Francúzske komédie: Cesta od klasiky k moderným hitom

Francúzsko bolo, je a asi aj navždy bude krajinou, v ktorej sa rodia dobré filmové komédie. Nečudo, krajina galského kohúta má vo svojom strede hercov, ktorí aj dnes dokážu vyčariť úsmevy na tvárach miliónov divákov. Vybrať tie najlepšie komédie z krajiny galského kohúta sa zdá byť náročným orieškom nielen kvôli veľkému množstvu skutočne dobrých filmov, ale aj kvôli existencii filmového vkusu.

Rozhodli sme sa preto vybrať to najlepšie, najzaujímavejšie alebo najvhodnejšie, čo sa urodilo v konkrétnom desaťročí, teda akési filmové vrcholy, aby si tým na svoje prišli milovníci ako starších, tak i tých novších komédií.

Prvé filmové obdobie a osobnosť Jacquesa Tatiho

Prvé filmové obdobie končí rokom 1959 a predznamenáva neskorší veľký nástup legendárneho Louisa de Funèsa. Francúzska komédia však ani dovtedy nespala a jeho najväčšou osobnosťou bol asi Jacques Tati. Ten vytvoril vo viacerých filmoch komický charakter Pána Hulota, dobrosrdečného, no zároveň trochu nešikovného chlapíka.

Vo filme Prázdniny pána Hulota (1953) sa hlavný hrdina vyberie na dovolenku a ako môžete asi očakávať, od obyčajnej dovolenky to bude mať ďaleko. Pán Hulot spôsobí zopár nehôd, vďaka ktorým v prímorskom mestečku zanechá svoju nezmazateľnú stopu.

Pokiaľ by ste hľadali niečo „akčnejšie“, tak rokmi preverenou voľbou je Fanfán Tulipán (1952), v ktorom sa po boku legendárneho Gérarda Philipeho, ktorý len o sedem rokov na to zomrel, objavila nestarnúca Gina Lollobrigida.

60. roky: Éra Louisa de Funèsa

Nasledujúce desaťročie bolo viac či menej v réžií Louisa De Funèsa, no zabúdať nemôžeme ani na komické postavy, ktoré stvárnili Bourvil, Jean Gabin, Jean Marais a mnohí ďalší. To najlepšie, čo v tomto desaťročí vzniklo, je takmer úplne späté s pôsobením týchto legendárnych hercov.

Jedným z najzaujímavejších počinov v tomto desaťročí (pokiaľ si odmyslíme série o Žandárovi zo Saint Tropez a Fantomasovi) je vojnová komédia s názvom Veľký flám (1966), v ktorej sa britskí letci snažia utiecť z nacistami okupovaného Paríža.

Skupine záchrancov velí, kto iný než bravúrny Louis de Funès, ktorý vo filme tentoraz stvárňuje dirigenta orchestra. Spoločne s kolegom a blízkym priateľom Bourvilom veľa scén improvizovali a vytvorili tak jedinečný film.

Pokiaľ máte už Funèsove filmy, ako sa hovorí, v malíčku, možno nepohrdnete filmom Gombíková vojna (1962).

70. roky: Nástup mladšej generácie

Aj v ďalšom desaťročí určoval ráz francúzskej komédie nestarnúci Funès, no o svoje miesto na slnku sa hlásila i generácia mladších hercov - vznikla tak kultová séria o Bažantoch i množstvo filmov s Pierrom Richardom alebo Jeanom-Paulom Belmondom.

Práve posledne menovaný herec dokazoval v nasledujúcich rokoch svoju všestrannosť - či už bol drsným policajtom, ktorý trestal pasákov a iných gangsterov, alebo komickou figúrkou, vždy bol presvedčivý.

Z Belmondových komédií vyčnieva klasika menom Zviera (1977), v ktorej bravúrne zvládol zahrať dve postavy a popritom si ešte aj získať srdce (divákmi toľko milovanej) Raquel Welch.

80. roky: Pierre Richard a Gérard Depardieu

Lídrom francúzskej komédie sa po smrti Funèsa stal Pierre Richard, no v porovnaní s minulými rokmi nedokázala krajina galského kohúta vyprodukovať toľko kvalitných filmov.

Jednou z najlepších komédií z tohto desaťročia boli Utečenci (1986), v ktorej sa po boku Richarda objavil Gérard Depardieu. Krimi-komédia o jednej nepodarenej bankovej lúpeži a jednom poriadnom smoliarovi má všetky predpoklady zaujať aj bezmála tridsať rokov po svojom prvom uvedení.

Trochu „krimi“ scén si však užijete aj v Zidiho Nenapraviteľných (1980), v ktorej sa na školskom bojisku proti sebe postavia študenti (medzi ktorými je aj Daniel Auteuil) a profesorský zbor, ktorý sa rozhodol prinútiť svojich žiakov k lepším študijným výsledkom tvrdou rukou.

90. roky a neskôr: Nová vlna komédií

Po smrti Funèsa a zostarnutí Richarda rázom nebol na Francúzsku nikto, kto by túto dvojicu dokázal adekvátne nahradiť. Komédie vznikali, ale ich poetika sa aj vďaka Novej vlne výrazne líšila od toho, čo sa objavovalo posledných dvadsať alebo tridsať rokov.

Vidieť to na príklade skvelej komédie s názvom Jeden blbec na večeru (1998), v ktorej síce na onu večeru prichádza zdanlivý blbec menom Francois Pignon, no na jej konci nie je jasné, či tým blbcom nie je práveže ten „normálny“ Thierry Lhermitte.

Kým tento film ešte niekedy prechádza ku dráme, tak pri kultových Návštevníkoch (1993) sa budete už len baviť. Jean Reno a Christian Clavier vytvorili v tomto filme ideálnu dvojicu „cestovateľov“ v čase, ktorý sa z obdobia rytierskeho Francúzska dostanú do 20. storočia.

Aké je to ukázať niekoho k smrti? Tak to vám ukáže Gérard Depardieu v jednej z najlepších francúzskych komédií po roku 2000 s názvom Drž hubu! (2003). V nej zhovorčivý Depardieu spojí sily s Jeanom Renom, aby sa spoločne pokúsili nájsť korisť z lúpeže, ktorú Reno alias Ruby ukryl. Francois Veber, režisér už dávnejšie spomínaného Jedného blbca na večeru, vytvoril čistokrvnú komédiu, v ktorej predovšetkým Dépardieu exceluje.

Pokiaľ hľadáte komédiu z iného súdka, tak dobrou voľbou sa javia byť Mikulášove šibalstvá (2009), v ktorej sa malý chlapec menom Mikuláš rozhodne ukázať, že je nenahraditeľným dieťaťom, aby ho náhodou jeho budúci súrodenec v obľúbenosti nepredstihol.

Moderné francúzske komédie

Jedným z divácky najobľúbenejších francúzskych filmových titulov posledného desaťročia sú Nedotknuteľní (2011). Citlivý mix komédie a drámy potvrdzuje trend a to nielen vo francúzskej kinematografii, kedy sa z bláznivých komédií alá Funès začínajú stávať tzv. „dram-comy“, žánrové mixy, v ktorých humorné scény sprevádza neraz krutá životná realita. Nedotkuteľní dobre balansujú na hranici vkusnej komédie a sociálnej drámy a práve to, že sa im to podarilo, z nich robí tak úspešný film.

Prehľad spomínaných komédií

tags: #stare #francuzske #komedie