Renesančná Florencia, obdobie okolo roku 1600, je v rodnom liste opery zapísané talianskymi skladateľmi. O nový umelecký prejav sa usilovali šľachtickí a patricijskí milovníci umenia združení v spoločnosti Camerata. Hudobných skladateľov Cavalieriho, Periho, Cacciniho i v tej dobe najslávnejšieho Claudia Monteverdiho priviedli pod strechu umeleckej spoločnosti talianski básnici, aby im pre ich recitály zložili pár taktov hudobného podmazu. Lenže umenie skladateľov čoskoro prevládlo nad poéziou.
Skladatelia sa najprv pred miestnou šľachtou prezentovali malými scénkami, ktoré neskôr pretvorili na ucelené hudobné útvary. A opera bola na svete. Netrvalo dlho, kým jej tvorcovia preniesli nový druh umenia zo šľachtického prostredia do ľudového. Na začiatku 17. storočia v Ríme a Benátskej republike šľachtici a bohatí obchodníci začali využívať operné predstavenia na získavanie sympatií pospolitého ľudu, ktorý mal občas snahu vzbúriť sa proti vyššej spoločnosti.
Aby si umelecké spoločnosti nemuseli prenajímať za drahé peniaze na svoje predstavenia činoherných divadiel operných spevákov a skladateľov, v roku 1837 bolo v Benátkach otvorené prvé verejné divadlo pre operu. Do histórie vzniku opery sa výrazne zapísalo aj talianske mesto Neapol, nový druh umenia štedro podporoval aj panovnícky dvor. Slávu neapolskej opery šírili do sveta dvaja skladatelia - Alessandro Stradella a Alessandro Scarlatti.
Námety svojich prvých opier hľadali v príbehoch antickej mytológie, ktoré ľuďom neboli neznáme. Rekordérom v hľadaní antických príbehov bol básnik Metastasia. Jeho libretá tvorili základ pre vyše sto opier. Antickí hrdinovia spievali sopránom, na ich hereckom výkone až tak nezáležalo, na operu sa chodievalo ako na atraktívny koncert na divadelných doskách.
V Taliansku sa zrodila aj buffa, čiže spievaná komédia. Aby sa obecenstvo cez prestávky vážnej opery nenudilo, alebo, nedajbože, z divadla nezutekalo, zabávali speváci divákov malými žartovnými scénkami. Zlatú éru zažila buffa v polovici 18. storočia, keď ju na svojich dvoroch často uvádzali panovnícke a bohaté šľachtické rody. Tento typ opery si podmanil divákov najmä vďaka zveličovaniu komických rysov ľudskej povahy. Nečudo, že predstavenia sprevádzali v hľadisku výbuchy smiechu. Hudobní kritici však upozorňujú, že spievaná komédia sa stala aj hlásateľom revolučných myšlienok nastupujúcej triedy mešťanov proti feudalizmu. A to od žartovnej opery dozaista nikto nečakal.
Nadvláda taliančiny a francúzsky vplyv
Vtedajší svet opery ovládala taliančina. Talianski skladatelia, speváci a hudobníci boli vyhľadávaní v celej Európe a najmenej 200 rokov šírili kvalitu po celom svete. Dominancia taliančiny na európskych scénach najviac prekážala Francúzom. Kritizovali ju, vraj taliansky jazyk prináša aj talianske maniere. Francúzske operné domy preto začali v 18. storočí uvádzať opery vo svojom jazyku.
Iným krajinám nadvláda taliančiny neprekážala. Napríklad pre pražské divadlá boli v taliančine skomponované dve opery o Libuši. A český skladateľ Míča napísal operu v taliančine pre zámocký súbor v Jaroměřiciach.
Veľký vplyv na smerovanie opery mal nemecký skladateľ, reformátor opernej tvorby Willibald Gluck, ktorý svojim postavám vdýchol ľudskosť. Navyše dal operám dramatický dej a klasickú divadelnú akciu. Už pred vypuknutím Veľkej francúzskej revolúcie bojovali Gluckove diela za ľudské práva.
Rozvoj divadelných priestorov a stavieb
Dejiskom prvých predstavení neboli divadelné scény, ale honosné paláce európskej šľachty. Minijaviská obmedzovali počet účinkujúcich, veľké výpravné opery s desiatkami zboristov sa v divadelných sálach šľachtických zámkov hrať nedali. Pre výpravné opery s bohatými kulisami a kostýmami boli ako stvorené prírodné amfiteátre.
