Francúzske národné zhromaždenie: História a funkcia

Politický systém Francúzska sa značne líši od nášho, čo nie je prekvapujúce, keďže nás oddeľuje nielen geografia, ale aj odlišná historická skúsenosť. Francúzska história je bohatá na udalosti, ktoré ju formovali do dnešnej podoby. Len za posledných 200 rokov došlo k desiatim dramatickým zmenám zriadenia. Francúzsko si v tomto období prešlo dvomi cisárstvami, trikrát bolo kráľovstvom a päťkrát republikou, okrem toho sa niekoľkokrát zapojilo do rôznych vojen. V každej etape svojej existencie bolo Francúzsko významným aktérom, veľmocou, ktorá ovplyvňovala podobu Európy a svetového diania.

Než sa bližšie pozrieme na konkrétne vetvy moci, je dôležité spomenúť štyri osobitosti francúzskeho politického vývoja:

• Revolučnosť
• Inklinácia k unitarizmu
• Výrazný podiel politických osobností na vývoji
• Polarizácia politického spektra

Revolučnosť sme do istej miery zachytili už v úvode článku - ide o najtypickejší znak politického vývoja vo Francúzsku. Jeho prejavom sú radikálne a kvalitatívne zmeny režimov naprieč históriou Francúzska. Najvýznamnejšou udalosťou v kontexte tohto znaku sa javí Veľká francúzska revolúcia, ktorá ovplyvnila nielen samotné Francúzsko, ale spustila a inšpirovala celú radu revolúcií vo svete.

Francúzska inklinácia k unitarizmu je obsiahnutá v celej jeho histórii. Aj keby sme pozorne študovali dejiny celého Francúzska, nedokázali by sme nájsť bod, kedy by na tomto území bola zriadená federácia či väčšia miera samosprávy alebo autonómie. Dokonca by sme márne hľadali významné či úspešné politické hnutia alebo snahy o podobné (federatívne) usporiadanie. Ak už politické hnutia existovali, boli zväčša republikánske alebo monarchistické. Či už vládol cisár alebo kráľ, nebola tendencia rozptýliť moc a krajina bola centralizovaná. V dnešnom Francúzsku sa to odrazilo v podobe silno centralizovanej a byrokratickej krajiny, kde neexistuje významná autonómia regiónov.

Na formovaní francúzskeho štátu mali vždy vplyv významné politické osobnosti. Každá z týchto osobností, ako napríklad Napoleon, Charles de Gaulle, Francois Mitterand, modifikovali politické dejiny Francúzska a zanechali osobitnú stopu v jeho politickom systéme, pričom išlo vždy o zásadnú a kvalitatívnu zmenu. Napoleon bol významnou osobnosťou Francúzska v búrlivom období Veľkej francúzskej revolúcie. Paradoxne jej výsledkom bol absolutistický cisár Napoleon, ktorý sa však pokúsil pretaviť výdobytky revolúcie v podobe Občianskeho zákonníka či vyriešenia otázky moci cirkvi.

Poslednou výraznou osobitosťou Francúzska je polarizácia politického spektra, ktorú môžeme pozorovať aj dnes v podobe silnej radikálnej ľavice a pravice. Táto črta vyplýva z Veľkej francúzskej revolúcie - buď ste boli podporovateľom (parlamentarista) alebo odporcom (royalista) revolúcie.

Tieto osobitosti sa pretavili aj do súčasného Francúzska, ktoré je charakteristické existenciou troch komponentov deliacich si medzi sebou legislatívu a exekutívu. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový parlament zložený zo silnejšieho Národného zhromaždenia a slabšieho Senátu. Výkonný orgán Francúzska je dualistický - pozostáva z vlády a prezidenta.

Vláda vo Francúzsku sa nazýva Rada ministrov a na jej čele je predseda vlády (tiež prvý minister), ktorého menuje prezident. Ten má voči vláde a aj parlamentu zvýšené právomoci v porovnaní s inými európskymi štátmi.

