V centre pozornosti knihy s názvom Čo je to sviatok v 21. storočí na Slovensku? je prostý fakt, že ľudské spoločenstvá zvyknú deliť čas na obyčajný, bežný, každodenný a na ten druhý - výnimočný, nekaždodenný, sviatočný. Niektorým momentom, dňom či obdobiam pripisujú osobitný význam, s ich prežívaním spájajú zvláštne praktiky. Spravidla cyklicky si ich pripomínajú a dbajú na opakovanie spôsobov tohto pripomínania. Nezáleží pritom na tom, ktoré obdobie či časť sveta máme práve na mysli, pretože delenie času pomocou významných momentov - symbolických medzníkov - je takpovediac univerzálnym znakom ľudskej kultúry.
V roku 2011 vznikol na pôde Ústavu etnológie SAV projekt základného výskumu s názvom Čo je to sviatok v 21. storočí na Slovensku? K otázke sociálneho kontextu rituálov (VEGA č. 2/0069/11). Bol predovšetkým reakciou na rastúci záujem médií o výklady a komentáre k najrozličnejším, často dovtedy aj neznámym sviatkom a prejavom rituálneho správania sa obyvateľov Slovenska, ktorý etnológovia sporadicky reflektovali už od konca 90. rokov 20. storočia. Spoločenská výzva a poznávací záujem spolu s pociťovanou potrebou pokračovať v základnom výskume sviatkov, no na novej teoretickej a metodologickej platforme, vyústili do sformovania tímu etnológov uvedeného projektu. V rokoch 2011-2013 sa pokúsili sviatok ako sociálny fenomén empiricky preskúmať a pomocou popisu autentických prejavov, analýzy prostredia a podmienok, v ktorých sa sviatky v súčasnosti vyvíjajú, získať o ňom vedecké poznatky.
V rámci riešenia projektu realizovali členovia tímu empirické výskumné sondy. Počas sviatkov pozorovali dianie vo verejnom priestore a systematicky mapovali obsah článkov v tlači, textov a prejavov šírených reklamou, televíziou, rozhlasom a internetovou komunikáciou. Výskumom bolo zhromaždené a spracované pozoruhodné množstvo autentických údajov od zhustených etnografických popisov pozorovaní v teréne a výskumnej fotografickej dokumentácie rozličných udalostí cez rozsiahle korpusy z výskumu na internetových stránkach, tematické mediálne rešerše, záznamy rokovaní v parlamente, internetových diskusií i blogov, až po zistenia kvantitatívneho reprezentatívneho prieskumu. Niektoré z výsledkov etnologickej analýzy uvedenej bázy údajov prináša táto kolektívna monografia.
Už prvé výskumné sondy priniesli zistenie, že početnosť príležitostí označovaných ako sviatky v 21. storočí v porovnaní s predchádzajúcim obdobím prudko narástla a že javy s nimi súvisiace - najmä význam, aký im ľudia pripisujú, a spôsoby ich prežívania - zasahujú širokú sféru života súčasnej spoločnosti. Škála siaha dnes od sviatkov kreovaných, udržiavaných, sankcionovaných a distribuovaných inštitúciami ako štát a cirkev až po sviatky, ktoré považujú za dôležitú súčasť svojho spôsobu života teritoriálne, sociálne, profesijné spoločenstvá až po úroveň rodiny. Životnosť si uchovávajú sviatky a spôsoby ich slávenia známe desiatky alebo dokonca stovky rokov, pričom si v rôznej miere buď určité prvky udržiavajú, alebo sa aktualizujú. Súčasne sme svedkami kreovania nových príležitostí považovaných za sviatky a takto aj prežívaných.
