Doktrína "ovocia z otráveného stromu" v slovenskom práve

V právnom svete existujú princípy, ktoré slúžia ako základ spravodlivého procesu a ochrany práv občanov. Jedným z takýchto princípov je aj doktrína "ovocia z otráveného stromu". Táto doktrína, hoci má svoje korene v angloamerickom právnom systéme, nachádza svoje uplatnenie aj v slovenskom práve, pričom jej aplikácia a interpretácia sú predmetom neustáleho vývoja a diskusií.

Mnohí z nás si pamätajú časy z detstva, keď sme tajne chodievali na susedove slivky, jablká či hrušky. V detskom veku sa nad tým nikto veľmi nezamýšľal a najväčším trestom bolo nanajvýš pár dní bez kamarátov alebo domáceho väzenia. Ale čo v prípade, keď už máme vlastný pozemok, vlastnú záhradu a susedov strom nám svojimi konármi zasahuje cez plot? Komu patrí ovocie, ktoré zo stromu spadne do našej záhrady?

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že keď ovocie zo stromu prirodzene opadne na našu stranu pozemku, máme naň automaticky právo. Veď padlo k nám, na náš trávnik, do našej záhrady. Lenže slovenské zákony, na rozdiel od tých českých, túto otázku jednoznačne neriešia. Situácia je teda oveľa zložitejšia, než sa zdá.

Čo hovorí slovenský Občiansky zákonník?

Na Slovensku platí Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., ktorý upravuje najmä susedské vzťahy v § 127. Tento paragraf sa však explicitne nevenuje otázke vlastníctva ovocia, ktoré spadne zo susedovho stromu na váš pozemok. Slovenský zákon teda, paradoxne, mlčí práve o tom, komu v skutočnosti opadané plody patria.

Keďže slovenská legislatíva na rozdiel od českej nemá konkrétne ustanovenie, situáciu treba riešiť logicky a predovšetkým ľudsky. Ak ste si teda doteraz mysleli, že všetko, čo padne do vašej záhrady, je automaticky vaše, nie je to celkom pravda.

Dôležité upozornenie: Ovocie patrí stále susedovi

Podľa slovenských právnikov a zaužívanej praxe, plody, ktoré spadnú zo stromu na váš pozemok, ostávajú aj naďalej vo vlastníctve majiteľa stromu. To znamená, že ak by ste ich pozbierali bez dohody so susedom, z právneho pohľadu by mohlo ísť o neoprávnené privlastnenie. Hoci sa to môže zdať banálne, právne ide stále o susedov majetok, pokiaľ sa nedohodnete inak.

Najlepším riešením je vždy dohoda

Najlepšou cestou, ako sa vyhnúť susedským sporom, je jednoducho sa so susedom dohodnúť. Väčšina ľudí totiž nebude mať problém, ak im ovocie pozbierate a spotrebujete, obzvlášť ak si uvedomia, že je pre vás nepríjemné upratovať každý deň opadané jablká, hrušky alebo slivky. Ak však so susedom nemáte práve ideálne vzťahy, je lepšie ho na túto tému vopred osloviť, aby ste sa vyhli zbytočným konfliktom.

Veľmi dobrým riešením býva dohoda typu „ja pozbieram, čo spadne ku mne, ty si zas pozbieraš, čo padne k tebe“. V mnohých prípadoch sa takýto postup stáva štandardnou praxou medzi susedmi na Slovensku.

Čo robiť, ak vás presahujúce konáre obťažujú?

Čo však v prípade, ak vám konáre zo susedovho stromu skutočne vadia, nadmerne tienia alebo dokonca poškodzujú váš plot? V takom prípade máte právo suseda požiadať, aby tieto konáre odstránil. Ak sused nereaguje v primeranej lehote, môžete ich odstrániť aj svojpomocne, avšak len vo vegetačnom pokoji (ideálne na jeseň alebo v zime) a iba v rozsahu nevyhnutnom na odstránenie problému.

