Bol Hitlerovou istotou, keď bolo treba ťahať horúce gaštany z ohňa. Veliteľ špeciálnych jednotiek SS Otto Skorzeny však svoje „schopnosti“ uplatnil aj po vojne. Smelými akciami predĺžil tento dobrodruh vojnu a jeho jednotky sa postarali o to, že krv tiekla až do jej samotného konca. V československom zozname vojnových zločincov mal číslo 7372.
Otto Skorzeny sa narodil v roku 1908 vo Viedni, bol Rakúšan ako Hitler. Pochádzal zo stredostavovskej rodiny, vyštudoval technickú univerzitu a stal sa inžinierom. Pracoval vo svojom odbore a vo Viedni si vybudoval firmu. Lákala ho však armáda, a tak sa hneď na začiatku vojny pokúsil dostať k letectvu, ale neúspešne. Keď na ruskom fronte utrpel zranenie a poslali ho do tyla, vyzeralo to, že sa jeho vojenská kariéra končí.
Najznámejšia Skorzeného akcia, ktorá mu vyniesla vyznamenanie priamo z rúk Hitlera, sa odohrala v Taliansku v roku 1943. Bola to vtedy pre nacistov zložitá situácia: Taliani mali už vojny plné zuby, takže nová vláda zvrhla Mussoliniho a uväznila ho na tajnom mieste vysoko v horách. Medzitým sa chcela oslobodiť zo záväzkov voči Hitlerovi. Pomohol Skorzeny. Odvážnym výsadkom zo závesných klzákov sa dostal na horské úbočie, prenikol do chaty, kde diktátora väznili, oslobodil ho a v jednom z lietadiel dopravil do bezpečia (i keď len krátkodobého, na konci vojny Mussoliniho popravili talianski partizáni). Skorzeny bol hrdinom a tlač ho oslavovala. Ale to už na dobrodruha čakali ďalšie výzvy.
Mal za úlohu dostať (živého alebo mŕtveho) významného juhoslovanského partizánskeho veliteľa Tita. Desiateho septembra 1944 si dal Skorzeného zavolať Hitler. Rusi útočili na Balkáne a Maďari (podobne ako predtým Taliani) s nimi vyjednávali. Správne tušili, že vojna je prehraná. Vládcovi zmenšujúcej sa ríše zostávala jediná možnosť: zorganizovať prevrat. Spoliehal sa správne. Skorzeny s hŕstkou mužov prekvapujúco obsadil budapeštiansky hradný vrch a uniesol syna maďarského vládcu Miklósa Horthyho. Zabalili ho do koberca a poslali lietadlom do Viedne. Horthy, ktorý už medzitým vyhlásil prímerie, rezignoval a k moci sa dostali Hitlerovi verní.
To už však Skorzeného nemuselo zaujímať. Na západe sa totiž pripravovala veľká ofenzíva. Posledná. S tým nápadom prišiel Hitler a 21. októbra 1944 poslal po obersturmbannführera SS Otta Skorzeného. Plán bol jasný: Skorzeny vyberie mužov, ktorí hovoria po anglicky, tí sa prezlečú do amerických uniforiem a tajne prejdú cez front. Podarilo sa a psychologický efekt bol pozoruhodný: generál Eisenhower opustil hlavný stan, pretože sa bál atentátu, jeho podriadení zatýkali vlastných vojakov. Len preto, že na sebe mali časti nemeckého výstroja alebo neobstáli v špeciálnych kontrolných testoch. Tie zaviedli sami americkí velitelia. Aby si overili, že ide o „ozajstných“ Američanov, skúšali ich z pravidiel bejzbalu alebo zo znalosti amerických športových klubov.
To však nebola osamotená akcia. S blížiacim sa koncom vojny Hitler hľadal všetky možnosti, ako odvrátiť zánik svojej temnej ríše. Jednou z nich bolo vybudovanie špeciálnych jednotiek, ktoré budú bojovať za frontom. Slovensko a Morava „patrili“ stíhaciemu zväzu Juhovýchod so sídlom vo Viedni. Oficiálna nacistická propaganda hovorila, že jednotky plnia úlohy, ktoré nemôžu plniť radoví vojaci. Skorzeny bol poverený prebudovaním týchto zväzov v septembri 1944. Dostal na to dvetisíc mužov. A školenie sa začalo hneď, výcvik bol zorganizovaný rýchlo a dobre.
