Spoločné rodinné obedy a večere majú v slovenských rodinách dlhú tradíciu. Je to čas, kedy sa stretáva celá rodina, zdieľa zážitky a upevňuje vzájomné vzťahy. Kedysi býval nedeľný obed alfou a omegou. Rodina by sa mala aspoň raz za deň zísť pri spoločnom stole. Tam je príležitosť hovoriť o svojich potrebách či problémoch, tam je príležitosť usmiať sa na druhého, odpustiť i potešiť. Akokoľvek staromódne to vyzerá, funguje to dokonale. Za stolom sa jeden druhému viac otvoríme, prediskutujeme aj veci, ktoré sme si za týždeň nestihli povedať. U nás doma sme za stolom rozoberali všetko podstatné. Rodičia pustili k slovu aj nás, deti, a vždy dali priestor našim názorom. „Rodinná rada“, ktorá zasadala pri stole, riešila spoločne všetky dôležité otázky. Dnes sme všetci rozbehaní, aspoň na čas spoločného jedla sa všetko trochu spomalí. Je to hodnotný čas, ktorý stmeľuje vzťahy v rodine.
Stolovanie nie je iba prijímanie potravy; je to nástroj socializácie, identitotvorby a reprodukcie spoločenských noriem. Od rituálnych hostín kmeňových spoločenstiev cez dvorské etikety až po moderné reštauračné protokoly sa pri stole zrkadlí hierarchia, rodové roly, ekonomická moc aj estetika každodennosti. Archeologické nálezy dokazujú, že spoločné hodovanie existovalo už v paleolite - spoločné delenie koristi posilňovalo kohéziu skupiny. V neolite priniesli poľnohospodárstvo a sedentarizmus stabilitu zásob, vznikla sezónna hostina spojená s cyklami sejby a zberu.
História spoločného stolovania siaha hlboko do minulosti. Najstarší obraz hostiny nájdeme na pečatnom valčeku z doby kráľovnej Šub-ad 2600 pred Kristom. Hostia sedia na nízkych stoličkách obsluhovaní služobníkmi. Účastnila sa jej celá rodina, ak boli v dome hostia, nesmeli pri stole chýbať. Čas večere a nasýtenia sa sprevádzali rozhovory a rôzne zábavky, hádanky, hudba, tanec. Príslušníci rodiny jedávali na lehátkach v tvare podkovy. Stolujúci sa ľavým lakťom opierali o vankúše, pravá ruka ostávala voľná, hlava sa takmer dotýkala hrudi svojho suseda. Táto poloha dávala dobrú príležitosť k zdeleniu si dôverností, telesná prítomnosť iného člena rodiny vlastne podporovala súdržnosť a príbuzenský vzťah. Jedlo sa zo spoločných nádob holou rukou. Za prejav lásky, zdvorilosti a pozornosti sa považovalo ak zvlášť chutné sústo podal jeden člen rodiny druhému.
Súčasnosť: Ako sa mení význam spoločného obeda
Žijeme v uponáhľanej dobe, väčšina z nás sa ženie niekam do neznáma. Keď sa na konci zastaví a obzrie, zistí, že mu pretiekol cez prsty čas, ktorý sa už nevráti. Príslušníci vlastnej rodiny sa rozletia ako vrabce a záujem jeden o druhého je skôr výnimka ako pravidlo. Módnym trendom nie sú večere ala reklama omáčka od zaručeného výrobcu, ktorú všetci bezhlavo chvália, lebo majú zdegenerované chuťové poháriky a hlavným faktorom je prítomnosť chuťovo zvýrazňujúcich látok, ale princíp, kto si čo uchmatne to má. Príde syn, ukoristí klobásu, dcéra ryžovú pochúťku. Následne obaja vypadnú z domu, kde sa dokŕmia hot dogom, burgerom alebo inou tvrdšou drogou. Žena si dá bagetu či palacinku, muž siahne po slanine a včerajšom chlebe. Pekný večer je za nami, každý si robí to svoje a v konečnom dôsledku je rodina rozbitá ako lego po nájazde dvoch bratov, kedy chce každý z nich postaviť niečo iné.
Istá kniha hovorí o tom, aby človek neprechádzal do druhého dňa s bolesťami, nevyriešenými problémami, plný zášťi, s vlastnými v sebe dusenými starosťami. Niekedy stačí, aby sa o ne podelil s ostatnými. Aj keď sa tým situácia nemusí vyriešiť okamžite, pomoc a podpora rodiny dokáže zázraky. Navštívil som severskú krajinu. V podvečer mi počas prechádzky padol zrak na otvorené okno. Za stolom sedí otec, okolo asi všetci príslušníci rodiny. Smejú sa, jedia, rozprávajú. Pri pohľade z penziónu nechtiac nazriem ešte do štyroch takýchto domácností. Tak ako spokojne vyzerajú pri večeri, tak aj žijú. Láska a súdržnosť z rodín sa prelieva i von do bežného života. Pokoj z tejto krajiny priam vyžaruje. Ak by som parafrázoval slová našej hymny, zastavme sa ľudia, veď sa láska stracia ...
