Chlieb, základná potravina ľudstva po tisícročia, presahuje svoj nutričný význam a stáva sa symbolom mnohých aspektov života, kultúry a duchovnosti. V slovenskej kultúre a v kresťanstve obzvlášť, má chlieb hlboký význam, ktorý sa odráža v tradíciách, poverách a modlitbách. Chlieb nepozná kultúrne hranice. Je obľúbeným pokrmom naprieč celým svetom už niekoľko tisícročí a práve to sa podpísalo na symbolike, ktorú v sebe nesie. Je zobrazovaný v kontexte spoločnosti i náboženstva a zosobňuje tak nielen symboly, ale aj mnohoraké tradície a povery. Chlieb je rozmanitá potravina, a to svojou podobou i chuťou. Naprieč svetom pripravujú svoj tradičný druh chleba rôzne národy a aj to je jeden z dôvodov, prečo je považovaný za znak domoviny tej-ktorej krajiny. Symbolizuje však i samotnú domácnosť.
Chlieb v kultúre a tradíciách
Naši predkovia považovali kuchyňu za oltár domu a do chleba, ktorý sa v nej piekol, vkladali rodinné teplo a lásku. Príprava chlebového pokrmu bola spojením tvorivého ducha prírody a človeka. To znamenalo, že gazdinka doň v procese výroby prenášala svoju duchovnú energiu, ktorá sa ďalej preniesla na stravníkov. Mohla tak ovplyvniť aj zdravie a duševné rozpoloženie svojej rodiny či priateľov.
Aj preto sa zaužívali niektoré úslovia, ako napríklad: Ak kôrka na chlebe je odutá, iste sa pekárka pri sádzaní chleba do pece hnevala. Pečenie chleba bolo pre domácnosti typické, avšak nepredstavovalo každodennú záležitosť. Naopak, príprava chutného bochníka bola stanovená na vopred dané dni, pričom sa dodržiaval približne dvojtýždňový až trojtýždňový interval medzi pečením. Piatkov sa však netýkal - verilo sa, že vtedy bol na jeho prípravu nešťastný deň. Chlieb bol symbolom úcty, a preto museli mať gazdinky vždy čistú zásteru.
Kto mal chuť na chlieb, musel oň poprosiť. Úcta chlebíku sa prejavovala natoľko, že ak náhodou spadol na zem, musel sa čo najrýchlejšie zodvihnúť a pobozkať. Málokedy sa jedol hneď po upečení - jeho konzumácia sa nezriedka odkladala až na nasledujúce dni. Chlebu bola v minulosti pripisovaná aj obranná funkcia. Ľudia verili, že chráni deti i dospelých (ako talizman počas spánku). Deti v tomto ponímaní sprevádzal už od narodenia. Aby rodičia predchádzali urieknutiu bábätka, pridávali kúsok chleba do prvého kúpeľa.
Podľa inej povery matka musela hodiť chlieb do vody, keď prvý raz prechádzala s dieťaťom cez potok. Spojený s mágiou bol aj prostredníctvom iných povier. Podľa jednej z nich kto nechal chleba cez noc len tak ležať na stole, ublížil úbohým dušiam, ktoré celú noc preplakali. Ak bol zabalený do obrúska či utierky, zaručil pokojný spánok dušiam aj obyvateľom domu. Za ten sa považoval a podľa toho sa s ním aj zaobchádzalo. Často sa hovorievalo: Bez neho je zle a kto si ho neváži, toho Boh potrestá.
Kto príchodzieho človeka chce si uctiť, ponúkne mu chleba s nožom, aby si odkrojil aspoň na raz do úst alebo čo len smidku. V minulosti si chlieb krájali hostia. Tradovalo sa totiž, že ak si hosť sám ukrojí krajec cez celý peceň chleba, ujde sa všetkým dookola. S pohostinnosťou je spätý dodnes. Vítanie chlebom a soľou je zvyk, ktorý aj naďalej pretrváva a má celospoločenskú pôsobnosť. Jeho odmietnutie je považované za neúctivé.