Friedrich Winter pred brnianskym mimoriadnym ľudovým súdom po vojne vypovedal: „Skorzeny ma v roku 1944 poveril, aby som viedol budovanú bojovú školu pre jeho zväz Severovýchod. Skupiny dostaly názov SS-Jagdverbände. Jednou zo Skorzeného bojových skupín bola aj jednotka Josef, tvorená práve slovenskými hlinkovcami a sudetskými Nemcami. Tá bola zodpovedná za vyvraždenie desiatok civilistov za údajnú spoluprácu s partizánmi. Na svedomí má napríklad vyhladzovacie akcie v moravskej obci Prlov alebo v Trenčianskych Tepliciach. Vypálila tiež osadu Ploština pri Zlíne, kde časť obyvateľov zhorela zaživa.“
Skorzeny po vojne tvrdil, že tam nebol. Bolo to však jedno, súd s ním sa nekonal. Hoci sa obávaný dobrodruh dostal do amerického zajatia, spravodlivosti unikol. Jeho cesta viedla do Argentíny, začiatkom päťdesiatych rokov sa ale vrátil do Európy. Usadil sa v Španielsku, kde vládol Francov režim. Podnikal, písal memoáre, poskytoval rozhovory médiám, venoval sa však aj tomu, čo robil počas vojny. Bol napríklad poradcom egyptskej armády pri výcviku jej špeciálnych jednotiek.
Najprv ho chceli zabiť, ale keďže Mosad nemal problémy s prekračovaním hraníc toho, čo je možné, rozhodol sa jeho vtedajší šéf Isser Harel, že Skorzeny môže byť pre nich užitočný a pokúsia sa ho zverbovať. Touto úlohou bol poverený vysoký dôstojník rezidentúry Mosadu v Nemecku Josef Raanan. Raanan s niekoľkými agentmi vycestoval do Španielska. So Skorzeným sa skontaktovali v jednom madridskom bare, tak, že sa vydávali za okradnutých turistov. Pozval ich do svojho domu, kde však proti nim prekvapujúco vytiahol zbraň. „Viem kto ste, aj prečo tu ste!“ Izraelský agent pokojne odpovedal: „Máte napoly pravdu, sme z Mosadu. Ale keby sme vás chceli zabiť, boli by ste mŕtvy už niekoľko týždňov. Prišli sme za vami s ponukou.“ S bývalým príslušníkom SS sa na spolupráci dohodli.
Skorzeny peniaze nechcel, jedinou jeho požiadavkou vraj bolo, aby ho „lovec nacistov“ Simon Wiesenthal odstránil zo svojho zoznamu zločincov. Ten to síce odmietol, ale aj tento problém sa ľahko vyriešil. Záujem bývalého elitného esesáka v službách Mosadu sa mal sústrediť na Egypt. Ten totiž rozbehol začiatkom šesťdesiatych rokov vývoj raketových technológií, pri čom mu mali pomáhať bývalí členovia výskumného tímu Wernhera von Brauna z Peenemünde.
Pre Mosad teda pripravil zoznam osôb a firiem, ktoré sa na egyptskom raketovom programe podieľali. Niektorých sa podarilo presvedčiť po dobrom aby spoluprácu s Násirovým režimom ukončili, iným „dohovorili“ napríklad listom, ktorý po otvorení vybuchol. Nemecký raketový vedec Heinz Krug, ktorý žil v Mníchove, zmizol 11. septembra 1962 a už niekoľko mesiacov predtým čelil hrozbám, že ak sa neprestane pracovať pre Egypťanov, nedopadne to s ním dobre. Krug sa preto skontaktoval so Skorzeným, ktorý mal v očiach mnohých Nemcov stále renomé vojnového hrdinu a kolovali o ňom správy, že pomáha bývalým nacistom tajne opustiť Európu. To, či možno nejaký spôsob ochrany, chcel od neho pravdepodobne aj Krug, keď sa stretli v Mníchove. Dopadlo to ale inak, než dúfal - Skorzeny, ktorý už v tom čase pracoval pre Mosad, ho zastrelil.
Otto Skorzeny napokon zomrel v roku 1975 v Madride.
