Francúzske výtvarné umenie: Od realizmu po moderné smery

Francúzske výtvarné umenie zohralo kľúčovú úlohu vo vývoji európskeho a svetového umenia. Od realizmu 19. storočia až po moderné smery 20. storočia, francúzski umelci neustále prinášali nové prvky a výtvarné výrazy. Tento článok poskytuje prehľad hlavných smerov a významných umelcov, ktorí formovali francúzske výtvarné umenie.

Francúzsko bolo po väčšinu času európskym lídrom v oblasti umenia. Prakticky jedinou výnimkou bolo obdobie renesancie, keď túto krajinu vo vedúcej úlohe vystriedalo Taliansko.

Realizmus

Realizmus je smer a umelecká situácia 19. storočia, ktorý spadá medzi obdobie rokov 1840-1870. Vzniká vo Francúzsku v období priemyselnej a vedecko-technickej revolúcie. V tomto období dochádza k rozvoju vedy, priemyslu a umenie nadobúda objektívny prístup ku skutočnosti. Realizmus je opozíciou romantizmu. Realizmus odmieta úniky do minulosti, literatúry a snaží sa zodpovedne postaviť k skutočnosti. Realizmus sa stal akousi kritikou spoločenských vzťahov. Výrazným filozofickým smerom, ktorý ovplyvnil realizmus, je pozitivizmus, ktorého zakladateľom je Auguste Comt - jeho filozofia je založená na pozitívnom prístupe k faktom. Realizmus hľadá objektívny prístup ku skutočnosti, sústreďuje sa na prítomné situácie, ktoré práve prebiehajú.

Maliarstvo sa sústreďuje na zobrazenie bežného života bez symbolov a idealizácie. Realizmus sa sústreďuje na krajinu ako samostatný objekt, pričom doplnkom krajiny môže byť ľudská alebo zvieracia figúra.

Francúzsky realizmus

Gustave Courbet bol veľmi osobitým typom umelca. Venoval sa aj politike. Jeho obrazy boli odmietané na oficiálnych výstavách. V roku 1865, kedy sa konala oficiálna svetová výstava v Paríži, boli jeho obrazy opäť odmietnuté a preto si postavil vlastný pavilón a nazval ho pavilón realizmu. Neskôr odišiel do Švajčiarska, kde aj zomrel.

Prvé obdobie Courbeta je typické tmavou farebnosťou, zemitými odtieňmi a sústreďuje sa na monumentálne figurálne kompozície. Z tohto obdobia pochádza aj dielo Ateliér - zobrazil tu samého seba pri práci, vedľa neho stojí alegória umeleckej múzy. Po pravej strane zobrazil svojich súčasníkov a priateľov a na strane druhej zobrazil ľudí z najnižšej spoločenskej vrstvy. Na svojich obrazoch vždy zobrazil psa.

Druhé obdobie Courbeta prechádza do jasných žiarivých farieb a maľuje obrazy akoby zaliate slnkom. Maľuje výseky z bežného života.

Honoré Daumier bol predovšetkým kresliarom, grafikom, karikaturistom a maľbe sa začal venovať až v neskoršom období. Preslávil sa ako karikaturista v časopise La Caricature, kde zobrazoval a zosmiešňoval súčastných politikov. Mal ostrý výstižný humor, za čo bol niekoľkokrát väznený a odsúdený za politickú satiru. Keď bol časopis zakázaný, pracoval pre časopis Charivari, kde sa venoval zosmiešňovaniu meštianskej spoločnosti. Jeho kresba sa vyznačuje svižnosťou, tvarovou nadsázkou a expresívnym podaním.

Vo svojich maľbách sa sústreďuje na život obyčajných ľudí a jeho olejomaľby boli kritikou vtedajšej spoločnosti. Vytvoril postavu Ratapoil-a - jedná sa o človeka, ktorý sa z každej situácie dokáže vykrútiť a vyťažiť z nej čo najviac.

Charles Daubigy sa venoval prevažne krajinomaľbe a jeho tvorba je príbuzná s Barbizonskou školou. Svojou tvorbou sa najviac priblížil impresionizmu. Snažil sa o vystihnutie atmosféry. Ako stavebný prostriedok používa škvrnu.

Barbizonska škola

Barbizonska škola vznikla v roku 1830 a ide o skupinu maliarov, ktorý pracovali v Barbizone v blízkosti lesa Fontainebleau. Títo umelci sa sústreďovali na prácu v plenéri. Nebola to ustálená skupina, ale vystriedalo sa tu množstvo maliarov.