Praha sa pýšila takýmto amfiteátrom už v roku 1723. Ako uvádzajú historické pramene zozbierané redaktorkou Československého rozhlasu v Prahe Annou Hostomskou, v amfiteátri odohrali operu aj pri korunovácii kráľa Karola VI. Bola to veľká udalosť. Okrem sólistov tam vystupoval stočlenný spevácky zbor sprevádzaný dvestočlenným orchestrom. Na korunovačnú operu sa prišlo pozrieť viac ako štyritisíc divákov!
V 18. storočí stavitelia operných sál už začali dbať aj o to, aby priestory na spievané divadlo mali nielen ohromujúcu architektúru, ale aj výbornú akustiku. A keďže opera mala čoraz viac priaznivcov, divadlá potrebovali veľké hľadiská. Prvým veľkým operným divadlom sa pýšili Benátky. Podobné budovy pribudli aj v Paríži, Mníchove, vo Viedni a v Drážďanoch. V týchto mestách sídlili aj najkvalitnejšie operné súbory.
Obrovské divadlo pre 3 700 divákov bolo pýchou Milána, v roku 1825 dokončili Veľké operné divadlo v Moskve. O polstoročie neskôr pribudla vo Viedni Dvorná opera, od roku 1883 sa Metropolitnou operou chváli New York. Aj vďaka takýmto pompéznym stavbám sa opera stala akýmsi reprezentačným umením, ktoré nepatrilo ku koloritu všedných dní.
V prvej polovici 19. storočia bola stavba reprezentačných budov vecou prestíže panovníkov, aj preto dostali označenie dvorné opery. Po páde monarchií boli premenované na štátne. Aj v takých prípadoch, keď budovu opery a jej súbor vlastnil bohatý podnikateľ alebo súkromná spoločnosť.
Nedocenení libretisti a sila orchestra
O tom, či opera bude mať úspech, alebo sa skončí fiaskom, vo veľkej miere rozhodujú autori. Skladateľ a libretista. Ešte v 18. storočí sa bežne stávalo, že skladatelia prebrali celý text inej opery, na ktorý vytvorili vlastnú hudbu. V počiatkoch boli často autormi libreta operní básnici. Mnohí skladatelia si však pre svoje árie napísali text i dejovú líniu sami.
Tvorba libretistov nebola spoločensky ani finančne doceňovaná, preto sa mnohí uchýlili k primitívnej rýmovačke. Ak opera žala vo svete úspechy, kritika a obecenstvo blahorečili hudobnému skladateľovi, ak prepadla, hromy-blesky sa zniesli na hlavu libretistu.
Dejiny opery pamätajú časy, v ktorých sa hriešne zabúdalo na úlohu orchestra. V najstarších operách ňou boli iba akordické sprievody spevákov. V pionierskych časoch spievaného divadla tvorila orchester iba malá skupinka huslistov a zopár hráčov na dychových nástrojoch. Dnes už kvalitné operné orchestre nemávajú menej ako 60 hudobníkov.
Ideologické opery a barokové dedičstvo
Prvých 150 rokov kraľovala vo svete hudby a divadelného umenia baroková opera s dominanciou veľkých mytologických príbehov. Od čias Willibalda Glucka cez Mozarta až po Beethovena javiská slávnych divadiel ovládala klasická opera. A krutý čas napoleonských vojen priniesol do sveta umenia romantickú operu.
Medzi divákmi bola veľmi obľúbená, po ére klasickej opery predstavila na javisciach nové hudobné motívy. Klasickým prípadom novoromantickej opernej tvorby je Richard Wagner. Ale aj Smetanove opery Dalibor a Libuša možno pokladať za reprezentatívne diela hudobného novoromantizmu. Veľký pátos a prehnaný romantizmus sú charakteristické pre veľkú operu, ktorá sa zrodila v 19. storočí v porevolučnom Francúzsku a zakrátko ovládla všetky dvorné divadlá v Európe.