Pozor však na poškodenie stromu - ak by ste ho poškodili viac, než je potrebné, sused má právo požadovať od vás náhradu škody. Preto je oveľa bezpečnejšie, ak odstránenie konárov zveríte odborníkom, ktorí ručia za šetrný zásah bez rizika poškodenia susedovho stromu.

Susedské vzťahy na prvom mieste

Hoci zákon nehovorí presne, komu patrí opadané ovocie, pamätajte si, že dobré vzťahy so susedmi sú viac než pár kíl jabĺk či hrušiek. Väčšina drobných sporov vzniká práve z nejasností a nedorozumení, preto je najlepším riešením vždy rozhovor a dohoda.

Nenechajte preto niekoľko padnutých plodov zničiť susedské vzťahy a radšej si vychutnajte príjemnú atmosféru bez hádok a napätia.

Doktrína "ovocia z otráveného stromu"

Doktrína "ovocia z otráveného stromu" je právny princíp, ktorý hovorí, že ak je dôkaz získaný nezákonným spôsobom, potom aj všetky ďalšie dôkazy, ktoré sú odvodené z tohto nezákonného dôkazu, sú tiež neprípustné. Táto doktrína má svoje korene v angloamerickom právnom systéme a jej cieľom je zabrániť zneužívaniu štátnej moci a zabezpečiť spravodlivý proces. Hoci slovenská právna teória a prax túto doktrínu v plnej miere neprevzali, existujú rozhodnutia súdov, ktoré ju v určitých prípadoch aplikujú.

Symbolika "otráveného stromu" je metafora, ktorá vyjadruje myšlienku, že ak je zdroj dôkazov (strom) kontaminovaný nezákonným postupom, potom aj všetky dôkazy, ktoré sú z tohto zdroja odvodené (ovocie), sú tiež kontaminované a nemôžu byť použité v trestnom konaní.

Princíp zákonnosti a spravodlivý proces

Zákonnosť je základným pilierom spravodlivého trestného procesu. Znamená to, že každý dôkaz musí byť získaný v súlade so zákonom. Ak je dôkaz získaný nezákonne, nemôže byť použitý v trestnom konaní. Tento princíp má zabezpečiť, aby orgány činné v trestnom konaní (OČTK) postupovali v súlade so zákonom a nezneužívali svoje právomoci.

Spravodlivý proces má zabezpečiť, aby bol obvinený spravodlivo súdený a aby mal možnosť obhajovať sa. Súčasťou spravodlivého procesu je aj právo na to, aby nebol nikto nútený obviniť sám seba.

Aplikácia doktríny "ovocia z otráveného stromu" v slovenskom práve

Hoci slovenská právna úprava neobsahuje výslovné ustanovenie o doktríne "ovocia z otráveného stromu", princíp zákonnosti a spravodlivého procesu je zakotvený v Ústave Slovenskej republiky a v Trestnom poriadku.

Neprípustnosť nezákonne získaných dôkazov

Podľa § 119 ods. 2 Trestného poriadku, nemôže byť použitý ako dôkaz v trestnom konaní dôkaz, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom.

Posudzovanie zákonnosti dôkazov

Posudzovanie zákonnosti dôkazov je v prvom rade úlohou OČTK. Vyšetrovateľ je povinný zabezpečiť, aby boli dôkazy získané v súlade so zákonom. Ak má vyšetrovateľ pochybnosti o zákonnosti dôkazu, nemôže ho použiť v trestnom konaní. Konečné rozhodnutie o tom, či je dôkaz zákonný, však prináleží súdu.

Výnimky z pravidla o neprípustnosti nezákonných dôkazov

V niektorých výnimočných prípadoch je možné použiť aj nezákonne získané dôkazy. Ide o prípady, keď je to nevyhnutné na objasnenie závažného trestného činu a ak by nepoužitie takéhoto dôkazu viedlo k nespravodlivému rozhodnutiu. V takýchto prípadoch musí súd dôkladne zvážiť všetky okolnosti prípadu a rozhodnúť, či je použitie nezákonne získaného dôkazu nevyhnutné.

