V tomto článku sa pozrieme na históriu a vývoj troch obľúbených potravín: pizze, bryndze a masla. Zistíme, ako vznikli, ako sa vyrábali tradične a aké zaujímavosti sa s nimi spájajú.
Pizza
Prvý dokumentovaný výskyt pojmu pizza sa datuje okolo roku 1000 a to v dialekte z okolia talianskeho Neapolu. Pizza sa považuje za pôvodný pokrm roľníkov z oblasti Campánia pri Neapole. Avšak dôkazy pečenia ploských tenkých bochníkov kysnutého cesta na horúcom kameni pochádzajú ešte z čias Etruskov, obývajúcich okrem iného i taliansku oblasť. Na takúto placku cesta sa zvykli položiť rôzne oblohy z dostupných potravín a nazývali to Focaccia.
O pár storočí neskôr sa iniciatívy pri vynachádzaní pizze chopili Gréci a skúsili položiť potraviny nie už na upečené cesto, ako to robievali Etruskovia, ale na čerstvo vyťahanú placku a zapiekli to spolu. Napokon Rimania pri dobyvateľských aktivitách v Európe sa na svojom ťažení v Grécku obslúžili zabehnutou technológiou a začali vhadzovať prvé prototypy pizze do pecí v celom Taliansku. Dokonca Cato, žijúci v rokoch 234-149 pred Kr., opisuje grécku špecialitu - tenké kruhové cesto s olivovým olejom, medom, korením, pečené na kameni.
Takto sa v rôznych podobách experimentovalo s pizzou (a jej rôznymi názvami) až do obdobia veľkého prevratu v jej príprave: do roku 1520, kedy boli do Talianska privezené prvé rajčiaky z Južnej Ameriky. Prevrat v technológii pizze bol pozvoľný, keďže Európania považovali južnú Ameriku a všetko z nej v prvých rokoch za jedovaté. Avšak vďaka patrí odvážlivcom, ktorí sa nebáli experimentovať s rajčinami. Chudoba v okolí Neapolu v tom čase tiež napomohla, pretože cesto s lacnými rajčiakmi bolo jednoduché, cenovo prístupné a navyše chutné pre pospolitý ľud.
Jedlo sa rýchlo rozšírilo, ale na prvú pizzériu si muselo ľudstvo počkať až do roku 1820, kedy v Neapoli vznikla pizzéria „Marotte“. Prvé dodávky pizze robil Raffaele Esposito v roku 1889 z reštaurácie Pizzeria Pietro il Pizzaiolo v Neapole a to pre kráľa Umberta I. a jeho manželku kráľovnú Margheritu, ktorí ňou boli nadšení. Esposito piekol tri druhy pizze, a to v národných farbách Talianska: s rajčiakmi, mozarellou a bazalkou. Svoj názov Margherita si zachovala podnes a je na svete najobjednávanejšou pizzou vôbec.
O ďalší rozvoj pizze sa postarali talianski imigranti v Amerike, kam si svoju technológiu priniesli so sebou. Pizzu Margherita piekli s mozzarellou a oreganom. Postupom času ju začali pripravovať nie v peci ale na panvici a jej forma sa prispôsobila do roku 1945 americkému fast food štýlu. Prvá oficiálna americká pizza mala názov Chicago-Style a pochádza z roku 1943. V roku 1948 sa začalo predávať prvé predpripravené pizza-cesto. V 50. až 60. rokoch sa v Amerike stala pizza štandardným fast food jedlom popri hot dogu a a jablkovom koláči. V roku 1957 priniesli bratia Celentanovci na trh prvú zmrazenú pizzu a tým napomohli masívnemu ťaženiu mrazených polotovarov v obchodoch.
Vtedy bežná pizza Marinara zložená z paradajok, oregana, cesnaku a bazalky sa mu nezdala byť dosť dobrou pre kráľovský jazýček a rozhodol sa plebejský cesnak nahradiť mozarellou, novinkou vyrábanou z buvolieho mlieka. Nová pizza len žiarila talianskymi farbami: zelenú jej prepožičala bazalka, bielu mozarella a červenú paradajky. Na počesť kráľovej manželky tento recept pomenovali Margherita.
Dnes už nik nevie, koho vlastne ako prvého napadlo posypať cesto korením a ďalšími pochutinami. Najpravdepodobnejšie je, že ľudia v rôznych častiach sveta ochucovali cesto dostupnými ingredienciami odnepamäti. Stredozemná Foccacia, indické Roti, grécka Pita, pakistánsky Naan, nemecký Flaamkuchen, palestínsky Matzoh či turecké Pide, cestá sladké, slané či kyslé - tento zďaleka neúplný výpočet dáva tušiť dávnu obľubu jednoduchého a dostupného pokrmu.
