Zemiaky sa nám zdajú ako surovina známa od nepamäti, no ich cesta na Slovensko bola dlhá a tŕnistá. Chudobný ľud akoby mal zemiaky vždy po ruke a mohol si ich pestovať. No po pravde do Rakúsko-Uhorska dorazili len v 18. storočí a ani v 19. storočí o nich stále nevedeli všetci na celej ploche súčasného Slovenska.
Pôvod a cesta zemiakov do Európy
Ich pôvod je viac než pravdepodobný v oblasti pôvodnej ríše Inkov v Andách, čiže v západnej časti južnej Ameriky.
Španielski dobyvatelia do krajiny priniesli aj prasatá, zámerne ich vypustili do lesov, aby sa rozmnožili a mohli ich loviť tí, čo prídu po nich. Najskôr zemiaky doviezli ako špeciálnu plodinu. Pestované boli aj kvôli kvetu a neobyčajnej zvláštnej rastline. Pôvodne sa dokonca konzumovali surové. Ľudia však nevedeli, že konzumáciou surových zemiakov do seba dostávajú aj vážne smrteľný toxín. Už 15 surových zemiakov totiž môže byť smrteľných, no našťastie nikomu nenapadne pre ich nie príliš vábnu chuť také množstvo aj naozaj skonzumovať.
Jedným z prvých, ak nie celkom prvý dovozca zemiakov, mal byť slávny pirát pôsobiaci v karibskej oblasti v službách britskej koruny, Francis Drake. Sir Walter Raleigh časť zemiakov venoval kráľovskej rodine, ktorej kuchári však nepoužili zemiaky, ale zelené rastliny. Omylom.
Zemiaky sa dostali do Európy v hodine dvanástej. Ľudí bolo mnoho, v mnohých krajinách bol hlad. Choroby, chudoba. Obilie, ako hlavná plodina, ktorá mala nakŕmiť ľud, nestačila. Keď sa podarilo z Ameriky priviesť kukuricu a zemiaky, stali sa rýchlo populárnymi plodinami.
Do Európy sa zemiaky dostali v 16. storočí vďaka španielskym dobyvateľom. Spočiatku sa však stretli s nedôverou. Ľudia ich odmietali pre ich nevzhľad a trpkú chuť. Dlho trvalo, kým si Európania uvedomili ich potenciál ako zdroja potravy. Prvé zemiakové políčka v Európe sa objavili pravdepodobne v oblasti Biskajského zálivu v severnej časti Španielska. Boli to španielski dobyvatelia, ktorí ich na prelome 15. a 16. storočia objavili pre Európu v Ekvádore na zemiakových trhoch. Veľmi skoro sa stali potravinou na lodiach - námorníci, ktorí ich jedli, netrpeli chorobami. Veľmi dlho trvalo, kým sa zemiaky z Južnej Ameriky udomácnili v Európe. Na túto napohľad nie veľmi príťažlivú plodinu sa na starom kontinente dlho pozerali s nedôverou. Keď ich doviezli prvýkrát do Talianska a Francúzska, ľudia ich odmietli. Vyzerali vraj odpudzujúco a mali trpkú príchuť. Do Anglicka dorazili prvé zemiaky pred 415 rokmi, 28. júla 1586 z Kolumbie.
Zemiak alebo Solanum Tuberosum, je štvrtá najvýznamnejšia plodina hneď po ryži, pšenici a kukurici. Keď v roku 1536 španielski dobyvatelia dobyli Peru a hľadali zlato, objavili tento pokrm a do kroniky zaznamenali, že sa varia podobne ako gaštany ale chutia inakšie. Pred koncom 16 storočia rodiny baskitských námorníkov začali s pestovaním tejto plodiny na severnom pobreží Španielska. Sir Walter Raleigh priniesol túto plodinu do Írska v roku 1589 a začal ju pestovať v blízkosti Corku. Pred tým, než si zemiaky získali vo svete všeobecnú obľubu a uznanie, prešla ešte dlhá cesta. Pôvodne sa ľudia pozerali na zemiaky ako pokrm pre zvieratá a tak vznikla domnienka, že zemiaky - škaredé znetvorené hľuzy z pohanských civilizácií sú pre ľudí nevhodnou potravou. Nešťastnú povesť mali zemiaky aj na kráľovskom dvore Alžbety I. Netušiaci kuchári, pripravili novoprivezenú plodinu skutočne netradične a to tak, že samotné hľuzy zemiaka vyhodili a uvarili len stonky a listy.