Ľudia radi pripisovali dôležitosť nepodloženým javom a pridŕžali sa povier o chlebe, ktoré mali negatívny, až odstrašujúci charakter. Symbolika ukrytá v chlebe však nesie pozitívne posolstvá a bez ohľadu na to, čoho všetkého je chlieb znakom, predstavuje predovšetkým symbol života. Vnímate ho rovnako alebo je pre vás iba obyčajným pokrmom?
Ponúknuť vzácnu návštevu chlebom a soľou je pradávny slovanský zvyk z obdobia Veľkomoravskej ríše, ktorým si uctievame vzácnu návštevu. Čerstvý peceň voňavého chleba a plná soľnička, to sú veci, ktoré nechýbajú pri uvítacom ceremoniáli ani dnes. Týmito dvoma, na pohľad jednoduchými, ale kedysi vzácnymi potravinami, ponúkame prezidentov, premiérov i kráľovné, ale i množstvo ďalších významných hostí pri návšteve našej krajiny. O tomto zvyku sú spravidla informovaní členovia sprievodu zahraničného hosťa. Hosť si z ponúkaného chleba iba symbolicky odštipne a namočí ho do soli.
Bochník chleba je symbolom života, soľ zasa zdravia. V Rusku takto v minulosti chlebom a soľou vítali predstavitelia mesta cára či cárovnú, ak sa rozhodli navštíviť svojich poddaných. V slovanských kultúrach, vrátane východného Slovenska, je soľ symbolom pohostinnosti, ochrany a hojnosti. Umiestnenie soľničky na okraj stola pridáva ďalší rozmer - psychologický efekt.
Chlieb v kresťanstve
Od nepamäti sa zaň modlilo a v modlitbách dodnes prosíme o chlieb náš každodenný. V náboženskom chápaní však musíme ísť viac do hĺbky symbolu chleba. Keď Ježiš rozmnožil päť chlebov a nasýtil nimi 5 000 mužov, bol to zázrak, avšak keď premenil svoje telo na chlieb, bol to Boží dar pre ľudstvo. Počas poslednej večere Kristus použil chlieb a víno, aby slávil Najsvätejšiu obetu. Cirkev nasledujúc udalosť z večeradla taktiež používa chlieb a víno ako matériu sviatosti Eucharistie. Znaky chleba a vína nie len tvoria matériu sviatosti, ale sú vyjadrením dobroty Boha a stvoreného Ním sveta. Preto počas Svätej omše, počas obradu prípravy darov dobrorečíme Stvoriteľovi za chlieb a víno, ktoré je plodom zeme a viniča. Skrze toto sa stavajú darom Stvoriteľa pre človeka.
Chlieb a víno ako znaky sviatosti Eucharistie boli predpovedané už v starom zákone. Katechizmus učí, že v Starom zákone ako znak vďačnosti voči Stvoriteľovi obetovali chlieb a víno ako prvotiny plodov zeme. V knihe genezis autor ukazuje obetu Melchizedecha, kráľa a kňaza v jednej osobe, ktorý sa stretol s Abrahámom a priniesol chlieb a víno. V tom geste Cirkev vidí predpoveď svojej vlastnej obety, ktorá je vyjadrená v omšovej modlitbe menom „dokonalej obety“.
V súlade s odporúčaním Starého zákona, v kontexte židovského sviatku Paschy, Kristus počas poslednej večere použil nekvasený chlieb. Cirkev poslušná tejto tradícii, v liturgii taktiež používa takýto chlieb. Oslavy Paschy boli úzko spojené s požívaním chleba a vína. Nekvasený chlieb pripomínal náhlenie pri odchode z Egypta. Spomienka na mannu na púšti pripomínala Izraelitom, že majú žiť z chleba Božieho slova a napokon každodenný chlieb je plodom Zasľúbenej zeme, zárukou, že Boh je verný svojim prisľúbeniam. Počas židovskej večere bolo vypovedané blahoslavenstvo nad kalichom z vínom. Vyjadruje sa tým prosba o spásu Izraela v mesiášskych časoch. Ježiš ustanovil svoju Eucharistiu tak, že dal „nový a definitívny zmysel dobrorečeniu nad chlebom a kalichom“.