Veď aj Číňania by boli ochotní odprisahať, že ich cibuľová placka je tým jediným a pravým predchodcom pizze, ktorá im bola ukradnutá Talianmi. Sladké placky milovali domorodí Američania, pre Rimanov boli posvätné a vo Francúzsku patrili na raňajkový stôl. Kedysi posvätné jedlo. Dnes maškrta celého sveta.
Bryndza
Slovensko v horských oblastiach si nevieme predstaviť bez idylky s čriedou oviec ohlasujúce svoj príchod na pašu zvoncami, psa a baču. Oblasti ako Orava, Liptov, Spiš sa živili najmä výrobou mlieka, syrov, žinčice, bryndze, vlny už v stredoveku v 16 - 17 st. V tom čase boli horské lúky preplnené stádami oviec a dobytka a ich valachmi. Pastieri žili so svojimi čriedami a bačom vysoko v horách a čas trávili na trávnatých lúkach. Bývali v drevených kolibách s košiarom, kde sa starali o svoje stáda a vyrábali rôzne drevené úžitkové predmety vyrezávaním z dreva, ktoré využívali pri spracovaní mlieka a výrobe rôznych produktov z neho.
Dnes sú tieto drevené artefakty ako črpáky, geletky, džbery, múteľnice, súdky, formy na syry a bryndzu, fujary, píšťaly, lyžice, taniere vzácnou spomienkou a suvenírom nielen pre zahraničných návštevníkov, ale i našinca. Každý bača sa nemohol zaobísť bez fujary, palice, valašky.
Na začiatok niečo o pôvode tohto slova. Slovo bryndza vzniklo zo slova brýzganina. Tento výraz sa používal na označenie mäkkého ovčieho syra. Na začiatku slovom brýzganina označovali zrazené ovčie mlieko roztrepané do podoby vznášajúcich sa chuchvalcov v tekutej srvátke.
Je to typický produkt Slovákov starý viac ako 400 rokov, ktorý nenájdete nikde inde iba u nás. Je to druh mäkkého syra vyrobeného z plnotučného ovčieho mlieka. Pravá bryndza má mať hrudkovitú konzistenciu. Obsahuje zrniečka ovčieho syra. Bryndza sa stala obľúbenou pre svoju nezameniteľnú chuť a vôňu, ale i pre jej blahodarné účinky na organizmus. Prvá bryndziareň bola založená v roku 1787 v Detve a založil ju Ján Vagáč. Centrom syrárstva bol Liptov. Bryndza bola známou už v 18. st. nielen u nás ale aj za hranicami Horného Uhorska.
V 18 - 19. st. sa prevážala na pltiach po Váhu v drevených sudoch - geletkách až do Serede. Odtiaľ ju vozili do Viedne na panovnícke dvory. Nie každý si ju však mohol dovoliť, lebo jej výroba nebola lacná a valasi a bačovia boli poddanými a sluhami a teda nevlastnili ani ovce a salaše a ani vyrobené produkty z ovčieho mlieka.
Teodor Vallo v roku 1892 zaviedol novú metódu výroby mäkkej roztierateľnej bryndze. Tá spočívala v tom, že správne vyzretý syr bol rozotrený na valcoch, pričom jeden sa otáčal pomalšie a druhý rýchlejšie. Pridala sa k nemu soľanka - soľ rozpustená vo vode.
Od roku 1903 bryndziari bojovali za odbornú spôsobilosť syrárov čím chceli zabrániť falšovanie bryndze. Návrh na odbornú spôsobilosť syrárov predkladá v Budapešti sám Vallo no končí to nezáujmom. A tak pod vplyvom neúspechu a politickej situácie vo svete zavrel bryndziareň a venoval sa politike. Jeho snaha bola odmenená až po vzniku prvej ČSR, keď presadil zavedenie odbornej spôsobilosti syrárov v bryndziarňach.
Ako už bolo spomenuté bryndza sa vyvážala do rôznych kútov sveta a na to slúžili sudy. Veľké sudy sa vyrábali od roku 1907 v Ružomberku a neskôr menšie jedľové vedierka, ktoré boli vystlané tenkými bukovými, alebo lipovými lupeňmi tzv. dráčkami.
Z plachtičky - po zviazaní štyroch rohov k sebe - vznikne tzv. hrudiarka. Tá sa po naplnení syrovinou, teda v podstate toho, čo sa pôvodne označovalo ako brýzganina, zavesí a pôsobením zemských gravitačných síl podlieha samolisovaniu. Týmto spôsobom sa syrová masa sama bez priameho ľudského pričinenia zbavuje „prebytočnej“ srvátky.
