Vôňa hliny, plechové vedrá, rukavice a množstvo smiechu. Aj takto vyzerali legendárne zemiakové brigády, ktoré si dnes mladšie ročníky len ťažko dokážu predstaviť. Tí starší však na ne spomínajú s úsmevom a zhodujú sa, že nešlo ani tak o zemiaky, ako o zážitky a nezabudnuteľnú atmosféru.
Zber zemiakov na poli, kedysi bežná súčasť života na slovenskom vidieku, je aktivita, ktorá sa vryla do pamäti mnohých generácií. Dnes, keď sa pestovaniu zemiakov venuje už len málo družstiev, sa táto tradícia pomaly vytráca. Napriek tomu má zber zemiakov stále svoje miesto v kultúre a umení, a môže byť aj cennou skúsenosťou pre deti.
Cesta zemiakov na slovenský stôl nebola priamočiara. V 16. storočí sa objavili v Európe ako okrasná rastlina v záhradách šľachty a kláštorov. Až v druhej polovici 18. storočia si našli cestu na tanier. Ich nenáročnosť, výživnosť a vysoká úroda ich predurčili na to, aby sa stali „druhým chlebom“ pre chudobné vrstvy obyvateľstva. V 19. storočí zemiaky dokonca zachránili Európu pred hladomorom a šírením skorbutu.
Zemiakové brigády v minulosti
V minulosti, najmä v období socializmu, boli zemiakové brigády bežnou súčasťou školských rokov. Žiaci pomáhali poľnohospodárom so zberom úrody, a to najmä zemiakov. S príchodom zemiakových kombajnov sa duch zemiakových brigád postupne vytratil, no spomienky na ne zostávajú živé dodnes.
Keď sa blížil september a čas nástupu do školy, zodpovední funkcionári z roľníckych družstiev a štátnych majetkov uzatvárali s riaditeľmi stredných škôl dohody a pomoci pri zbere zemiakov. Vlastnými pracovníkmi by nedokázali úrodu pozberať. Pomocnú ruku poľnohospodárom poskytovali študenti stredných škôl a niekedy aj posledných ročníkov základných škôl. V plánovaní učiva v školách sa už počítalo s tým, že najmenej desať pracovných dní budú študenti miesto učenia na poliach zbierať zemiaky. Výpadok z vyučovania neznížil úroveň vedomostí a z medzinárodného porovnávania bolo naše školstvo na vyššej úrovni, ako je v súčasnosti. Podľa vývoja počasia a dozrievania zemiakov sa v niektorom roku brigády konali až do novembra.
Po príchode na pole dvojice študentov dostali pridelený odmeraný úsek. Keď traktor zemiaky vyoral, pozbierali ich do kýbľov a vysypali do prepraviek. Oddychom bola prestávka, kedy sa vyorávač pokazil a keď priviezli desiatu. Väčšinou pozostávala z kúska salámy, alebo syra, či prevarenej klobásky, chleba a čaju. O hygiene sa hovoriť nedalo. Až na naliehanie pedagógov v neskoršom období, družstevníci priviezli na pole aj vodu na umytie rúk. Je až nepochopiteľné, že sa medzi študentmi nerozšírili žiadne črevné, žalúdočné , či iné ochorenia. V Európskej únii by takto organizované akcie boli nepriechodné.
Okrem desiatej študenti dostávali aj neveľkú finančnú odmenu, ktorá po skončení zberovej sezóny išla do spoločnej kasy mládežníckej organizácie /Socialistický zväz mládeže/, z čoho boli hradené spoločné podujatia študentov a iné náklady školy. Iba za dobrovoľné sobotné brigády dostali peniaze priamo účastníci. Okrem zemiakových brigád v čase maturitných skúšok boli organizované brigády do lesných závodov na výsadbu stromčekov a do roľníckych družstiev na zbieranie kameňov z kamenistých polí.
