Eucharistia úzko súvisí s kultom a so spiritualitou človeka. Posúva ho od sebectva k láske, aby tak ako Kristus - chlieb, každý sa stal chlebom pre druhého.
Hľadanie správneho miesta v živote
Človek necestuje len dopravnými prostriedkami a nehľadá si len umiestnenie v autobuse. Každý cestuje v rokoch, teda starne. A v tomto cestovaní časom si tiež hľadá umiestnenie: prácu, rodinu, vzťahy. Chce, aby život bol radostný, zmysluplný, nadšený a chutný. Správne umiestnenie seba v živote znamená posadiť sa na miesto radosti a šťastia.
Ježiš z Nazareta, keď chodil po tejto zemi, vedel si nájsť miesto v živote. Poznáme mnoho príbehov, keď uzdravil, vzkriesil z mŕtvych a chcel pomôcť človeku zorientovať sa pri hľadaní vhodného umiestnenia sa v živote. Nehľadal iba miesto pre svoj pohodlný život. Obetovaním sa, smrťou a zmŕtvychvstaním človeka oslobodil. Našiel si miesto v každom chráme, v každom svätostánku. V znaku chleba zostáva medzi nami. Jeho miesto je nielen tam, v nebi, ale aj tu, medzi nami pod spôsobom chleba a vína.
Eucharistia: Účasť na Kristovom tele a krvi
Ak je Kristus s nami a sprevádza nás na našej púti, k čomu nás chce priviesť? Tým, že ideme na sväté prijímanie a v znaku chleba a vína sa s ním stretávame, čím nás obdarúva?
Svätý Pavol napísal: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele?“
Excelentný výklad k týmto slovám napísal svätý Augustín v svojich Vyznaniach: „Jediac ten istý chlieb sa stávame tým, čo jeme. Tento chlieb je pokrmom silných. Bežné pokrmy sú menej silné ako človek, a toto je aj ich cieľ: asimiluje ich organizmus. Ale tento pokrm je viac ako človek, je silnejší ako človek. Jeho cieľ je opačný: človek je asimilovaný Kristom.“ Teda keď človek ide na sväté prijímanie, to nielen on prijíma Krista, ale aj Pán Ježiš prijíma jeho. On je silnejší ako človek, preto ho asimiluje, aby sa stával ním. Má účasť na Kristovom chlebe, je údom jeho tela vďaka tomu, že s ním komunikuje.
Eucharistické spoločenstvo znamená premenu nášho života. Kristus, ktorý nás prijíma do seba, uzdravuje naše zranené, sebecké ja, náš egoizmus.
Sociálny rozmer Eucharistie
Už Platón v 3. storočí pred Kristom napísal, že „veci kultu sa týkajú spoločenstva medzi Bohom a ľuďmi. Ide pritom o starostlivosť, o uzdravenie lásky“. Boh nie je od nás vzdialený, niekde v nedostupnom vesmíre. Príbytok si vybudoval medzi nami.
Okrem osobného a individuálneho má Eucharistia aj silný sociálny náboj. Stolovanie bolo vždy obrazom sociálneho systému doby. Za vrchstolom bolo miesto pre hlavu rodiny, potom pre manželku, hostí a na konci boli deti. Keď priniesli upečeného veľkonočného baránka, prvý dostal ten, kto sedel za vrchstolom, čiže otec rodiny. Lepšie kúsky ako prednú lopatku alebo zadné stehno zas dostával ten, kto bol na čestnom mieste.
Prečo kresťania pri omšovej Pánovej večeri nepoužívajú baránka? Prečo Ježiš vzal chlieb, a nie baránka? Lebo zrušil sociálny systém vtedajšej doby. Keď sa delí chlieb, z ktoréhokoľvek konca sa odlomí, každý dostane rovnako kvalitný kúsok. Neexistuje v chlebe lepšia a horšia časť. Keď koluje čaša vína, tiež každý si upije z toho istého. Toto je nový zákon, nové ustanovenie, ktoré robí Ježiš. Používa chlieb a stolovanie na vyjadrenie vzájomnej lásky a rovnosti.