Bryndzové halušky vznikli pred viac ako 250 - tými rokmi v 17-18st. Táto typická slovenská dobrôtka vznikla spojením najdostupnejšej a najlacnejšej suroviny a to zemiakov a múky. A to tak, že do halušiek sa pridala bryndza. Veľmi skoro sa stali obľúbeným pokrmom Slovákov. Aj keď nie vždy sa objavovala aj s opečenou slaninkou. Pravidelnejšie sa to stávalo až neskôr. V dobách minulých sa servírovali na robustnom drevenom stole pred salašom a bolo to jedlo baču a valachov. Jedávalo sa z jednej veľkej drevenej misky, drevenými lyžicami.
Vtedajšie pravidlá slušného správania vyžadovali, aby každý odjedal z misy s tej strany na ktorej sedel. Bolo neprípustné, aby sa odjedalo z inej časti misy niekomu inému iba preto, lebo tam mal viac vypečenú slaninku či pre iný dôvod.
Cech výrobcov ovčieho syra (CVOS) nechal na Úrade priemyselného vlastníctva v Banskej Bystrici zaregistrovať pomenovanie „Ovčia bryndza salašnícka“, ktoré bude môcť niesť iba výrobok vyrobený výlučne z ovčieho hrudkového syra. Cech výrobcov ovčieho syra združuje štrnástich výrobcov ovčieho syra s celoslovenskou pôsobnosťou. Podmienkou členstva je zachovávanie tradičných výrobných postupov. Od 18. storočia sa ľudové oštiepky vyrábali na export a dopravovali ich pltníci spolu s bryndzou dolu Váhom.
Maslo
Aj Vy milujete čerstvý chlieb z maslom a soľou? Je to jednoduchá dobrôtka, ktorá poteší. Poďme si o tomto smotanovom zlate povedať pár informácii, o ktorých ste možno vedeli, možno nevedeli. Dúfam, že to bude zaujímavé a obohacujúce čítanie pre všetkých priatelia.
Prvá zmienka o výrobe masla pochádza spred 4500 rokov, kedy na vápencovej doske bola kresbou zachytená výroba masla. Predpokladá sa, že na výrobu masla prišli ľudia v období domestikovania zvierat. Hmatateľný dôkaz o vzniku masla je však starý viac ako 2000 rokov. Už staré kultúry ho používali najmä ako prísadu do rôznych mastí.
Podľa africkej legendy k múteniu masla došlo náhodou, keď vaky s mliekom prepravovali veľmi ďaleko na konskom chrbte. V stredoveku sa maslo dostávalo najmä na panské dvory, kde si na ňom šľachta pochutnávala. Skôr než sa maslo dostalo na stôl do kuchyne využívalo sa najmä v kozmetike na výrobu rôznych mastičiek. Neskôr uplatnenie našlo hlavne v teplej kuchyni pri výrobe kaší, polievok, výrobe ciest. Na masle sa pieklo, dusilo, restovalo. Maslom sa chleba potieral od 17. st.
V minulosti maslo vznikalo mútením v drevenej nádobe tzv. múteľnici. Prvé múteľnice boli drevené nádoby kužeľovitého tvaru určené na mútenie masla. Obvody nádob boli spevnené obručami. Vyrábali ju debnári. Súčasťou múteľnice bol tĺčik s otvormi cez ktorý počas mútenia smotana prúdila hore a dole. Neskôr vznikli múteľnice iných tvarov (kolíska, otáčavý sud). V nich boli lopatky, alebo doštičky s otvormi. V nich sa vyrábalo maslo vrtením. Pohybu múteľnice napomáhala kovová kľučka, ktorá otáčala súdkom.
Mlieko sa nechalo pri izbovej teplote skysnúť v čistom hrnci prikrytom cca 2 - 3 dni. (Niektoré staré zdroje tvrdia, že najprv sa má mlieko nechať skysnúť. Maslo má údajne lepšiu chuť a dlhšie vydrží). Smotana, ktorá vznikla na povrchu mlieka sa zbierala a dávala sa do inej nádoby. Keď jej bolo dostatok časť sa používala na varenie a pečenie. A inak sa smotana používala na výrobu masla. Do múteľnice sa nalialo 2,5 l smotany najlepšie izbovej teploty cca 12°C. Z tohto množstva vzniklo cca 1 kg masla.
V prvej fáze mútenia vyšľahali tuhú šľahačku, čo šlo ešte ľahko. V druhej fáze šľahačku museli prešľahať, čo sa pokladá za najnáročnejšiu časť mútenia.
