V hlbokom svete literatúry a fantázie sa občas objavujú bytosti, ktoré prekračujú hranice reality. Jednou z nich je aj hovoriaca ryba, metafora, ktorá sa objavuje v rôznych príbehoch a kultúrach. Čo však táto metafora znamená a ako ju môžeme interpretovať?
Príbeh o Donnym a hovoriacej rybe
Pri mori stál veľký, ale chudobný dom, kde žili Sára, Donny a ich otec. Donny, dvanásťročný chlapec v puberte, bol zručný opravár a zbieral vrchnáky od pív. Nemal mamu, ale nahrádzala mu ju stará palma, pod ktorou sedával s mamou. Mal tiež tajný domček na strome, kde mal plyšovú rybu, posteľ, stôl a počítač.
Jedného rána sa Donny zobudil v domčeku na strome a zišiel do domu, kde ho otec prekvapil otázkou, či spáva v bunkri na dube. Sára sa mu posmievala, ale otec sa zaujímal o jeho opravárske schopnosti. Keď prišli k Peťovi, Donny sa pustil do opravy kanála, no podlaha pod ním sa prepadla.
Donny sa prebudil hlboko pod kanálom, kde našiel červený krištáľ. Svet sa mu začal rozmazávať a zrazu pred ním stála ryba. Prekvapene zistil, že vďaka DIGOR-u vie dýchať pod vodou. Ryba sa ho spýtala na vrchnáky od pív, ktoré zbieral. Keď povedal, že ich má 642, ryba, menom Nama, ho označila za boháča a zaviedla ho do mesta Achovsko.
Objavovanie Achovska
V Achovsku sa Donny stretol so Znamu-om, ktorý mu vysvetlil nápis VATAJTA V ACHAVSKA a kúpil mu abecedu za jeden vrchnák JACK. Následne skočili do Mariánskej priekopy a ocitli sa pred obrovským palácom. Z paláca vyliezla krysa, ktorá sa predstavila ako pán Krysa a pozvala ich do svojho hradu.
Stretnutie s pánom Krysou
V hrade Donny spoznal históriu Krysy a jej otca, ktorý zomrel na nadúzu. Zistil, že znak na strome je rovnaký ako znak záchrankyne Violy. Pán Krysa zistil, že Donny je syn Violy a že im ostáva len jedna hodina. Utekali do sály, kde Donny ukázal krištáľ. Po vyslovení slova NORAG sa krištáľ rozsvietil a Donny získal brnenie, meč a štít. Stena sa začala rúcať a pán Krysa ho vyzval, aby stlačil znak na brnení.
Boj a zjavenie
Donny sa ocitol na koni pred radom obrovských šeliem. Uháňal na koni, ale spadol. Keď zostal iba posledný nepriateľ, zjavila sa na oblohe jeho mama. Povedala, že je z neba a otvorila sa brána.
Etgar Keret a bájka o hovoriacej rybe
V jednom rozhovore Etgar Keret spomenul bájku o hovoriacej rybe. Hovoriaca ryba nemôže hovoriť vo vode, ale nemôže žiť mimo vody. Jej vyjadrovanie je preto podľa neho „ťažká a smrteľne nebezpečná úloha“. Povedal, že spisovatelia sú ako hovoriace ryby. Jeho slová si vysvetľujem tak, že ako spisovateľ mám morálnu zodpovednosť. Touto zodpovednosťou však nie je presvedčiť čitateľa o argumente alebo politickom postoji, ale predstaviť svet v celej jeho nejednoznačnosti a zložitosti. Je to opak toho, čo sa deje na sociálnych sieťach.
Hovoriaca ryba je teda metaforou pre niekoho, kto sa snaží vyjadriť v prostredí, ktoré mu nie je prirodzené, ale zároveň je pre neho nevyhnutné.
Omer Friedlander
Interpretácia a význam
Hovoriaca ryba môže symbolizovať:
- Snahu o vyjadrenie: Túžbu komunikovať a zdieľať myšlienky, aj keď je to náročné.