V novom zákone nájdeme podpoveď ustanovenia Eucharistie prostredníctvom udalosti spojenej so znakmi chleba a vína. V katechizme čítame: „Zázraky rozmnoženia chleba, keď Pán dobrorečil, rozlámal chleby a prostredníctvom svojich učeníkov ich rozdelil, aby nasýtil zástupy, sú predobrazom hojnosti tohto jediného chleba, ktorým je jeho Eucharistia.
Význam prosby o chlieb
- Základná potreba: Chlieb predstavuje základnú potrebu pre život. Prosba o každodenný chlieb vyjadruje závislosť človeka od Boha pri zabezpečovaní základných potrieb.
- Duchovný pokrm: Okrem fyzického chleba táto prosba zahŕňa aj duchovný pokrm, ktorým je Božie slovo a Eucharistia.
- Spoločenský rozmer: Prosba je formulovaná v množnom čísle ("náš"), čo zdôrazňuje spoločenský rozmer kresťanskej viery. Prosíme o chlieb nielen pre seba, ale aj pre ostatných.
- Dôvera v Božiu prozreteľnosť: Prosba "daj nám dnes" vyjadruje dôveru v Božiu prozreteľnosť a odovzdanie sa do Božích rúk.
Katechetický výklad
Podľa Malého katechizmu Dr. Martina Luthera, prosba "Chlieb náš každodenný daj nám dnes" znamená, že máme prosiť o všetko, čo je potrebné pre telesný život, ako je jedlo, pitie, odev, obuv, dom, dvor, pole, dobytok, peniaze, majetok, dobrého manžela/manželku, dobré deti, dobrých susedov, dobrú vládu, dobré počasie, mier, zdravie, česť, dobrú povesť, priateľov, verných podriadených, dobrých pánov, dobré rady, dobrú vôľu, pokojné svedomie a ochranu pred zlom.
Lutherov katechizmus zdôrazňuje, že Boh nám tieto veci dáva z otcovskej dobroty, aj keď si ich nezaslúžime. Preto by sme mali za ne Bohu ďakovať a slúžiť mu.
Jedinečnosť modlitby Otče náš
Jedinečnosť modlitby Otče náš je aj v tom, že sa vyhýba individualizmu, chýba v nej slovíčko JA, ktoré je tak typické pre naše modlitby. Ježiš Kristus nás učí modliť sa, majúc na perách predovšetkým slovíčko TY, pretože kresťanská modlitba je dialógom. A v dialógu s Bohom by nemal byť priestor na individualizmus.
Modlitba Otče náš začína oslavou Otca, pričom je nám daná možnosť vstúpiť do tejto oslavy tým, že Boha oslovujeme slovíčkom Otec. Túto možnosť nám zjavil Boží Syn, ktorý sa stal človekom.
Chlieb náš každodenný označuje pozemský pokrm, potrebný všetkým k udržaniu života, ale zároveň naznačuje aj chlieb života, ktorým je Božie slovo a Kristovo Telo - Eucharistia. Získavame ho ako nevyhnutný a najpodstatnejší pokrm Nebeskej hostiny, ktorej predkrmom je Eucharistia, ktorá jediná je schopná zasýtiť hlad po nekonečne a túžbu po Bohu, ktorá hýbe každým človekom, aj pri úsilí o každodenný chlieb.
Veľmi dôležitý je aj aspekt Chlieb náš: neprosíme v modlitbe o chlieb môj, ale o náš chlieb. Prosíme teda o chlieb nielen pre seba, ale aj pre celú Cirkev. Slová Daj nám dnes naznačujú, že zajtra budeme musieť prosiť znovu. Tak, ako potrebujeme chlieb, tak potrebujeme i odpustenie.
V tejto prosbe prosíme Boha o milosrdenstvo nad našimi hriechmi. Nikto z nás nemiluje Boha tak, ako On miluje nás. Stačí ak sa postavíme pred kríž a hneď vidíme ten nepomer lásky. Človek nestojí pred Bohom ako rovnocenný partner, ale ako dlžník, ktorý nemôže zaplatiť. Sväté písmo hovorí, že nemôže mať lásku k Bohu ten, kto ju nemá k blížnemu.