Zaznamenané spôsoby svätenia, pripomínania a oslavovania rozličných pre ľudí významných momentov nie je možné považovať iba za pozostatky nefunkčného, zanikajúceho modelu sociálnej komunikácie s vysokým podielom duchovných, magických, rituálnych či iracionálnych motivácií k symbolickému konaniu. Vhodnejšie je konštatovať, že slovenská spoločnosť, rozličné formalizované inštitúcie v nej pôsobiace i ľudia ako individuality či členovia rozličných skupín stále považujú niektoré momenty života za významnejšie ako iné. Pripisujú im symbolické významy a spájajú ich s ustálenými formami konania. Venujú svoje prostriedky, čas i energiu na ich pripomínanie a ritualizované prežívanie spolu s inými ľuďmi. Prípadne takto motivované chápanie a konanie iných využívajú vo svoj prospech. Či sú takéto momenty aj inštitucionálne formalizované alebo zapísané v kalendári, pritom vôbec nie je podstatné.
Okrem nárastu šírky škály sviatkov badať v súčasnosti aj posun v chápaní významu ich prežívania. Podoby nášho života potvrdzujú mnohé z vízií sociálnych mysliteľov o tom, že človek 21. storočia má byť pragmatický, racionálny, výrazne orientovaný na technologický a informačný rozvoj, na budúcnosť, na výkon, peniaze či konzum. Všeobecne sa však nepotvrdzujú predpoklady, že postmodernému človeku sa majú rituálne formy komunikácie javiť ako smiešne a skostnatené. Sme totiž svedkami aj toho, že ľudia venujú mimoriadnu pozornosť nielen prežívaným individuálnym vzťahom, ale i pestovaniu spoločenských aktivít a vyjadrovaniu najrozličnejších kolektívnych príslušností. A jedným z prejavov takýchto potrieb je i pripomínanie a viac či menej obradné prežívanie významných momentov, dní či dlhších časových úsekov odlišujúcich sa od iných existenciou dôvodu na pripomínanie, zvláštnym priebehom i spôsobmi správania sa.
Výskumy potvrdili všeobecné predpoklady, že vývoj fenoménu sviatkov a sviatkovania v poslednom desaťročí 20. storočia výrazne zasiahli sociálne a ekonomické transformácie, ktoré odštartoval pád komunistického režimu v roku 1989, rozšírenie komunikačných kanálov a technických prostriedkov. Ich využívanie zrýchlilo distribúciu informácií o tradičných i nových sviatkoch a ich dynamický rozptyl v spoločnosti.
Pri plnení poznávacích cieľov vychádzal výskumný etnologický tím z viacerých teoretických prístupov, na aplikovanie ktorých konkrétne odkazujú autori v jednotlivých kapitolách tejto knihy. Využili najmä teóriu šírenia reprezentácií antropológa Dana Sperbera (1996) a jeho koncept kultúrnych reprezentácií ako predstáv, vyjadrení, verzií, obrazov či vysvetlení niektorých kultúrnych fenoménov, ktoré majú príslušníci určitej skupiny spoločné.
Ďalšiu metodologickú inšpiráciu predstavovala možnosť zaoberať sa sviatkami s pomocou konceptu rituálu, ktorý je v sociálnych vedách jedným zo spôsobov nazerania na organizáciu sveta. Vzhľadom na zámer skúmať prostredníctvom rozličných obsahov fenoménu sviatok súčasnú spoločnosť, teda kontexty, v ktorých sviatky dnes jestvujú, pozornosť sa neorientovala na rituál samotný. Predmetom záujmu však boli i javy študované v sociálnych vedách ako rituály a konanie, ktoré sa za rituálne zvykne označovať.
Ako teoretické východisko boli pri tom využité názory religionistky Catherine Bell (1998), ktorá rozpracovala kritiku úvah o rituáli ako o univerzálnej kategórii alebo znaku ľudského správania. Svojím návrhom definovať rituálne praktiky ako situačnú strategickú aktivitu, ktorú možno pochopiť iba vo vzťahu k ostatným aktivitám, uprela pozornosť na okolie rituálu, teda na jeho konkrétny spoločenský kontext i širšie vzťahy medzi rituálnymi aktivitami a sociálnym životom. Namiesto snahy odhaliť osobitú logiku a symbolickú štruktúru z etnografických opisov dôverne známych žánrov rituálnych praktík považovaných za tradičné rituály (prechodové, kalendárne, iniciačné a i.), navrhla skúmať v moderných spoločnostiach aktivity, ktoré síce nie sú v klasickom zmysle rituálnymi, ale bez váhania bývajú považované za také, ktoré majú kvality podobné rituálom.