- Adaptáciu: Schopnosť prispôsobiť sa novému prostrediu, aj keď je cudzie.
- Hľadanie identity: Snahu nájsť svoje miesto a hlas vo svete.
- Morálnu zodpovednosť: Povinnosť spisovateľa predstaviť svet v celej jeho nejednoznačnosti a zložitosti.
SPRACOVANIE RYBY - pitvanie (1. časť)
Moderná paleontológia a ryby hovoriace
Paleontológia už dávno nie je ten istý vedecký odbor, ktorý sa po dlhý čas viac-menej uspokojil so „suchým“ opisom objavených fosílií. Vďaka novým objavom a využívaniu najmodernejších technológií sa veda o dávnych organizmoch dynamicky rozvíja a neustále odhaľuje prekvapivé skutočnosti o našich príbuzných a predkoch.
V posledných dvoch desaťročiach začali vedci skúmať skamenené pozostatky živočíchov aj pomocou synchrotrónovej mikrotomografie (skenovanie urýchľovačom častíc). Zobrazovacia technika s ultravysokým rozlíšením umožňuje výskumníkom nahliadnuť dovnútra fosílií v bezprecedentných detailoch a rekonštruovať veci, ktoré boli pre paleontológov ešte donedávna celkom nedostupné.
S trochou nadhľadu môžeme povedať, že štvornožce sú v podstate chodiace ryby a človek je ryba hovoriaca. Jednou z najväčších anatomických zmien, ktoré sa v evolúcii stavovcov udiali, bol vznik čeľustí a s tým spojená radikálna prestavba hlavy a ďalších častí tela. Práve to je hlavná vedecká otázka, porovnateľne fascinujúca ako detská posadnutosť dinosaurami.
BIZNIS PO SLOVENSKY
Motto: Sú dni kedy sa dáva a dni kedy sa berie...
1989 - 1992
„Doriti“ vykĺzlo mi mimovoľne pri pohľade na titulnú stranu Suddeutsche Zeitung. Sadol som si k raňajkám v útulnom mníchovskom penzióne v predposledný deň „náročnej pracovnej cesty“, na ktorú nás pozvala partnerská nemecká firma, ktorej sme dodávali poľnohospodárske polotovary. „To nie je možné!“ opakoval som si v duchu a čítal ten istý titulok vari po desiaty raz. Veľkými písmenami tam stálo: „400 000 ľudí v uliciach“ a celú stranu zaberali fotografie Václavského námestia plného demonštrantov a policajtov, oháňajúcich sa obuškami. Vôbec mi to nepripomínalo zábery z prvomájových manifestácií, servilné úsmevy našich vedúcich osobností, otrávené tváre povinne manifestujúcich a celú tú atmosféru ako zo zvieracej farmy. Nie, tieto fotky boli plné emócií a otvorenej vzbury. Fotky, ktoré nám dovtedy servírovali naše médiá z krajín prehnitého kapitalizmu.
Zabudol som na raňajky a začal pátrať po mojom šéfovi, riaditeľovi kombinátu, ktorému som robil na tejto ceste spoločníka. Našiel som ho sedieť poblednutého na svojej izbe. „Čítal si to?“ spýtal sa s pohľadom neprítomne upretým na nemecký plátok. „Sme v prdeli“ povedal a nalial si z načatej fľaše slivovice. „V prdeli ako Poľsko v tridsiatom deviatom“, dodal. Nechal som ho s jeho závermi samého a išiel som sa prichystať na záverečné stretnutie s našimi partnermi.
Bolo 18.Novembra 1989 a revolúcia ma zastihla v prívetivom objatí imperialistických štváčov, ako bolo vtedy v móde titulovať všetky krajiny na západ od nás. Bolo to moje štvrté objatie od roku 1976. Dve z nich som absolvoval služobne a dve súkromne, čo bolo za trinásť rokov pokusov na vtedajšiu dobu celkom slušné. Zásadným rozdielom medzi služobnou a súkromnou cestou tých čias bol rozdielny prístup našich colníkov. V prvom prípade vám nepozerali do zadku, či v ňom náhodou nepašujete zakázanú tlač, mydlo Fa, alebo digitálne hodinky.
