice môžeme kúpiť už predpestované v záhradníctve. Pokiaľ máme vyhliadnutú špecifickú odrodu, určite sa oplatí si sadenice vypestovať zo semien svojpomocne. Semená je možné vysievať od apríla v skleníku alebo za oknom po dvoch až troch kusoch. Môžeme zvoliť aj priamy výsev, potom vysievame do menších hniezd po niekoľkých semenách v priebehu apríla a mája.
Na spone veľmi nešetríme, vzdialenosť rastlín by sa mala pohybovať od 0,75 m až do jedného metra. Podobne ako ostatné tekvicovité rastliny je aj patizón zeleninou prvej trate, ktorej sa bude dariť na vyhnojenom záhone. Jesenné hnojenie však môžeme nahradiť aj na jar zapracovaným kompostom alebo granulovaným hnojom.
Už dávno v histórii sa za okrasnú považovala aj úžitková záhrada. Veľký význam sa tu prisudzoval práve dekoratívnej zelenine a tou patizóny nesporne sú. Bielymi plodmi potešia odrody ‘Delikates’, ‘Patinova’ alebo napríklad ‘Snowdisc’. Žlté plody možno očakávať od odrody ‘Sunseance’ a zelené od odrody ‘Greendisc’.
Existujú aj také druhy zeleniny, ktoré nemusíme nutne pestovať len na priestrannom záhone. Pre jednu menšiu rodinu bohato postačí jediná sadenica patizóna, ktorá môže vyrásť aj vo väčšom kvetináči na terase. Na uľahčenie práce ju vysaďme do samozavlažovacieho kvetináča s objemom aspoň 15 litrov.
Hoci sa patizónom rovnako ako inej plodovej zelenine bude dariť najlepšie na dôkladne vyhnojenom záhone, môžeme vyskúšať aj menej známe metódy pestovania. Okrem osvedčených veľkoobjemových samozavlažovacích nádob môžeme na výsadbu použiť aj rôzne typy debničiek, pestovateľské vrecia alebo patizóny zasadíme do balíka slamy, do ktorého urobíme dostatočne veľkú jamku a nasypeme do nej kvalitnú zeminu.
Plody patizóna sú z veľkej časti tvorené vodou, takže obsahuje len málo kalórií. Nutričná hodnota v 100 g patizóna dosahuje sotva 65 kJ. V čistobielej dužine sú obsiahnuté vitamíny A, B a C. Z minerálnych látok sú zastúpené hlavne horčík, draslík, fosfor a železo. Vysoký obsah vlákniny má blahodarný vplyv na trávenie a patizóny sú ľahko stráviteľné a nenadúvajú.
Patizóny sú tiež dobrým zdrojom vitamínu A, vitamínu C a vitamínov skupiny B. Živiny v patizóne podporujú zdravie očí (luteín, vitamín A a zeaxantín), funkciu imunitného systému a obehového a nervového systému. V porovnaní s niektorými tekvicami patizón chráni veľmi pevná šupka, ktorá sa pri plne zrelých plodoch väčšinou odstraňuje. Pokiaľ sa však rozhodneme patizón plniť mletým mäsom a bylinkami, urobíme výnimku a šupku ponecháme „na svojom mieste“.
Zberať začíname už v priebehu júla, pričom posledný plod na rastline dozreje väčšinou na začiatku októbra. Podobne ako pri cuketách, aj pri patizónoch postupný zber podporuje tvorbu ďalších diskovitých plodov. Zberať sa dajú aj mäkké mladé plody, na bežné varenie sa odporúča používať patizóny do priemeru okolo 15 centimetrov.
Patizóny sú pripravené na zber, keď majú plody ešte malú veľkosť, zvyčajne keď dosiahnu priemer 7 až 10 cm. Zrelosť spoznáme podľa zvuku - keď na patizón zaťukáme, mal by sa ozvať dutý zvuk. Zberať môžeme záhradníckymi nožnicami alebo ručným vylamovaním. Stopky patizónov odstrihneme ostrými nožnicami alebo odrežeme nožom. Na plodoch necháme stopky, čo pomáha predĺžiť ich skladovateľnosť.