Keď sa hovorí o rituáli ako o forme konania, navrhuje Catherine Bell používať pojem ritualizácia. Definuje ju ako proces, pružný a strategický spôsob konania príznačný pre množstvo rozmanitých bežných aktivít. Pre interpretovanie diskurzu spojeného so súčasnými sviatkami sa stal koncept ritualizácie príťažlivým pre pružnosť, s akou ho bolo možné využiť pri analýze konania ľudí v rámci prežívania momentov označovaných ako sviatky.
Pre skúmanie segmentu spoločenského diskurzu spojeného so štátnymi sviatkami sú relevantné východiská Pierra Bourdieuho predstavené v eseji Duch štátu (1998), predovšetkým analýza symbolickej účinnosti štátnej moci zakotvenej v samotných poznávacích a hodnotiacich štruktúrach jeho občanov. Mieru ich účinnosti, resp. normatívnosti pre ľudí, možno na druhej strane overiť analýzou spôsobov, akými občania trávia štátne sviatky. Nástroj na to ponúkli tiež sociologické úvahy Jana Kellera (2003) interpretujúce symbolickú logiku sviatočného počínania si ľudí v moderných spoločnostiach ako prejav kolektívneho ignorovania štátnych sviatkov.
Ako východisko pre analýzu súčasného sviatkového diskurzu na Slovensku boli aplikované aj prvky prístupov k štúdiu rituálov v európskej etnológii. V roku 2008 niektoré z nich rozpracoval Klaus Roth. Vágny a mnohoznačný sociálnovedný koncept každodennosti sa Roth v zmysle kritiky Norberta Eliasa z roku 1978 rozhodol využiť v ideologicky najmenej zaťaženej opozícii každodenný - sviatočný. Celkom konkrétne a etnograficky postihnuteľnými ekonomickými a sociálnymi charakteristikami života sa Rothovi podarilo uchopiť štúdium procesu osvojovania si sviatkov a rituálov obyvateľstvom v európskych krajinách s komunistickým režimom.
Keď si dnes etnológia kladie otázku, čo je to sviatok v 21. storočí na Slovensku, využíva aj možnosť nazrieť do spoločnosti a pokúsiť sa ju popísať a poznávať prostredníctvom empirického štúdia konkrétnych každodenných kontextov slova sviatok. Tento zámer sformuloval projektový tím hneď v úvodných metodologických diskusiách ako jeden z východiskových aspektov svojej práce. Tím vychádzal z predpokladu, že v spoločnosti distribuované známe či celkom nové, v širšej miere verejnosťou osvojené či nepovšimnuté obsahy tohto slova chápu používatelia jazyka rovnako a ako jednotlivci ich všeobecne alebo špecificky ako príslušníci určitých skupín v konkrétnom kontexte spoľahlivo dešifrujú.
Rozširujúc doterajšie chápanie pojmu sviatok v slovenskej etnologickej literatúre z obdobia od 80. rokov 20. storočia a opierajúc sa o výsledky etnologickej analýzy verejného diskurzu v súčasnosti na Slovensku, bol pojem sviatok definovaný ako príležitosť alebo cyklicky sa opakujúci rozlične dlhý časový úsek, v ktorom sa odohráva či pripomína niečo významné alebo mimoriadne, počas ktorého sa predpokladajú alebo vyvolávajú konkrétne, do istej miery normatívne spôsoby správania a ktorému sa v rozličnej intenzite pripisujú symbolické významy. Prax označovať niektoré momenty za sviatky, ktorá predpokladá v určitých sociálnych prostrediach rovnakú aktívnu kategorizačnú funkciu tohto pojmu, možno sledovať ako kultúrne podmienenú, a preto hodnú etnologickej reflexie.
Sviatok však pri takejto reflexii nebol predmetom exaktného definovania a terminologickej analýzy, ani sa s ním nenarábalo ako s presne definovaným analytickým termínom. V tomto etnologickom projekte bol chápaný ako ľudový pojem, ktorého obsahy a kontexty sú predmetom štúdia v zmysle sociálnych fenoménov. Ako priestor skúmania fenoménu sviatok bol zvolený široko chápaný verejný diskurz, čím sa otvorili viaceré možnosti na jeho štúdium a analýzu.