Študenti účasť na brigáde prijímali ako súčasť ich života. Popri návyku na manuálnu prácu zažili veľa veselosti, zábavy, lepšie sa spoznávali pri práci ako v školských laviciach, nadväzovali známosti a mali čas popri robote prediskutovať všetko, na čo v škole nebol priestor. Bola to doba, v ktorej by socialistické poľnohospodárstvo bez výpomoci brigádnikov len ťažko plnilo prijaté normy a ciele. Všetko odvial čas. Nežná revolúcia a prijaté zákony určili, že žiak a študent má sedieť v škole, učiť sa a nevykonávať žiadnu inú prácu. A prešlo tridsať rokov a v odborných školách voláme po duálnom vzdelávaní, o spojení teórie s praxou...
Pre mnohých Slovákov sú zemiakové brigády spojené so spomienkami na detstvo a mladosť. Nie je to tak dávno, čo otcovia, strýkovia, starí otcovia a susedia vyrážali na konci leta do okolitých dedín, aby pomohli s zberom zemiakov. Muži si brali voľno z práce a odchádzali na brigády, často na nákladných autách ako vetrieska. Odmenou im boli naturálie - vrecia zemiakov, ktoré pre štvorčlennú rodinu vydržali celú zimu. Hoci brigády znamenali aj ťažkú prácu a bolesti chrbta, boli dôležitým zdrojom obživy a príležitosťou na stretávanie sa a posedenie.
Zemiaková brigáda bola viac než len zber úrody. Bola to príležitosť, ako pomôcť, a zároveň sa stretnúť s priateľmi a zažiť spoločné chvíle. Brigádnici často chodili aj na iné druhy prác. „Aj vysádzať stromky do lesa - tak sme pomáhali v prírode i poľnohospodárom a stále si vážime ich prácu, i keď sme už na dôchodkoch,“ spomína obyvateľka Trnavy. Tieto aktivity mali nielen pracovný, ale aj výchovný charakter. „Boli to užitočné aktivity. Deti sa naučili aspoň niečo robiť. Dnes nerobia skoro nič, rodičia mnohé úkony robia za nich a potom, keď má niečo dieťa urobiť samo, je bezradné.“ dodáva ďalšia pamätníčka.
Ak sa pošťastilo, boli to dni plné zábavy, spevu a priateľských rozhovorov. „Dostali sme čaj a omastené chleby.“ Po práci sa často konali spoločné posedenia, kde nechýbalo opekanie a posedenie pri víne či pive. „Aj ja som rád chodil zbierať, potom sa opekalo a posedelo sa pri víne či pive,“ spomína ďalší z obyvateľov.
Pre mnohých boli brigády spojené s nezabudnuteľnými zážitkami a silným pocitom spolupatričnosti. „V Turanoch a okolí sme si naohýbali chrbty, ale bola to veľká zábava,“ spomína ďalší. Zemiakové brigády fungovali počas socializmu, školy organizovali hromadné výjazdy na polia, aby pomohli s úrodou. Dnes už tieto brigády nie sú, no spomienky na ne stále žijú v pamäti tých, ktorí ich aspoň raz okúsili.
Podľa Pedagogickej encyklopédie Slovenska, ktorá vyšla v roku 1984, boli študentské brigády „dôležitým prostriedkom komunistickej výchovy mládeže“. Okrem toho aktívne rozvíjali „osobnosť socialistického človeka“. Ako vyplýva zo školských kroník, ešte v polovici 60. rokov brigádnici nedostávali žiadnu odmenu na ruku. Zarobené peniaze sa odovzdávali rodičovskému združeniu na nákup pomôcok pre školu. Časť odmeny bola v naturáliách, brigádnici si mohli odniesť nejaké zemiaky domov. Družstvá im navyše zaplatili dopravu i občerstvenie a vysokoškolákom zo vzdialenejších miest ubytovanie. Zhruba od polovice 70. rokov už niektoré družstvá a štátne majetky vyplácali peniaze aj priamo brigádnikom. To pôsobilo stimulačne.
