Sajga tatárska (Saiga tatarica) je vzácny stredoázijský stepný kopytník, ktorý má v súčasnosti status kriticky ohrozeného druhu. Tento druh je unikátnym zástupcom stepí centrálnej Ázie, ktorý žije v piatich oddelených populáciách. Jeho areál rozšírenia siaha od západného pobrežia Kaspického mora cez Ruskú federáciu, Kazachstan a Uzbekistan až po západné Mongolsko. Dnes je to v Európe takmer vyhynutý druh.
Charakteristika a vzhľad
Sajga tatárska sa vyznačuje hustou a vlnitou srsťou, ktorá je v lete zhora žltohnedá až škoricová a naspodku biela. V zime sajga presrstí a je celá biela. Samce majú vyvinuté rohy v tvare lýry, ktoré dosahujú dĺžku 20 až 26 cm. Tieto rohy sú voskovité a jantárovo sfarbené, pričom mladé samce majú čierne špičky. Váhu nesú dva prsty na každej nohe.
Výrazným znakom sajgy je jej neobvyklý, akoby napuchnutý nos. Vnútri nosa sa nachádzajú jemne ohnuté kosti, slizničné membrány a chĺpky. Dobre vyvinutý nos slúži na filtrovanie prachu, ktorý sa pri behu rozvíri, a tiež na ohrievanie mrazivého vzduchu v zime a chladenie prehriateho vzduchu v lete. Oči sajgy sú veľké, avšak jej zrak nie je jej najsilnejšou stránkou.
Pohlavia sa najľahšie odlíšia podľa prítomnosti rohov u samcov. Zaujímavosťou je častý výskyt dvojčiat u tohto druhu. Sajgy sa zvyčajne dožívajú len 4 rokov, výnimočne viac, najviac 12 rokov.
Spôsob života a migrácie
Sajgy žijú vo veľkých stádach a sezónne migrujú. Väčšinu roka sa zdržiavajú v menších skupinách do 40 jedincov a počas dňa sa neustále pohybujú pri hľadaní potravy. Počas snehových búrok sa schúlia v priehlbinách alebo húštinách. Najkrutejšie počasie ich však niekedy prinúti presúvať sa za lepšími podmienkami. Pri takýchto migráciách môžu denne prejsť až 120 km a pohybujú sa rýchlosťou často až 80 km/h, pričom počas behu držia hlavu sklonenú.
Rozmnožovanie a starostlivosť o mláďatá
V zime prebieha obdobie párenia, známe ako ruja. Zvieratá vytvárajú skupiny so zmiešaným pohlavím. Samce začnú zo svojich tvárových žliaz vylučovať silný zápach, stanú sa teritoriálnejšími a snažia sa zhromaždiť okolo seba až 15 samíc. Samce medzi sebou zvádzajú kruté boje, pri ktorých sa tlčú rohami. Toto súperenie si však vyberá vysokú daň - do konca ruje zahynie 85 až 95 percent samcov na vyčerpanie, zranenia, chlad alebo sa stanú korisťou vlkov.
Na jar migrujú samce, ktoré prežili, na sever k letným pastvinám, zatiaľ čo samice zostávajú na mieste. Väčšina samíc vrhne mláďa v rozmedzí desiatich dní spolu s ostatnými, čím vytvoria v stepi obrovskú „škôlku“. Novonarodené mláďa sajgy dokáže človeku utiecť už po dvoch dňoch, no prvé tri dni väčšinou len leží, aby nabralo silu. Po štyroch dňoch od narodenia sa začína pásť.
Asi tri štvrtiny narodených mláďat sú dvojčatá, zvyšok tvoria jedináčikovia. V roku 2007 vedci zistili zaujímavosť: ak sú dvojčatami dvaja samčekovia, narodí sa približne rovnako ťažkí. Ak má však samec sestru, bude výrazne ľahší. Mláďatá ohrozujú líšky, orly a krkavce, preto sa samice často zoskupujú na jednom mieste, aby mali novonarodené mláďatá väčšie šance na prežitie.