Otto Skorzeny: Nevypovedaný príbeh Hitlerovho najsmrteľnejšieho nacistického generála
Metafora "ťahať gaštany z ohňa" má prenesený význam. Znamená to robiť nepríjemnú, riskantnú alebo nebezpečnú prácu pre niekoho iného, pričom ten, kto gaštany ťahá, z toho nemá žiadny prospech, alebo dokonca riskuje ujmu. V kontexte európskej krízy a riešení, ktoré euroelity presadzujú, sa táto metafora vynára s mimoriadnou naliehavosťou. V súčasnej situácii, keď sa eurozóna zmieta v dlhovej kríze, sa zdá, že cieľom Bruselu je predovšetkým záchrana eura, a to často na úkor národných ekonomík. Lídri Európskej únie a členských krajín sú podľa kritikov pripravení obetovať záujmy ľudí, aby zachránili politický projekt spoločnej meny. Táto snaha o záchranu eura pripomína ťahanie gaštanov z ohňa, pričom cenu za to platia obyvatelia Grécka, Talianska a Španielska, ktorí zažívajú vysokú nezamestnanosť, emigráciu a nárast chudoby. Zvyšok eurozóny sa zasa stretáva s citeľným zvyšovaním daní, ktoré má financovať podporu týchto štátov.
Táto situácia vyvoláva otázku, či by rozpad eurozóny na menšie celky nebol pre niektoré krajiny menším zlom. Pre Grécko, Španielsko a ďalšie krajiny by mohlo byť najlepším riešením zbankrotovať, zbaviť sa eura a devalvovať svoje nové meny.
Banky tvrdia, že rozpad eurozóny by bol katastrofou, ale nie sú celkom nezaujaté. Rozdelenie menovej únie by si vyžiadalo citeľné náklady na ich strane. Skúsenosti z minulosti, ako napríklad rozdelenie Československa, ukazujú, že rozdelenie menovej únie nie je nemožné. Hoci to nie je jednoduché a nevyrieši to všetky problémy, pre niektoré krajiny by to mohla byť cesta k ozdraveniu.
Súčasný spôsob, akým euroelity riešia problémy eurozóny, je kritizovaný za popieranie reality. Ľudia sú zneistení, pretože svet, na aký boli zvyknutí, sa otriasa v základoch. Napriek tomu sa opakujú tie isté slogany o tesnejšej Európe, ktoré sa verklíkujú už desaťročia. Zdá sa, že euroelity nevedia, čo iné si počať.
Úsporné opatrenia za účelom rozpočtovej konsolidácie sú dnes potrebné nezávisle od záchrany zadlžených členov eurozóny. Štáty ich musia robiť samy kvôli sebe. No voliči ich odmietajú a volia politikov, ktorí sľubujú, že šetriť netreba. Politik, ktorý hovorí, že šetriť netreba, má jasnú prevahu.
Voliči majú pocit, že neurobili nič zlé, ale v skutočnosti si roky vedome volili politikov, ktorí robili tie dlhy. Ak sa krajina stane závislá od zahraničnej pomoci, v podstate ju infantilizujete. Grécko bolo veľmi dlho najväčším prijímateľom európskej pomoci na hlavu. Najbystrejší mladí ľudia boli namiesto kariéry v súkromnej sfére, kde by niečo produkovali, priťahovaní do prerozdeľovacej byrokracie - či už na národnej, alebo nadnárodnej, európskej úrovni. Vždy je tragédia, keď sa najtalentovanejší členovia spoločnosti sústredia nie na vytváranie bohatstva, ale na jeho prerozdeľovanie.
Gréci sa domnievajú, že gaštany z ohňa má za nich ťahať niekto iný. Dokonca ani nie ich vlastní politici, ale zvyšok Európy. Lenže oni takto zmýšľajú, lebo posledných dvadsať rokov k tomu boli vedení. Najlepšie tento model stelesňuje Švajčiarsko. To je krajina, kde ľudia rozhodujú v referendách ešte aj o rozpočtoch a zvyšovaní daní. Posilnením zodpovednosti voličov tým, že im dáte do rúk viac moci, dosiahnete, že voliči rozumejú hodnote peňazí. V Európskej únii sa robí presný opak.
Od začiatku krízy politici utekajú pred voličmi. Vytvárajú zákulisné koalície, odkladajú voľby, nevšímajú si ľudové hlasovania a v niektorých krajinách sa menia vlády, až pokiaľ nevyhovejú Bruselu. Nič z toho nefungovalo.