Rodinné rituály a tradície
V psychológii obrad predstavuje pravidelne sa opakujúce správanie jedinca alebo sociálnej skupiny podľa dopredu daných (dohodnutých) pravidiel. Rituálom môžu byť aj na pohľad obyčajné, každodenné činnosti, ako je ranné pitie kávy. Samozrejme, každá rodina má svoje vlastné rituály. Dá sa povedať, že je to akási jedinečná „poznávacia značka“, ktorá odhaľuje jej identitu. Podľa toho vieme povedať, čo máme radi, čo nás spája, a čo naopak nepovažujeme za významné. Aj náš všedný deň sprevádzajú rituály, ktoré sme si vytvorili, a pri ktorých si možno ani neuvedomujeme, že predstavujú akési oporné stĺpy nášho života. Môže to byť napríklad spoločné stolovanie pri raňajkách či večeri, spoločný odchod do práce.
Rodinné putá nespočívajú len v príbuzenskom vzťahu. Nevznikajú len tým, že spávame pod jednou strechou ani tým, že máme spoločné auto, kúpeľňu, kuchyňu, dom, záhradu či chalupu, o ktorú sa raz pri dedičskom konaní poškriepime do krvi. Rodinné putá vznikajú od malička stmeľovaním svojich príslušníkov. V dobrom či zlom. Otvorenosť, denná komunikácia, starosť jeden o druhého, prejavy obyčajnej lásky vo všedný deň, spoločné podieľanie sa na chodu rodiny - to je to, čo vytvára rodinné putá.
V minulosti sa varilo „na rýchlosť“. Pripravilo sa jednoduché jedlo, bleskovo sa najedlo a išlo sa na roľu zbierať zemiaky. Ja prežívam pri varení a pečení stav úplnej psychohygieny a relaxu. Navyše, spoločné stolovanie prináša aj ďalšie výhody: Zdravšie stravovacie návyky, Učí deti pestrejšie jesť, Teplo domova, Nenásilné lekcie etikety za stolom, Prevencia obezity, Posilňovač sebavedomia, Zlepšuje deťom komunikačné schopnosti.
Veľkonočné tradície a rodinné zvyky
Veľká noc, najvýznamnejší kresťanský sviatok, bola pre našich predkov nielen duchovným, ale aj spoločenským a kultúrnym vrcholom roka. Zvyky a tradície, ktoré sa s ňou spájali, mali hlboký význam a dodržiavali sa s veľkou úctou. V minulosti bol Veľký týždeň, teda týždeň pred Veľkou nocou, časom prísneho pôstu a zákazov. Napríklad na Veľký piatok sa nesmelo pracovať so zemou, rýľovať či okopávať, aby sa nepoškodila úroda. Zákaz práce sa týkal aj iných dní: na Kvetnú nedeľu napríklad nebolo dovolené piecť, pretože podľa povier by zapiekli kvety na stromoch. Zaujímavým zvykom bolo aj zákaz prania počas veľkonočných sviatkov, ktorý mal zabrániť „vypraniu“ šťastia a zdravia z domu. Pôst trval často až 40 dní pred Veľkou nocou, počas ktorých sa nekonzumovalo mäso a nekonali sa zábavy ani svadby. Ženy nosili tmavé oblečenie a pokrývky hlavy.
Na Slovensku bola Veľká noc vždy bohatá na tradície a zvyky, no postupom času sa z našich domácností vytratili, hoci jej symboly stále pretrvávajú. Vajíčka sú jednými z hlavných symbolov Veľkej noci a jari a nemali by chýbať na žiadnom veľkonočnom stole. Závisel od nich totiž ďalší život roľníkov. Tento týždeň postupným rozširovaním kresťanstva v našich končinách splynul so starými pohanskými zvykmi našich predkov.
Veľkonočný týždeň sa začína Kvetnou nedeľou, ktorá sa pôvodne volala nedeľa paliem, pretože nimi vítali Ježiša pri príchode do Jeruzalema. U nás sú to tzv. bahniatka, ktoré symbolizujú prvú jarnú zeleň. V minulosti ich ľudia, po príchode z kostola domov, zakladali za sväté obrazy, zrkadlá alebo nado dvere.
Podstatou Zeleného štvrtka je spomienka na pamiatku poslednej večere Ježiša so svojimi učeníkmi. Zelený štvrtok zväzuje zvony - utíchnu od tohto dňa až do veľkonočnej nedele. Počas troch dní, keď boli zvony zviazané, sa využívala mágia podobnosti - ľudia sadili hrach, mak a bôb, aby sa tiež dobre „zviazali“, aby dobre rástli. Jedlo bolo pôstne, symbolicky zelené - špenát, šťaveľ či žihľava mali ľuďom zabezpečiť zdravie po celý rok.