Vari nás Boh pokúša? Niektorí biblisti zdôrazňujú, že preklad by mal skôr vyzerať takto: „Nedovoľ nám podľahnúť…“ Presne v duchu slov svätého Jakuba: „Nech nik v pokušení nehovorí: „Boh ma pokúša.“ Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza.
V tejto prosbe prosíme Boha, aby nás chránil pred pádom do hriechu a vyzbrojil nás bdelosťou a vytrvalosťou až do konca. Tak ako všetci vieme, čo je zlo, tak všetci vieme, čo je pokušenie. Každý z nás už v svojom živote zažil silu pokúšania. Táto prosba je zároveň vyjadrením našej nádeje, že aj v týchto pokúšaniach môžeme počítať s Božou pomocou.
Keď hovoríme s Bohom, nerobíme to za účelom odhaliť mu to, čo máme v srdci: On to totiž pozná oveľa lepšie ako my. Pre nás je síce Boh tajomný, my naopak nie sme hádankou v jeho očiach.
„Je treba mať odvahu modliť sa modlitbu Otče náš, pretože ňou voláme na Niekoho, pričom skutočne veríme, že Boh je Otec, ktorý nás sprevádza, odpúšťa nám, dáva nám chlieb, všíma si všetko, o čo prosíme a oblieka nás krajšie ako poľné kvety. (pápež František)
V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Naveky.
Modlitby Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi! Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Zdravas, Mária, milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho, Ježiš. Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej. Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému; ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, i vždycky, i na veky vekov. Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha, Otca všemohúceho. Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych. Verím v Ducha Svätého, v svätú Cirkev katolícku, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný.
POVERY A ZVYKY
Chlebu ako základnej a vzácnej potravine sa v ľudovom prostredí prejavovala vždy veľká úcta. Považoval sa za „boží dar“ a podľa toho sa s ním aj zachádzalo. Pozornosť sa venovala jeho príprave i konzumácii, ktorá sa postupne rozvinula do rozsiahleho komplexu povier a zvykov. Počas prípravy sa zvykol sedemkrát požehnávať. Prvý raz, keď sa zarábal kvas, druhý raz, keď sa začalo miesiť cesto, tretí raz, keď sa cesto zamiesilo, štvrtý raz, keď sa váľalo do slamienky alebo vahana, piaty raz na lopate pred pecou, šiesty raz, keď sa posledný peceň vložil do pece, siedmy raz, keď sa prvýkrát krájal.
Požehnávanie mala predovšetkým zabezpečiť úspešnú prácu pri pečení chleba a samotný výsledok, teda dobrý chlieb. S prípravou chleba i s chlebom samotným súvisí veľa ďalších poverových predstáv: Keď napríklad dievča prvýkrát miesilo cesto na chlieb a to pukalo, hovorilo sa, že dostane muža v čižmách - pána, ak nepukalo, mala dostať muža v papučiach - sedliaka. Keď sa pri pečení chlieb rozpukol, malo prísť nešťastie. Ak ho gazdina zabudla v peci, verilo sa, že skoro zomrie.
Chlieb tu bol už od dávnych vekov. Chlieb bol základnou potravinou ľudstva od praveku. Niektorí historici si myslia, že začiatkom chleba mohla byť polo zomletá a mierne navlhčená masa zŕn, ktorá mohla byť uvarená na slnku, na rozpálenom kameni alebo jednoducho ponechaná opustená pri ohni alebo zdroji tepla. Historický vývoj chleba je založený na troch možných spôsoboch: na jednej strane zlepšenie a vývoj mechanických prvkov, ktoré melú zrná (mlyny atď.), Na druhej strane zlepšenie mikroorganizmov, ktoré osídľujú kvasinky, a nakoniec, vývoj pecí a prvkov poskytujúcich zdroje tepla. Prvý naozajstný chliebo bol upečený v Starovekom Egypte.