Po rozpačitej rozlúčke s našimi partnermi som zabehol do veľkého obchodného domu, kúpil z ušetrených diét synovi skejtbord, dcére veľkú hovoriacu bábiku a všetko to nabalil do riadnej tašky. Nech mi to teraz skúsia na hranici vziať, pomyslel som si. Ale nevzali. Ani sa nespýtali, čo vezieme. Nevedeli čo so sebou, tvárili sa akoby mali na obed dážďovky.
Prvé čo ma po návrate domov napadlo, bolo že som úspešne ušiel ďalšej (možno poslednej)pozvánke na úvodné stranícke školenie, ktoré sa malo konať niekedy po dvadsiatom Novembri. Druhé a podstatnejšie bolo poznanie, že neuveriteľné sa stalo realitou a že v prdeli síce niekto bude, ale nebudem to ja a väčšina národa. Tretím bola otázka: „Na čo čakáš človeče? Tie kľúče, ktoré si skoro zodral štrnganím na námestí nie sú od Mercedesu!“ A štvrtým bol hrejivý pocit, že tí dvaja páni v kožených kabátoch, ktorí u nás zaklopali počas mojej služobnej cesty v Nemecku a kládli mojej manželke neurčité otázky ohľadne akejsi spolupráce ma môžu bozať v riť.
A tak som sa pustil do práce. Prehrabal som všetky vizitky rakúskych firiem od ktorých sme dovážali nejaké náhradné diely, vybral som šesť, vzal som si týždeň dovolenky, nasadol do svojho rumunského Citroenu a vydal sa za novou budúcnosťou. V štyroch viedenských firmách som nebol úspešný. Ponúkal som im priame zastúpenie v Československu, naštartovanie nového typu biznisu. Akého, som vtedy ešte nevedel. Vo dvoch firmách som našiel ľudí z vizitky, ktorí mi neurčito povedali, že zvážia ponuku. Mal som pocit, že po mojom odchode nechajú zavolať saniťákov z najbližšej psychiatrickej kliniky, aby mi uviazali slušivý biely úbor s mašľami vzadu. V ďalších dvoch som našiel iba prekvapené sekretárky. V piatej firme, asi stodvadsať kilometrov od Viedne som konečne pochodil, aspoň som si to vtedy myslel.
Majiteľ vyzeral seriózne a prejavil záujem o moje služby. Dohodli sme sa, že mu budem robiť „agenta s horúcou vodou“, inými slovami predávať jeho výrobky a zháňať ďalšie obchody. Po skončení debaty mi ukázal svoju výrobu. Bola to hala dvadsať krát desať metrov, v ktorej pár ľudí vyrábalo násady na rýle a motyky. „ Nuž, na vizitke to vyzeralo lepšie“, pomyslel som si.
Po návrate domov som okamžite dal výpoveď. Všetci kolegovia na mňa pozerali ako bača do Tuzexu, zastupujúceho riaditeľa (pôvodný už bol tam, kde pred týždňom predpovedal) to však vôbec nezaujímalo, podpísal bez komentára.
A tak som asi osem mesiacov jazdil ako šialený (už na francúzskom Renaulte) po celej republike a pokúšal sa predávať jeho „ high-tech“ výrobky. Nakoniec jedinými dvoma kšeftami, ktoré sa vydarili bol vývoz kovových pásov do Líbye a polyetylénových sáčkov do Grécka. Aj za ne však môj zamestnávateľ zaplatil iba čiastočne. Asi tak ako mne. Nuž, dobrá škola! Ale republiku som spoznal celkom slušne a podvedome som začal pestovať jedného z mojich koníčkov - zbieranie zážitkov.