Po realistickej, naturalistickej a impresionistickej opere sa vo východnej Európe dostal k slovu socialistický realizmus. Ťažkopádne ideologické opery sovietskych skladateľov, ako Mladá garda či Dekabristi, divákov neoslovili, boli skôr povinné pre študentov, komsomolcov a rodiny komunistickej verchušky. Opery socialistického idealizmu boli dobré iba na jedno - poslušne posluhovali komunistickej ideológii. Prepašovaná do hudby, árií a zborových spevov operu poriadne dokaličila.
Najstarším operám, ktoré vznikli v 17. a 18. storočí, dnešná doba nepraje. Keby sa o ne nezaujímali historici umenia, asi by si na tieto diela málokto spomenul. A milovníci opery bijú na poplach, že zo súčasného repertoáru sa vytráca aj tá talianska. Na diela Monteverdiho či Pergolesiho si už dramaturgovia takmer nespomenú. Z bohatej tvorby Claudia Monteverdiho, ktorý na celé desaťročia ovplyvnil smerovanie európskej opernej tvorby, prežívajú azda už iba madrigaly.
Florentská Camerata a zrod opery
Barokové divadlo je nepresným pomenovaním pre divadelné umenie a drámu v 16. storočí až prvej polovici 18. storočia, ktoré v tomto období prešlo veľkým rozkvetom. V 16. a 17. storočí sa sformovali základné modely európskej divadelnej kultúry, ktoré sa rozvíjali a vzájomne prelínali až do súčasnosti. Najprv sa všade prijímal francúzsky model klasicistického divadla, no už v 18. storočí sa objavovali nové formy. Obdobie baroka bolo dobou veľkých národných divadelných kultúr, ktoré dnes považujeme za klasické a ktoré odrážali komplikované spoločenské a politické premeny Európy.
V období renesancie sa začal klásť dôraz na dôstojnosť človeka v nových podmienkach, kedy sa uvoľnil vplyv náboženstva a božského poriadku v živote človeka. Okrem vzniku množstva národných variantov divadla tiež začali vznikať prvé profesionálne divadelné súbory, ktoré nepôsobili len ako zábavný prvok pri slávnostných príležitostiach, ale ich divadelné predstavenia začali navštevovať diváci aj vo svojom voľnom čase. Divadlo sa stalo profesionálnou inštitúciou s vlastným súborom a vlastnou budovou bez toho, aby sa viazalo na príležitostné alebo opakujúce sa slávnosti.
Barokové divadlo a dráma sú úzko späté s renesanciou, manierizmom a klasicizmom, nakoľko sa medzi týmito umeleckými smermi v oblasti divadla nedajú určiť presné hranice. Divadelné umenie sa však v každom z európskych štátov prejavovalo veľmi rozdielne (napr. v Anglicku, Taliansku, Španielsku, Francúzsku). V období baroka sa zmenili aj námety, ktoré divadlo spracovávalo.
Prvou divadelnou budovou sa stalo Teatro Olimpico vo Vicenze v Taliansku. Autori sa vracajú k antickej dráme, čo značne ovplyvnilo poňatie divadla. Študovali antické poetiky aj hry na nových akadémiách, neskôr začali podľa antických vzorov písať i vlastné tragédie a komédie. V tragédiách sa napodobňoval predovšetkým Seneca a v poetických dielach to bol Aristoteles.
Hry však vychádzali predovšetkým z vkusu panovníckeho dvora, šľachty a učencov a poslúžili ako inšpirácia aj pre ďalších dramatikov. Najobľúbenejšia bola komédia nazývaná commedia erudita.
V tomto období spolu s dvorským humanistickým divadlom začalo pôsobiť aj školské divadlo, ktoré malo mať najmä výchovnú a vzdelávaciu funkciu (slúžilo na vyučovanie latinského prednesu). Hrali v ňom učitelia a žiaci a ako publikum im slúžili diváci z miest. Hralo sa na katolíckych aj evanjelických školách, na radniciach, na jednoduchých pódiách alebo v prepychových sálach palácov.
Okrem zaužívaných žánrov, akými boli tragédia, tragikomédia a komédia v tomto období vznikol aj nový divadelný žáner, a to pastierska hra, ktorá predvádzala idylické obrazy z prírodných scenérií, čím vytvárala akýsi idealizovaný obraz sveta, ktorý kontrastoval s často veľmi krutou realitou (vojny, zápas o moc).