Je známe, že Egypťania vyrábali chlieb už od staroveku a z Egypta pochádzajú aj prvé archeologické dôkazy o použití kvasiniek v chlebe, ako aj o použití pecí. Pre Egypťanov bol chlieb taký dôležitý, že sa považoval ako mena na vyplácanie miezd. Boli to oni, ktorí ako prví pestovali droždie a používali tak prvé pekárske droždie. Verí sa, že princíp droždia objavili úplne náhodne. Prvé pece vytvorené Egypťanmi boli vyrobené z hliny a pripomínali úle. Vďaka tomu sa dalo dosiahnuť veľmi vysoké teplo, ktoré okamžite premení vlhkosť prítomnú v ceste na paru. Tým sa výrazne zvýši objem chleba a oneskorí sa tvorba kôrky. Medzi rokmi 2860 a 1500 p.n.l. V krajine na Egypte bolo známych 30 rôznych druhov chleba. Z Egypta sa poznatky o pečení chleba dostali do Európy cez Grécko a Rímsku ríšu.
V Ríme už za republiky, existovali verejné pece. Pre rímskych legionárov bol chlieb častým jedlom a bolo bežné, že ich stravou boli prevažne olivy a chlieb. Dostali tri kilogramy pšenice denne, ktoré zomleli na ručnom mlynčeku, ktorý zdieľala obmedzená skupina vojakov. V niektorých regiónoch, ktoré neboli súčasťou ríše, ako napríklad v dnešnom Nemecku alebo vo Švédsku, si niektorí obyvatelia bojujúci v rímskej armáde osvojili konzumáciu chleba a odtiaľ sa chlieb rozšíril medzi ostatných ľudí. Táto veľká spotreba chleba počas rímskej ríše znamenala veľký význam pestovania a obchodovania s pšenicou. Rimania tiež vynašli zariadenie na miesenie cesta: v žľabe sa pohybovali miešadlami pomocou mechanizmu, ktorý obsluhoval vôl, alebo otrok. Veľká rímska pekáreň pred 2000 rokmi dokázala vyprodukovať 36 000 kilogramov chleba za deň. Po páde Rímskej ríše bol takmer v celej Európe nedostatok pšenice, kde si už na jej konzumáciu ľudia zvykli. Dôkazom širokého rozšírenia chleba v tom čase je anglické slovo „lady“, čo v starej angličtine znamená „osoba, ktorá miesi chlieb“. V Škandinávii si obyvateľstvo kvôli nedostatku pšenice muselo zvyknúť na výrobu chleba z raže a jačmeňa. Chlieb sa piekol podľa základných rímskych postupov s malými zmenami v Európe až do 19. storočia. V niekoľkých dedinách boli spoločné pece, v ktorých si každý mohol raz do týždňa upiecť chlieb.
Prvý chlieb bol pravdepodobne vyrobený z otrúb a vody a pekienok na kamennom ohni. V dávnych civilizáciách, ako boli Babylon, Egypt a Grécko, bol chlieb považovaný za základnú potravinu a bol dôležitou súčasťou každodennej stravy. Počas stredoveku sa pekla v Európe hlavne pšeničná a ražná žemľa, ktorá bola pre obyčajných ľudí základným zdrojom energie. V 19. storočí sa vďaka priemyselnej revolúcii začali používať nové technológie, ako je parný pohon a vysokorýchlostné mixéry, čo umožnilo výrobu chleba v oveľa väčšom množstve. V posledných rokoch sa však začalo diskutovať o tom, že mnoho priemyselných výrobcov používa chemikálie a konzervanty v chlebe, aby predĺžili jeho trvanlivosť.
Chlieb je nielen základnou potravinou, ale aj kultúrnym symbolom v mnohých krajinách po celom svete. Jedna z najzákladnejších, ale zároveň najmilovanejších potravín sveta. Vonia domovom, detstvom, pohostinnosťou. Úplne prvé „chleby“ boli v podstate jednoduché placky - zmes rozdrvených divokých obilnín a vody, pečená na horúcich kameňoch alebo v popole. Bez kvásku, bez soli, bez vylepšení. Okolo roku 3000 pred n.l. v starovekom Egypte sa stal malý zázrak - niekto zabudol cesto na slnku. Divoké kvasinky a baktérie z prostredia ho prirodzene skvasili a vzniklo prvé kysnuté cesto. Tento objav zmenil históriu. Chlieb bol ľahší, nadýchanejší a chutnejší. V starovekom Grécku sa výroba chleba stala samostatným remeslom. Gréci poznali viac než 70 druhov chleba - od medových cez orechové až po korenisté. Chlieb bol nie len potravou, ale aj ukazovateľom spoločenského statusu.