Po roku 1989 strácali zemiakové brigády akýkoľvek zmysel. Napriek tomu sa ešte nájdu zemiakarské družstvá, kde mali brigádnikov dokonca aj vlani, ale už iba z miestnych škôl. „Tri týždne nám vypomáhali stredoškoláci z Popradu,“ priznáva Ľudovít Dorko, predseda neďalekého Poľnohospodárskeho družstva v Mlynici. Každému vyplatili zhruba po 150 korún na deň.
Zemiakové brigády dnes: Návrat k tradíciám
V Zázrivej sa žiaci z piatej až deviatej triedy základnej školy stretli na poli v miestnej časti Dolina, aby zažili retro návrat na zemiakovú brigádu. Približne 80 detí pracovalo na poli, aby si pripomenuli tradície a vážili si prácu a potraviny. Odmenou za ich prácu bola vlečka plná zemiakov, ktoré skončia v školskej jedálni. Deti boli zo zemiakovej brigády nadšené.
Riaditeľ základnej školy v Zázrivej, Juraj Jonák, zdôvodnil túto aktivitu ako "Návrat k tradíciám, aby deti vedeli, ako sa kedysi žilo, viac si vážili prácu, potraviny a zároveň zistili, ako sa získavajú."
Dnes sa zemiaky pestujú vo veľkom a zberajú sa strojovo. Tradičné zemiakové brigády sa zachovali len v rurálnom prostredí, kde sa blízka rodina stretáva na predĺžený víkend (alebo aj na celý týždeň) a ručne zbiera čerstvo vyorané zemiaky. Je to príležitosť na prácu, ale aj na posedenie, porozprávanie a upevňovanie rodinných väzieb.
V niektorých obciach sa snažia oživiť tradíciu zemiakových brigád aj pre mladšiu generáciu.
Zber zemiakov ako príležitosť pre deti
Zber zemiakov na poli, hoci sa na prvý pohľad môže zdať ako jednoduchá aktivita, v sebe skrýva oveľa viac. Je to príležitosť pre deti naučiť sa o prírode, práci a dôležitosti spolupráce. Hľadanie pokladov v podobe zemiakov ukrytých v zemi, súťaženie, kto nazbiera viac, alebo spoznávanie nových druhov hmyzu a rastlín, sú všetko zážitky, ktoré si môžu zapamätať na celý život.
Je to príležitosť pre deti naučiť sa o prírode, práci a dôležitosti spolupráce.
Mnohé knihy pre deti a mládež sa odohrávajú na dedine, kde je práca na poli bežnou súčasťou života. Hoci sa priamo nezameriavajú na zber zemiakov, zobrazujú život v súlade s prírodou a dôležitosť manuálnej práce.
Zber zemiakov na poli môže mať aj výchovný charakter. Deti sa učia o pôvode potravín, o tom, ako sa pestujú a aká je dôležitá práca roľníkov. Zároveň sa učia o spolupráci, zodpovednosti a trpezlivosti.
Zber zemiakov v umení a kultúre
Zber zemiakov sa stal aj motívom v umení. Významný rusínsky maliar Vladimír Mikita (*1931) vo svojej tvorbe často zobrazoval život roľníkov a ich prácu na poli. Mikita dosiahol zrelosť koncom 60. rokov a jeho dielo je možné rozdeliť do štyroch hlavných tematických okruhov: psychologický portrét, oslava práce roľníka, filozofická krajina a ekologický protest. Kľúčovým dielom, ktoré významne ovplyvnilo jeho ďalšiu tvorbu, je obraz „Jahňa“ (1969). Od tejto doby sa v jeho dielach objavujú postavy roľníkov v každodennom úsilí: sadia záhrady, pasú ovce, strihajú stromy či zvážajú seno zo svahov Karpát (napr. „Zber zemiakov“, 1970; „Obed v poli“, 1971; „Vezú seno“, 1971; „Jarné starosti“, 1973; „Zber jabĺk“, 1985).