V prostredí dvora nájdeme od 16. storočia tiež prvé známky vzniku dvoch nových druhov divadla - baletu a opery. Prvé kroky operného divadla môžeme nájsť v Taliansku, zatiaľ čo vo Francúzsku sa sformovali najmä základy klasického baletu.
Medzi prvé inscenácie patrili diela Jacopa Periho (Dafné, 1594; Euridika, 1600), neskôr to boli diela Claudia Monteverdiho (Orfeus). Pomenovanie pre nový divadelný žáner opera použil ako prvý Monteverdiho žiak Francesco Cavalli.
Vďaka rozmachu opernej tvorby začal narastať aj počet operných budov a súborov; inscenácie smerovali k zdôrazňovaniu sólového spevu a táto tendencia vyvrcholila v neapolskej škole kastrátov v 18. storočí.
Dvorský balet sa na francúzskom dvore presadzoval už v 16. storočí v rámci rôznych slávností, počas ktorých sa šľachtici bavili tancom, v ktorom vystupovali alegorické alebo historické postavy.
Scénická výprava baletov a opier bola ovplyvnená výtvarným umením a perspektíva dosahovala u niektorých stav dokonalosti. Spočiatku sa používali trojstranné kulisy (telaria), ktoré umožňovali rýchlu premenu dramatického prostredia, no postupne ich nahradili ploché kulisy.
Operné predstavenie malo ešte jednu veľmi rozvinutú zložku - javiskovú výpravu. Tu sa uplatnili predovšetkým maľované perspektívne dekorácie, rôzne mašinérie, lietajúce stroje, svetelné a pyrotechnické efekty.
Dekoratéri a majstri zaoberajúci sa pohybom kulís boli významnými osobnosťami divadla a medzi slávnych dekoratérov patril v Taliansku Bernardo Buontalenti a neskôr Giovanni Burnaccini v Anglicku to bol napr. Inigo Jones, vo Francúzsku Giacomo Torelli a v Nemecku Joseph Furtenbach.
V Taliansku sa sformovala Commedia dell’Arte, ktorá vychádzala z tradícií antickej pantomímy a stredovekých frašiek. Objavila sa v polovici 16. storočia s typickými postavami, ktoré improvizovali podľa voľného scenára a predvádzali divákom množstvo gagov.
Základnými typmi postáv boli v komédii Pantalone (ako terč posmechu), Dottore (hlúpy a urečnený učenec), Harlekýn (prešibaný sluha), Brighella alebo Pulcinella (ešte prefíkanejší sluha), a vedľajšie postavy Capitano (smiešny vojak) a Kolombína (záletná a vtipná partnerka sluhu).
Od polovice 16. storočia sa commedia dell'arte začala objavovať aj v Nemecku, Rakúsku a najmä vo Francúzsku.
Centrom formovania divadelného umenia bol Paríž, kde postupne vytlačil kočovné herecké spoločnosti z divadla Burgundský hotel pašiové bratstvo, ktoré hralo na prelome 16. a 17. storočia tragikomédie a pastorálie Alexandra Hardyho (1570 - 1632, autor tragédií, tragikomédií a pastorálií, napr. Marianne, Dido a jej obeť, Lukrécia) a Roberta Garniera.
V Hardyho hrách sa často sústreďovalo mnoho krutostí, ktorými sa snažil zaujať svoje obecenstvo, no taktiež boli pre jeho diela charakteristické metaforické dialógy, často pretkané oplzlosťami.
V tomto období boli obľúbené najmä komédie, tragikomédie, no tiež tragédia a bábkové divadlo či pantomíma.
Na kráľovskom dvore boli veľmi obľúbené balety - komické, spievané melodramatické, no tiež tzv. „balety so vstupmi“ s jednou nenáročnou dekoráciou, rovnako ako aj predstavenia na otočnom pódiu alebo s priebežne meniacimi sa kulisami počas hry.
Dôležitú úlohu zohrali aj jezuitské divadlá, pôsobiace až do roku 1762, ktoré upustili od trendov zaužívaných v klasických divadlách: miesto latinských tragédií (náboženských aj svetských) hrali balety, do hier vkladali spevy a tance a ako prví angažovali choreografov, vďaka čomu vzniklo v roku 1638 prvé skutočné baletné predstavenie.