Z politologického hľadiska vyjadruje postupnosť jednotlivých orgánov v ústave dôležitosť jednotlivých orgánov a zámer jej tvorcov. Na prvom mieste hovorí Ústava Francúzska o prezidentovi, následne vláde a až potom parlamente, hoci z týchto troch orgánov je obsahovo najmenší priestor venovaný práve vláde.

Prezident Francúzskej republiky

V poradí prvý je prezident, ktorý je hlavou štátu a výkonnej moci. Je volený väčšinovým volebným systémom. Pokiaľ nikto v prvom kole nezíska nadpolovičnú väčšinu, organizuje sa druhé kolo volieb s dvomi kandidátmi s najväčším počtom hlasov v prvom kole.

Bez jeho súhlasu sa francúzska vláda neschádza - môže predsedať jej zasadnutiu a vtedy sa jej hovorí Prezidentská rada. Môžu zasadať aj bez neho, vtedy sa nazýva Ministerská rada, avšak vždy musí prezident udeliť súhlas.

Prezident má taktiež právo menovať a odvolávať predsedu vlády a na jeho návrh aj jednotlivých členov. Má právo rozpustiť Národné zhromaždenie, vyhlasuje parlamentné voľby a referendum. Taktiež je zodpovedný za riadny priebeh súdnictva a predsedá francúzskej Súdnej rade. Okrem toho je garantom národnej nezávislosti a integrity územia, vrchným veliteľom ozbrojených síl a môže vyhlásiť a odvolať stav ohrozenia - počas neho naberá silné právomoci a vykonáva všetku moc sám prostredníctvom dekrétov.

Francúzsko má semiprezidentskú formu vlády, čo znamená, že prezident sa o výkonnú moc delí spolu s vládou.

Rada ministrov (Vláda)

Ministerská rada, ako je často francúzska vláda nazývaná, je v Ústave druhá v poradí a predstavuje slabší element, nakoľko jej predsedu môže kedykoľvek francúzsky prezident odvolať. Čo sa týka jej zloženia, vláda býva vo francúzskom politickom systéme zložená z výsledkov volieb do francúzskeho dvojkomorového parlamentu.

Medzi jej najdôležitejšie kompetencie patrí: každý člen vlády má právo zúčastňovať sa na zasadnutí oboch komôr parlamentu a predkladať návrhy zákonov. Prezident nemôže odvolať konkrétneho ministra, ale len predsedu vlády. Pokiaľ chce teda prezident vymeniť ministra, musí uzavrieť dohodu s predsedom vlády alebo jednoducho uskutočniť prestavbu vlády. Takúto „prestavbu“, za predpokladu, že predseda vlády nebol ochotný spolupracovať a poskytnúť návrh na odvolanie člena vlády, niektorí prezidenti realizovali pomerne často. De Gaulle počas svojich 11 rokov vo funkcii vládu prestaval celkovo šesťkrát, pričom 4x menoval Pompidoua za premiéra.

Parlament

Tretím ústavným orgánom je parlament. Ten sa skladá zo silnejšieho Národného zhromaždenia a zo slabšie postaveného Senátu. Tento zákonodarný orgán svoju legitimitu odvodzuje rovnako ako prezident od francúzskeho ľudu - oba orgány sú volené priamo vo voľbách občanmi.

Národné zhromaždenie

Voľby do Národného zhromaždenia prebiehajú v jednomandátových volebných obvodoch pomocou väčšinového volebného systému. Nakoľko nadpolovičnú väčšinu hlasov v prvom kole získa málokto, koná sa zväčša druhé kolo. Do druhého kola postúpia len tí kandidáti, ktorí v prvom kole získali aspoň 12,5 % odovzdaných hlasov (tzv. vstupný cenzus).