Mikita sa vyhraňuje voči komercializácii umenia v súčasných ekonomických, sociálnych a politických podmienkach Ukrajiny a obhajuje právo Rusínov na národnú jedinečnosť.
V minulosti bol zber zemiakov na poli bežnou súčasťou života na dedine. Deti sa na ňom zúčastňovali od útleho veku a učili sa tak o dôležitosti práce a o tom, ako sa zabezpečuje obživa.
Jedinečná príležitosť poznať prácu našich predkov v tomto ročnom období sa naskytne návštevníkom Múzea slovenskej dediny Jahodnícke Háje v Martine. Môžu sa tešiť napríklad na tlačenie kapusty, čistenie orechov či dokonca orbu. Návštevníci skanzenu spoznajú zber, spracovanie a uskladnenie jesennej úrody na podujatí Keď sa zima opýta.
Súčasťou programu budú vystúpenia folklórnych súborov a skupín, ktoré priblížia tradičné jesenné práce. Návštevníci uvidia, ako sa tlačila kapusta do suda a od folkloristov získajú zaručený recept na kyslú kapustu. So sušenými jabĺčkami a šípkami bola významným zdrojom vitamínov v zimnom období. Účinkujúci priblížia aj ďalšie práce typické pre jesenné obdobie - pučenie fazule, čistenie orechov, zhotovenie brezovej metly či strihanie handier potrebných na tkanie kobercov. Členovia folklórneho súboru predvedú v žartovnom duchu aj zvyky pri vykopávaní zemiakov.
Pripravené budú aj záhradkárske prednášky a ukážky prípravy tradičných jedál zo zemiakov a jabĺk. Deti si v tvorivej dielni vyskúšajú tkanie na malých krosienkach, vyrobia si zemiakové pečiatky, figúrky z makovíc a gaštanov, šípkové retiazky alebo voňavé vrecúška naplnené bylinkami.
Súčasný stav pestovania zemiakov na Slovensku
Bohužiaľ, Slovensko stratilo pozíciu zemiakarskej krajiny, čo sťažuje pozíciu domácich výrobcov zemiakov. Pravdou je, že viaceré typicky zemiakarské krajiny EÚ v ostatnom desaťročí zaznamenali pokles plôch, avšak nie na úkor produkcie. Porovnajúc tie isté údaje, na Slovensku sa znížila plocha o 49 % a produkcia napriek úrodnému roku 2014 klesla na 79 percent.
Čo je však alarmujúce, podľa ŠÚ SR napriek nízkej cene, klesla spotreba zemiakov na obyvateľa na úroveň 48 kg. Nemali by sme v prvom rade podporovať vo vyššej miere domáce, tradičné plodiny, ktoré následne vytvárajú priestor pre domácich producentov?
V roku 2014 sa v Slovenskej republike (podľa ŠÚ SR osev k 20.5.) pestovali zemiaky na výmere 9 250 ha. Pre založenie súčasne predpokladaných 9000 ha zemiakov, pri aktuálne používanej priemernej spotrebe sadiva na jednotku plochy, Slovensko potrebuje asi 22-25 tisíc ton sadiva. Napriek tejto skutočnosti domáci výrobcovia strácajú záujem o výrobu sadiva, o čom svedčia permanentne klesajúce plochy v hlavných sadivových oblastiach na Liptove a na severnom Spiši.