Veľký piatok je spojený so smrťou Ježiša Krista. Zároveň mal aj veľkú magickú moc. Rozšírené bolo ranné umývanie sa v tečúcej vode, čo sa považovalo za ochranu pred kožnými chorobami. Dievky mali mať hladkú tvár, sviežosť a krásu po celý rok. Veľký piatok bol tiež vhodný na štepenie stromčekov, inak platil nepísaný zákaz čokoľvek robiť na poli. Zem a pôda sa doslova nemohli hýbať, inak by to privolalo neúrodu. Nič sa ani nepožičiavalo. Požičaná vec sa mohla stať škodiacim nástrojom v rukách bosorky.
Biela sobota prináša svetlo - vzkriesenie. Po západe slnka sa zapaľoval posvätný oheň (tzv. pálenie Judáša). Ráno a predpoludnie sa využívali na domáce práce - chlapci dokončovali korbáče a dievčatá kraslice. Mäso sa mohlo jesť až po návrate zo slávnosti Vzkriesenia. Na stole nesmeli chýbať vajíčka - symbol nového života a plodnosti. Vajíčko gazda rozdelil medzi všetkých, aby rodina ostala súdržná. Jedli sa klobásky, údené mäso, huspenina, chlieb a koláče.
Pre kresťanov je najväčší sviatok v roku veľkonočná nedeľa - zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Ústredným bodom veľkonočnej nedele je slávnostná „veľká“ svätá omša. Gazdiné prinášali do kostola na posvätenie chlieb, šunku, klobásy, maslo, tvaroh, vajíčka, soľ, chren, koláče alebo veľkonočné obradové pečivá, fľašu vína či pálenky. Posvätenému jedlu sa pripisovali magické vlastnosti, preto sa z neho dávalo aj dobytku, aby sa mu dobre darilo po celý rok. Obed bol sýty.
Potom nasledoval veľkonočný pondelok, čo už pre mnohých znamenalo zábavu. Chlapci chodili šibať a polievať dievčatá. Voda mala ozdravujúcu a očistnú silu. V predkresťanskom období sa oblievaním dievčat a žien mala na ne preniesť práve táto sila. Ak mal mládenec s dievčinou vážnu známosť, prišiel sám. Rodiny, kde mali dievky na vydaj, dávali šibačom aj peniaze, aby mali za čo večer zorganizovať zábavu. Dievčatám je stále menej a menej príjemné oblievanie a novodobým veľkonočným zvykom sa stal „útek“ alebo „skrývačka“. Veľkonočné sviatky si väčšinou ľudia spájajú so sviatočnými dňami voľna, stretnutiami rodiny a priateľov, oddychom a plnými stolmi dobrôt, či kontrolou záhradiek a chát po zimných mesiacoch. Avšak symbolika v nás stále ostala. Nech budete prežívať veľkonočné sviatky akokoľvek, prajme si v tomto období hlavne zdravie.
Tradičné jedlo bolo jahniatko, ktoré sa však v druhej polovici 20. storočia takmer úplne prestalo používať. Najznámejšia tradícia - oblievačka a šibačka. Pôvodne symbolické šibanie prútmi malo zabezpečiť zdravie, krásu a pracovitosť dievčat.
Ako sa menili tradície Veľkej noci
Veľká noc kedysi znamenala pre našich predkov čas hlbokého duchovného prežívania, prísneho pôstu, rešpektovania zákazov práce a množstva symbolických rituálov, ktoré mali zaistiť zdravie, úrodu a rodinnú pohodu. Mnohé z týchto tradícií sa zachovali dodnes, hoci v pozmenenej forme, a niektoré už pomaly upadajú do zabudnutia.
- Kedysi: Veľká noc bola nielen kresťanským sviatkom zmŕtvychvstania Ježiša Krista, ale aj časom hlbokého pôstu, očisty tela i duše a stíšenia. Predchádzal jej 40-dňový pôst, počas ktorého sa striktne vyhýbali mastným jedlám, zábavám a niektoré dni aj práci. Sviatky mali silný duchovný a magický rozmer, spájaný s očistou, obnovou života a ochranou úrody a zdravia.
- Dnes: Veľká noc sa vníma najmä ako čas voľna, oddychu a rodinných stretnutí.
- Kedysi: Platili prísne zákazy práce v určitých dňoch Veľkého týždňa - napríklad na Veľký piatok sa nesmelo pracovať so zemou, piecť ani variť, aby sa nepoškodila úroda a neznečistila svätosť dňa. Zákaz prania počas veľkonočných sviatkov bol bežný, aby sa „nevypralo“ šťastie z domu.
- Dnes: Tieto pravidlá sa takmer nedodržiavajú.
- Kedysi: Zvyky ako šibačka a oblievačka boli spojené s magickým významom - šibanie prútmi malo zabezpečiť zdravie, krásu a plodnosť, oblievanie vodou symbolizovalo očistu a obnovu života. Ďalšie zvyky zahŕňali vynášanie Moreny (symbol zimy), nosenie farebných šatiek podľa dní, posväcovanie jedla či špecifické prípravy jedál na Bielej sobote.
- Dnes: Tieto tradície sa zachovali, ale často stratili svoj pôvodný význam a sú vnímané skôr ako folklór alebo zábava.