V súvislosti s tým je nevyhnutné rovnako odmietnuť rôzne námietky obhajoby, ktoré majú svoj základ v doktríne „ovocia (plodov) z otráveného stromu“, keďže ide o rýdzo angloamerický koncept, ktorý slovenská trestná teória a ani prax doteraz v plnej miere nikdy neprevzala. To znamená, že existuje rad rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ale i Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré túto doktrínu odmietli aplikovať.

Príklad z judikatúry Ústavného súdu SR

Ústavný súd SR sa zaoberal aplikáciou doktríny "ovocia z otráveného stromu" v prípade, keď policajti zastavili auto a pri kontrole našli marihuanu. Ústavný súd konštatoval, že policajti porušili právo obvineného na to, aby nebol nútený obviniť sám seba, pretože ho pred výzvou na vydanie veci nepoučili o tomto práve. Na základe toho ústavný súd rozhodol, že dôkaz získaný nezákonným spôsobom nemôže byť použitý v trestnom konaní.

Rád by som na tento starší blog nadviazal upozornením na zaujímavé rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 561/2021, v ktorom taktiež išlo o doktrínu ovocia z otráveného stromu, aj keď za menej "filmových" okolností.

Skutkové okolnosti

Skutkové okolnosti tohto prípadu sú takmer každodenné. Policajti spozorovali auto, ktoré odbočilo bez "vyhodenia blinkera". Vozidlo zastavili a vodiča vyzvali na predloženie dokladov a dychovú skúšku na alkohol, ktorej výsledok bol negatívny. Počas kontroly "zacítili prenikavý, do nosa udierajúci zápach návykovej látky - marihuany", vodič však uviedol, že nie je pod vplyvom návykových alebo psychotropných látok. Následne vodiča vyzvali na predloženie povinnej výbavy. V batožinovom priestore mal lekárničku a zdvihák. Vo dverách spolujazdca mal výstražný trojuholník a vedľa neho policajti spozorovali "dva kusy strieborných alobalových guliek o priemere 5 až 10 centimetrov, kde z týchto guliek bolo vidno obsah týchto guliek, kde sa nachádzala zelená sušina pripomínajúca návykovú látku - marihuanu, jej vzhľadom a zápachom". Vodič na otázku odpovedal, že sa skutočne jedná o marihuanu a na výzvu policajtov oba kusy strieborných alobalových guliek dobrovoľne vydal. Až potom bol vodič poučený "poučením osoby pri použití oprávnenia obmedziť osobnú slobodu podozrivej osoby podľa [ § 85 TP] nakoľko [bol] dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. d) [TZ]." Okresný súd vzal obvineného do väzby, krajský súd ho vzal do väzby podľa iného písmena § 71 TP, okresný súd zamietol žiadosť o prepustenie z väzby a krajský súd sťažnosť zamietol, pričom na námietku o nepríslušnosti policajtov pri vydaní veci uviedol, že nemá nijaké pochybnosti o tom, že príslušníci policajného zboru vykonávali štandardným spôsobom službu a postupovali v rámci svojich právomocí, keď predpísaným spôsobom zastavili motorové vozidlo a pri následnej rutinnej kontrole získali dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu.