Nový kult: Kult lásky a služby
Zároveň tým Ježiš zrušil dovtedajší náboženský kult. Náboženský kult je určitá procesia: cesta človeka smerom k Bohu. Napríklad v starovekom Ríme pripravili býka, ozdobili ho stužkami, viedli cez ulice, pri dverách chrámu odovzdali kňazom, ktorí ho obetovali. Nábožnosť sa tým skončila.
Keď bol svätý Pavol v Lystre a uzdravil chromého, poslucháči boli ním takí nadšení, že volali po lykaonsky: „Zostúpili k nám bohovia v ľudskej podobe. A kňaz Jupiterovho chrámu na predmestí priviedol k bráne býkov s vencami a chcel s ľuďmi obetovať“ (Sk 14, 11. 13). Apoštolovi Pavlovi chceli vzdať úctu ako Bohu.
Ježiš mal inú predstavu: Boží kult sa vykoná vtedy, keď si ľudia sadnú okolo stola, vezmú chlieb a víno, budú sa nad nimi modliť a podávať si navzájom. Budú sa dívať na druhého, na jeho starosti, bolesti i radosti, budú mať záujem o druhého človeka.
Niekto by mohol povedať: A kde je pri takom stolovaní Boh? Je v znaku chleba, ktorý sa láme a je v tvári blížneho. Ježiš povedal: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19).
Boh slúži nám
Naučili sme sa, že Bohu treba slúžiť. Lenže v Eucharistii Boh slúži nám, nie my jemu. Slúži tým, že nás posilňuje v schopnosti byť milujúcimi ľuďmi, v rozvíjaní ľudskosti.
Vytvorili sme systém. Lenže Eucharistia ukazuje niečo iné: Ježiš umyl apoštolom nohy, aby dal príklad, ako ho nasledovať a slúžiť druhému (porov. Jn 13, 1 - 17). Záležalo mu na tom, aby človek bol viac človekom, aby bol ľudskejší. A kedy sme ľudskejší? Keď sa vieme darovať, obetovať, poslúžiť. Tým sa výrazne posunul charakter kultu. Do jeho štruktúry patrí aj dogma o transsubstanciácii, premenení chleba na telo Kristovo. Ale ducha Eucharistie si osvojíme, keď ju budeme prijímať ako pokrm, silu, pre službu lásky bratom. Toto je najväčší význam svätého prijímania, vtedy Kristus žije v nás. Nejde teda len o úžas a adoráciu voči tomu, ako je chlieb premenený, ale ako som premenený ja, ako ma posúva od sebectva k láske.
Premena orientácie: Od zisku k službe
Hovorí sa vtip o bohatom arabskom šejkovi, ktorý ochorel a potreboval transfúziu krvi. Nik v okolí, okrem jedného Žida, takú krvnú skupinu nemal. Židovi sa ho uľútostilo a podstúpil transfúziu. Šejk mu z vďačnosti za uzdravenie daroval dom a auto. Prešiel rok a Arab znovu ochorel. Žid mu opäť daroval krv, ale za odmenu dostal len bonboniéru a fľašu vína. Nikomu z ľudí nie je cudzia orientácia na zisk. Ale potrebná je aj orientácia na láskavosť, milosrdenstvo, službu a obetu. Až potom je život v rovnováhe. V orientácii na zisk nikoho posilňovať netreba. V orientácii na službu a lásku je človek slabý.
Zmyslom sviatku Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi je ponuka zmeny orientácie tým, že budeme mať „kristovskú krv“. Ak niekto pekne tancuje alebo výborne hrá na klavíri, povieme: má to v krvi! Keď by sme mali povedať o Ježišovi z Nazareta čo „mal v krvi“, správna odpoveď by znela: dobrotu a lásku. Mal čas sadnúť si k ľuďom pri studni, porozprávať sa s nimi, venovať sa chorým, klásť na nich ruky, ísť k smútiacim, alebo rozmnožiť chlieb pre zástup a vzkriesiť mŕtvych.