Jednou z nich bolo sledovanie škály významov a spôsobov prežívania príležitostí považovaných dnes na Slovensku za sviatky, ktoré samo osebe predstavuje atraktívny podnet na etnologickú reflexiu spoločnosti. Prostredníctvom výskumu sviatkov bolo možné študovať i mechanizmy pôsobenia ekonomických, politických a iných činiteľov ovplyvňujúcich sociálne procesy v spoločnosti a tak získavať poznatky o distribúcii moci, existencii a formách manifestovania vnútrospoločenských hierarchií a príslušností, mechanizmoch kolektívnych a individuálnych identifikácií, ako aj o spôsoboch komunikácie faktických či symbolických informácií v kultúre.
Aká funkcia rozličné sviatky reálne plnia v spoločnosti, aké symbolické a praktické roly hrajú, aké aktivity sa spájajú s ich udržiavaním, prečo existujú rozdiely v ich obľube, kto produkuje podoby ich prežívania, či kto garantuje ich udržiavanie, bolo nutné sledovať na úrovni jednotlivých sviatkov. Tieto poznatky prezentuje autorský tím v štyroch tematicky samostatných kapitolách. Z nich každá sa na kľúčovú otázku, čo je to sviatok, snaží zodpovedať z odlišného uhla pohľadu.
Prvá kapitola Načo sú nám zákony o sviatkoch? mapuje mechanizmy, ktoré štát využíva na produkciu a distribúciu z jeho pohľadu dôležitých informácií o obsahu a význame sviatkov. Sleduje tvorbu a fungovanie sviatkovej legislatívy i procesy šírenia symbolických významov uzákonených dátumov. Skúma sviatky ako predmet politiky a odhaľuje zastúpenie a funkciu ekonomických argumentov v politickej diskusii o ich kreovaní, zmene alebo rušení. Jej záver je pokusom o postihnutie miery efektivity snáh štátu rozšíriť konkrétne predstavy o uzákonených sviatkoch medzi občanmi Slovenska.
Druhá kapitola Komu patrí Slovenské národné povstanie? sa zaoberá štátnym sviatkom Výročie Slovenského národného povstania. V jadre jej pozornosti stoja procesy súvisiace s faktom, že historická udalosť druhej svetovej vojny - vypuknutie povstania 29. augusta 1944 - je v Slovenskej republike, ktorá vznikla v roku 1993, pripomínaná ako štátny sviatok. Kapitola podrobne rekonštruuje vývoj smerujúci k vyhláseniu štátneho sviatku a mapuje zmeny, ktorým podlieha výklad jeho symbolického obsahu. Analýzou textov uverejnených v médiách, vystúpení politikov a rituálnej praxe štátnych predstaviteľov na oslavách výročia odhaľuje autorka jednotlivé prvky prítomné v paralelne či antagonisticky jestvujúcich obrazoch Slovenského národného povstania i aktérov podieľajúcich sa na tvorbe a udržiavaní týchto obrazov v súčasnosti.
V Komárne sa objavila iniciatíva, ktorá sa snažila zmierniť ťažkú situáciu ľudí bez domova. Rozhodnúť sa pomáhať nezištne bezdomovcom a priniesť im pravidelne jedlo, to je niečo výnimočné. Muž z Komárna, Marián Markovič, sa rozhodol pomáhať bezdomovcom a sociálne slabším. Zmobilizoval sily, reštauráciu a pustil sa do pomoci ľuďom, na ktorých iní kašlú, vrátane úradov. Jeho čin vyvolal mnoho pozitívnych ohlasov, ba dokonca sa mimo správy dostal aj do relácie Reflex, kde Markovič o sebe povedal viac. Jeho príbeh zaujal tvorcov relácie ale tiež mnohých z celého Slovenska.