O zásadné vylepšenie ich renomé sa vo Francúzsku zaslúžil muž menom Antoine Augustin Parmentier (1737-1813), ktorého meno, je dodnes niečo ako kód pre zemiaky. Parmentier, bol držaný v Pruskej Sedemročnej Vojne ako väzeň a svoje zajatie prežil len na strave pozostávajúcej zo zemiakov. Parmentier bol na vtedajšie pomery hotový marketingový stratég. Ak raz kráľovná urobila niečo”módnym” zvyšok dvora a spoločnosti ju ochotne nasledovalo v jej príklade. K týmto udalostiam sa viaže hneď niekoľko príbehov. Povráva sa, že Parmentier venoval kráľovskému páru počas prechádzky v záhradach vo Versailles niekoľko kvetov zemiaka. Kráľovná si pár z nich založila do vlasov a kráľ do dierky od gombíka. V roku 1785 boli zemiaky oficiálne vyhlásené kráľom Ľudovít XIV za zeleninu. Rovnako sa stali aj hlavnou potravinou počas Francúzskej revolúcie, kedy boli jedinou dostatkovou surovinou. Vo Veľkej Británií sa ich rozmach spája s priemyselnou revolúciou. V čase keď do továrni prichádzali stále nové sily, bolo nutné nájsť lacný a výživný zdroj potravy.
Do Európy boli zemiaky dovezené z Ameriky v rozmedzí rokov 1618 - 1648. V roku 1717 sa dostali do Saska, odtiaľ do Čiech a v roku 1773 do Rakúska. Panovník v snahe zabrániť hladomoru v ríši (1772 - 1773) nariadil vo svojom cisárstve pestovanie novej plodiny - zemiakov. Dňa 24. mája 1774 kráľovským rozkazom bolo prikázané Antonovi Pongrácovi z Ondrašovej zaviesť na Liptove pestovanie zemiakov. V jeho službách pruský záhradník Vojtech Prúša bol zaviazaný na dva roky učiť poddaných likavského panstva pestovať „švábku“ ako zemiaky v tom čase nazývali.
Zemiaky sa presadzovali medzi zemepánmi. Videli v nich riešenie na obohatenie panstva, aj záchranu poddaného ľudu. Mali čo pestovať a čo jesť.
Zemiaky na Slovensku: Pomalý nástup a rozmach
Na Slovensko sa zemiaky dostali ešte neskôr, pravdepodobne okolo roku 1654. Prvýkrát sa o nich zmienil až mních Cyprián z Červeného Kláštora v Pojednaní o poľnohospodárstve na Spiši z roku 1768. Iná zmienka z roku 1786 hovorí o tom, že zemiaky na územie Spiša priniesli tamojší rodáci študujúci na univerzitách v západnej Európe. Tomáš Šváby, jeden z týchto študentov, nechal zemiaky rozmnožiť vo Veľkej Lesnej. Odtiaľ potom vzišlo ľudové pomenovanie zemiakov - „švábka“, s ktorým sa aj v súčasnosti ešte môžeme stretnúť.
Napriek tomu sa zemiaky na Slovensku udomácňovali len veľmi pomaly. Ľudia boli voči novej plodine opatrní, najmä preto, že ich prežitie záviselo od vlastnej poľnohospodárskej produkcie. K rozšíreniu pestovania zemiakov prispela až katastrofálna neúroda obilia v rokoch 1771 až 1773. Ukázalo sa, že závislosť na jednom druhu plodiny je nebezpečná, a tak zemiaky začali získavať na popularite. Až nasledujúce poľnohospodárske reformy panovníčky Márie Terézie presadili pestovanie nových plodín - zemiakov, kukurice, tabaku, ďateliny.