Ovocie z otráveného stromu

Ústavný súd pripomenul zákaz sebaobviňovania ako ústavný princíp vyplývajúci z čl. 47 ods. 1 ústavy. Obsahom tejto zásady je, že nikto nemôže byť nútený, aby obviňoval seba samého. "Ani verejný záujem na odhaľovaní, stíhaní trestného činu a potrestaní páchateľa nemôže ospravedlniť taký postup, ktorý zasahuje do samotnej podstaty práva obvineného na obhajobu vrátane práva nebyť nútený obviniť sám seba (rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Heaney a Mcguinness v. Írsko, sťažnosť č. 34720/97, Jalloh v. Nemecko, sťažnosť č. 54810/00 alebo Saunders v. Veľká Británia, sťažnosť č. 19187/91)." Zo zákazu sebaobviňovania vyplýva požiadavka, "aby policajt predtým, ako vyzve osobu na vydanie veci, podľa § 89a TP túto osobu poučil o zákonnej možnosti neobviniť sám seba a neprispievať k vlastnému sebaobvineniu z trestnej činnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo/11/2013). Postupom podľa § 89a TP bol policajt povinný poučiť sťažovateľa predtým, než vec vydal, o tom, že nemá povinnosť vec vydať, ak by si vydaním veci spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania (III. ÚS 522/2021)."

Policajt je podľa zákona o PZ oprávnený vykonať prehliadku dopravného prostriedku v rámci zákonom definovaných pátraniach. Ústavný súd však vyzdvihol, že v danom prípade išlo o zastavenie vozidla s cieľom vykonania rutinnej kontroly týkajúcej sa bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Ďalšia kontrola povinnej výbavy už bola "evidentne ovplyvnen[á] tým, že člen hliadky [...] zacítil podozrivý zápach (mal podozrenie na drogy), na čo upozornil aj svoju kolegyňu". V rámci tejto kontroly boli nájdené podozrivé predmety. Pred požiadaním o vydanie podozrivej veci nebol sťažovateľ poučený o zákaze sebaobviňovania. Až po dobrovoľnom vydaní bol pri podpisovaní zápisnice o vydanie veci poučený o svojich právach, teda aj o zákaze sebainkriminácie. Keďže tento postup polície bol nezákonný, kontaminoval aj získané dôkazy. A tým pádom sa aplikovala doktrína plodov z otráveného stromu. Slovami ústavného súdu, "ak je strom (zdroj dôkazov) kontaminovaný, jeho plody (dôkazy) obsahujú rovnakú kontamináciu a môžu zabiť svojho konzumenta (súd)". Po stručnej rekapitulácii nosných rozhodnutí ESĽP ústavný súd zhrnul, že "všetky dôkazy, ktoré boli získané nezákonne, musia byť vylúčené, pričom nie je prípustné ani využitie ďalších dôkazov, ktoré boli získané priamo alebo nepriamo, ako výsledok nezákonného zatknutia, prehliadky, výsluchu a pod. (II. ÚS 828/2016). Ich využitie síce vo výnimočných prípadoch možné je, no nesmie ísť o dôkazy nosné."

Sťažovateľ teda mal byť od prvého momentu drogového podozrenia poučený o svojich právach a hlavne o zákaze sebainkriminácie, a to ešte pred samotnou výzvou na vydanie veci. Keďže nález drogy bol kľúčový dôkaz v celom trestnom konaní, musela sa aplikovať doktrína plodov z otráveného stromu a väzobné stíhanie tak bolo protiústavné. V závere ústavný súd zdôraznil, že trestné sadzby pri drogových trestných činoch sú "veľmi prísne" (sťažovateľovi v danej veci hrozil trest odňatia slobody vo výške 10 ‒ 15 rokov). Na základe toho apeloval na všeobecné súdy, aby "dohliadali na spravodlivosť a čistotu procesu a vedených trestných konaní" a prihliadali na úmeru, "že čím vyšší trest páchateľovi hrozí, tým je vyššia aj miera citlivosti súdov na procesné prešľapy orgánov činných v trestnom konaní."