Vymietol som mnoho hotelov, zbalilo ma zopár šarmantných báb ani som nevedel ako. „Od tých by si sa mohol chlapče učiť“, napadlo ma viackrát. Ale zaujímavým zistením bol zdanlivý paradox - vždy ma prekvapili „Popolušky“, čiže práve tie menej šarmantné, menej vyzývavé, ale o to náruživejšie. Dokázali sa odovzdávať telom i dušou, čo drvivej väčšine „missiek“ chýbalo. Ale chlapi sú nepoučiteľní, feromóny fungujú ako u motýľa s kvetom, ako som odvtedy zistil najmenej stokrát.
Pri obchode s plastovými sáčkami som spoznal svojho budúceho spoločníka Mateja. Šéfoval pridruženej výrobe družstva a vývoz sáčkov bral ako osobnú vec. Dokázal veci doťahovať do konca, čo sa mi na rozdiel od iných vtedajších „menežérov“ páčilo. Zdalo sa, že sme jedna krvná skupina. Začali sme cestovať spolu a hneď bolo veselšie. Raz po ceste kamsi na Moravu mi hovorí: „Počúvaj, mohol by si ma aj s dvoma kolegami z našej výroby vziať na výstavu obalov do Frankfurtu. Renaultom je to lepšie ako žigulákom, naftu zaplatíme“. „Šibe Ti? Čo keď ma bude rakušák hľadať? Čo mu poviem, kde som?“ namietol som. „Vyser sa na neho“ odvetil, „ženieš sa ako zdutá koza dolu lúkou a čo z toho máš? Tie tri tisícky mesačne?“ Nuž, mal pravdu, viac som zarábal ako pomocný kurič počas mojich prerušených vysokoškolských štúdií a to som si popri práci ešte stihol napísať diplomovku a urobiť štátnice z angličtiny. Vtedajší kolegovia aj tak nevedeli čo robím, väčšinou to boli prepustení delikventi.
„Okej, kedy chceš vyraziť?“ som sa spýtal. „O týždeň začína výstava, dovtedy vybavím čo treba“ odvetil. A tak sme vyrazili. Cesta ubehla celkom dobre, aj keď sme párkrát museli na parkovisku odháňať túlavých psov, prilákaných vôňou čerstvých klobás, slaniny a ďalších zabíjačkových špecialít, ktorých Matejovi kolegovia viezli za dve tašky. Ubytovali sme sa v peknom penzióne. Problémy však začali hneď nasledujúci deň ráno. Práve sme s Matejom prichádzali na raňajky, keď počujeme naštvaného majiteľa penziónu ako vykrikuje svojou materčinou na našich spolucestujúcich: „Toto neni supermarket, ani jedálen Červeného kríža! To nemožete brat jako na fronte! Valka skončila!“ a trhal im z rúk igelitky, naplnené až po okraj všetkým, čo na švédskych raňajkových stoloch zostalo po ich odchode. „Platíme štyridsať mariek za noc, tak to by malo byť v cene“ oponoval mladší z kolegov Fero. „Ty dilino, v tej igelitke toho máš aspoň za päťdesiat, a okrem toho toto sa nerobí. Nažral si sa? Nažral ako vlk v Karkulke, tak to vráť a nerob hanbu mne a Slovákom všeobecne!“ zhúkol som na neho. S dlhým šomraním skončil obsah igelitiek opäť na svojom mieste. Pred príchodom na výstavisko však Fero zalovil v náprsnom vrecku a vytiahol dva spojené krajce chleba s kopou šunky, z bočného vrecka na saku papriku, z vrecka na nohaviciach malú fľašu džúsu. „Mňa len tak neodrbú, títo kapitalisti“ prehlásil a pustil sa do jedla. Stuhol som a modlil sa , aby nás tu nezatvorili.