- Kedysi: Počas pôstu sa konzumovalo málo alebo žiadne mäso, a po ňom sa na Veľkonočnú nedeľu pripravovali bohaté jedlá - pečené jahňacie mäso, údeniny, veľkonočný chlieb, mazance, ktoré mali zabezpečiť hojnosť a zdravie na celý rok.
- Dnes: Veľkonočné stoly sú stále bohaté, ale tradičné jedlá sa často menia alebo nahrádzajú modernými variantmi, napríklad sladkými baránkami namiesto jahniatka.
- Kedysi: Oslavy Veľkej noci boli úzko späté s prírodou, jej cyklami a magickými rituálmi, ktoré mali zabezpečiť ochranu ľudí, zvierat i úrody.
Varená šunka, veľkonočný mazanec či syrek. Počas Bielej soboty sa tradične pletú korbáče či vyrábajú a zdobia kraslice. Veru tak! Sobota pred Veľkonočnou nedeľou je takým malým sviatkom dobrého jedla. Či si kúpite kúsok údenej krkovičky alebo stehna, určite si dajte tú námahu a ešte ju uvarte alebo upečte. Šunku varí na Veľkú Noc snáď každý...
Keď je reč o šaláte, môžete si pripraviť ten klasický s majonézou. Jednoducho uvarte zemiaky v šupke. Očistite ich a pokrájajte alebo pretlačte do misky. Vymiešajte si kyslý nálev z vody (3dcl), octu (2PL), oleja (2PL), cukru (2PL) a horčice (2PL). Do vriaceho nálevu dajte na minútku variť najemno nasekanú cibuľku, odstavte, vyberte bobkový list, nové korenie a dochuťte nálev soľou a korením.
Jednoducho uvarte zemiaky v šupke. Očistite ich a pokrájajte alebo pretlačte do misky. Vymiešajte si kyslý nálev z vody (3dcl), octu (2PL), oleja (2PL), cukru (2PL) a horčice (2PL). Do vriaceho nálevu dajte na minútku variť najemno nasekanú cibuľku, odstavte, vyberte bobkový list, nové korenie a dochuťte nálev soľou a korením.
Akási slaná žemľovka sa tradične pripravuje z vareného údeného, vajíčok a v mlieku namočeného staršieho pečiva. Milujeme túto plnku...
Guľaté hrudky maslovej farby sú snáď jednou z najtradičnejších súčastí veľkonočnej tabule. Veľkonočná hrudka sa pripravuje zahrievaním mlieka a vajíčok. K vajíčkam a mlieku môžete pridať nasekané bylinky, zeleninu, údeninu alebo napríklad aj hrozienka.
I keď poctivá dávka masla smeruje už do samotného cesta, aj samotný koláčik sa bohato natiera maslom a medom.
K už menej tradičným alebo lepšie povedané modernejším veľkonočným klasikám patrí pečenie baránka, orechového či makového venca či kysnutej bábovky a príprava špenátových, vaječných či syrových rolád.
Na stole nesmela chýbať syr, šunka a pečivo. Určite nám však na stole nechýbajú klasické jedlá ako je šunka, syr, hrudka a klobásy. V nedeľu ráno chodím s mamkou svätiť jedlo a po príchode domov ho papáme. Počas dňa ešte ideme na liturgiu a nedeľu väčšinou venujeme rodine. V sobotu chystáme ďalšie jedlá, hrudku, vajíčka, šunku... a skladáme košík, ktorý potom v nedeľu dávame v kostole posvätiť. Ukladáme tam zo všetkého - paschu, šunku, klobásu, slaninu, hrudku, maslo, soľ, vajíčka, jablko i sviečku a prikrývame vyšívaným obrusom.
Repu, vajíčka postrúhame na väčšom strúhadle, pridáme šunkovú salámu pokrájanú na rezance, kyslú smotanu, majonézu, soľ a čierne korenie. Zmiešame a podľa chuti dochutíme.
Oddelíme z vajíčka bielky a žĺtky. Žĺtky vyšľaháme do peny. Z bielok vyšľaháme tuhý sneh. Do vymiešaných žĺtok pridáme gaštanové pyré, dobre vymiešame a pridáme vyšľahaný sneh z bielkov. Vymastíme si bábovkovú formu, nalejeme cesto.
Vždy sa u nás na stole nájde veľkonočná baba, je to niečo ako plnka, ktorou sa plní kurča, ale trochu iné. Určite dobrý koláč a zákusok nesmie tiež na stole chýbať, najradšej mám rakvičky, ktoré sa moja mama kvôli mne naučila piecť. No a aby som nezabudla, samozrejme „čudo”, čo je niečo ako študentská pečať, ale domáca.