Jeho výnimočná pomoc ale nemá pochopenie bezcitných tabuliek a fungovania úradov. Opäť len z asi pomýlenej predstavy o tom, ako má fungovať tento svet, sa úrady riadia len papiermi. Markovič na svojom vlastnom súkromnom trefne reaguje poznámkou, či jedlo z kontajnera, ktorým sa živia bezdomovci bežne, nepodlieha tiež nejakej hygienickej kontrole. Spomína však ešte zásadnejšiu vec. Akoby tento prípad zobudil spiacu hygienu. Reštaurácie v Komárne mali, ako uvádza, rozsiahle kontroly hygieny. Už samotní Komárčania sú rozčarovaní z postupu úradov. Markovič pritom len zastúpil nedostatočné mesto. Úrady nezaujíma zámer pomôcť, nie otráviť. V takejto chvíli je možné očakávať, že jeho činnosť s rozdávaním oblečenia nebude nakoniec pod kontrolou colného úradu.
Úrady si nevšimli, že nejde o činnosť organizácie, firmy, či spolku. Tie sú bežne pod kontrolou. Predvolebné guláše sú totiž niečo celkom iné, ako prípady súkromnej osoby, ktorá nemá vyvesené cedule, reklamy, nežiada o hlas, nákup, podporu, ani nereprezentuje nejaký názor. Činnosť Mariána Markoviča je skôr susedským pohostením ako verejným stravovaním. V opačnom prípade máme problém pri každej jednej susedskej grilovačke, záhradnej párty a podobne. Aj tam si rozdávame jedlo medzi sebou a je na každom, či sa ponúkne, alebo nie. Nuž a keď je to susedská párty, nie je povinnosťou aby ste sa s každým susedom poznali celkom dôverne a osobne. Vzniká tu nebezpečný precedens, v ktorom sú práve úrady tí nevzdelaní. Ak si súkromná osoba navarí a ako súkromná osoba jedlo niekomu zanesie, nemôže byť niečo také problémom. Alebo ak aj skromná osoba získa jedlo, kúpi, či inak uhradí z klasickej reštaurácie, stále ho môže darovať komukoľvek. Po novom sa zdá, že aj toto bude problém.
Táto susedská záhradná párty sa nenachádza v záhrade, ale pod mostom. Oveľa úctyhodnejšie je ale to, na čo úrady nepozerajú a nechcú pozerať.
Muž, ktorý v Komárne v spolupráci s reštauráciami a ďalšími dobrovoľníkmi tri týždne rozdával na ulici teplé jedlo, sa stal terčom nečakanej pozornosti. Po tom, čo sa objavil v relácii Reflex, ho telefonicky kontaktovali hygienici. Výsledkom rozhovoru s hygienikmi bol status na sociálnej sieti, ktorý vyvolal búrku nevôle. Pod statusom sa začali hromadiť nenávistné komentáre voči hygienikom, a to napriek tomu, že nikomu nič nezakazovali. Hovorkyňa Úradu verejného zdravotníctva Zuzana Drobová uviedla, že v jednom zariadení bol štátny zdravotný dozor plánovaný a v druhom bol nariadený na základe podaného anonymného podnetu.
Podnet údajne poukazoval na to, že sa tam varilo zo surovín po dátume spotreby v nevyhovujúcich pracovných podmienkach. Napriek tomu, že v Komárne už predtým poskytovali teplé jedlo cirkevné aj civilné organizácie, záujemcov o túto pomoc a šatstvo neustále pribúdalo. Mariána Markoviča to nahnevalo, a tak vznikol status, ktorý mal na sociálnej sieti za tri dni takmer 2 tisíc zdieľaní.
Príklad z Komárna otvára širšiu diskusiu o pomoci ľuďom bez domova na Slovensku. Marián Kolouch, sociálny pracovník v Nocľahárni svätého Vincenta de Paula v Bratislave, pomáha ľuďom bez domova vrátiť sa späť do života. Vo svojej práci sa stretáva s rôznymi príbehmi a snaží sa im pomôcť so všetkým, čo potrebujú, od vybavovania dôchodkov a sociálnych dávok až po hľadanie práce.