Hranice medzi jednotlivými divadelnými žánrami ešte neboli v tomto období pevne stanovené. Oficiálne sa očisty drámy od miešania žánrov, štýlov a uvoľnenej epickej tvorby ujal sám kardinál Richelieu a francúzska Akadémia, ktorá vypracovala posudok na hru Pierra Corneilla Cid, ktorej vytkla niekoľko nedostatkov.
Okolo roku 1625 vznikla komédia, divadelné predstavenia sa oslobodili od vulgarizmov a divadlo získalo nový ráz, keď prišli do módy šťastné rozuzlenia. Divadlo začalo byť vo vyššej spoločnosti považované za jednu z najpríjemnejších zábav.
V 60. rokoch 17. storočia dostali divadelné hry ustálené pravidlá (napr. rovnako dlhé dejstvá, prestávky medzi predstaveniami, vytváranie dojmu pravdepodobnosti a pod.).
V rozvoji nemeckého divadla zohrali dôležitú úlohu jedni z najväčších klasikov nemeckej literatúry - Johann Wolfgang Goethe a Friedrich Schiller, ktorí sa venovali tiež problematike divadla. Celonárodný charakter získalo nemecké divadlo až za vlády Fridricha II., kedy sa z Pruska stal moderný štát.
Počiatky nemeckej drámy a divadla boli ovplyvnené reformáciou a náboženskými bojmi. Zosilnil sa absolutizmus, krajina bola bez ideálov a divadlo sa pestovalo len na univerzitách, nakoľko bolo považované väčšinou len za výchovný prostriedok. Jedinou výnimkou bola v tvorbe protestantská univerzita vo Wittenbergu, kde bolo náboženské divadlo veľmi podporované.
V Nemecku pôsobilo v tomto období viacero anglických spoločností, ktoré sa snažili podporiť lásku k divadlu u obyčajných ľudí komédiami, tancom a hudbou. Ako vzor pre vznik nemeckej drámy a divadla poslúžili anglickí, holandskí a francúzski herci a divadelné spoločnosti, z dramatikov potom najmä antickí dramatici (Seneca, Sofokles a Aischylos).
V 17. storočí ešte neexistovali v Nemecku stále verejné divadlá, predstavenia sa hrali len v palácoch a na námestiach, kde vystupovali kočovné divadelné spoločnosti. Prvá verejná divadelná sála vznikla zrejme vo Vroclave v roku 1677. Prvé nemecké divadelné spoločnosti vznikali však už približne po roku 1643, no museli bojovať s nepriateľsky naladenou cirkvou.
Nemeckému divadlu dominovali buď komédie alebo tragédie plné hrôzostrašných javiskových výjavov, a viac než dráma tu bola obľúbená opera. Začiatkom 18. storočia prešlo nemecké divadlo obdobím úpadku a na miesto nemeckej opery sa dostala opera talianska. Jediným miestom, kde sa naďalej pestovalo divadlo, bol viedenský dvor.
V priebehu 18. storočia vznikli nové divadelné spoločnosti a divadlá vo viacerých mestách, ale bolo to tiež obdobie, v ktorom vznikali nové divadelné formy.
Vplyvy stredovekého, humanistického a antického divadla vyvrcholili v alžbetínskom divadle od polovice 16. storočia až do polovice 17. storočia. Divadlo sa stalo obrazom nového myslenia a cítenia a odrážalo vedomie novovzniknutej osobnosti človeka a štátu.
Dôležitým sa preň stalo úzke spojenie medzi hercami a divákmi, nakoľko divadelná scéna v tomto období nemala takmer žiadne dekorácie ani oponu. V období baroka bola tiež pomerne demokratická cenzúra, hoci na divadlo neustále útočili puritáni, ktorí videli v tomto druhu umenia hniezdo hriechu, rozpustilosti a manželských nevier.
Alžbetínske divadlo podnietilo tiež vznik krutých a krvavých tragédií Thomasa Kyda (ktorého tvorba je pokladaná za predlohu pre niektoré z Shakespearových drám), tragédií o velikánoch, ako boli Faust a Tamerlán od Christophera Marlowa, no predovšetkým je to obdobie Williama Shakespeara a jeho dramatickej tvorby, v ktorej vychytáva celú zložitú problematiku doby a spája všetky prúdy a smery vtedajšieho myslenia.