V stredoveku bol chlieb základom stravy. Kváskové techniky sa zdokonaľovali, vznikali cechy pekárov a prvé pekárne v mestách. S priemyselnou revolúciou prišli nové technológie: mlyny na jemnejšie mletie múky, strojové hnetenie cesta a hromadná výroba. Biely chlieb, dovtedy výsadou bohatých, sa stal dostupný pre širšie vrstvy. V posledných rokoch zažívame veľký návrat k poctivému remeselnému chlebu. Ľudia opäť objavujú krásu kváskovania, dlhej fermentácie a tradičných metód pečenia. Najstarší aktívny kvások na svete má viac než 150 rokov.
Pečenie chleba bolo vynájdené už v mladšej dobe kamennej (v neolite). Samozrejme bol potrebný riadny intelektuálny vývoj ľudského myslenia, aby bolo tento vynález vôbec možné objaviť. Chlieb bol napríklad v starovekom Egypte spolu s majetkom a cennosťami pochovávaný so zosnulým. Egypťania verili na znovuzrodenie a chceli, aby mal zosnulý všetko potrebné. V starovekom Ríme bol zase chlieb súčasťou náboženských ceremónií a vtedy ho pravidelne obetúvali za zosnulých. Židia potom prinášali každú sobotu do svätostánku 12 nekvasených chlebov, ktoré však mohli konzumovať len kňazi. Najviac však chlieb preslávilo hlavne Kresťanstvo. Chlieb je zmieňovaný nielen vo väčšine modlitieb, ale aj v množstve výrokov. Napríklad Ježiš, ktorý o sebe vyhlasoval “ja som chlieb života” a veril, že v prenesenom slova zmysle nasýti všetkých hladných a smädných.
Chlieb však prenikol aj do pohanských rituálov - najmä do jarného sviatku, kedy sa piekol chlieb plodnosti a mal podobu mužského falusu. Ak si vezmeme dejiny novoveku, obyvatelia Newfoundlandu považujú chlieb za ochranu proti vílam. Chlieb je tiež spomenutý v základnej listine práv a slobôd Anglicka - a nie len tam. Chlieb nie je len pokrm. Je to niečo viac. Jeho príprava je rituál, jeho výsledok obživa i dar. Dôležité postavenie v dejinách ľudstva mu nemožno odoprieť, rovnako ani to, že si za tisícky rokov vybudoval vlastnú kultúru v tej-ktorej krajine. Svoje zvyky a tradície má aj na Slovensku, pričom sa často týkajú samotnej prípravy. Správny pomer, ideálne načasovanie a štipka poznania - práca s kváskom je niekedy hotová alchýmia.
História pestovania obilia a história výroby chleba sa navzájom prekrývajú, a to obdobím 4- až 6-tisíc rokov pred naším letopočtom, keď starí Egypťania pestovali dnes už neexistujúce sorty obilnín. Práve Egypt je považovaný za rodisko chleba - naklíčené obilniny sa rozdrvili medzi kameňmi a následne preosievali cez papyrusové sitá. Chlieb vtedy ešte nemal typickú dnešnú podobu. Formoval sa do placiek, ktoré sa zvyčajne piekli na okraji ohniska alebo sa kládli do rozpáleného popola (pôvodne sa placka nepiekla, iba v kašovitej podobe niekoľko hodín sušila na slnku a pri konzumácii namáčala do vody).
Starí Egypťania využívali obilie aj ako alternatívu „dynamitu“. Zrná vkladali do trhlín skál a zaliali ich vodou. Vďaka procesu pučania pukali aj skaly, ktoré tak mohli využívať ako stavebný materiál. Kedy presne uzrel svetlo sveta kysnutý chlieb, sa môžeme len domnievať, avšak zaujímavé je, že pravdepodobne vznikol náhodou. Zrejme veľmi hladného človeka neodradilo ani to, že placka z obilnín „skysla“, a napriek tomu ju upiekol. Egypťania tak začali s odkladaním kúska surového cesta, ktoré pridávali do nového, čerstvého cesta. Túto prípravu od nich odpozerali Gréci a od nich ju zase prevzali Rimania.