Keď sme sa po skončení výstavy stretli, obaja mali v rukách veľké igelitové tašky, plné do prasknutia. „Čo to máte chlapi?“ som sa spýtal. „Igelitky“ povedal Mišo, postarší vedúci dielne. „To vidím, ale čo v nich?“ nedalo mi. „Igelitky, asi dvesto. Pekne sme ich zrolovali, aby sa zmestili“ odvetil. „A načo vám budú?“ „Zídu sa, u nás stojí každá dve koruny“ zaklincoval Fero. „A čo mašiny na obaly, našli ste niečo vhodné pre firmu?“ „Bolo pri nich veľa ľudí, nemohli sme sa k nim ani dostať“ povedal . „A okrem toho nevieme po nemecky ani ja, ani Mišo“ dodal.
Panenka skákavá, rýchlo domov, pomyslel som si. Ešte pár dní a bude treba objednať Aviu. „Rob s nimi niečo, Matej“ povedal som mu večer pri víne. „Inak zajtra balím a padám odtiaľto“ vyhlásil som. „Dobre, usmerním ich“ prisľúbil. Nasledujúce dva dni prešli bez mimoriadnej udalosti, iba pri odchode sa mi zdalo, že ich kufre sú akési plnšie ako pri príchode, ale nemal som chuť ich znovu vyšetrovať.
Po ceste späť sme sa zastavili natankovať a keď som si šiel na WC umyť ruky, začul som ako naši dvaja „menežéri“ debatujú pri pisoároch. „Myslíš Fero, že sa to posteľné prádlo bude mojej starej páčiť? Trochu je síce pokrčené za tých pár dní čo sme na ňom ležali, ale poskladal som ho, vyzerá ako nové“ „ Máš to jedno, zadarmo je výborné. Ja som si vzal len hadicu zo sprchy, tá moja je už deravá a takúto veru u nás nedostaneš. A keby ten chuj do nás stále nerýpal, vzal by som aj garnižu“ Potichu som vyšiel a v aute povedal Matejovi: „Mám taký pocit, že by si mal dať čoskoro výpoveď. „Fifty-fifty. Berieš?“ „Beriem“ povedal. Pozval som ho k sebe, čiže do bytu v ktorom som spolu s manželkou Ninou a dvoma deťmi býval so svokrovcami a po fľaši brandy sme mali už aj názov firmy, ktorú si založíme. „Chceme obchodovať? Chceme. Je patrónom obchodu Merkúr? Je. Vybavené“
Ráno sme sa prebrali na gauči, rozbití ako cigánske hračky, ale so širokým úsmevom. Mali sme nejaké tri-štyri tisícky, elán, energiu, minimálne skúsenosti a hmlisté predstavy o tom s čím by sme vlastne mali obchodovať.
Začiatky boli veselé. Dôležité bolo nechať si vytlačiť vizitky a prenajať nejakú kanceláriu. Oboje sme zvládli v priebehu pár dní a rozbehli sme sa hľadať biznis.
„Kamoš z Konzumu mi dnes hovoril, že majú na sklade tu v Blave plno mrazeného ananásu a nevedia čo s ním“ zahlásil môj spoločník večer niekedy začiatkom roku 1990, pár dní potom ako sme založili firmu. „A majú ho plno aj v Košickom Konzume?“ spýtal som sa ho. „Čo ja viem, prečo?“ „No ak nemajú, určite ho potrebujú“ „Čo si pil?“ spýtal sa podozrievavo. „Nič, ale keby sme ho predali Košickému Konzumu, tak ten problém posunieme iba ďalej, možno z toho ananásu niečo zjedia a môžeme na tom zarobiť“ A aj sme zarobili. Bolo ho“ iba“ zo štyridsať ton, ale zainteresovali sme pár ľudí, ktorí nám podpísali prevzatie tovaru a faktúr, zaplatené sme dostali skôr ako bolo treba uhradiť faktúru a zostalo nám ešte necelých stotisíc. Chudák ananás sa ani nepohol, len majiteľom už bol Košický Konzum, ktorý ním disponoval v sklade v Bratislave.
Stotisíc, to už bola pekná sumička na úvod. Živili sme z nej firmu do ktorej sme prijali dvoch kamarátov za zamestnancov asi tri mesiace. Na ďalšie obchody sme si museli chvíľu počkať, ale stáli za to.