Ružomberskí mešťania a poddaní boli naučení jesť repu, odmietali zemiaky a odhovárali ľudí od ich pestovania. Odporcov pestovania a trucovania zlomili až tresty palicovaním na dereši. Nakoniec sa pestovanie ujalo a pre málo úrodný kraj Liptova bolo požehnaním. Pretože v málo úrodných rokoch zachránilo ľudí od hladu. Keď sa už zemiaky v Liptove a inde udomácnili a ľuďom chutili, chutili, chceli ich mať stále viac.
Skutočný rozmach pestovania zemiakov nastal až na začiatku 19. storočia v severných oblastiach Slovenska. Chladnejšie podnebie a menej úrodná pôda v týchto oblastiach nepriali pestovaniu obilia, no zemiakom vyhovovali. Zemiaky sa postupne stali jednou z hlavných zložiek výživy obyvateľstva a vyslúžili si označenie „druhý chlieb“.
V rokoch 1842 - 1848 došlo k dočasnému útlmu produkcie zemiakov.
Pravdepodobne prvým šľachtiteľom zemiakov na Slovensku bol rímskokatolícky kňaz Jozef Agnelli z Čár pri Senici. Začal s touto činnosťou už v roku 1872 a podarilo sa mu vyšľachtiť tri nové odrody. V roku 1946 bola v Malom Slavkove pri Kežmarku založená prvá šľachtiteľská stanica, ktorá sa o dva roky neskôr presunula do Veľkej Lomnice.
Zemiaky na Kysuciach: Záchrana pred hladom
Stravovanie na Kysuciach v minulosti je úzko spojené s pestovaním a konzumovaním zemiakov. Ich produkcia sa pre tieto oblasti stala charakteristickou. Zemiaky boli od 19. storočia jednou z najzákladnejších potravín, ktoré sa dali v tejto oblasti dopestovať, a vďaka nim populačná krivka tohto regiónu stúpala.
Ešte počiatkom 19. storočia tvorili zemiaky len menšiu časť z poľnohospodárskej produkcie. Základnou zložkou potravy bola štvorica obilnín: pšenica, raž, jačmeň a ovos. Popri nich sa pestovali aj archaické obilniny ako tenkeľ, proso a tatarka (pohánka). V Novej Bystrici sa nedala kvôli poveternostným podmienkam a stavu poľnohospodárstva dopestovať raž. Jej miesto čiastočne nahradila jej menej náročná horská odroda - ikrica, avšak dominanciu z hľadiska pestovania mal ovos.
Veľmi často sa pri pestovaní obilnín využívalo pestovanie dvoch druhov spoločne. Ovos sa často pestoval spoločne s jačmeňom, čoho produktom bola zmeska, ktorá bola označovaná ako poloveň (polovna). Významné postavenie malo i pestovanie kapusty, ktorá tvorila tiež jednu zo základných zložiek miestnej potravy. Podobne ako dnes sa nakladala do sudov so soľou, čím sa zabezpečila jej dlhšia trvácnosť. Zo zeleniny boli na Kysuciach pomerne rozšírené i mrkva, petržlen, cesnak a cibuľa, pričom vo vyššie položených oblastiach prevažovali hlavne mrkva a cibuľa.
Pred zavedením tereziánskeho urbára v roku 1770 popísali čelní predstavitelia Novej Bystrice niektoré svoje poľnohospodárske návyky a dôležité prvky miestneho hospodárstva. Uvádzali: „Zeme máme vrchovate pod jarne siatie súce, ktoré orieme s dvojzáprahom. Lúky máme, ktoré kosíme len raz, seno sa však na nich dorobí dobre a užitočné. Máme blízko Kysucké Nové Mesto, kde všetko môžeme predať. Pašu máme pre všetok dobytok dostatočnú a užitočnú. Vody máme pre napájanie dobytka dostatok. Drevo máme na vykúrenie z našich hôr, na stavanie ale koľko nám dá panstvo. Ako kapustné záhrady, tak aj ovocné sady máme. Fabriku máme blízko, kde si zarábať môžeme. Máme vodu, po ktorej plte splavujeme a obchod s drevom prevádzame. Na morenie konope máme vody dosť.“
Zemiaky ako súčasť kultúry a kuchyne
Zemiaky sa postupne stali súčasťou slovenskej kultúry a kuchyne. Používajú sa v mnohých tradičných jedlách, ako sú zemiakové placky, knedle, halušky, polievky a šaláty. Zemky, bandurky, krumple, švábky či grule sú staré, ľudové názvy zemiakov.