V období renesancie a baroka sa stalo Španielsko krajinou protikladov. Na jednej strane stál rozkvet štátu, národného uvedomenia a zámorských objavov, no na druhej strane ťažila krajinu protireformácia a inkvizícia.
Po cestách kočovali herecké skupiny, ktoré hrali ako krátke náboženské hry (autos sacramenales) pri náboženských slávnostiach, v ktorých vystupovali reálne aj alegorické postavy (Lope de Vega, Pedro Calderón de la Barca a ďalší), tak aj zábavné hry.
Herecké spoločnosti sa postupne začali usádzať na stálych miestach (corrales), väčšinou na nádvoriach domov. Divadlá nemali žiadnu javiskovú výpravu, len pódium, ktoré bolo vzadu ohraničené závesom, aby sa mali kde prezliekať herci.
Španielske divadlo zlatej éry bolo bohaté, prekypovalo množstvom hier a námetov, ktoré čerpali autori z ľudovej a rytierskej epiky, z historických kroník a legiend. V dramatickej tvorbe možno vidieť konfrontáciu reality so snom, divadla so životom, fantázie s bežným životom, epiky s drámou.
V tomto období začali písať významní španielski dramatici, ktorí tvorili spočiatku moralistické diela, neskôr aj komédie.
V 17. storočí znamenalo barokové divadlo prínos predovšetkým pre javiskové umenie a techniku. Vzniklo kulisové, tzv. skriňové (kukátkové) javisko, ohraničené vzadu prospektom, hore sufitami a vpredu rampou i oponou.
Dvorské a šľachtické divadlo sa vyznačovalo pompéznosťou, bohatými dekoráciami i kostýmami.
V 18. storočí ovplyvňoval európske umenie klasicizmus, ktorý napodobňoval antiku a vyznačoval sa prísnymi pravidlami tvorby. Klasicizmus vychádzal z racionalistického svetonázoru, a preto umenie vytvorené v duchu klasicizmu nesmelo protirečiť rozumu.
Vo Francúzsku bol hlavným predstaviteľom osvietenského klasicizmu filozof a spisovateľ Voltaire, otázkami kultúry sa zaoberal Denis Diderot, autorom majstrovských komédií Barbier zo Sevilly a Figarova svadba Pierre-Augustin Beaumarchais.
Anglické divadlo formoval divadelný riaditeľ a herec David Garrick. Vzkriesil Shakespeara a prebojoval nový herecký prejav.
V Taliansku strnulú commedie dell´arte reformoval Carlo Goldoni, starú improvizovanú komédiu typov nahradil charakterovou komédiou.
Vývoj v Nemecku vyvrcholil v dielach dvoch najväčších spisovateľov a dramatikov Johanna Wolfganga Goetheho a Friedricha Schillera.
V celej Európe sa stavali nové divadlá, v ktorých sa hrali predstavenia pre mestské publikum v národných jazykoch.
Na prelome 18. a 19. storočia triezvy klasicizmus vystriedal romantizmus, ktorý vniesol do divadelného umenia fantáziu, cit, odhalil vnútorný život človeka a uvoľnil dramatickú formu.
Proti vláde rozumu hájili romantici právo citu. Proti klasickej požiadavke rozumovej aj formálnej disciplíny a napodobňovania prírody stavali požiadavku tvorivej originality, vytvárania neskutočného sveta. Drámu obohatili o lyrické prvky a opisy duševných stavov, uvoľnili jej formu.
Základným motívom sa stal konflikt jednotlivca a spoločnosti, osobné rozčarovanie a sklamanie. Vynášali z minulosti rytierske príbehy, utiekali sa do vzdialených exotických krajín a do rozprávkového sveta. Vynašli pochmúrnu „osudovú“ drámu, pri ktorej divákom behal mráz po chrbte. Na druhej strane sa prikláňali k národu a ľudu ako k jediným kladným spoločenským hodnotám.
V Nemecku sa romantizmus najväčšmi prejavil v diele bratov Schlegelovcov, u Ludwiga Tiecka, Novalisa a Ernsta Theodora Amadea Hoffmanna.
