Rozprávky sú neodmysliteľnou súčasťou detstva. Obracajú sa priamo k duši a srdiečku človiečika, poskytujú spravodlivosť a šťastie dobrým a spravodlivým a zároveň potrestajú zlo. Rozprávky rozširujú obzor dieťaťa a spoznávanie sveta, v ktorom žije, podporujú jeho zdravý hodnotový a emocionálny vývoj. Jednou z najznámejších slovenských rozprávok, ktoré oslovovali mnoho generácií detských čitateľov, je "Ako išlo vajce na vandrovku".
Milí malí čitatelia, viete, čo je vandrovka? Nuž, tak sa voľakedy nazývali potulky remeselníckych tovarišov po svete, kde sa vybrali zbierať skúsenosti. Na vandrovku za skúsenosťami sa chodí aj dnes, hoci tento termín nahradili honosnejšie slová, napríklad študijný pobyt, či stáž. Najväčšími vandrovníkmi a figliarmi však boli - aspoň podľa mojej mienky - rozprávkári. Tí poslali do sveta na skusy nielen hlúpeho Jana, ale aj tri prasiatka, či smelého zajka, ktorý sa zatúlal až do Afriky. Kto nešiel pešo, ten si obul sedemmíľové čižmy, alebo nasadol na lietajúci koberec a fujááázd na vandrovku. V knižke, ktorú držíte v ruke, sa na vandrovku vybralo vajce. Vravíte, že vajce nemá nohy? Nuž, pán ilustrátor mu ich nakreslil, takže túlanie sa môže začať.
Ako išlo vajce na vandrovku je stará rozprávka, nikto nevie, kto ju voľakedy vymyslel. Isté je, že sa v 19. storočí ocitla v zošitoch zberateľov ľudových rozprávok, ktorí do nej čosi pridali, čosi ubrali, čosi upravili, čosi vymysleli. Rozprávočka je taká populárna, že jej obsah zaujal pani spisovateľku Čechovičovú, ktorá sa rozhodla, že z nej urobí hru (skôr hierku), že čosi do nej pridá, čosi uberie, čosi upraví, čosi domyslí. Podal J.R. v Kežmarskom zábavníku a slečna J.Sz.
Zunovalo sa vajcu na polici ležať. Urobilo: kotúľ! - a pustilo sa do sveta. Ide, ide - dáva pozor na skaly a jamy. O skalu by sa roztrepalo, z jamy by sa nedostalo.
Za starých čias išlo teda vajce na vandrovku a stretlo tam raka. „Kde ty ideš?“ rečie mu ono. „A tyže kde?“ rečie mu on. Už teda boli dvaja a bolo im hneď smelšie.
Idú, idú - stretnú kačku. „Kdeže ideš?“ opýta sa vajce. „A vy že kde?“ rečie táto. Kačica pristala; už boli traja. Všetko dobré do tretice!
Idú, idú - stretnú moriaka. „Kdeže ideš?“ rečie vajce. „A vy že kde?“ rečie tento. Moriak pristal; boli štyria.
Idú, idú - stretnú koňa. „Kdeže ideš?“ rečie vajce. „A vy že kde?“ rečie kôň. Kôň šiel; bolo ich, koľko na ruke prstov.
Idú, idú - stretnú vola. „Kdeže ideš?“ rečie vajce. „A vy že kde?“ rečie tento. Vôl pristal; už boli šiesti.
Idú, idú pekne v hŕbke; stretnú ešte kohúta. „Kdeže ideš?“ rečie vajce. „A vy že kde?“ rečie kohút. Dobre teda, už boli všetci siedmi dobrí tovariši spolu!
Vandrovali siedmi tovariši, vandrovali, až ich omrklo - a oni v tmavej hore! Chodník sa stratil, nevedeli, čo si počať. Hore pusto - dolu pusto, kde sa tu uchýliť? A boli aj hrozne hladní! No keď nik nevedel rady, pohlo vajce rozumom.
„Vyleť na smrek,“ povie kohútovi. „Poobzeraj sa a povedz, čo uvidíš!“ Vyletel kohút na vysoký strom. Díva sa, obzerá - nič! No odrazu len radostne zatrepoce krídlami: „Kikirikí! Svetlo vidím, svetlo!“ A naozaj. Ďaleko v tme žiari malý oblôčik.
„Leť v tú stranu, kde je svetlo,“ káže vajce. „My pôjdeme za tebou.“ Kohút sa pustil v tú stranu, ukazuje cestu. Tovariši idú za ním ani na hotové. Na veľa putovania prišli na polianku. Na polianke stojí malá chyžka.
„Zabúchajže na dvere!“ Kôň zabúcha, z chyžky vyjde stará tetka: „Čo tu chcete?“ okríkne ich. „Už aj choďte preč! Len čo sa moji chlapci vrátia, zomelú vás na kašu!“
„Ech, zomelú, nezmelú,“ vraví vajce, „čo ťa po tom! Len nám, siedmim tovarišom, daj jesť, daj piť, daj nocľah!“ „Ba ešte čo!“ povie tetka. „Ja takým skaderuka-skadenoha pozbieraným ošklbancom nič nedám!“ Ale vajce rozkázalo volovi: „Naber zlú tetku na rohy a zanes do hory!“ Vôl nabral zlú tetku na rohy, zaniesol do hory a zhodil do jamy. Potom sa vrátil do chyžky.