Príklad: Prítomnosť nezúčastnenej osoby pri výsluchu

Impulzom pre vznik tohto príspevku je aktuálne čoraz častejšie v aplikačnej praxi opakujúca sa námietka obhajoby, že výsluchy svedkov sú vykonané v rozpore so zákonom (sú procesne nepoužiteľné), pretože pri týchto úkonoch nebola prítomná nezúčastnená osoba, resp. prítomný bol len iný príslušník PZ než vec realizujúci vyšetrovateľ PZ (iný vyšetrovateľ, alebo operatívny príslušník PZ), ktorý takou nezúčastnenou osobou nie je. Túto argumentáciu nepovažujeme bez ďalšieho za dôvodnú, nakoľko vychádza z nesprávnej interpretácie relevantnej právnej úpravy, samotného účelu a zmyslu inštitútu nezúčastnenej osoby a izolovaného výkladu a interpretácii niektorých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (ktoré sa v prevažnej miere dotýkajú nedostatku nezúčastnenej osoby pri rekognícii).

Prioritne možno s poukazom na vyššie citovanú platnú právnu úpravu konštatovať, že zákon (Tr. por.) na vykonanie úkonu (výsluchu svedka) prítomnosť nezúčastnenej osoby výslovne nevyžaduje. Obhajoba pri prezentácii tejto problematiky vychádza práve z ust. § 138 Tr. por., ktoré hovorí „len“ o primeranom použití ustanovení § 123 až 126 Tr. por. o výsluchu obvineného aj na výsluch svedka. Niet sporu, že slovo „primerane" automaticky neznamená „doslovne“, teda, že každé jedno ustanovenie (odsek) paragrafov 123 až 126 Tr. por. sa musí mechanicky a doslovne vzťahovať aj na výsluch svedka. Rovnako tak tomu je aj napríklad v prípade ust. § 182 Tr. por., ktorý upravuje primerané použitie ustanovení rozsudku pri príkaze.

V nadväznosti na vyššie uvedené je však kľúčové zdôrazniť, že ani samotné ust. § 126 ods. 3 Tr. por. nevyžaduje, aby bola nezúčastnená osoba prítomná pri každom výsluchu obvineného, ale len v prípade, pokiaľ nie je pri úkone prítomný zapisovateľ (-ka). Rovnako je zrejmé, že zákon nevyžaduje, aby bola nezúčastnená osoba prítomná pri celom výsluchu obvineného, ale len pri finálnom štádiu tohto úkonu, teda pri oboznámení sa s obsahom zápisnice a jej podpise. To znamená, že pokiaľ je pri výsluchu obvineného prítomný zapisovateľ (-ka), nie je vôbec potrebné priberať nezúčastnenú osobu.

Z uvedeného rezultuje, že ani pri tomto úkone (výsluchu obvineného), teda zákon nevyžaduje (ust. § 30 ods. 1 Tr. por.), aby bola pri ňom vždy prítomná nezúčastnená osoba. Ide o značný rozdiel napríklad oproti úprave uvedenej v ust. § 126 ods. 3 Tr. por. (rekognícia), kde zákon výslovne uvádza, že je potrebné „vždy pribrať nezúčastnenú osobu.“ Z analýzy právnej úpravy teda vyplýva, že ani samotný zákon (s poukazom na § 30 ods. 1 Tr. por.) nevyžaduje pri výsluchu obvineného obligatórnu účasť nezúčastnenej osoby, a preto je potom nanajvýš iracionálne tvrdiť, že takáto osoba musí byť pri primeranom použití ust. § 126 Tr. por. prítomná pri celom výsluchu svedka.

Samotný komentár k ust. 124 ods. 3 Tr. por. (dostupný v systéme ASPI) uvádza, že nezúčastnenou osobou je každá osoba, ktorá nevykonávala výsluch, resp. nezasahovala aktívne do výsluchu a k výsluchu bola pribratá preto, aby dosvedčila jeho zákonný priebeh. Jej úlohou je v prípade potreby dosvedčiť, ako prebiehal výsluch, že vyslúchaný podpísal zápisnicu dobrovoľne po oboznámení sa s jej obsahom, ku ktorému nemal (resp. mal) pripomienky a námietky.