Robíme všetko preto, aby sme vypadli z domu Na Veľkú noc chodievame z domu preč, robíme všetko preto, aby sme ju trávili mimo Slovenska. Tie sviatky ma nijako neoslovujú, neupútavajú, takže ich berieme ako voľné dni, počas ktorých si chceme všetci oddýchnuť. Syn je už veľký, tradícia šibania mu nechýba. Najčastejšie chodievame do Chorvátska, každý rok inde - boli sme napríklad v Záhrebe, v Zadare... Tento rok sme si vybrali Plitvické jazerá. Tam trávime dni ako na dovolenke - chodievame na prechádzky, výlety a tak. Nič špeciálne nevarím ani nepečiem, jediný symbol Veľkej noci v našej domácnosti je výzdoba na dverách.
Kým bol syn malý, tak som varievala údené mäso a robila chlebíčky, teraz nič.
Kvietky nechávam vonku, nech rastú, ale venček na dverách nesmie chýbať.
Spomienky na Veľkú noc mám pekné, vždy sme sa so sestrou snažili mame pomôcť nachystať niečo dobré pod zub šibačom, varené farbené vajíčka s voskom, chlebíčky a podobne. Šibačov sme nedočkavo čakali vrazené v oknách. Keď sme zbadali spolužiakov, tak sme vyskakovali a pišťali, že ich nepustíme dovnútra, ale vždy sme povolili. Vyšibali nás, odovzdali sme proviant za šibanie, občas sme si posedeli, porozprávali sa a čakali na ďalších šibačov. Ako sme rástli, aj časy sa menili, dospievali sme a už to bolo úplne o inom ako len odovzdanie maľovaného vareného vajíčka a ponúknutie zákuskom.
Naše zvyky pred veľkou nocou? Na Veľký piatok sa u nás drží pôst bez mäsa a na obed sa robievajú šúlané slíže (rezance). Vraví sa, že aké sa gazdinej podaria veľké, také budú veľké klasy obilia, taká veľká bude úroda.
Čo sa týka ozdôb, ja na také veci vôbec nie som. Doteraz sme Veľkú noc príliš neriešili, ale vždy sme si našli čas ísť zájsť na návštevu k mojej mame, tete a k svokrovcom. Odkedy sme sa presťahovali do domu, máme takú tradíciu s našimi kmotrovcami a krstňaťom, že každý rok prídu k nám a vždy veľkonočný víkend trávime spolu prechádzkami alebo uskutočníme spoločný výlet niekam po okolí. No teraz, keď už máme malého drobca, budeme sa snažiť pochodiť s ním celú rodinu, ale víkend si vždy necháme pre spoločnosť kmotrovcov a krstňa.
V tejto peci pečú Pirnikovci paschu pre susedov a priateľov.
Foto: Oksana Pirniková Posledný týždeň pred Veľkou nocou sa upratuje, všetko čistí - skrine, koberce, okná a - stará pec, v ktorej každoročne pečieme paschu. Robíme ju pre susedov a priateľov, z piatich kíl múky a piatich litrov mlieka, v starej veľkej peci, ktorú vždy raz ročne pri tejto príležitosti využívame. Pečie sa vždy v piatok, asi 13-až 15 kusov z toho vyjde. V sobotu chystáme ďalšie jedlá, hrudku, vajíčka, šunku... a skladáme košík, ktorý potom v nedeľu dávame v kostole posvätiť. Ukladáme tam zo všetkého - paschu, šunku, klobásu, slaninu, hrudku, maslo, soľ, vajíčka, jablko i sviečku a prikrývame vyšívaným obrusom. V noci zo soboty na nedeľu ide ešte manžel i s ďalšími mužmi roznášať Blahodatný oheň a v nedeľu už sú tu sviatky. U nás sa v kostole svätí o pol desiatej a celé to trvá asi do dvanástej, takže v podstate paschu obedujeme. Potom trávime čas rodina spolu, buď si čítame, najčastejšie nábožnú literatúru, a ak je pekne, tak, samozrejme, ideme von, do lesa. Chlapci sa už ale tešia na pondelok, to je ich deň! Hneď ráno ma pooblievajú, najmä starší syn má ohromnú radosť, že je prvý, ešte v posteli, potom ideme do kostola, a potom už manžel ide po oblievačke so synmi hore dedinou (Oksana žije v časti Medzilaboriec Vydraň, pozn. red.), po susedoch... Ja si ľahnem odpočívať, ale samozrejme, tiež chodia kupači - deti zo susedstva i dospelí... Osobne mám tie sviatky rada, najmä pre ten pokoj, uvedomenie si, že prišlo niečo krásne, naše vykúpenie... A oblievačka? To je predsa zábava, to k tomu patrí. U nás sa ešte zvykne v utorok oblievať naopak - dievčatá chlapcov.
Postup: Z dvoch litrov mlieka, droždia a cukru urobíme kvások. Roztopíme maslo, preosejeme múku a všetko spolu zmiešame. Do cesta pridávame aj zvyšok mlieka, jedno celé vajíčko a sneh zo štyroch vyšľahaných bielkov. Pridáme soľ a hrozienka, podľa chuti. Cesto sa miesi hodinu, potom sa nechá asi 50 minút kysnúť.
Oksana Pirniková, Medzilaborce
Ingrid s manželom Ľubomírom.