Patizón rozkrojíme, odstránime stopky a nakrájame na plátky. Mladý patizón nemusíme lúpať, pri väčšom patizóne olúpeme z plátkov šupku. Medzi tradičné recepty patrí patizón v trojobale, čo je jeden z najobľúbenejších spôsobov využitia tejto ľahkej zeleniny.
Vyskúšať môžeme pripraviť aj patizónovú polievku alebo zeleninové čatní, ktoré sa dá zavariť do pohárov. Mladé plody je možné tiež nakladať do sladkokyslého nálevu.
Patizóny majú málo kalórií - asi 18 kcal na 100 g. Čerstvé plody obsahujú aj pomerne veľké množstvo vitamínu A (približne 217 IU na 100 g - to je viac ako cuketa). Okrem toho je šupka patizónu aj zdrojom antioxidantov - karoténov, zeaxantínu a luteínu.
Patizón, podobne ako cuketa, je pomocníkom pri dodržiavaní diétnych režimov, pretože disponuje nízkym množstvom kalórií. Z hľadiska výživy je na obsah živín o niečo skromnejší ako napríklad cuketa. Konzumácia patizónov sa odporúča ľuďom, ktorí trpia srdcovými a obličkovými problémami, pretože obsahuje minimum sodíka.
Pri výbere patizónu v obchode siahnite po kúsku, ktorý je mladý, nie príliš veľký, so svetlou a lesklou šupkou, bez zafarbenia alebo škvŕn. Patizóny sa dajú pripraviť podobne ako cukety - môžete ich použiť do dusených alebo zapekaných pokrmov, pripraviť z nich krémové polievky, vyprážať ich ako rezne alebo ich po naplnení upiecť. Patizóny sa výborne hodia na rôzne zapekané jedlá. Čerstvé a mladé patizóny sa môžu konzumovať aj surové.
Tekvicová zelenina a jej príbuzní
Mladé rastlinky tekvice a cukety vyzerajú takmer identicky, no plody si určite nepomýlite. Líšia sa nielen tvarom a farbou. Tekvice sú ozdobami záhrad, ktoré nám dokážu urobiť veľkú radosť aj na tanieri. Bežná tekvica aj cuketa je vhodná na zapekanie, smaženie, grilovanie alebo prípravu krémových polievok.
Cuketa (Cucurbita pepo var. cylindrica) je odroda tekvice pochádzajúca z Talianska. Do Európy sa rozšírila v 16. storočí po objavení Ameriky, odkiaľ pôvodne pochádzajú všetky tekvicovité rastliny. Tekvice (Cucurbita maxima, Cucurbita moschata, Cucurbita pepo) pochádzajú z Južnej a Strednej Ameriky, kde boli pestované už pred tisíckami rokov. Do Európy sa dostali podobne ako kukurica či paradajky až po zámorských objavoch.
Tekvice sú plodová zelenina, ktorá potrebuje veľa slnka a tepla. Najlepšie rastú v malom skleníku alebo skleníku na paradajky, chránené pred dažďom a nočným chladom. Existuje nespočetné množstvo odrôd tekvíc. Namiesto vysadenia jedného druhu sa oplatí vyskúšať rôzne.
Tekvica má výraznejšiu, sladkastú chuť, ktorá ju predurčuje najmä na prípravu krémových polievok, pyré alebo sladkých dezertov. Tekvicová polievka s kokosovým mliekom je obľúbená jesenná klasika, no rovnako populárne sú aj tekvicové koláče či slané pyré ako príloha k mäsu.
Hovorí sa, že cukety sú vlastne málo dozreté tekvice. Cuketa je odroda tekvice, ktorá sa do Európy dostala cez Taliansko z Južnej Ameriky. Môžu sa podávať vo forme šalátov, ale výborne chutí aj tepelne upravovaná. Jedlé sú dokonca aj nažlto svietiace kvety.
Cuketa je v kuchyni mimoriadne univerzálna. Vďaka jemnej chuti a tenkej šupke ju môžeme použiť na mnoho spôsobov - výborne chutí restovaná na olivovom oleji s cesnakom, obľúbená je aj plnená syrom, ryžou alebo mäsom.