Apoštoli o tom vydávajú svedectvo v jednotlivých príbehoch evanjelia, ktoré cez celý rok čítame. Láskavosť Ježiša z Nazareta, jeho dobrota, trpezlivosť s človekom, odpúšťanie hriešnikom, schopnosť ísť aj k mýtnikovi na hostinu, to všetko dokazuje, že k podstate jeho bytia patrí schopnosť milovať. Koncentrácia tejto lásky je v Eucharistii, v chlebe a vo víne, ktoré premenil na svoje telo a krv pri Poslednej večeri (porov. 1 Kor 11, 23 - 26).
Keď aj po dvetisíc rokoch prijímame Krista v znaku chleba a vína, prosíme: Pane, pomôž nám, aby sme mali dobro a lásku v krvi! Lebo veľmi dobre poznáme našu náturu: lenivosť, pohodlnosť, pýchu, namyslenosť, ziskuchtivosť, pomstychtivosť a všelijaké túžby, ktoré v nás kolujú. Pritom potrebujeme mať v krvi dobro a lásku.
Cesta do Emauz: Spoznanie v lámaní chleba
Ľuďom, ktorí nás obťažujú, zvykneme povedať: piješ mi krv, alebo prestaň mi piť krv! Svojimi nárokmi z nás vyciciavajú životné sily a oberajú nás o radosť i pokoj duše.
Tretiu veľkonočnú nedeľu máme ďalší pekný príbeh, ktorý nám otvára oči, aby sme jasne videli na ceste života, ktorá vedie do radosti. V ten deň išli dvaja z Ježišových učeníkov do dediny zvanej Emauzy, ako čítame na úvod a ako sa tak zhovárali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Dokonca aj dnes, kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene, aj tam, prichádza ten istý Kristus ako vtedy na ceste do Emauz.
Je zaujímavé, že Kristus sa svojim učeníkom necháva poznať postupne. Je to akási Božia taktika, On si nikdy nedáva načas. Oni si myslia, že vedia a že tento prišivší je jediný cudzinec, ktorý nevie, čo sa v Jeruzaleme stalo. Nakoniec je to práve tento cudzinec, kto veľmi dobre a naozaj vie, ako sa o Mesiášovi píše v Písme. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. … a vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. V tom sa im otvorili oči a spoznali ho…pripomína Vám to niečo?
Jedna scéna v záhrade v knihe Genezis je opísaná rovnako (Gn 3,7). Akurát menu je trochu iné.
Lámanie chleba v prvotnej Cirkvi
O živote apoštolov a prvých kresťanov po Pánovom nanebovstúpení dočítame sa v Skutkoch apoštolských. Po opise veľkého úspechu Petrovej kázne na prvé Turice život prvých kresťanov je takto charakterizovaný: „Zotrvávali v učení apoštolskom a v obcovaní, vlámaní chleba i na modlitbách. I prechádzala bojazlivosť na každého, tiež mnoho divov a zázrakov dialo sa skrze apoštolov v Jeruzaleme a bojazlivosť veľká bola u všetkých. Všetci veriaci držali sa pohromade a mali všetky veci spoločné. Statky a majetok hnuteľný predávali a rozdeľovali medzi všetkých, ako kto potreboval.“
Židia zvyčajne lámali chlieb na začiatku spoločných jedál. Význam tohto obradu spočíval pre nich v tom, že udržoval pocit bratskej spolupatričnosti medzi stolujúcimi. Evanjeliá nám dosvedčujú, že aj Ježiš mal tento zvyk. Ako otec, vodca novej rodiny, lámal chlieb pred zástupom, ktorý išiel za ním; ale zaiste tak robieval aj v užšej spoločnosti svojich učeníkov. V predvečer svojho umučenia pri poslednej večeri Ježiš tiež lámal chlieb, ale vtedy dal tomuto úkonu, ako sme to už uviedli, celkom zvláštny význam.