Cez jedného kamaráta sme sa zoznámili s partiou, ktorá mala rozpracovaných niekoľko dodávok akýchsi medicínskych prístrojov pre nemocnice. O medicínskom vybavení som toho vedel málo, hoci som v rámci povinnej vojenskej služby lekárske povolanie často striedal s pôvodnou funkciou delostrelca. Môj priateľ ktorý bol v tom čase na útvare originál lekárom totiž chodil hrávať tenis, robil si vodičák a chodil obšťastňovať svoju frajerku a na svoju službu mu logicky nezostávalo veľa času.
V deväťdesiatom prvom si ešte pacienti nemuseli so sebou pri hospitalizácii brávať toaletný papier, mydlo a posteľnú bielizeň, ale technologické vybavenie nemocníc bolo pomerne slabé.
Podarilo sa nám cez ďalších známych nalomiť vedenie jednej z nich, aby kúpili prístroj od firmy, ktorá bola dodávateľom našich kamarátov a provízia bola na svete. Tentoraz to bolo podstatne viac a nám okrem investovania do firmy zostalo aj na nový Peugeot, ktorý susedia závistlivo okukovali.
„Vieš Dany“, hovoril mi šéf partie, ktorá prístroje zabezpečovala „Je dôležité byť len pri tom mať pár známych a trochu sa podeliť. Nemocnice tie mašinky jednoducho potrebujú a každá z firiem, ktoré ich vyrábajú ti poskytne províziu. Treba sa orientovať na známe firmy a máš to zajedno. Zdravie je najväčší kšeft“. Už vtedy sformuloval jeden zo základných princípov biznisu, ktorý platí podnes a nielen u nás.
Medzitým som stretol zopár spolužiakov zo školy, ktorým sa zjavne nechcelo odchádzať z teplých miestečiek v rôznych, ešte štátnych firmách. Tie na Slovensko dovážali od kečupu po stíhačky prakticky všetko. A v tej dobe sa u nás predalo, ako o rok neskôr poznamenal môj kamarát novinár „aj hovno na palici“. Ľudia mali úspory a nemali za ne čo kúpiť.
„Počúvaj Valér“ oslovil som jedného zo spolužiakov z firmy Exim, „Čo Ti platia za to že tu zohrievaš túto stoličku?“. „Som šéfom oddelenia, nemám sa zle, dnes už mám cez šesť tisíc mesačne“. „A nechceš dvakrát toľko plus podiel na zisku? Keď to pofrčí, myslím že nebudeš nadávať. Ten váš podnik aj tak skôr či neskôr niekto kúpi a keď sa mu zapáči, kopne Ťa do zadku. Budeš bez roboty a hlavne bez svojich obchodných partnerov“. Dlho som ho nemusel presviedčať. O dva týždne už bol u nás aj so svojou asistentkou a dovtedajšími dodávateľmi Eximu. Začali sme dovážať oriešky v čokoláde, kolekcie módnych doplnkov, mleté korenie a ďalšie artikle. Predávali sme ich často priamo z kamiónu na parkovisku a prvé zásielky sme poctivo vyložili vlastnými rukami. Sem-tam sa nám podarilo nakúpiť aj „zaručene pravý a originálny“ tovar, ako napríklad koženú galantériu zo slonej kože, ktorá sa po prvom styku s dažďom začala rozpadať, alebo mleté čierne korenie, ktoré pomleli aj s kríčkami. To nám našťastie zabránil predávať negatívny posudok z hygieny, ale to išlo s vecou.