Medzi funkcie hlavnej komory, čiže Národného zhromaždenia patrí: prijímať zákony, schvaľovať štátny rozpočet a daňový systém, vytvárať organizačnú bázu pre vznik vlády a kontrolovať vládu. Nakoľko je francúzska forma vlády poloprezidentská, Národné zhromaždenie nekopíruje nutne len bežné funkcie zákonodarných zborov iných krajín. Medzi jeho ďalšie kompetencie patrí napríklad zoštátňovanie a privatizovanie, ale aj regulovanie volebného systému.

Senát

Senát je politicky menej dôležitá zložka parlamentu. Jeho úlohou je predovšetkým kontrolovať Národné zhromaždenie a reprezentovať akési vertikálne štruktúry moci a verejnej správy, ktoré v unitaristickom a centralizovanom Francúzsku, ako sme už opísali vyššie, absentujú - neexistujú silné autonómne regióny ako napríklad u nás samosprávy. Jeho účelom je teda reprezentovať regióny, pričom senátori majú funkčné obdobie 6 rokov. Každé tri roky sa volí jedna polovica senátorov, ktorých celkový počet je 346 - určuje sa podľa sčítania obyvateľstva. Volia sa prostredníctvom rôznych takzvaných volebných kolégií - v rámci nich ich volia členovia Národného zhromaždenia, delegáti Generálnych rád a delegáti municipálnych rád.

Súdnictvo

V Ústave je charakterizované dvomi princípmi, a to princípom ľudských práv a slobôd z Deklarácie práv človeka a občana a princípom nezosaditeľnosti sudcov - je ich možné súdiť, ale ak sa správajú podľa zákona, nie sú zosaditeľní - môžu byť ale premiestnení z vyššieho miesta na nižšie, pokutovaní a pod.

Následne sú súdy na úrovni správnych okresov (obvodov). Okrem nich existujú už len odvolacie súdy - systém odvolávacích súdov je až nad súdmi na úrovni departmentov. Odvolávanie nefunguje klasicky - to je keď rozhodne okresný súd, neodvoláva sa na krajský, ale je tu prítomná samostatná zložka súdov s originálnou jurisdikciou pre odvolanie.

Kľúčové orgány súdnej moci

Mimo opísanej štruktúry vyššie existujú tri dôležité orgány zviazané so súdnou mocou:

• Najvyššia sudcovská rada je samosprávny riadiaci orgán súdnictva a najbližšie prirovnanie je k našej Súdnej rade. Predsedá jej prezident Francúzska a má 9 členov. Jej kompetencie zahŕňajú:
  • Podáva návrhy na vymenovanie riadnych sudcov
  • Vyjadruje sa k návrhom na udeľovanie milosti, ktoré odovzdáva prezidentovi
  • Rieši prijímania právnych noriem týkajúcich sa života a organizácie súdnictva
  • Dáva prezidentovi odborné stanoviská
• Vysoký súdny dvor je najvyšší súd, jediný orgán, ktorý je za podmienok stanovených Ústavou oprávnený súdiť francúzskeho prezidenta.
• Ústavná rada je špecifická, nakoľko vláda nejakého súdneho orgánu stojaca nad vôľou ľudu prejavenou v zhromaždení poslancov je nemysliteľná. Preto sa vytvoril istý typ ústavného súdu - Ústavná rada.
  • Preventívna kontrola ústavnosti - koná tak fakultatívne i obligatórne. Z Ústavy vyplýva v akých prípadoch musí ústavnosť preverovať.
  • Zabezpečovanie regulárnosti referenda a vyhlasovanie jeho výsledkov - má veľa funkcií podobných našej ústrednej volebnej komisie, teda okrem preventívnej kontroly.
  Nerozhoduje o ľudskoprávnych otázkach a slobodách - to robí Národné zhromaždenie.

O Francúzskom politickom systéme by sa dalo napísať niekoľko kníh a učebníc, avšak cieľom článku bolo čitateľovi stručne priblížiť reálie francúzskeho politického systému.

tags: #francuzske #narodne #zhromazdenie