Oblasť Spiša bola v minulosti známa pestovaním zemiakov, dnes je trend iný a viacero poľnohospodárov presedlalo na iné plodiny. V Spišskej Belej si však pestovanie zemiakov naďalej zachováva tradíciu. "Situácia v slovenskom zemiakarstve sa podstatne zmenila, my sa stávame producentmi sadbových zemiakov a celá výroba konzumných zemiakov sa presunula na západné Slovensko, kde sú veľké spracovateľské firmy. My sme teraz na výmere asi jednej desatiny z celkových výmer, na ktorých sa pestovali zemiaky asi pred 20 rokmi," vysvetľuje Firek s tým, že zemiakarstvo má pod Tatrami veľkú budúcnosť, pretože je to jediná rentabilná plodina v tomto regióne.
AT TATRY tento rok vysadilo osem rôznych druhov sadbových zemiakov na ploche 50 hektárov, podľa záujmu sadia aj na 100 hektároch pôdy. "Táto oblasť je horská zemiakarska výrobná oblasť, ktorá je typická svojou nadmorskou výškou a dá sa povedať, že ten zemiak je tu chránený voči všelijakých chorobám a škodcom, ktoré sa v nížinách intenzívne vyskytujú," doplnil Firek. Sadbové zemiaky nesmú narásť do veľkosti viac ako päť a pol centimetra.
Výmera polí so ZEMIAKMI je na Slovensku najnižšia za posledných 30 rokov. Druhý chlieb, ako zemiaky označujeme, mizne aj z našej kuchyne. Jedna osoba ročne spotrebuje priemerne asi 50 kíl zemiakov, kedysi to bolo takmer 90 kíl. Je to iba 66 percent z ročnej dávky odporúčanej zdravotníkmi.
Liptov, ako iné severné okresy Slovenska, boli poľnohospodárskou oblasťou , pre ktorú bolo charakteristické pestovanie zemiakov. A v produkcii tejto plodiny bolo Slovensko sebestačné. Polia, na ktorých sa zeleneli zemiakové porasty dnes prekvitajú repkou, slnečnicou a kukuricou. A zemiaky dovážame z južného Slovenska a zo zahraničia. Akosi všetko sa v tomto tradičnom roľníctve pomenilo naopak. Len nevieme, či k lepšiemu.
Zemiaky, rovnako ako paradajky či baklažány, patria medzi ľuľkovité rastliny. Pre domácnosti bez pivnice existuje riešenie - trojvrstvové vrece Zembag. Obsahuje látky rastlinného pôvodu, ktoré potláčajú pôsobenie mikroorganizmov a predlžujú čerstvosť zemiakov.
Dobré skladovanie zemiakov pomôže nielen tým, ktorí ich sadia, ale aj tým, ktorí si chcú v jeseni kúpiť zásobu na celú zimu. Zemiaky je potrebné nechať po zbere odležať a vyschnúť - je to obdobie „hojenia“. Mali by schnúť asi 2 týždne, za dobrého počasia, ale nie na priamom slnku. Zemiaky uložte do sterilizovaných prepraviek do výšky asi 60 cm, aby mali všetky vrstvy dobrý prísun vzduchu. Teplota na skladovanie zemiakov by sa mala byť približne 4 - 6 °C a vysokou vlhkosťou vzduchu. Ak sú zemiaky správne uskladnené, môžu vydržať aj 6 - 8 mesiacov.
Technika v poľnohospodárstve
Socializmus na slovenských poliach vystriedala modernizácia. Ako vyzerá technika, ktorú používali poľnohospodári v minulosti a dnes? V poľnohospodárskom odvetví pracovalo veľké množstvo Slovákov. Dnes sa farmári spoliehajú najmä na lepšiu techniku, niektoré práce však stále vykonáva človek. Práve technika je ukazovateľom toho, ako sa farme darí. Na dedine sa bohatstvo určuje množstvom traktorov, nie peniazmi uloženými v banke.
Na archívnej snímke zo 16. júla 1969 žatva na Hornej Nitre. Živo je na obilných lánoch JRD Horné Štitáre v okrese Topoľčany.