Z tohto vidieť, že biblický výraz „lámanie chleba“ je dvojznačný, môže označovať buď obyčajné jedlo alebo eucharistický obrad. Svätý Lukáš, pôvodca knihy Skutkov apoštolských, pri opise života prvých kresťanov, zachytáva to, čo ich zvlášť charakterizuje a odlišuje od iných. K ich charakteristickému životu pripisuje aj „lámanie chleba“. Tento by nebol nijako zvláštny, keby v pôvodcovej intencii mal vyjadriť iba všeobecný zvyk lámania a rozdávania chleba.
V eucharistickom smysle treba ponímať tenže výraz aj vo verši 46., aj keď všetci katolícki exegéti nie sú stúpencami tohto výkladu. Skutky apoštolské v úseku 20. 7-12 takto opisujú zastavenie sa svätého Pavla v Troade na ceste z Efeza do Jeruzalema: „Keď sme sa prví deň po sobote shromaždili na lámanie chleba, Pavol chcejúc nazajtra odísť, rozprával s nimi a pretiahol reč až do polnoci. Bolo mnoho svetiel vo vysokej sieni, kde sme boli shromaždeni. No istý mládenec, menom Eutyches, sedel na okne, a keďže Pavol dlho rozprával, pohrúžil sa do hlbokého spánku a spánkom premožený spadol s tretieho posschodia. Keď ho zdvihli, bol mŕtvy. Ale Pavol sostúpil k nemu, nahnul sa k nemu, sobral do svojho náručia a povedal: Nermúťte sa, lebo jeho duša je v ňom.“
Podľa uvedeného opisu schôdzka veriacich v priestrannej vysokej izbe bola v nedeľu. Dôležitosť tohto určenia možno pochopiť tým lepšie, keď uvážime, že svätý Pavol podľa prvého Listu Korinťanom predpisuje zbierky pre kresťanov v Jeruzaleme na nedeľu. Tento deň už v tom čase mal svoju zvláštnu dôležitosť a preto je pochopiteľné, že najmä schádzali sa veriaci na „lámanie chleba“. Svätý Pavol nielen mal na ňom účasť, ale mu aj predsedal.
Na konci knihy Skutkov apoštolských v hlave 27.-28. svätý Lukáš opisuje Pavlovu cestu do Ríma. Lodi, ktorou išli, hrozilo také nebezpečenstvo stroskotania, že cestujúci strácali nádej na záchranu. Svätý Pavol ich povzbudzoval a uistil, že ani jeden nezahynie. Keď už 14 dní nejedli, apoštol ich pobádal, aby nečakali lační, ale aby jedli. Toto „lámanie chleba“ je eucharistické? Z textu nemožno určiť. Súvis však nabáda vykladať, že tu nie je reč o eucharistickom lámaní chleba. Svätý Pavol je, aby svojím príkladom povzbudil cestujúcich k jedlu.
Konečne v Evanjeliu svätý Lukáš opisuje príhodu dvoch učeníkov, uberajúcich sa do Emauz. Pripomína, ako títo poznali Ježiša pri lámaní chleba. Tento text možno uviesť ako príklad, že Ježiš dal zvláštnejší náter častému spoločnému lámaniu chleba, ktoré konal v intímnejšom krúžku učeníkov a i pred širším zástupom. Podľa tohto aj dvaja učeníci poznali Ježiša práve pri lámaní chleba.
Táto skúposť dokumentov nám diktuje veľkú opatrnosť, aby sa nerobili náhle závery o eucharistii v prvotnej Cirkvi tak, ako to robia nezávislí kritici. Načim aj to uvážiť, že opisy poslednej večere nás nielen poučujú o jej pôvode a význame, ale dávajú možnosť poznať, ako sa slávila eucharistia v tom čase a v tom prostredí, v ktorom tieto opisy vznikli. Veď nemožno pochybovať o tom, že Ježišove slová a úkony boli vzorom a mali normatívny ráz pre tých, ktorí ich opisovali.