Gréci chlieb využívali aj ako náhradu príboru či servítky - vytierali ním omáčky a kašovité jedlá, striedkou si utierali ústa. Mohli robiť rôzne druhy chlebov, základný recept totiž obohatili o ďalšie suroviny a byliny, a tak vyrábali desiatky rozmanitých príchutí. Rimania vraj dokonca zaviedli „chlebový kastový systém“: chlieb pre ľud s dobrými spôsobmi, pre ľud z nižšej vrstvy a pre bedárov. Keď si chlieb razil cestu svetom, prirodzene sa menilo aj jeho zloženie. Pšeničný, ražný, jačmenný, ovsený, z prosa či pohánky - podiel rôznych druhov múk menil jeho chuť a vlastnosti, a to aj v závislosti od územia a obyvateľstva. K obmene však nedochádzalo iba kvôli ulahodeniu chuťovým pohárikom. V časoch núdze a chudoby boli jeho súčasťou aj suroviny, ktoré sa strave veľmi nepribližujú.
Premenou základných surovín vzniká hodvábne cesto, ktoré sa pečením mení na nadýchaný a chrumkavý bochník. Jednoduché a prosté, no kedysi nie úplne samozrejmé. Chlieb sa totiž nepiekol každý deň, ale do zásoby. Uchovával sa v košíkoch, v ošatkách, zabalený v plátne na chladnom a suchom mieste. Pred zhotovovaním nového chlebíka sa zo stien a z dna drevenej nádoby zoškrabal zvyšok cesta z predošlého pečenia, polial sa vlažnou vodou a nechal dozrieť. Súčasťou domácnosti bola kamenná pec, neskôr z tehál, v ktorej sa chlieb piekol raz alebo dva razy do týždňa (v jeden deň viacero pecňov).
Ešte pred vznikom „klasických pekární“ v niektorých obciach existovali malé dedinské pekárničky (pieklo sa v nich iba párkrát do týždňa). Od skorého rána majster kúril v peci drevom a vznikajúcu pahrebu presúval ohreblom do kútov, aby dosiahol správnu teplotu. Najskôr sa piekli tzv. ochlebníky - kruhy z chlebového cesta s cesnakom, prípadne so slaninkou, ktoré slúžili na otestovanie pece. Následne sa ešte raz prikúrilo, všetok popol vymietol a až vtedy prišiel na rad chlieb. Po upečený rady chodili deti - než prišli domov, všetky „pupáky“ z neho vyjedli.
Chlieb sa považoval za Boží dar a od tohto ponímania sa odvíjali aj zvyky s ním spojené a tiež symbolika. Nie div, že mu ľudia prejavovali úctu. Dokonca aj samotná príprava mala svoje zvyklosti, no nie len v rámci použitia surovín. Kým chlieb nadobudol výslednú podobu, sedemkrát bol požehnaný - keď sa zarábal kvások, keď sa miesilo cesto, keď bolo vymiesené, keď sa uložilo do tzv. slamienky.
Takmer biblický charakter chleba nevychádza iba z modlitby „chlieb náš každodenný daj nám dnes“ či z jeho dôležitosti pri poslednej večeri. Jeho pôvodný okrúhly tvar symbolizoval slnko, nekonečnosť, plynutie života, večnosť, Boha. Pesach je stará židovská slávnosť a práve od nej je odvodený názov chleba pascha. U nás sa spája s tradíciami Veľkej noci, konkrétne s Bielou sobotou, keď sa zvykol piecť. Jeho povrch nezriedka zdobili pečené vrkoče a guľôčky z cesta. Pri stolovaní ho gazda zo spodnej strany prežehnal znakom kríža a rozdelil medzi všetkých členov rodiny, pričom nesmela vyjsť nazmar ani jedna omrvinka. Niekedy sa ušlo aj dobytku, aby bol zdravý a plodný.
