Rozdelenie slova CHLIEB: Hlásky a písmená v slovenčine

Zvuková reč je základný prostriedok dorozumievania medzi ľuďmi a má zložitú, no dômyselne a presne fungujúcu stavbu. Každý hovoriaci musí rešpektovať zákonitosti jazyka, ktorý používa, aby sa dorozumievací proces uskutočnil uspokojujúco.

Hlásky a písmená: Základné rozlišovacie jednotky

Základné prvky zvukovej stavby jazyka, t. j. hlásky (fonémy) sa musia vyslovovať iba vo veľmi malom rozpätí svojich fonetických vlastností. Práve hlásky (fonémy) majú schopnosť rozlišovať význam slov a tvarov. Každé prekročenie hraníc tohto rozpätia môže narušiť, deformovať dorozumievací proces.

S touto spomienkou v živej pamäti, hľadala som spôsob, ako by som mojim dvom drobným robátkam polopatisticky a pritom prístupne vysvetlila, aký je teda rozdiel medzi hláskou a písmenom. A hlavne: načo im kedy bude vedieť určiť, že v slove „chlieb“ je síce 6 písmen, ale len 5 hlások.

Príbeh o Písmenkove: Ako sa hlásky stratili a našli

Kedysi dávno, žili v Písmenkove všetci šťastne a spokojne. Hlásky (reprezentované písmenami) si žili v mieri vo svojich mestách, nijako sa nevyrušovali, ani sa medzi sebou nemiešali, pretože každý mal svoje miesto. Jedného dňa prišla strašná búrka, múry miest sa zvalili, farbu zo striech zmyla voda, šaty z Hlások strhol vietor. Po krajine pobehovalo veľa nahých, bezprizorných Hlások, ktoré nevedeli trafiť do svojho mesta.

V tejto fáze rozprávania som deti priviedla do izby, kde boli po zemi porozhadzované malé štvorcové papieriky, na každom štvorčeku bola jedna hláska. Zojka s Benym dostali za úlohu všetky hlásky pohľadať a dať do krabičky. Ale pozor: hlások je 44! Musia ich nájsť všetky. Robátka našli.

Mocné, čarovné sily pozbierali Hlásky z celej krajiny na jednu lúku. Hlásky sa konečne mohli porozprávať a rozdeliť sa do miest, v ktorých bývali aj predtým. Každé mesto si vybralo vlastnú farbu.

Delenie hlások: Samohlásky a spoluhlásky

Teraz nastala chvíľa začať hlásky deliť na samohlásky a spoluhlásky. Na pomoc som si zobrala slová, v ktorých stojí samohláska ako samostatná slabika: napr. A-nič-ka, u-ro-biť, o-ko-pať, E-mil, í-ver, ne-ú-re-kom a veľa iných. Keď sme ich podelili na slabiky, zistili sme, že písmená, ktoré môžu slabiku vytvoriť samé (a teda samo-hlásky) sa stále opakujú. Vyčlenili sme ich od ostatných hlások a pridelili sme im zelenú farbu.

Potom sme si všimli, že niektoré samohlásky majú dĺžeň a iné nemajú. Aby si nezávideli, oddelili sme tie dlhé od krátkych. Jedna skupina dostala tmavozelenú a druhá svetlozelenú farbu. Dvojhlásky šli tiež ľahko, stačilo sa poriadne pozrieť. Napodiv bez váhania sa k dvojhláskam dostala aj hláska ô, lebo však „u-o! u-o! Počuješ to, Veronka? To je vlastne tiež tá dvoj.. dvoj..

Ostatné hlásky sme nazvali spoluhláskami (pretože v slabikách vždy musia stáť spolu s inými hláskami). Ich ďalšie delenie už nešlo tak ľahko. Vyčlenili sme tie s mäkčeňom a nazvali sme ich mäkké. Ďalej som musela výdatne pomáhať, a to asi tak, že som sa zahrala na vševedúceho čarodejníka a hlásky som rozdelila na mäkké, tvrdé a obojaké.

Prozodické vlastnosti reči

Popri základných fonetických vlastnostiach hlások (foném) ako najmenších rozlišovacích jednotiek zvukovej stavby jazyka uplatňujú sa pri dorozumievaní pomocou zvukovej reči ďalšie vlastnosti, ktoré sú dané istým stvárňovaním hlasu. Nazývame ich prozodickými vlastnosťami.

Dĺžka (kvantita)

V spisovnej slovenčine sa dĺžkou, kvantitou rozlišujú významy slov a tvarov: sud - súd, rad - rad, latka - látka, muka - múka, plavky - plávky, pokladnička - pokladníčka atď.

Pauza

Pauza je gramatizujúcim prostriedkom vety.

Tempo reči

Je to stupeň rýchlosti artikulácie slabík, a teda zvukovej reči vôbec.

Rytmus reči

Je daný pravidelným alebo menej pravidelným striedaním určitých častí (prízvučných a neprízvučných slabík, ale aj vyšších jednotiek: slov, taktov, slovných spojení, viet, súvetí, odsekov), a potom aj zmenou tohto striedania.

Časovou moduláciou artikulačného prúdu, hlasu (jeho trvaním a rušením) v súvislej reči sú dané tieto prozodické vlastnosti. Preto je slabika základnou jednotkou hovorenej reči.

V písanej reči pauzy signalizuje sústava interpunkčných znamienok: čiarka, bodka, dvojbodka, bodkočiarka, pomlčka, spojovník, otáznik, výkričník, zátvorky, úvodzovky, prípadne aj ich kombinácie. V hovorenej reči takýto „vonkajší" znak prestávky chýba.

Zmeneným tempom - podobne ako hlasovým registrom - sa vydeľujú komentujúce, nepodstatné časti výpovede, vložky, vložené vety. Spravidla ide o rýchlejšie, „menejcennejšie" tempo reči.

Vo viazanej reči, v poézii rytmus vyteká z pohybu od slabiky k slovu, k taktu, v neviazanej reči, v próze, ale napríklad aj pri montáži prejavu s hovorovým zafarbením sa vynára cez pohyb od slova, taktu k slovným spojeniam, k tatetovým skupinám, k vete.

Písmenkovo už rok visí nad Zojkinou posteľou na nástenke. Keď som robila túto úvodnú hlásko-písmenkovú dramatizáciu, nevedela som, ako veľmi mi v budúcnosti pomôže, že sme si písmenká oživili, dali im vôľu, vlastnosti a možnosť voľby.

tags: #rozdelenie #slova #chlieb