Po Slovensku sa začalo vynárať čoraz viac podnikateľov. Na pracovnom stole sa intenzívne hromadili ponuky na zakúpenie rôzneho tovaru. Len fascikel s ponukami na kontejnery Marlboriek, ktoré si po prevode financií môžete vyzdvihnúť vo viacerých európskych prístavoch mal hrúbku asi tri centimetre. Podobne na tom boli počítače, mrazené mäso a spústa ďalších položiek. Pri návšteve Tona- známeho podnikateľa, ktorý dovážal počítače som bol svedkom „nákupu“ tejto vymoženosti doby pre jeden veľký štátny podnik. Nákupca prišiel na rokovanie a oznámil že potrebuje počítač pre riaditeľa, troch námestníkov a možno niečo aj do výroby. „Aké máte požiadavky na výkon a konfiguráciu?“ spýtal sa ho Tóno. Nákupca na neho pozrel ako bachar na väzňa, ktorý sa ho snaží podplatiť dvackou a prehlásil: „má byť dosť veľký a vysoký, aby sa naň dal položiť aj fax , aj konvica na kávu“. Fax bola ďalšia vymoženosť doby, mal som v tých časoch pocit, že národný predrevolučný šport - každý udáva každého- nahradila mierumilovnejšia varianta - každý faxuje každému. Tóno sa milo usmial, zjavne zvyknutý na objednávky tohto druhu. „Mám tu zopár na sklade, včera dorazili, ale sú trochu drahé, asi stotisíc za kus. Ale môžete ich mať hneď ...
How Caviar Is Made (Farm To Table)
Predám jazierkove ryby - Posielam po celom SLOVENSKU - TOP - [2.4. Predám jazierkove aj akvarijné ryby - TOP - [2.4. Karas SHUBUNKIN - TOP - [2.4. 2026]Ponúkam na predaj Karas SHUBUNKIN strieborný,zlatý , biely , závojnatý (Carassius auratus). veľkosti od 8-15cm cena od 5€ za ks . pri väčšom odbere aspoň 10ks zľava cena 4€ za ks pri karasoch mix . LED svetlo do akvária - USB, nové - [1.4. 2026]Predám LED svetlo do akvária s flexibilným ramenom. Cichlida pávia (pár) - [1.4. Japonské Koi Kapre - [1.4. Predám ancistrusy (prísavníky) - [1.4. Chovateľské potreby pre zvieratá - [1.4. 2026]Predám rôzne chovateľské potreby pre psa, mačku a škrečka. Poštovné hradí záujemca. 1. 2. 3. 4. Jalček dúhový- Posielam po celom SLOVENSKU - TOP - [1.4. Juwel aquarium - [31.3. Predám 100L akvárium - [31.3. 2026]Predám 100L akvárium, komplet ako na fotke, ryby, rastliny. Filter, ohrievač a okysličovač. Predám Akvarium 240L - [30.3. Novinka - Dekapsulovana artémia 50 g - [30.3. Cysty artémie bez schránky, veľmi jemné, prírodné krmivo s vysokým obsahom bielkovín, odporúčané najmä na kŕmenie poteru, ale možno ním kŕmiť aj dospelé ryby a krevety. Akvárium 275 L s osvetľovacim krytom - [30.3. 2026]Predám akvárium s osvetľovacím krytom, rozmery akvária 125 x 40 x 55cm (DxŠxV), 275 L, sklo 10mm. Technika: osvetlenie LED AquaEl Leddy 2ks, externý filter AquaEl Aquamax 1500 (+záložný ext.filter Fluval 405, ohrievač 200W, skimmer Eheim, CO2 set 1,5kg fľaša, s nočným vypínaním, CO2 difúzor. Gaint gourami red ruby orange - [30.3. 2026]Mám ešte na predaj posledný kus tejto zaujímavej ryby aktuálne vo veľkosti 10-12 cm zaujímavá forma tohto druhu. SKALÁRE NA PREDAJ / VÝMENU 🐟 - [30.3. 2026]Ponúkam na predaj krásne skaláre vo veľmi dobrej kondícii. Predám veľké dravé ryby - Oscar - [30.3. Kapor koi - [29.3. Predám Koi kapre - [29.3. 2026]Predám jazierkové ryby, v dobrej kondičke, vypapkané. Odchované na pestrej strave, peletky, potápavé, plávajúce granulky, patentky...ryby po zime krásne žerú, samozrejme keď bude teplejšie, farby budú sýtejšie.