Potrava a životné prostredie
Počas svojich potuliek spása sajga veľké množstvo nízkej trávy, bylín a krov. Požíva viac ako 150 druhov rastlín, vrátane tých, ktoré sú pre domáce zvieratá jedovaté. Sajga rada pije a v lete potrebuje vodu až dvakrát denne. Najmä v suchých mesiacoch sa teda často pohybuje v blízkosti riek. V zime vyhľadáva oblasti s najtenšou snehovou pokrývkou, aby si spod neho mohla vyhrabať potravu.
Životným prostredím sajgy je nížinná step s porastami pelyňku, šalvie a vysokých trávin, najmä kavylu. Sajgy sú mimoriadne odolné, prispôsobené štyridsaťstupňovým mrazom v zime a štyridsaťstupňovým horúčavám v lete. S klimatickou zmenou sa však sajgy nevyrovnávajú úplne ľahko; nebezpečné je pre ne najmä teplé a vlhké počasie.
Príčiny ohrozenia a ochrana
Napriek svojej odolnosti a schopnosti unikať pred predátormi, ako sú vlky, sajga nedokáže uniknúť pred ľuďmi, preto je v súčasnosti ohrozená. Hlavným dôvodom je lov pre samčie rohy, ktoré sú cenené v tradičnej ázijskej medicíne, a tiež vytrvalé rozširovanie poľnohospodárstva, ktoré obmedzuje ich životný priestor a migračné trasy.
Za posledných 150 rokov počty sajgy stepnej výrazne poklesli. V 19. storočí sa v Rusku zabíjali pre mäso. V 20. storočí sa ukrajinské stepi rozorali kvôli pestovaniu pšenice, čo viedlo k tomu, že sa sajgy na Ukrajine dnes už nevyskytujú. V 90. rokoch 20. storočia podporil WWF (Svetový fond na ochranu prírody) využívanie rohov sajgy v tradičnej ázijskej medicíne namiesto rohov nosorožca, čo malo katastrofálne následky.
V posledných rokoch čelila sajga aj ďalším hrozbám. V roku 2015 zahubilo záhadné ochorenie v Kazachstane viac než polovicu najväčšej žijúcej populácie. V roku 2017 podobná choroba, prenesená z domestikovaných kôz, vyhubila viac než polovicu mongolského poddruhu. V roku 2017 bol započatý projekt monitoringu sajgy mongolskej, ktorý začala podporovať aj Zoo Praha.
Napriek týmto pohromám sa populácie sajgy tatárskej začali opäť rozrastať. Na konci roka 2023 bola sajga tatárska v Červenom zozname ohrozených zvierat vymazaná z kategórie „kriticky ohrozený“. Záchrana sajgy je obrovským úspechom a povzbudením pre snahu o záchranu mnohých iných druhov ohrozených vyhynutím.
Sajga v ZOO Bojnice
Sajga tatárska sa v minulosti chovala aj v ZOO Bojnice. Prvá etapa chovu bola slabo zdokumentovaná, do zoo boli privezené sajgy zo ZSSR a cez ZOO Bratislava. Druhá etapa chovu je lepšie zdokumentovaná. Do zoo bol dovezený samec a neskôr dve samice. Jedna zo samíc uhynula krátko po príchode, rovnako aj samec dovezený v minulom roku. Po novom samcovi a narodení mláďaťa uhynul samec na zápal tráviacich orgánov a krátko na to aj mláďa. Osamelá samica žila ešte rok a pol, no uhynula po nešťastnej udalosti, keď ju napadli susedné kulany. Počet jedincov v zoo nikdy nepresiahol tri a celkovo bolo chovaných 9 jedincov.
Najbližší príbuzní a zaradenie
Najbližšími príbuznými sajgy sú trpasličie antilopy a gazely, ku ktorým patrí napríklad gazela Thomsonova žijúca v Afrike. K ďalším príbuzným patrí saola, objavená len v roku 1992 vo Vietname. Sajga tatárska sa radí medzi antilopy, do samostatnej podčeľade Saiginae, a je jediným zástupcom rodu Saiga.
Šťastní to lidé - rok v tajze ( dokument ) A Year in the Taiga
Slovo „sajga“ pochádza z turkických jazykov a do slovenčiny sa dostalo cez ruský názov „sajgak“. V Strednej Ázii je sajga známa ako „akböken“, čo znamená „biela gazela“, narážka na svetlé zfarbenie zimnej srsti.
tags: #tatarska #mongolska #sajga #tatarica #sajga #tatarska