Foto: archív Ingrid Zriniovej Kostol, návšteva rodiny, varenie i pečenie. Tradične na Zelený štvrtok varím špenát s varenými zemiakmi a vareným vajíčkom. Deti i my dospelí ho milujeme, a tak zvyčajne ho máme ešte aj na druhý deň, kedy je Veľký piatok. Na Veľký piatok chodíme všetci do kostola na bohoslužby, keďže sme evanjelici a tento deň sa považuje za najvýznamnejší sviatok v našej cirkvi. Dcéra Adriana hrá pravidelne v kostole na organe.
Foto: archív Ingrid Zriniovej Už od štvrtka začíname s prípravou pohostenia na veľkonočné sviatky. S prípravou potom pokračujeme aj na Bielu sobotu, aby bolo všetko čerstvé. Tak, ako sa mení svet a deti rástli, menili sa i naše stravovacie zvyky. Teraz už toľko nepečiem, ale klasická bábovka a rezy podľa momentálnej nálady zostávajú. K tomu pribudla bábovka z gaštanového pyré, keďže dcéra je celiatička. Vždy som pripravovala aj klasický parížsky šalát, no i ten sme obmenili za zdravšiu verziu s červenou repou. Nechýbajú tradičné chlebíčky s nátierkou a obložená misa s údeninami a syrom. Nuž a čo by sme boli za Skaličania, ak by nám na stole chýbal tradičný skalický trdelník.
Ingrid Zriniová, Skalica
Rodinné rituály sú najdôležitejšie vtedy, keď sa objavia konflikty alebo rozdielnosti. Život nie je ideálny; stáva sa, že sa niekedy cítime zranený reakciou partnera, ktorú nevieme pochopiť, alebo máme rozličný názor na záležitosť, ktorú považujeme za dôležitú. Keď sa objaví konflikt, spoločné rituály slúžia ako záchranná sieť. Vedomie, že prvú nedeľu máme ako celá rodina spoločný obed, každý piatok je filmový večer alebo zajtra ráno raňajkujeme spolu, je tichý sľub, že Naše puto je väčšie ako náš momentálny spor.
Rituály sa menia podľa veku detí, ale ich funkcia - udržiavať puto a prenášať hodnoty - zostáva konštantná. Počas celého nášho života si vytvárame nové a snažíme sa udržiavať staré zvyklosti našej rodiny, ktoré nás spájajú. Ako deti rastú a odchádzajú žiť svoj vlastný autentický život, aj naše zvyky sa upravujú, menia, alebo vytvárajú sa nové.
Hoci sú naše dve dospelé deti už samostatné a majú svoje vlastné životy, rodičovská láska, a predovšetkým potreba byť spolu, nekončí. Práve preto je našou neochvejnou tradíciou spoločný obed každú prvú nedeľu v mesiaci. Tento pre nás pomerne nový rituál slúži ako silný symbol otvorenej náruče a otvoreného domova. Deti tento zvyk berú už úplne automaticky, a v tom spočíva jeho obrovská emocionálna hodnota. Tento čas je o kvalite, nie kvantite - spoločný obed, poobedná káva a niečo sladké.
S deťmi, ktoré sú ešte pod našou strechou, máme zavedený veľmi obľúbený rituál piatkového filmového večera, ktorý slúži ako dôležitá lekcia tolerancie a rešpektu. Pravidelný zvyk má jednoduché, ale hlboké pravidlo: výber filmu sa rotuje a nikto nesmie komentovať voľbu druhého. Tak sa striedajú žánre od dcérkiných animovaných rozprávok, synovej vojnovnej tematiky, cez mužove sci-fi až po moju romantiku či komédiu. Pred filmom si pripravíme stôl plný dobrôt a vládne u nás totálny veget. Táto rituálna dohoda je v skutočnosti tréningom prispôsobivosti v praxi; deti sa učia, že záujmy ostatných sú rovnako dôležité ako ich vlastné. Filmový žáner je nepodstatný - dôležitá je ochota zdieľať radosť a vedomie, že spoločná prítomnosť je cennejšia než individuálny zážitok. A ak nás náhodou film nebaví?
Najhlbšiu hodnotu majú rituály v tom, že potvrdzujú úspešný prenos hodnôt. Moje deti pre nás predstavujú tú najväčšiu hodnotu. Sme im stále k dispozícii a ochotní ich podporiť. Úspechy detí sú našimi víťazstvami, pretože náš život sa posunul do inej dimenzie a už nie sme v období, kedy by sme si potrebovali dokazovať vlastnú dôležitosť. S hrdosťou vidíme, že naše deti sú omnoho lepšie a odvážnejšie, ako sme boli my a to najmä vzhľadom k obdobiu v ktorom sme žili ako deti. Rituály (ako aj neustála dostupnosť a ochota pomôcť) potvrdzujú, že toto láskavé a nebojácne dedičstvo sa úspešne prenieslo.