Zemiaky sa následne stali dôležitou súčasťou jedál a aj našej gastronómie. Riešením hladomoru sa zemiaky stali najmä v Írsku, kde boli záchranou tisíckam až miliónu obyvateľov.
Rok 1840 je historicky známy ako rok katastrofickej úrody. Aj pár rokov potom sa neurodila veľká úroda pre vyčíňanie hubového ochorenia Phytopthora infestans. Zemiakmi sa nekŕmili len ľudia, ale aj dobytok a ošípané. Varené zemiaky sa sypali aj hydine. Menej potravy pre rozšírenú populáciu domácich zvierat znamenalo jej úbytok. Menej vajec, menej mäsa, menej mláďat, menej najedeného obyvateľstva, viac hladu a smutných osudov.
Zemiakové Lupienky: Náhodný objav, ktorý dobyl svet.
Svetoznáme chipsy prišli na svet náhodou! Podľa najzaužívanejšej teórie prvé chipsy usmažil americký kuchár indiánskeho pôvodu George Crum pred 162 rokmi, 24. augusta 1853. Crum pracoval v luxusnom hoteli Moon`s Lake House pri meste Saratoga Springs v štáte New York. Za objavom chipsov stál nespokojný zákazník reštaurácie, ktorý Crumovi niekoľkokrát vrátil opečené zemiaky s argumentom, že sú príliš hrubé. Crum mu teda nakrájal zemiaky na tenké plátky, ktoré osmažil na oleji a osolil. K prekvapeniu Cruma z nich bol zákazník nadšený.
Hranolky ako ich dnes poznáme vznikli viac menej omylom, ktorý sa stal kráľovskému kuchárovi Collinetovi, počas toho ako sa snažil zohriať večeru pre francúzskeho kráľa Ľúdovíta Filipa. Kuchár Collinet omylom vytvoril hranolky, po tom ako už raz upečené zemiaky ponoril do horúceho oleja. Na jeho prekvapenie zemiaky sa nafúkli ako malé balóniky. TIP: Zaujímavosťou je, že hranolky vznikli v Belgicku.
Úplná História Kresťanstva | Pôvod, Expanzia, a Transformácia Sveta
Zemiaky dnes: Odrody, výživové hodnoty a tipy
Dnes existujú stovky odrôd zemiakov, od malých, sladkých nových zemiakov až po veľké, škrobovité hľuzy. Odrody sa líšia nielen veľkosťou a tvarom, ale aj farbou - od tradičnej žltej až po fialovú.
Zemiaky sú často vnímané len ako zdroj škrobu, ale obsahujú aj dôležité vitamíny a minerály. Sú bohaté na vitamín C, vitamín B6 a draslík.
Ako pestovať zemiaky:
- Výber miesta a príprava pôdy: Zemiaky milujú slnečné miesto a dobre priepustnú pôdu.
- Sadba: Zemiaky sa sadia na jar, keď pôda dosiahne aspoň 7 °C.
- Výsadba a starostlivosť: Sadbové zemiaky zasaďte asi 10 cm hlboko a 30 cm od seba.
- Kopcovanie: Keď rastliny dosiahnu výšku asi 20 cm, prihŕňajte k nim pôdu.
- Rotácia plodín: Ak chcete predchádzať chorobám a škodcom, nepestujte zemiaky na tom istom mieste každý rok.
- Voda a hnojenie: Zemiaky potrebujú pravidelnú zálievku, najmä počas obdobia tvorby hľúz. Avšak pozor na preliatie!