Zo stručnosti, akou svätý Lukáš v Skutkoch apoštolských opisuje eucharistický obrad, nemožno zatvárať, že jedinou súčiastkou bolo „lámanie chleba“ a že kalich nebol pokladaný za taký dôležitý, prípadne celkom chýbal. V opisoch poslednej večere všetci evanjelisti, teda i sv. Lukáš, spomínajú aj kalich. Ak teda „lámanie chleba“ v druhom Lukášovom diele chápeme v eucharistickom smysle, táto eucharistia nemohla byť odlišná od tej, ktorú opisuje v Evanjeliu. Aj iné úseky Nového zákona spomínajú oba podstatné prvky: chlieb a kalich.
Veľkonočný ráz poslednej večere vylučuje pochybnosť o obsahu kalicha, lebo veď aj najchudobnejší mal mať aspoň 4 poháre vína. Sám Ježiš spomína, že pred príchodom kráľovstva Božieho „nebude piť z plodu viničného“. No ak v niektorých skupinách, oddaných prehnanej askéze (ebioniti, marcioniti...), ukázali sa snahy vylúčiť víno z eucharistie, z toho nemožno zatvárať, ako to robí Harnack, že všeobecná Cirkev nejavila zpočiatku záujem o druhý podstatný prvok eucharistie, ktorý vraj vôbec nemusel byť alebo mohol byť indiferentne voda, víno.
Kritici, skúmajúc povahu eucharistie v prvotnej Cirkvi, kladú si otázku, či eucharistia bola spojená s jedlom, prípadne slávila sa cez jedlo. Tento vzťah eucharistie k takzv. agape je veľmi zložitý. Je isté, že zo začiatku apoštoli žili spoločne a spoločne jedli. Uviedli sme, ako svätý Lukáš opisuje život prvých kresťanov, pričom naznačuje, že veriaci prijímajú pokrm vesele a sprostotou srdca. Tak chápať treba tieto texty Skutkov apoštolských, že eucharistické lámanie chleba konalo sa cez jedlá? Nič v texte nedovoľuje tento výklad. Možno, že autor tuná naznačuje iba radostnú náladu nových stúpencov Kristových.
Skutky apoštolské spomínajú „spoločné jedlá“, no zdá sa, že ide tu iba o dobré skutky, konané pre vdovy. Ani z Listu svätého Júdu nijako nemožno zatvárať, žeby sa eucharistia slávila cez jedlo. Konečne najdôležitejší text 1 Kor, 11, 17-34 dosvedčuje, ako svätý Pavol energicky zakročuje proti tomu, že niektorí začínajú v spoločných zhromaždeniach jesť a piť, ako keby nemali dom nato. Preto svätý Pavol chce obnoviť čistotu eucharistických schôdzok a ako príklad uvádza, čo Pán konal v predvečer svojej smrti. Až dva razy pripomína svojim čitateľom, že Pán tak kázal obnovovať poslednú večeru; preto ak ich schôdzky majú im slúžiť na úžitok, a nie na záhubu, majú tak konať, ako kázal Pán. Keby svätý Pavol bol chcel, aby veriaci obnovovali aj jedlo, cez ktoré slávil Ježiš eucharistiu, bol by aj v tom ukázal vzor. No, rozkaz Pánov opakovať to, čo on konal, treba chápať výlučne o eucharistickej večeri. Treba teda chápať zvyk Koriňťanov ako novotu, a preto apoštol tak ostro reaguje.
No, nutká sa aj pozitívny záver. Eucharistia nemá sa sláviť cez hostiny (agape). Eucharistia javí sa najprv ako obrad bohatý na symbolizmus. Predstavuje mnohé dobrodenia, ktoré evanjelisti vyzdvihujú. Predstavuje novú úmluvu, uzavretú medzi Kristom a učeníkmi, ktorá nastupuje miesto starej; je novou Veľkou nocou, vznešenejšou od starej; pripomína hostinu mesiášsku, ktorá spojí všetkých veriacich s Kristom. Lámaním toho istého chleba označuje bratstvo všetkých prijímajúcich.