Obe druhy zeleniny, cuketa aj tekvica, majú minimálnu energetickú a vysokú nutričnú hodnotu. Zatiaľ čo cuketa má v 100 g iba 72 kJ a 1 g vlákniny, baklažán o niečo viac - 100 kJ a až 3,4 g vlákniny. S cuketou síce ušetríte kalórie, ale zjete 3,5-krát menej vlákniny. Toto kolo teda dopadlo nerozhodne. Bod získavajú oba druhy zeleniny aj v obsahu draslíka.
Dostatočný príjem draslíka je dôležitý pre celkovú rovnováhu organizmu. Pomáha regulovať množstvo telesných tekutín a udržiavať optimálny krvný tlak. Zdravý dospelý človek by mal denne prijať okolo 4 700 mg draslíka. Cuketa obsahuje v 100 g 261 mg draslíka, baklažán 230 mg, čo je malý rozdiel.
Nedostatok kyseliny listovej (B9) v tehotenstve zvyšuje riziko vývojových chýb u dieťaťa, u detí sa prejavuje spomaleným rastom, u dospelých zvyšuje riziko srdcovo-cievnych ochorení. Odporúčané množstvo pre dospelých je 400 mikrogramov denne. Dvestogramová porcia cukety obsahuje 48 mikrogramov kyseliny listovej, rovnaké množstvo baklažánu 44 mikrogramov.
Baklažán i cuketa sú skvelé druhy zeleniny na diétne pokrmy. Oba prispievajú k dobrému zdraviu, preto najlepšie urobíte, keď ich budete striedať. Milé, chutné, zdravé a vhodné na všestrannú úpravu - i takto môžeme charakterizovať rozličné druhy tekvicovej zeleniny.
Vhodné kombinácie rastlín pri pestovaní
Výsadba niektorých druhov zeleniny či byliniek vedľa seba môžu mať prospešný význam. Takýmto výsadbám sa hovorí aj zmiešané zeleninové kultúry. Aby pôda nebola akumulátorom a zdrojom chorôb, snažíme sa využiť princípy a silu prírody v náš prospech.
Záhony vysadenej zeleniny je možné lemovať ochrannými rastlinami (rôzne bylinky, predovšetkým aromatické) ktoré vysádzame súčasne so zeleninou. Výhodnejšie je však vysádzať ich v predstihu, počas jesennej prípravy záhonov. Je dôležité dbať na to, aby sa na tej istej pôde nenachádzali monokultúry tej istej rastliny, pretože tým dochádza k oslabeniu odolnosti, úrodnosti a prosperity jednotlivých rastlín. Navyše v pôde dochádza k premnoženiu chorôb a škodcov, v závislosti od zvýšeného množstva infikovaných zostatkov rastlín.
Ďalším krokom k zdravej a prosperujúcej biozáhradke je vytvorenie zásobných záhonov hmyzích predátorov našich škodcov, do ktorých ich nalákame vysadenými rastlinami (podobne poslúži aj kvetinová lúčka). Pri príprave záhonov na pestovanie zdravej biozeleniny do škodcami zamorenej pôdy vysadíme najprv predplodinu, ktorá má za účel unavenú pôdu ozdraviť.
Pri pestovaní jednotlivých druhov zeleniny je dôležité vedieť, čo s čím sadiť. Pripravili sme pre vás praktickú tabuľku, vďaka ktorej bude vaše sadenie prinášať úžitok. Červenou farbou sú označené rastliny, pri ktorých vzájomné spolunažívanie nefunguje, a naopak, zelenou farbou sú rastliny, ktoré si navzájom pomáhajú a sú pre seba prospešné.
Vzájomná ochrana rastlín je postavená na synergických interakciách medzi rôznymi druhmi rastlín a ich schopnosťou pomáhať si navzájom v boji proti škodcom a chorobám. Cesnak zvyšuje odolnosť mnohých rastlín a chráni ich pred hubovými chorobami. Silno aromatický zeler buľvový vysádzame medzi kapustoviny. Chráni ich pred húsenicami mlynárika kapustového, muchou kvetovkou kapustovou a odpudzuje aj skočky. Mäta pieporná podporuje zdravý rast zemiakov a zároveň ich chráni pred nebezpečnou zemiakovou plesňou.