Voliči sa vo vzťahu k politickej ponuke správajú racionálne a vypočítavo. Každý chce platiť čo najnižšie dane a súčasne chce byť predmetom čo najširšieho štátneho zaopatrenia. Každý protrhový politik má jednu veľkú nevýhodu v podobe fenoménu rozptýlených nákladov a koncentrovaných výnosov. Ak ľavicový politik zvýši trebárs prídavky na dieťa, vzal síce peniaze v nepatrnom množstve všetkým, ale citeľne pridal niektorým.
Riešením je zmenšiť politickú jednotku, v ktorej sa rozhodovanie odohráva. Po stáročia bola sociálna starostlivosť robená nie na národnej úrovni, ale na úrovni lokálnej. Ak sused dostáva napríklad dávku v nezamestnanosti, ktorú spolufinancujete, pochopíte jasné vzťahy medzi verejnými príjmami, výdavkami a dlhom.
Odpoveďou je decentralizovať moc i fiškálnu zodpovednosť natoľko, že ľudia pochopia jasné vzťahy medzi verejnými príjmami, výdavkami a dlhom.
Švajčiarsky systém je výsledkom stáročí kultúrneho vývoja. Švajčiar cíti silný záväzok voči svojej lokálnej komunite a nechýba mu zmysel pre spoločné dobro. Kultúra sa nevznáša vo vzduchoprázdne. Kultúra je vždy výsledkom prispôsobenia sa ľudí existujúcim inštitúciám. Pri národoch netreba čakať, kým sa stanú pripravené na demokraciu, ale je potrebné vytvoriť im podmienky a inštitúcie, ktoré ich k zodpovednosti povedú.
Slovensko má skúsenosti s rozsiahlymi reformami, ktoré inšpirovali politikov aj v iných krajinách. Pravicoví politici by sa mali naučiť štruktúrovať motivácie voličov. Ľavičiari sú v tom výborní. Vytvoria zvyčajne nové úrady a ľudí, ktorí sú priamo závislí od štátu. Keď sa k moci dostane pravica, nedokáže s tým pohnúť, pretože ide o vplyvné záujmové skupiny. A tak ľavicové politiky zostávajú zachované aj po odchode ľavice do opozície.
Podľa analytikov INESS (Inštitút ekonomických a spoločenských analýz) Slovákov bude stáť euroval viac ako iné krajiny eurozóny. Rozšírenie takzvaného eurovalu - EFSF (European Financial Stability Facility) a ESM (Európsky mechanizmus stability), ktorý prijalo 1. februára 23 krajín EÚ vrátane Slovenska, znamená, že náš štát bude ručiť za 7,7 miliardy eur, z čoho už v apríli zaplatí prvých 132 miliónov v hotovosti a táto suma sa do roku 2016 ešte zvýši na 659 miliónov. Za tých takmer 8 miliárd by sa dali napríklad podstatne zvýšiť dôchodky, prípadne postaviť diaľnice na celom Slovensku od východu až na západ, alebo zvýšiť platy učiteľom a zdravotníckych pracovníkom. Podľa posledných prepočtov celkového dlhu po nešťastnom prijatí trvalého eurovalu visí na krku každého Slováka vrátane dojčiat a dôchodcov 2 899 eur. Štvorčlenná rodina je teda zaťažená bremenom 11 596 eur, pričom cifra zadlženosti slovenskej rodiny nie je konečná, pretože štátny dlh sa nebude zmenšovať a nik s určitosťou nevie, kedy sa trend ožobračovania ľudí v dôsledku dlhovej krízy zastaví. Slovensko sa bude naďalej topiť v dlhovom bahne, pretože bude splácať cudzie dlhy zvyšovaním vlastných dlhov.
| Krajina | Podiel na eurovale | Zadĺženosť na obyvateľa (odhad) |
|---|---|---|
| Slovensko | relatívne vysoký | 2 899 eur |
| Luxembursko | relatívne nízky | údaj nedostupný |
Niektorí zahraniční analytici (a nie ich je málo) na rozdiel od našich tvrdia, že navyšovanie eurovalu je len predlžovaním agónie, o čom svedčí situácia v Grécku, na záchranu ktorého sú len minimálne šance. Ak k tomu prirátame horibilné zadlženie Španielska, Portugalska a Talianska, nie je v možnostiach Európy ťahať za tieto štáty gaštany z ohňa ustavičným hádzaním peňazí do bezodnej diery. Prijatie eurovalu slovenskou vládou za známych hektických okolností nazval český analytik Pavel Kohout bezpodmienečnou kapituláciou Slovenska, ktorá je navyše propagandisticky vydávaná za úspech.