Sociálni pracovníci v nocľahárni pracujú v osemhodinových zmenách, aby boli k dispozícii klientom ráno, keď odchádzajú do práce, aj večer, keď sa vracajú. Medzi klientmi nocľahárne sú aj dôchodcovia, ktorým sociálni pracovníci pomáhajú vybavovať dôchodky alebo umiestnenie do zariadení pre seniorov. V útulku platia prísnejšie pravidlá - zákaz alkoholu a drog a povinnosť podieľať sa na chode nocľahárne, napríklad upratovaním, rozdávaním večere alebo pomocou s umývaním.
V nocľahárni občas dochádza aj ku konfliktom, ktoré môžu vznikať z rôznych dôvodov, napríklad pre hluk, krádeže alebo nedorozumenia. V takýchto situáciách musia zasiahnuť sociálni pracovníci. Často sa stretávame so stereotypnou predstavou bezdomovca ako staršieho pána pod vplyvom alkoholu, ktorý sedí na lavičke. Táto predstava však nie je úplne pravdivá. V nocľahárňach nájdeme aj ľudí, ktorí chodia do práce, a ženy, ktoré tvoria približne štvrtinu klientov.
Existuje mnoho príčin, ktoré vedú k bezdomovectvu. Medzi najčastejšie patria hazard, alkoholizmus, závislosti, dlhy, rozvody a strata práce. Dôležitú úlohu zohráva aj schopnosť alebo neschopnosť riešiť problémy. Sociálni pracovníci pomáhajú klientom hľadať prácu a ubytovanie, vybavovať sociálne dávky a dôchodky a riešiť zdravotné problémy.
Existuje mnoho spôsobov, ako pomôcť ľuďom bez domova. Okrem dobrovoľníctva a peňažných príspevkov je možné darovať jedlo a šatstvo. Dôležité je, aby sa pomoc dostala k ľuďom, ktorí ju naozaj potrebujú, a aby sa peniaze nevyužili na alkohol alebo drogy. Vždy mal tendenciu pomáhať ľuďom v núdzi. Vo svojej práci sa našiel a baví ho, aj vďaka skvelým kolegom.
Vnímanie bezdomovectva verejnosťou je rôzne. Niektorí ľudia sú empatickí a vedia, aké problémy môžu mať ľudia bez domova. Iní ich odsudzujú a pýtajú sa, prečo nejdú do práce. Dôležité je šíriť informácie o bezdomovectve a snažiť sa zmeniť negatívne stereotypy. Pomôcť môžu aj rôzne kampane, ktoré upozorňujú na existenciu ľudí bez domova a potrebu ich pomoci.
Medzi najväčšie problémy ľudí bez domova patria dlhy a zdravotná starostlivosť. Ľudia, ktorí majú dlhy a neplatia si zdravotnú poisťovňu, majú nárok len na základné zdravotné ošetrenie. Ďalším problémom je nedostatok dostupného bývania. Ubytovne sú často v katastrofálnom stave a chýba nejaký medzičlánok, kam by sa ľudia z nocľahárne mohli presťahovať za prijateľnú cenu.
Okrem pomoci ľuďom bez domova sa obce na Slovensku venujú aj rôznym iným aktivitám. Napríklad, obce Vyšná Myšľa a Nižná Myšľa oslávili významné výročia prvej písomnej zmienky o obci. Obce investujú do infraštruktúry a životného prostredia. Napríklad, v Trstenom pri Hornáde investovali do nového filtračného zariadenia na úpravu vody. V Sene odovzdal minister investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie SR deklaračný list o schválení ďalších finančných prostriedkov pre obec.
Počas pandémie COVID-19 sa obce aktívne zapojili do pomoci svojim obyvateľom. Dobrovoľní hasičské zbory vykonávali dezinfekciu verejných priestranstiev, šili a rozvážali rúška, pomáhali pri nákupe starším občanom a zabezpečovali pitnú vodu pre repatriantov. Príklady aktivít DHZ počas pandémie:
- DHZ Záhorská Ves - pomoc pri nákupe starším občanom, dezinfekcia verejných priestranstiev a autobusových zastávok, usmerňovanie poberateľov soc.
- DHZ Jaslovské Bohunice, Bučany - vykonanie dezinfekcie a príprava priestorov internátu na ul.