Rovnako Najvyšší súd SR dodal, že „účelom pribratia nezúčastnenej osoby do konania je zabezpečenie kontroly regulérnosti a zákonnosti vykonania konkrétneho procesného úkonu účasťou nezainteresovanej osoby (nestranného pozorovateľa) na tomto úkone. Úlohou nezúčastnenej osoby je kontrola zákonnosti vykonania procesného úkonu. Z postavenia „kontrolóra“ následne vyplýva úloha „overovateľa“, ktorý má poskytnúť informácie o priebehu procesného úkonu. Pokiaľ strana konania namieta zákonnosť procesného úkonu, môže byť nezúčastnená osoba (ako overovateľ) vypočutá ako svedok k priebehu procesného úkonu.“ (z rozsudku Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 1Tdo13/2021 zo dňa 20.07.2022).

Platí to predovšetkým v situáciách, pokiaľ ani samotný svedok vôbec nenamieta obsah a podpis zápisnice. V takýchto prípadoch nie je totiž daný dôvod, aby o zákonnosti priebehu úkonu vypovedala iná (nezúčastnená) osoba. Rovnako žiadny spor o objektivite priebehu tohto úkonu nemôže byť, ak bol pri ňom prítomný obhajca obvineného.

Kto môže byť nezúčastnenou osobou?

Súdna prax opakovane vyjadrila názor, že takouto osobou môže byť civilný zamestnanec polície, ale i operatívny pracovník PZ. Na strane druhej za nezúčastnenú osobu nepovažoval Najvyšší súd SR policajta (kolegu procesného policajta), ktorý vo veci sám navyše vykonal iný procesný úkon.

Relevantná súdna prax: Uznesenie Ústavného súdu SR pod č.k. III. ÚS 55/2019-29 zo dňa 22.10.2019 Uznesenie Ústavného súdu SR pod č.k. II. ÚS 168/2015-14 zo dňa 18.03.2015 Uznesenie Ústavného súdu SR pod č.k. IV. ÚS 58/2011-37 zo dňa 03.11.2011

Ďalej je dôvodné zvýrazniť, že v prípade absencie nezúčastnenej osoby pri výsluchu obvineného (ak nebol prítomný zapisovateľ) je vždy nutné súčasne sa zaoberať aj otázkou, aký reálny dopad malo toto formálne pochybenie na celkový priebeh trestného stíhania, či bolo spôsobilé ovplyvniť priebeh trestného procesu, a predovšetkým, či malo vplyv na právo obvineného na obhajobu a spravodlivý proces (k tomu napr. uznesenie Ústavného súdu SR pod č.k. IV. ÚS 58/2011-37 zo dňa 03.11.2011 a uznesenie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.

Pri vyhľadávaní a obstarávaní dôkazov je dôležité, aby sa dodržiavala zákonnosť, v prípade ak by dodržaná nebola, malo a mohlo by to mať za následok svojvôľu a nezákonnosť v trestnom konaní. V súvislosti s touto problematikou sa v odbornej literatúre môžeme stretnúť s tzv. „teóriou ovocia (plodov) z otráveného stromu“. Táto doktrína vychádza z „fruits of the poisonous tree doctrine“, čo vyjadruje doktrínu, prostredníctvom ktorej sú riešené všetky právne otázky účinnosti dôkazov v trestnom konaní v USA. Uvedená doktrína vychádza zo štvrtého dodatku k Ústave USA a vzťahuje sa predovšetkým na zatknutie (zadržanie), na domovú prehliadku a zabavenie vecí vykonaných bez súdneho príkazu alebo na základe súdneho príkazu vykazujúceho vady. Predmetná teória rieši prípad, ak dôkaz ktorého nezákonnosť je namietaná, má až druhoradý alebo odvodený charakter vo vzťahu k pôvodnému nezákonnému zatknutiu, prehliadke, identifikačnému postupu či výsluchu.