Pri bylinkách je to ešte jednoduchšie. Mala by byť aspoň jedna nádoba s mätou. Určite áno. Potrebné živiny. Pestovanie je intenzívne a rastliny zväčša dlho nevydržia. Obchody. Vždy pozrieť na listy zo spodnej časti a na kvety. Niekedy sú už napadnuté, mali by sme to vidieť voľným okom. Je dôležité čo najrýchlejšie podniknúť kroky na odstránenie jej škodcov. Používame rôzne prípravky. A čo v zime? Niektoré bylinky nie sú mrazu odolné, treba ich dať dovnútra. Zimovať ich nie je potrebné.
Klasifikácia zeleniny
Zelenina je dôležitým zdrojom vitamínov a minerálnych látok. Zeleninu možno z botanického hľadiska rozdeliť podľa príbuznosti k iným rastlinám. Niektoré druhy, ako tekvice alebo kukurica, sa pritom z botanického hľadiska vôbec nepovažujú za zeleninu.
Hranica medzi ovocím a zeleninou nie je celkom jasne zadefinovaná. Zelenina je spravidla jednoročná, zatiaľ čo také ovocné stromy môžu rásť desiatky rokov. Všeobecne ich rozlišujeme podľa spôsobu prípravy. Kým ovocie ako jablká alebo hrušky chutia aj surové, zelenina ako zemiaky sa často najskôr uvarí.
Označenia „koreňová zelenina“ a „listová zelenina“ naznačujú, ktorú časť rastliny zbierame a zúžitkujeme.
Hlúbová zelenina
Hlávkový kel, ružičkový kel a červená kapusta patria k hlúbovej zelenine. Kapusta potrebuje v záhone dostatok miesta a naozaj dlhú dobu, kým bude možné pozbierať úrodu. Tip: Rozšírená choroba koreňov hlúbovej zeleniny, nádorovka kapustová, sa vyskytuje v mierne zásaditej pôde zriedkavejšie. Potreba živín: stredná až vysoká. Červená kapusta uprednostňuje mierne vápenaté pôdy.
Listové šaláty
Listové šaláty ako hlávkový šalát, mangold alebo špenát rastú pomerne rýchlo. Väčšina listových šalátov sa môže zasiať v období od konca marca a začiatkom apríla. Potreba živín: nízka.
Plodová zelenina
Plodová zelenina ako tekvica, uhorky a cuketa potrebuje veľa slnka a tepla. Patria sem aj paradajky. Najlepšie rastú v malom skleníku alebo skleníku na paradajky, chránené pred dažďom a nočným chladom. Paprika, paradajky a tekvice sú plodová zelenina. Potreba živín: stredná.
Kvetová zelenina
Zelenina s jedlými kvetmi alebo púčikmi sa označuje ako kvetová zelenina. Medzi najznámejších zástupcov patrí brokolica, karfiol, romanesco a artičoka. Na konzumáciu sú však vhodné aj kvety cukety. Zber prebieha pred úplným rozvinutím súkvetí.
Hľuzová zelenina
Hľuzová zelenina, napríklad zemiaky, vytvára hľuzovité zásobné orgány. Vyskúšajte niekedy červené alebo fialové zemiaky. To isté platí pre špeciálne odrody mrkvy, napríklad fialová. Mladé plody sú veľmi jemné. Topinambur so svojou klíčiacou hľuzou je tiež považovaný za hľuzovú zeleninu, zeler buľvový je ideálny na výdatné husté polievky. Tip: Zeler je chúlostivý na hlísty (nitenky), ktoré žerú korene. Rastlina aksamietnica odpudzuje týchto škodcov. Potreba živín: stredná.
Cibuľová zelenina
Rôzne cesnakovité rastliny, ako medvedí cesnak, cesnak a pažítka, patria medzi cibuľovú zeleninu, rovnako aj cibuľa. Cibuľa a cesnak nepotrebujú po vysadení a zakorenení takmer žiadnu starostlivosť. Burinu udrží v šachu príležitostné okopanie. Potreba živín: nízka až stredná. Fenikel vytvára hľuzovitú cibuľku, preto tiež patrí k cibuľovej zelenine.
Zelenina so semenami
Jedlé semená tvoria samostatnú kategóriu zeleniny: zelenina so semenami. Ide hlavne o zástupcov strukovín ako hrach, fazuľa a šošovica, ktoré majú po zbere a sušení veľmi dlhú trvanlivosť. Zaraďujeme tu často aj kukuricu. Potreba živín: nízka až stredná. Zatiaľ čo väčšina strukovín vyžaduje tepelnú úpravu, hrášok môžete zjesť aj surový.