Sme rodina, ktorá má veľmi blízky vzťah k prírode. Nielen že rešpektujeme jej zákony, nehnevá nás z. Naše rodinné rituály sú hlboko zakorenené v láske k prírode a aktívnemu životu, čo sa stáva kľúčovou súčasťou nášho dedičstva. Ako sa príroda zobúdza na jar, tak aj my od skorej jari hľadáme rôzne možnosti ako dary prírody zúžitkovať pre našu potrebu. Za najdôležitejší rozmer týchto rituálov považujeme zber prírodných plodov: zbieranie byliniek, lesných jahôd a malín, z ktorých si následne spoločne vyrábame domáce sirupy, džemy a iné produkty. Keď príde jeseň, na dennom poriadku je zber hríbov a ich spracovanie na zimu. Naša povestná vianočná kapustnica by nemohla byť navarená z iných ako vlastnoručne nazbieraných a nasušených hríbov. Táto prax je priamou lekciou nezávislosti a hlbokej úcty k darom prírody. Učíme tak deti nielen vážiť si suroviny a neplytvať, ale aj to, že jedlo a zdravie sú výsledkom nášho úsilia, nie len tovaru z obchodu. Rovnaký význam má aj náš kváskový chlieb, ktorý pečieme už viac ako šesť rokov - je to symbol trpezlivosti, vedomého života a hmatateľnej kvality domova, ktorú si nevieme vynahradiť iným spôsobom. Keďže sa snažíme žiť zdravo a ku zdravému spôsobu života patrí aj pohyb, počas teplejších mesiacov jari a leta je bežné, že sa vydávame na bicykle, pričom preferujeme poľné cesty a trasy vedúce cez tichú prírodu, ďaleko od ruchu mesta. V zime nás zase pravidelne volajú kopce na skialp, lyžovanie, lebo jednoducho prechádzky na čerstvom vzduchu.
Jedlo je u nás neoddeliteľne spojené so spomienkami a etickými hodnotami. V našej kuchyni žije množstvo rodinných receptov, ktoré pre nás majú veľmi hlboký význam. Nevieme si predstaviť, že po náročnom týždni by sme vynechali spoločné raňajky, obedy a večere cez sobotu a nedeľu, pričom v nedeľu mámevždy "Dedovu špecialitu". Môj otec bol nielen skvelý a láskavý človek, ale aj majster v umení improvizácie a vynachádzavosti. Dokázal sa vynájsť v každej situácii a niekedy nám navaril doslova z ničoho jedlo, ktoré vo mne dodnes vyvoláva nostalgické teplo a úsmev. Tento recept, odovzdaný po otcovi, je pre nás viac ako len pokrm; slúži ako silné posolstvo, že si vážime každú surovinu.
Spojenie Základu: Na panvicu nalejte olivový olej. Pridajte nadrobno nakrájané zvyšky údenín (alebo mäsa) a cibuľu. Letná Verzia: Ak je sezóna, pridajte aj čerstvú nakrájanú papriku. Korenie a Prepojenie: Keď je zmes riadne opražená a vidíte, že všetky chute sa spojili, pridajte horčicu a kečup. Dôkladne premiešajte. Príprava Vajíčok: Vajíčka rozbite do misky (alebo ak ste v lenivej nálade, tak do šálky!) a prešľahajte žĺtka s bielkami len vidličkou. Finálny Dotyk a Čakanie: Zmes rozmiestnite rovnomerne po celej panvici. Znížte teplotu na mierny ohrev (stupeň 3 - 4). Vajíčkami prikryte celú zmes. Nechajte na miernom ohni, kým vajíčka nestuhnú. Najlepšie chutí s čerstvým kváskovým chlebom alebo pečivom, ideálne v nedeľu, keď sa pri stole zíde celá rodina a spomína sa na tých, ktorí naučili vážiť si jedlo.
V predvianočnom období prechádzajú naše zvyky do fázy hlbokej symboliky a tvorivého rituálu. Je pre nás neprijateľné koláče a oblátky kupovať - všetky vianočné dobroty si pečieme doma, čím sa opäť zdôrazňuje hodnota vlastnej tvorby a úsilia. Jedným z najobľúbenejších zvykov je pečenie oblátok. Ak sa náhodou nejaká oblátka pokazí, hneď sa maškrtí, čím sa predlžuje radosť z očakávania Štedrého večera. Najjedinečnejší moment však nastáva, keď sa z častí cesta, ktoré odpadnú, vytvorí fľakatá, hrubšia oblátka, ktorá pri pečení pod tlakom prístroja "plače a kvíli" - my jej hovoríme "Plačúce mŕtve duše". Tento zvyk je krásnym a vtipným prepojením s folklórom a zároveň ľahkým, láskavým pripomenutím si spomienok na tých, ktorí už s nami nie sú. Súčasťou tohto rituálu sú aj naše medovníčky, ktoré sú vďaka presnému pomeru surovín mäkké od začiatku a nestvrdnú.