- Skladovanie: Skladujte ich na tmavom, chladnom a dobre vetranom mieste. Ideálna teplota pre skladovanie zemiakov je okolo 4 °C. Vyhnite sa skladovaniu zemiakov pri ovociach, ktoré vydávajú etylén (napr. banány).
Nutričná hodnota zemiakov (na 100g):
| Nutričná hodnota | Množstvo |
|---|---|
| Energia | 300 kJ |
| Sacharidy | 15 g |
| Vláknina | 2-3 g |
| Bielkoviny | 2 g |
| Vitamín C | - |
| Vitamíny skupiny B | - |
Hoci zemiaky často považujeme za obyčajnú prílohu, ich nutričná hodnota je prekvapivo vysoká. Zemiaky sú bohaté na škrob, čo je forma komplexných sacharidov. Sú bohaté na vitamín C, čo je silný antioxidant podporujúci imunitný systém. Zemiaky sú dobrým zdrojom draslíka, ktorý podporuje zdravie srdca a reguluje krvný tlak. Zemiaky sú nízkokalorické, ale vďaka ich vysokej nutričnej hodnote môžu byť súčasťou vyváženej stravy. Jeden stredne veľký zemiak obsahuje viac draslíka než banán a môže pokryť až 30 percent dennej dávky vitamínu C - samozrejme, ak sa konzumuje so šupkou.
Zemiaky sú jednou z najuniverzálnejších ingrediencií v kuchyni. Po celom svete existuje nespočet spôsobov, ako ich pripraviť. Medzi najobľúbenejšie spôsoby patrí varenie, pečenie, smaženie na výrobu kaší, hranoliek, čipsov, knedlíkov a mnohých ďalších pokrmov. Na Slovensku sú zemiaky neodmysliteľnou súčasťou národných pokrmov, ako sú zemiakové knedlíky, zemiakové placky, zemiaková kaša či polievky.
Zemiaky sú v porovnaní s ďalšími prílohami, ako je ryža, cestoviny či quinoa, výnimočné svojou nízkou kalorickou hodnotou a vysokým obsahom draslíka a vitamínu C. Zatiaľ čo ryža a cestoviny majú vyšší obsah kalórií a sacharidov, zemiaky poskytujú dlhší pocit sýtosti vďaka komplexným sacharidom a obsahu vlákniny (najmä v šupke).
Význam zemiakov v minulosti a súčasnosti
Zemiaky sú plodinou, ktorá ovplyvnila históriu ľudstva a má neoceniteľnú hodnotu pre výživu aj gastronómiu. Či už ide o ich úlohu v potlačovaní hladomorov v minulosti, alebo o ich súčasné využitie v modernej kuchyni, zemiaky zostávajú nepostrádateľnou súčasťou stravy mnohých ľudí po celom svete.
Rok 2008 Organizácia spojených národov (OSN) vyhlásila za Medzinárodný rok zemiakov. Upozorňuje tým na to, že táto základná potravina znižuje chudobu v rozvojových krajinách.
Liptov je jedným z tradičných slovenských pestovateľov zemiakov už od polovice 18. storočia.
Podľa údajov FAO sa približne 52 percent svetovej produkcie zemiakov využíva ako potravina, 34 percent ako krmivo, 11 percent tvoria sadbové zemiaky a tri percentá sa spracúvajú v priemysle na škrob a lieh. V krajinách EÚ sa zemiaky ako krmivo už takmer nevyužívajú, nahrádza ich predovšetkým sója a kukurica.
Zemiaky dnes považujeme za tradičnú plodinu, ktorá zachránila pred hladom našich predkov. Tam, kde sa neurobilo obilie, sa určite urodili aspoň zemiaky. Rozmach pestovania a konzumácie zemiakov na Slovensku však nie je taký starý ako by sem si mysleli. Nastalo až začiatkom 20. storočia.
Zemiaky, hoci dnes považované za tradičnú plodinu Slovenska, prešli dlhú cestu, kým sa stali neoddeliteľnou súčasťou našej kuchyne a poľnohospodárstva. Ich príbeh na Slovensku je príbehom adaptácie, prekonávania nedôvery a postupného objavovania výhod tejto univerzálnej plodiny.