Klíčková zelenina
Keď sa spomenú klíčky, často nám ako prvé napadnú semenáčiky žeruchy alebo strukovín, ktoré vyklíčia bez hnojenia. Pod skutočnou klíčkovou zeleninou však rozumieme špičky výhonkov vypestovaných rastlín - nie klíčky. Preto medzi klíčkovú zeleninu patrí napríklad špargľa. Pestovanie vo vlastnej záhradke si vyžaduje veľa skúseností a dostatok živín. Do tejto skupiny však patria aj bambusové klíčky a palmové klíčky. Potreba živín: stredná až vysoká. Špargľa sa dá pripraviť mnohými spôsobmi - aj grilovať.
Huby
Nie sú ani ovocie ani zelenina: huby. Jedlé huby, ako šampiňóny, hríby alebo hliva, obsahujú okrem vlákniny aj dôležité vitamíny a minerálne látky a naviac majú pomerne málo kalórií. Huby si najlepšie vypestujete sami pomocou štartovacej kultúry, čo je vlastne hubové mycélium a potrebujete aj vhodný substrát. Ten väčšinou obsahuje slamu, piliny alebo kávovú usadeninu.
Botanická klasifikácia
Kukurica patrí z botanického hľadiska do kategórie obilnín. Niektoré rastliny bežne označujeme ako zeleninu, hoci botanicky patrí do inej skupiny. Napríklad taká tekvica je bobuľové ovocie, a preto ju z botanického hľadiska radíme medzi ovocie. Huby majú v botanike osobitné postavenie: Nepatria k zelenine ani ovociu, ale tvoria v rámci rastlinného sveta vlastné impérium. Huby totiž na rozdiel od rastlín nevykonávajú fotosyntézu, ale živia sa mikroorganizmami.
Prehľad čeľade rastlín
Pre striedanie plodín je niekedy dôležité aj to, do ktorej čeľade rastlín zelenina patrí. Členovia tej istej čeľade rastlín vo všeobecnosti nie sú dobrými susedmi v záhone. Keď dodržíte medzi rastlinami určitý odstup, zabránite škodcom a chorobám. Čeľaď astrovitých (Asteraceae) patrí vo svete rastlín k najväčším. Patria sem šaláty, artičoky a topinambury. Kvetenstvo má hviezdicovitý tvar. Všetci zástupcovia čeľade ľuľkovitých (Solanaceae) majú v určitých častiach rastliny jedovatý solanín. Ten sa napríklad nachádza v zelenej stonke paradajok a všetkých častiach zemiaka okrem hľúz. Do čeľade láskavcovitých (Amaranthaceae) patria okrem iného špenát, mangold a červená repa, ktoré sa pripravujú ako zelenina.
Striedanie plodín podľa nárokov na živiny
Zeleninu delíme aj podľa toho, koľko živín potrebujú, čiže rastliny s nízkou, strednou a vysokou spotrebou. Rozdelenie zeleniny do týchto skupín vám pomôže pri plánovaní striedania plodín. Pravidelným striedaním plodín môžete zabrániť pôde chudobnej na živiny. Keď chcete obmieňať plodiny, v prvom roku pestujte rastliny s vysokou spotrebou živín, ako tekvicu, zemiaky, uhorky alebo brokolicu. V ďalšom roku po nich zasejte rastliny so strednou spotrebou živín, ako je fenikel, mrkva, paštrnák alebo cibuľa. V treťom roku na ich mieste pestujte rastliny s nízkou spotrebou živín, napríklad šalát, reďkovku a špenát.
Na pestovanie zeleniny stačí už relatívne malá plocha. Nepotrebujete nutne ani vlastnú záhradku. Malý vyvýšený záhon sa často zmestí aj na balkón. Z jedného štvorcového metra sa dá zozbierať približne tucet hlávok šalátu alebo kalerábu, 7 kg až 10 kg paradajok, asi 5 kg mrkvy alebo 3 kg až 4 kg cibule. S plochou 10 m² až 20 m² (približne 4-8 záhonov) budete mať zásoby čerstvej zeleniny takmer celé leto.