Vymiesenie Základu: Všetky suché ingrediencie (múku, cukor, sódu bikarbónu/kypriaci prášok, korenie) zmiešajte. Pridajte maslo, med a vajcia. Rituál Odpočinku (24 Hodín): Hotovú zmes vložte do mikroténového vrecka alebo potravinovej fólie a dajte na 24 hodín do chladničky. Vianočná Tvorba: Cesto vyvaľkajte na hrúbku približne 5 mm a vykrajujte obľúbené tvary. Finálny Lesk: Ihneď po vytiahnutí z rúry, kým sú medovníčky ešte horúce, ich potrite rozšľahaným vajíčkom. Medovníčky nepotrebujú "čas na zmäknutie". Hneď po vychladnutí ich uložte do špeciálnej vianočnej nádoby, ktorá sa tak stáva súčasťou rodinného rituálu očakávania. Doma sme napríklad našli uskladnené medovníčky v jednej malej nádobe, ktorú sme pôvodne chceli darovať a mali aj dva roky.
Láska nášho domova nie je sebecká; šíri sa aj na našich priateľov. Máme priateľov s ktorými sa často stretávame aj počas roka a vždy si máme čo povedať. Naše rodinné rituály neostávajú len v kruhu rodiny, ale prirodzene sa rozširujú do komunity. Je to z našej strany zároveň vyjadrenie vďaky ľuďom, ktorých práca je veľmi ťažká a náročná a plná obetovania svojho času a oddychu. Sú to ľudia, ktorí chovajú ovce a ich život sa točí výlučne okolo tohto dnes už vzácneho poslania. Už nepovažujeme za samozrejmosť to, že na našom stole nechýba fantastická čerstvá a pravá ovčia bryndza, žinčica, alebo ovčí syr. Je to výsledok vytrvalej a obetavej práce ľudí, ktorí sú ochotní sa obetovať a našli v tejto práci záľubu a zmysel. Stretávanie sa s priateľmi rôzneho veku môže byť veľmi užitočné. K našim blízkym priateľom patria aj ľudia vo veku našich rodičov. Naozaj sa oplatí sedieť ticho a počúvať ich životné múdrosti, ktoré nepochádzajú z kníh, ale skutočných životných udalostí. Je úžasné, že aj napriek svojmu veku sú ochotní učiť sa nové veci, napríklad ako je ovládanie moderných prístrojov. Majú však hlboko zakorenené rodinné zvyklosti a rituály, ktoré sú veľmi zaujímavé a zároveň inšpirujúce.
V krásnom prostredí výnimočne vyzdobeného vianočného domu si doprajeme dobrý vianočný punč, horúcu čokoládu, ktorá je najlepšia na svete, zákusok, či kávu. Je to úžasná chvíľa, kedy cítime spolupatričnosť a vzájomnú lásku a úctu voči sebe. Je to veľmi obohacujúce byť s manželmi, ktorý sú spolu viac ako 50 rokov a stále cítiť ich vzájomnú súdržnosť a lásku. Vianočný dom v Batizovciach. Spoločné obdivovanie výzdoby, nákup ozdôb a vychutnávanie najlepšej horúcej čokolády. Skutočné rodinné dedičstvo nie je ukryté v materiálnych statkoch, ale v neviditeľných nitiach, ktoré tkáme každým jedným spoločným rituálom. Keď dnes pečiete tie povestné mäkké medovníčky alebo rozprávate deťom príbehy o ich predkoch, nerobíte to len pre prítomný okamih. Budujete kotvu, o ktorú sa vaši blízki budú môcť oprieť v časoch neistoty aj o desiatky rokov. Tradície a zvyky sú živým organizmom - nemusia byť dokonalé, musia byť autentické. Práve v tej nedokonalosti, v spoločnom smiechu nad pripáleným koláčom alebo v dojatí pri spievaní kolied, sa skrýva sila rodinnej identity. Uvedomme si, že sme mostom medzi minulosťou a budúcnosťou. To, čo dnes s láskou zasejete do srdca svojej rodiny, vykvitne ako pocit bezpečia a hlubokej spolupatričnosti v generáciách, ktoré prídu po nás. Vianočné dedičstvo je totiž ten najvzácnejší dar, ktorý sa nedá kúpiť, ale len prežiť a s láskou odovzdať ďalej. A čo vy? Máte vo svojej rodine rituál, ktorý sa odovzdáva už generácie a bez ktorého by vaše Vianoce jednoducho neboli tými pravými? Alebo možno práve tento rok zakladáte úplne novú tradíciu, ktorá raz bude vaším vzácnym dedičstvom?
Zdobenie vajíčok, slávnostné raňajky, niekde bohoslužba, inde len výlet... Mám rada ten pokoj, prišlo niečo krásne... Veľkonočné tradície u nás dodržiavame a tešíme sa z nich. Slávime pravoslávne sviatky, čiže Veľká noc u nás bude až budúci týždeň. Zvyčajne sa na ne pripravujeme 40-dňovým pôstom, kedy nejeme mäso, tento rok je však situácia iná, máme u nás rodinu z Ukrajiny, takže sa stravujeme ako zvyčajne, vrátane mäsa. No snažíme sa robiť dobré skutky, odpúšťať ostatným, ideme na spoveď...