Theodóre Rousseau pôsobil v Barbizóne takmer celý život. Hlavnou tematikou jeho tvorby boli prírodné motívy a krajina bez ľudských postáv. Jeho obrazy nesú melancholický smutný ráz.

Francois Millet sa po celý život venoval tematike pracujúcich vidiečanov a snažil sa zachytiť harmonický vzťah človeka a prírody. Vidiečanov sa snažil zobraziť pri práci a nie pri odpočinku. Využíva zemité odtiene. V popredí krajiny sú vždy umiestnené figúry.

Camille Corot veľa cestoval, niekoľkokrát navštívil Taliansko, kde sa venoval štúdiu starých majstrov. Maľoval prevažne krajinné motívy ale venuje sa aj portrétom.

Impresionizmus a postimpresionizmus

Na koniec 19. storočia nás dovádza realizmus s výrazným výtvarným akademizmom s pevnými zásadami zobrazovania reality, za ktoré sa žiaden umelec neodvážil. Ako prvý ohlas na skončenie prísneho akademizmu bol impresionizmus. Usiloval sa zachytiť okamžitý dojem - impresiu a nebál sa na to použiť doteraz neužívané techniky, námety, či formy.

Impresionisti priniesli do výtvarného umenia nové prvky a nový výtvarný výraz. Pracovali s farebnou škvrnou, používali svetlé farby, maľovali v prírode, zachytávali svetlá a farby slnkom ožiarenej prírody. Venovali sa najmä krajinárstvu. Impresionistickými maliarmi boli E. Manet, C. Monet, A. Renoir, E. Degas, C. Pissarro.

O nové prvky obohatili maliarstvo i ďalší francúzski maliari z konca 19. storočia, najmä P. Gauguin, V. van Gogh a P. Cézanne. Títo umelci mali veľký vplyv na ďalší vývin moderného umenia v 20. storočí.

Umenie 20. storočia

Moderné umenie 20. storočia rozbíja tradičné princípy výtvarného umenia. Zavrhuje realizmus, postupne sa vytvára abstraktné, nonfiguratívne maliarstvo. Hlavnými smermi umenia v našom storočí boli: fauvizmus, expresionizmus, futurizmus, kubizmus (P. Picasso), abstrakcionizmus, surrealizmu s (S. Dali, M. Chagall), kinetizmus, op-art (V. Vasarely).

Francúzske umenie 18. storočia

Francúzske umenie bolo v 18. storočí ovplyvnené obdobím rokoka a neoklasicizmu. O Francúzsku sa hovorí, že je kolískou luxusnej módy a umenia. Niet preto divu, že vo veľkej miere ovplyvňuje celý svet.

Rokoko sa vo Francúzsku objavuje medzi rokmi 1720 až 1760. Od roku 1760 do roku 1830 na scénu nastupuje práve neoklasicizmus ako reakcia na ľahkovážnosť a nadmerné používanie ornamentov v období baroka a rokoka.

Základným prvkom rokoka bola bezpochyby mušľa (francúzsky Rocaie), od ktorej je odvodený názov tohto slohu. Čo sa týka ornamentu, často sa pristupovalo ku krivke, a to predovšetkým v tvare písmena S a C. Neoklasicizmus potom nadviazal na rokoko a rovnako hojne pracoval s prírodnými materiálmi.

Medzi významných umelcov 18. storočia možno zaradiť napríklad Jeana-Honoré Fragonarda, čo bol francúzsky maliar a grafik neskorého rokoka. Ďalším významným menom je Jean-Antoine Watteau, ktorý bol považovaný za prvého z majstrov rokoka. Z umelcov v období neoklasicizmu možno vymenovať napríklad Jacquese-Louise Davida, ktorý sa neskôr stal aktívnym podporovateľom francúzskej revolúcie.

Spomínané umelecké štýly pochopiteľne vo veľkej miere ovplyvnili aj architektúru. Skoršie nepohodlné lavice alebo napríklad obrovské barokové kreslá boli s príchodom nových umeleckých smerov nahradené všeobecne drobnejším nábytkom. Namiesto studeného mramoru sa pristupovalo k zakomponovaniu jemne vyrezávaného obloženia stien. Pre rokokový nábytok je typické bohaté zdobenie. Pri tvorbe jednotlivých kusov nábytku sa častokrát kombinovali rôzne materiály (napríklad dyha s cínom). Často sa používal aj mahagón, prípadne rozmanité exotické dreviny.

Francúzske umenie 18. storočia sa, samozrejme, stalo inšpiráciou aj pre celkový vzhľad spální. Rokokové postele boli napríklad zakrývané splývajúcimi závesmi z nebies.

tags: #francuzske #vytvarne #umenie