- DHZ Soblahov - dezinfekcia verejných priestorov obce Soblahov, dezinfekcia obce Mníchova Lehota, zabezpečenie pitnej vody pre repatriantov a slúžiacich príslušníkov na hranič.
- DHZ Trenčianska Teplá - dezinfekcia verejných priestorov, pomoc a dozor pri vstupe na OcÚ, dodržiavanie hygien.
- DHZ Kamenec pod Vtáčnikom - dezinfekcia verejných kontaktných plôch /lavičky, odpadové koše, zábradlia a pod.
- DHZ Lehota pod Vtáčnikom I.
- DHZ Sokolce - pomoc v karanténnom stredisku Gabčíkovo, dezinfekcia verejných priestranstiev v obci Sokolce, Veľký Meder a Holiare, dezinfekcia žel.
- DHZ Šuja - dezinfekcia verejných priestranstiev, šitie a rozvoz rúšok, iná pomoc /distribúcia info letákov /, príprava priestorov na sv. omšu /dezinfekcia, rozmiestnenie lavíc, dezinfekcia rúk pred sv.
- DHZ Klubina - šitie rúšok, koordinovanie ľudí v kostole pri sv.
- DHZ Stará Bystrica - dezinfekcia v obci, roznášanie rúšok v obci, koordinovanie ľudí v kostole pri sv.
- DHZ Liptovská Porúbka - pomoc v karanténnom zariadení.
- DHZ Čeláre - dezinfekcia verejných priestorov v obci a 4 okolitých obciach v týždňových intervaloch resp.
- DHZ Nová Baňa - dezinfikovanie verejných priestorov, distribúcia rúšok, meranie teploty v osade ul.
- DHaZZ Chmeľov o.z. - zabezpečenie činnosti v karanténnom stredisku Družba Bardejov, dezinfekcia verejných priestranstiev, zabezpečenie rozvozu nákupov v obciach Ruská Nová Ves, Teriakovce a Medzianky /okr.
- DHZ Petrovany - dezinfekcia verejných priestranstiev /autobusové zastávky, žel. stanica Kysak, ...
- DHZ Fintice - zabezpečenie karantény v has.
V Komárne sa objavila iniciatíva, ktorá sa snažila zmierniť ťažkú situáciu ľudí bez domova. Rozdávanie jedla a reakcie Muž, ktorý v spolupráci s reštauráciami a ďalšími dobrovoľníkmi tri týždne rozdával na ulici teplé jedlo, sa stal terčom nečakanej pozornosti. Po tom, čo sa objavil v relácii Reflex, ho telefonicky kontaktovali hygienici. Kontroverzná reakcia hygienikov Výsledkom rozhovoru s hygienikmi bol status na sociálnej sieti, ktorý vyvolal búrku nevôle. Pod statusom sa začali hromadiť nenávistné komentáre voči hygienikom, a to napriek tomu, že nikomu nič nezakazovali. Hovorkyňa Úradu verejného zdravotníctva Zuzana Drobová uviedla, že v jednom zariadení bol štátny zdravotný dozor plánovaný a v druhom bol nariadený na základe podaného anonymného podnetu.
Podnet údajne poukazoval na to, že sa tam varilo zo surovín po dátume spotreby v nevyhovujúcich pracovných podmienkach. Napriek tomu, že v Komárne už predtým poskytovali teplé jedlo cirkevné aj civilné organizácie, záujemcov o túto pomoc a šatstvo neustále pribúdalo. Mariána Markoviča to nahnevalo, a tak vznikol status, ktorý mal na sociálnej sieti za tri dni takmer 2 tisíc zdieľaní.
Problém bezdomovectva a práca sociálnych pracovníkov Príklad z Komárna otvára širšiu diskusiu o pomoci ľuďom bez domova na Slovensku. Marián Kolouch, sociálny pracovník v Nocľahárni svätého Vincenta de Paula v Bratislave, pomáha ľuďom bez domova vrátiť sa späť do života. Vo svojej práci sa stretáva s rôznymi príbehmi a snaží sa im pomôcť so všetkým, čo potrebujú, od vybavovania dôchodkov a sociálnych dávok až po hľadanie práce.