Zatiaľ šiesti tovariši vošli do izby. Našli tam stôl prestretý pre siedmich. Na stole variva a pečiva, koľko sa komu len ráčilo! Bývali tam siedmi zbojníci a práve ich tetka čakala s parádnou večerou. Ešte naši tovariši ani nezasadli k stolu, už bolo čuť taký huk a lom, až hora prašťala. To zbojníci prichádzali.
Čo tu robiť? Dobrá rada hodna groš. „Ty sadni pod lavicu!“ šeplo chytro kačke. „Ty zalez do kanvy!“ šeplo chytro rakovi. „A ja?“ samo si vajce povedalo, „ja sa vryjem do popola.“
Tak sa všetci skryli, svetlo vyhasili - a čakali.
Dôjdu zbojníci ku chyžke, a svetla v nej nevidia. „Čože sa porobilo?“ vravia. „Veď vari nám tetka nezaspala?“ Najvačší z nich povie: „Hneď ta nazriem, čo je! Len chvíľu počkajte, aby ste tie nazbíjané veci na hŕbu nestrepali!“ A pobral sa dnu. Vojde do pitvora.
Tu ho vezme vôl na rohy a bác ho cez otvorené dvere do izby! Tam hneď spoza dverí buchne ho koň kopytom. „Ej, káže je toto skaza! Počkaj, hneď ti posvietim do očí!“ rečie zbojník a skočí k pahrebe, že svetlo roznieti. Rozhrnie pahrebu, začne fúkať. Tu žeravý uhlík pripečie vajce a ono: fúk! Puklo a nafúkalo zbojníkovi plnú tvár horúceho popola. Ako podstrelený skočí zbojník ku kanve umyť si oči i tvár. Ale ako načrie rukou, chmat mu rak prsty do štipcov! Mykne zbojník rukou, prevrhne kanvu, urobí veľký hurt. Moriak zahrmoce na peci lopatami, kýva hlavou a zahudruje: „Hudri-hudri!“
Koň ešte len teraz búšil chlapa zadnými nohami do chrbta, že ten hneď vyletel do pitvora. Tam ho zase vôl nabral na rohy a vyšmaril na dvor. K tomu kohút na žŕdke sa celým hrdlom ozýva: „Kikirikí! Kokoré!“
Došliapaný, doráňaný zbojník doletí ako bez duše ku kamarátom. „Ká skaza sa to tam robí?“ opytujú sa ho. A on ledva dych popadá, čo tak sype zo seba: „Ťáj, je tam zle-nedobre! Chcel som sa len na prstoch prikradnúť, a oni ma sami strčili medzi seba. Ako si chcem roznietiť, aby som aspoň videl - fúk! vybúšil mi spod komína puškár rovno do tváre. Siahnem rukou do kanvy, že si oči vymyjem, tam krajčír s nožnicami - a šmyk! Dobre mi prsty neodstrihol. Medzi lavicami tkáč rozohnal krosná, treskol ma člnkom po hlave a volal: "Tak, tak!“ Na peci pekár chystal na mňa lopaty a dudral: „Udri, udri!“ Spoza dverí vyskočil čižmár, vybúchal ma kopytom a vysotil do pitvora. Tam šelma sedliak vzal na mňa železné vidly a vyhodil na dvor. Šťastie moje, že som sa nedal vyhodiť na žŕdku. Tam už ako na hotovej šibenici čakal na mňa kat a volal: „Sem s ním! Sem hore!“
Nečakali zbojníci, kým by sa to všetko na nich vyhrnulo z chalupy! Pobrali tí nohy na plecia a hybaj! Nechali tam všetko, aj čo kedy nazbíjali.
Ale naši tovariši a sedmorí majstri si potom zasadli k stolu. Hostina bola hotová. Jedli, pili, hodovali - a pod strechou nocovali. Len vajce sa necítilo dobre.
Išlo vajce na vandrovku - Rozprávky Líšky a Vlka
Autorka Mária Čechovičová napísala túto populárnu rozprávku pre deti, aby propagovala dobro, priateľstvo a vzájomnú pomoc priateľov. V knižke sa dozviete o priateľstve vajíčka so zvieratkami, o kráse prírody, o poriadkumilovnosti, dobroprajnosti a o tom, že si treba pomáhať.
Táto rozprávka je skvelým nástrojom na učenie sa anglického jazyka. Rozprávku dopĺňa pestrý výber obrázkových cvičení. Deti si pri ich riešení precvičia nové slovíčka, jednoduché gramatické konštrukcie aj anglický pravopis. Pri počúvaní nahrávky na priloženom CD deti spoznajú hovorenú podobu angličtiny a opakovaním počutého si osvoja správnu anglickú výslovnosť.