Aj vo Francúzsku vznikla romantická reakcia na klasicizmus. Jej predstaviteľmi boli Francoise René de Chateaubriand, Victor Hugo, Alexader Dumas, Alfred de Musset a Eugéne Scribe. Na javisku dominovala Elise Rachelová a časťou svojej tvorby Francois-Joseph Talma.
Iba na prvý pohľad nemal romantizmus na divadlo podstatný vplyv. Pôsobil však na vnútornú štruktúru drámy, ktorú uvoľnil, a na herecké umenie. Divadlo sa v tomto období čoraz väčšmi ponášalo na obchodné podnikanie. Viedlo to k vzniku divadla hviezd, pretože herecké hviezdy priťahovali divákov a napĺňali pokladnicu. Protagonista sa stal stredobodom predstavenia ostatné postavy mu iba nahrávali.
Romantizmus vniesol do divadla slobodu a pestrosť a oslňoval rušným dejom, fantáziou, tajuplnosťou, dobrodružstvom, veľkými tragédiami lásky a vášne.
Herci realistického a naturalistického štýlu sa usilovali zobraziť človeka pravdivejšie a vernejšie než romantický herci, a to aj na javisku. Dekorácia mala byť odrazom konkrétneho životného prostredia.
Revolúcia vytrhla Európu z romantických snov. V druhej polovici 19. storočia vystriedal romantizmus nový umelecký smer - realizmus.
Roku 1881 dal francúzsky spisovateľ Zola dielom Naturalizmus a divadlo, program novému smeru divadelného umenia. Naturalizmus bol namierený proti konvenčnému meštiackemu divadlu. Vznik symbolizmu, ktorý bol reakciou na naturalizmus sa v dráme prejavil tak, že priniesol maximálnu štylizáciu, ktorá však niekedy prechádzala až do nezáživnej abstraktnosti. Ani herci symbolického divadla nemali zobrazovať na javisku určitých ľudí, ale iba ich symboly.
Po 1. svetovej vojne vzniklo proletárske a politické divadlo.
Taliansko, v ktorom sa opera zrodila, bolo dlho centrom svetového operného diania. Od florentskej cameraty sa strediskami operného umenia stali najmä Benátky a Neapol a repertoár takmer všetkých operných divadiel sveta je oddnes saturovaný predovšetkým dielami talianskych skladateľov od Claudia Monteverdiho po Luigiho Nona či Luciana Beriu. Zbor Va pensiero alebo tenorové Nessun dorma poznajú aj tí, čo do opery nechodia.
História opery je vo veľkej miere aj históriou talianskych operných domov. Najstarším z dodnes existujúcich talianskych operných divadiel je Teatro San Carlo z Neapola. Divadlo postavili na podnet neapolského kráľa Carla III. z rodu Bourbonovcov. Jeho kapacita počas takmer 400-ročnej existencie kolísala medzi číslami 1379 a 3200, v dnešnej podobe, má l84 lóží v piatich podlažiach, galériu a nádhernú kráľovskú lóžu.
Otváracím predstavením 4. novembra 1737 bola Caldarova opera Achiles in Sciro na libreto slávneho Metastasia. Divadlo uvádzalo diela všetkých významných skladateľov tých čias (Porpora, Jommelli, Leo, Galuppi, neskôr Paisiello, Piccini, Cimarosa). Pôvodne slúžilo len na uvádzanie vážnych opier, až neskôr sa tu udomácnila aj komická operná tvorba. V roku 1778 sedel v jeho hľadisku mladý Mozart.
Vari najslávnejšou érou divadla boli roky 1809 - 1840 pod vedením impresária Domenica Barbaju. V rokoch 1815 - 1822 bol jeho umeleckým riaditeľom Gioachino Rossini, ktorý tu v spolupráci s primadonou Isabellou Colbran úspešne predviedol svoj návrat k barokovému typu opery kladúci melódiu nad text. V rokoch 1822 - 1823 stál na čele súboru mladý Gaetano Donizetti, z ktorého bohatej tvorby divadlo postupne uviedlo 19 opier (najznámejšiu Luciu di Lammermoor v roku 1835). Z Verdiho opier v Neapole uzrela svetlo sveta napríklad Alzira a Lujza Miller.
O tri roky po Neapole (26. 12. 1740) začalo svoju činnosť Teatro La Fenice vo Venedigu, ktoré sa stalo dejiskom premiér mnohých slávnych opier.