Eucharistia však nie len symbolizuje Kristovo telo a krv Kristovu, ale je obradom, kde sa skutočne podáva to, čo sa predstavuje. Aj z Evanjelií aj z Listov Pavlových eucharistický realizmus zračí sa celkom zrejme. Eucharistia je pokrm duchovný; v nej sa dáva za pokrm Kristus oslávený, duchovný, pneumatický. Ale tento Kristus je totožný s Kristom historickým, ktorý sa obetoval na Golgote. Telo obetované a krv vyliata orientujú myseľ k Ježišovej smrti na kríži, kde sa Ježiš obetoval za mnohých. Teraz však táto obeta, tento Kristus historický je v stave oslávenom, duchovnom. Tým je daná možnosť sviatostného jeho požívania.
Ale eucharistia je aj obeta novej ekonómie. To vysvitá z niektorých už spomenutých poznatkov: Eucharistia by nemohla predstavovať novú úmluvu, uzavretú v Ježišovej krvi, nemohla by symbolizovať jeho obetované telo a vyliatu krv, keby nebola obetným pokrmom. Podľa uvedeného výkladu úseku z Listu k Židom Eucharistia je nie len obetným jedlom, ale skutočnou súčasnou obetou. No aký je jej vzťah ku obete kríža, v čom táto eucharistická obeta pozostáva, to je mimo vývodov spisovateľov posvätných textov. Neskoršia bohoveda o Eucharistii však mohla sa pevne vybudovať na týchto základoch.
Načim uviesť ešte jednu pripomienku. Jednotlivé novozákonné texty eucharistické majú svoje osobitné zvláštnosti, ktoré celkom oprávnene možno vyzdvihnúť. No bolo by celkom nesprávne, keby sa z týchto zvláštností utvorili jednotlivé typy - pavlovský, jánovský, synoptický - a postavili sa proti sebe. Každý spisovateľ nemohol všetko povedať. A práve aj tieto zvláštnosti sú zárukou pre ich hodnovernosť.
Tento rozbor novozákonných textov eucharistických zatvárame slovami P. Lagrangea, OP. ktorý po celý svoj 80-ročný požehnaný a plodný život skláňal sa nad posvätnými textami biblickými a vhlboval sa do nich: „Majstrovské dielo, božská črta Eucharistie je v tom, že prekročila plnosťou daru odvážnu ambíciu túžob, ale v podobe delikátne duchovnej, ktorá odstraňuje všetky hrubé obrazy a dáva chápať, že ozajstné spojenie nezastavuje sa pri dožívaní. Vonkajší čin požívania dosiahne vždy skutočnosť tela Kristovho, ale veriaci iba vtedy sa ním naozaj živí, keď láska spôsobuje zblíženie nášho ducha s duchom Kristovým.“ Nechajme zlomyseľných kritikov prízvukovať sarkazmus „mágie“.
O EUCHARISTII TROCHU INAK
| Kontext | Symbolika |
|---|---|
| Posledná večera | Telo Kristovo, obeta, pamiatka |
| Sociálne stolovanie | Rovnosť, spoločenstvo, zdieľanie |
| Duchovná výživa | Chlieb života, Kristova prítomnosť |
| Kult lásky a služby | Premena, ľudskosť, zrušenie starých systémov |
Výraz "tento chlieb, ktorý lámem" má hlboké korene v kresťanskej tradícii a symbolike. Jeho význam presahuje jednoduchý akt jedenia a dotýka sa duchovných, sociálnych a kultúrnych aspektov života. V tomto článku sme preskúmali rôzne vrstvy významu tohto symbolického úkonu, od biblických odkazov až po jeho súčasné interpretácie.