Na archívnej snímke z 23. júla 1989 žatevné práce v Novom Meste nad Váhom. Krásne slnečné počasie počas víkendu využívajú na žatevné práce aj pracovníci najväčšieho poľnohospodárskeho podniku v okrese Trenčín - Štátneho majetku Nové Mesto nad Váhom.
Na archívnej snímke z 30. augusta 1989 v Strede nad Bodrogom závlahy vo Východoslovenskej nížine.
Historický kontext
Aj keď priamo o zbere zemiakov sa v historických záznamoch Kátloviec nenachádza zmienka, história obce je úzko spätá s poľnohospodárstvom a životom na dedine.
Prvá písomná zmienka o Kátlovciach pochádza z roku 1401, z urbára Dobrovodského hradu. Tento urbár je považovaný za najstarší urbár napísaný na Slovensku. Podľa neho mala obec Katlowicz odovzdať správe panstva ročne: 82 meríc pšenice, 63 meríc jarného obilia a strukovín, okrem toho zaplatiť spolu 165 denárov peňažnej renty.
V jeseni v roku 1530 postihlo celú oblasť veľké turecké pustošenie a plienenie. O následkoch tohto pustošenia pre Kátlovce najlepšie svedčí skutočnosť, že ešte v roku 1539 bolo zdanených len 6 roľníckych usadlostí, hoci pred rokom 1530 ich bolo vyše 23. Všetky ostatné usadlosti boli vyrabované a vypálené.
V rokoch 1553-1559 zdanili v Kátlovciach znovu už 19 a neskoršie aj 20 obývaných poddanských usadlostí. Podľa daňového súpisu z roku 1553 sa Kátlovce uvádzajú ako majetok Smolenického hradného panstva patriaceho rodine Lošonciovcov s 21 portami.
V roku 1568 vyhotovili znovu súpis majetku panstva a z neho sa dozvedáme, že v Kátlovciach bolo obývaných: 22 celých roľníckych usadlostí, 3 polovičné roľnícke usadlosti a bývalo tu okrem toho aj 13 chudobných domkárov-želiarov. V obci žilo teda spolu 38 poddanských rodín, ak na jednu rodinu počítame 5-6 členov, potom z toho vyplýva, že Kátlovce mohli mať v tom čase 190 - 220 obyvateľov.
Ľudia na slovenskom vidieku vždy považovali pôdu za svoju živiteľku, pretože sa stala základom ich bytia. Ťažkou prácou, doslovne drinou zúrodňovali polia pre obživu. Pôda znamenala život. Neúrodné roky znamenali biedu a hlad. Najviac trpeli ľudia v hornatých krajoch - Liptove, Orave, Spiši a Kysuciach. Boli aj také roky, že sa neurodilo len o niečo viac akom sa zasadilo a zasialo. Peňazí nebolo ani na soľ, petrolej a deťom na tie najlacnejšie topánky. Malí roľníci, aby sa postarali o budúcoročnú úrodu museli si zobrať úver na kúpu osiva, sadiva a na zaplatenie daní.
V období svetovej hospodárskej krízy (1929 - 1933) dopady na roľnícky ľud sa ešte viacej zhoršili. Úvery nebolo z čoho splácať. Nasledovali exekúcie. Posledné živiteľky - kravičky opúšťali roľnícke dvory. Najviac trpeli deti, namiesto školy chodili slúžiť alebo po žobraní.
Komunistická strana Československá sa od svojho vzniku vždy postavila na stranu roľníckej chudoby, poľnohospodárskych robotníkov na veľkostatkoch, ale aj za tých roľníkov, ktorých zruinovala kríza. Na čele štrajkových bojov stáli komunisti. V máji 1931 na južnom Slovensku zvíťazili poľnohospodárski robotníci. V Košútoch po skončení štrajku boli žandármi zabití traja robotníci. Z nepokojov bol obvinený poslanec za KSČ Štefan Major. Pred súdom ho obhajoval advokát chudobných Vladimír Clementis.