Položenie chleba na vianočný stôl malo podľa ľudovej viery zabezpečiť rodine jeho každodenný dostatok počas nasledujúceho roka. Omrvinky zo štedrovečerného chleba sa používali i na liečenie. Na východnom Slovensku zostával tzv. kračún na stole až do Nového roka a zaujímavé bolo, že doň pridávali iba pramenistú vodu.
Ako symbol hojnosti sa ukazoval chlieb aj pri jarnej orbe. Keď nastal jej čas, do prvej brázdy sa vkladali kúsky chleba, aby mal roľník bohatú úrodu. Nielen na poli, ale aj v domácnosti bol znamením dostatku - ten, kto staval dom, dával ho do jeho základov.
Ešte predtým, ako sa vôbec k svadbe schyľovalo, dievčatá si pečením prvého chleba „predpovedali“ svojho milého. Ak miesené cesto nepukalo, bol to znak toho, že sa vydajú za sedliaka. Ak však pukalo, symbolizovalo sobáš s bohatým pánom. Nastávajúceho si poverami privolávali aj počas Vianoc. Odtrhli kúsok z cesta určeného na chlieb a do východu slnka na Štedrý deň z neho upiekli bochník. Večer, keď išli ľudia na omšu, dievčatá s ním vyšli von a prvého muža, ktorého stretli, sa spýtali na meno. Nevesta nosila chlieb ako dar do kostola, ale tiež do domu ženícha. Hlavným znakom potvrdenia manželstva bolo spojenie alebo zviazanie rúk položených na chlebe. Miesto si však našiel aj priamo na svadbe. Krajec chleba si novomanželia rozdelili na polovicu a navzájom natreli medom. Tento zvyk symbolizoval sladký život a dobré vzťahy v manželstve. Na zvyšku tohto chlebíka, ktorý sa nazýval radostník, si pochutnali i svadobčania (dnes ho nahradila torta).
Svoj význam mal aj pri pohrebných obradoch. Na počesť mŕtveho sa chlieb pred pohrebom rozdával chudobným a žobrákom alebo sa ponúkal účastníkom karu. Z viery ľudí, že telesné potreby po smrti pretrvávajú, sa chlieb dával aj do truhly alebo do rúk človeka na smrteľnej posteli.
Bochník chleba symbolizuje život, soľ zase zdravie. Aj preto boli v minulosti znakom pohostinnosti, a to aj u skromnejších a nemajetných ľudí. Ponúknutie návštevy chlebom a soľou je pradávny slovanský zvyk z obdobia Veľkomoravskej ríše. To, že ľudia chlieb po stáročia vyrábali vlastnými rukami, ho predurčilo stať sa drahocenným darom na uvítanie. Dodnes spolu s pochutinou nad zlato víta vzácnych hostí pri rôznych špeciálnych príležitostiach. Hosť si symbolicky odtrhne kúsok chlebíka, namočí ho do soli a zje.
Odborná literatúra sa históriou a tradíciami chleba, samozrejme, zaoberá. Jeho význam však môžete vidieť aj v beletrii. Napríklad v hrdinskej slovenskej básni Mor ho! od Sama Chalupku nesú slovenskí junáci Božie dary chlieb a soľ cárovi. Zrejme viete, že ich odmietnutie nemá šťastný koniec.
Chlieb je fenomén. Má vlastnú bohatú históriu a sám je metaforou dejín. Vnímame ho ako symbol života, ale i samotného prežitia. Vďaka nemu si pripomíname, že jednoduché veci v sebe ukrývajú veľkú silu. Jeho vôňa je nezameniteľná, rozmanitosť chutí vzhľadom na jednotlivé krajiny pozoruhodná. Aký v súčasnosti naozaj je? V porovnaní s minulosťou nedocenený. Avšak hoci tradícií spojených s chlebom ubúda, pečenie chlebíka si aj v moderných domácnostiach nachádza miesto. Či už ste jeho tvorcami, alebo iba milovníkmi, nezabúdajte, že kvalitný chlieb je nielen chutný, ale aj zdravý. Predovšetkým však pamätajte na to, že ani dnes nie je v niektorých rodinách samozrejmosťou. Vzťah k chlebu sa dedí z generácie na generáciu.
Pečení chleba nejen ve středověku
tags: #kralovstvo #stareho #chleba