Sociálni pracovníci v nocľahárni pracujú v osemhodinových zmenách, aby boli k dispozícii klientom ráno, keď odchádzajú do práce, aj večer, keď sa vracajú. Medzi klientmi nocľahárne sú aj dôchodcovia, ktorým sociálni pracovníci pomáhajú vybavovať dôchodky alebo umiestnenie do zariadení pre seniorov. V útulku platia prísnejšie pravidlá - zákaz alkoholu a drog a povinnosť podieľať sa na chode nocľahárne, napríklad upratovaním, rozdávaním večere alebo pomocou s umývaním.
V nocľahárni občas dochádza aj ku konfliktom, ktoré môžu vznikať z rôznych dôvodov, napríklad pre hluk, krádeže alebo nedorozumenia. V takýchto situáciách musia zasiahnuť sociálni pracovníci. Často sa stretávame so stereotypnou predstavou bezdomovca ako staršieho pána pod vplyvom alkoholu, ktorý sedí na lavičke. Táto predstava však nie je úplne pravdivá. V nocľahárňach nájdeme aj ľudí, ktorí chodia do práce, a ženy, ktoré tvoria približne štvrtinu klientov.
Existuje mnoho príčin, ktoré vedú k bezdomovectvu. Medzi najčastejšie patria hazard, alkoholizmus, závislosti, dlhy, rozvody a strata práce. Dôležitú úlohu zohráva aj schopnosť alebo neschopnosť riešiť problémy. Sociálni pracovníci pomáhajú klientom hľadať prácu a ubytovanie, vybavovať sociálne dávky a dôchodky a riešiť zdravotné problémy.
Existuje mnoho spôsobov, ako pomôcť ľuďom bez domova. Okrem dobrovoľníctva a peňažných príspevkov je možné darovať jedlo a šatstvo. Dôležité je, aby sa pomoc dostala k ľuďom, ktorí ju naozaj potrebujú, a aby sa peniaze nevyužili na alkohol alebo drogy. Vždy mal tendenciu pomáhať ľuďom v núdzi. Vo svojej práci sa našiel a baví ho, aj vďaka skvelým kolegom.
Vnímanie bezdomovectva verejnosťou je rôzne. Niektorí ľudia sú empatickí a vedia, aké problémy môžu mať ľudia bez domova. Iní ich odsudzujú a pýtajú sa, prečo nejdú do práce. Dôležité je šíriť informácie o bezdomovectve a snažiť sa zmeniť negatívne stereotypy. Pomôcť môžu aj rôzne kampane, ktoré upozorňujú na existenciu ľudí bez domova a potrebu ich pomoci.
Medzi najväčšie problémy ľudí bez domova patria dlhy a zdravotná starostlivosť. Ľudia, ktorí majú dlhy a neplatia si zdravotnú poisťovňu, majú nárok len na základné zdravotné ošetrenie. Ďalším problémom je nedostatok dostupného bývania. Ubytovne sú často v katastrofálnom stave a chýba nejaký medzičlánok, kam by sa ľudia z nocľahárne mohli presťahovať za prijateľnú cenu.
Okrem pomoci ľuďom bez domova sa obce na Slovensku venujú aj rôznym iným aktivitám. Napríklad, obce Vyšná Myšľa a Nižná Myšľa oslávili významné výročia prvej písomnej zmienky o obci. Obce investujú do infraštruktúry a životného prostredia. Napríklad, v Trstenom pri Hornáde investovali do nového filtračného zariadenia na úpravu vody. V Sene odovzdal minister investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie SR deklaračný list o schválení ďalších finančných prostriedkov pre obec.
Počas pandémie COVID-19 sa obce aktívne zapojili do pomoci svojim obyvateľom. Dobrovoľní hasičské zbory vykonávali dezinfekciu verejných priestranstiev, šili a rozvážali rúška, pomáhali pri nákupe starším občanom a zabezpečovali pitnú vodu pre repatriantov.
Bol som bezdomovcom • Príbehy písané životom
tags: #komarno #rozdavanie #jedla #pod #mostom