Ako príklad možno uviesť prípad, keď je priznanie získané až s určitým časovým odstupom alebo keď je konkrétny dôkaz lokalizovaný a vyhľadaný až po nezákonnom získaní priznania obvineného a pod. V rámci právneho poriadku Slovenskej republiky existuje v oblasti zákonnosti dôkazov základné pravidlo, v zmysle ktorého musia byť všetky dôkazy, ktoré boli získané nezákonným spôsobom, v trestnom konaní vylúčené. Taktiež je potrebné vylúčiť aj ďalšie dôkazy, ktoré boli získané ako výsledok nezákonného výsluchu, identifikačného postupu či zatknutia. Avšak na strane druhej, neprichádza do úvahy absolútne vylúčenie všetkých dôkazov ako „otráveného ovocia“, nakoľko by to bolo neprimerané s prihliadnutím k jasnému konfliktu záujmov. Nemožnosť usvedčenia a odsúdenia skutočného páchateľa spôsobená vylúčením týchto dôkazov sa totiž prieči záujmom spoločnosti a zároveň by viedla k stavu absolútnej dôkaznej núdze. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na judikatúru Najvyššieho súdu Spojených štátov, ktorá pripúšťa existenciu dôkazu o tom, že neprišlo k „otráveniu stromu“. Ide o situáciu, keď žalobca preukáže, že dôkaz nie je v príčinnej súvislosti s pôvodným nezákonným úkonom a preto nie je jeho výsledkom, napr. keď je dôkaz získaný z nezávislého zdroja. Môže ísť napríklad o prípad, kedy polícia najskôr získa dôkaz prostredníctvom nezákonnej prehliadky, ale neskôr nadobudne rovnaký dôkaz prostredníctvom prehliadky, ktorá už vykazuje znak zákonnosti - neskôr získaný dôkaz je preto účinný, avšak za toho predpokladu, že druhá prehliadka musí byť úplne nezávislá od prvej.

S doktrínou „ovocia z otráveného stromu“ sa možno stretnúť aj v rozhodnutí ESĽP v prípade Gäfgen vs. Nemecko. V tomto prípade bol sťažovateľ počas výsluchu na polícii mučený s cieľom uviesť, kde sa nachádza osoba, ktorú sťažovateľ uniesol a podľa súdu táto metóda výsluchu predstavovala neľudské zaobchádzanie, ktoré článok 3 EDĽP zakazuje. Súd ďalej skúmal, či porušenie článku 3 EDĽP v štádiu vyšetrovania malo vplyv na priznanie sťažovateľa v konaní pred súdom. ESĽP konštatoval, že pred svojím priznaním v druhý deň procesu, bol sťažovateľ poučený o práve nevypovedať a o skutočnosti, že riadne vyhlásenie, ktoré pred tým urobil, nemôže byť použité ako dôkaz proti nemu. Je teda splnené, že vnútroštátna legislatíva a prax priznali určité dôsledky priznaniam, ktoré boli získané prostredníctvom zlého zaobchádzania a vo vzťahu k sťažovateľovi, teda došlo k obnoveniu status quoante (právna situácia pred porušením čl. 3). V tejto súvislosti hovoríme o tzv. „teórii obnovenej reťaze“. Okrem toho sťažovateľ vo svojom vyhlásení uskutočnenom v druhý deň procesu a na konci súdneho konania zdôraznil, že sa priznal slobodne, bez výčitiek svedomia a s cieľom prijať zodpovednosť za svoj čin. Na základe týchto skutočností nebol súd presvedčený, že nevylúčením napadnutých dôkazov v konaní sťažovateľ nemohol odoprieť výpoveď a nemal inú možnosť obhajoby než priznanie. Súd teda nebol presvedčený, že porušenie čl. 3 EDĽP v štádiu vyšetrovania malo vplyv na priznanie sťažovateľa v neskoršom konaní pred súdom. Keďže právo sťažovateľa na obhajobu a jeho právo neobviniť sám seba boli rešpektované, súdne konanie proti nemu ako celok treba považovať za spravodlivé. ESĽP preto konštatoval, že v tomto prípade k porušeniu čl. 6 ods. 1 a ods.

tags: #ovocie #z #otraveneho #stromu