Predstav si, ako to bolo v čase, keď naši predkovia nemali vedomosti o prírodných zákonitostiach. Od pradávna koniec jesene a začiatok zimy, keď sa noci výrazne predlžovali na úkor denného svetla považovali za čas, v ktorom nadobúda prevahu zlo nad dobrom, škodliví démoni v tme noci nad životodarným slnkom vo dne. Predstavy o narastajúcej aktivite nepriaznivých síl, ktorú podporovala temnota, vyvolávali v ľuďoch pocity úzkosti a strachu a následne potom úsilie čeliť domnelému nebezpečenstvu. Pomocou rôznych ochranných prostriedkov, za aké považovali určité predmety, rastliny, magické znaky a symbolické úkony realizované často v maskách, chceli odohnať zlé sily zo svojho okolia.
Tieto zvyky a predstavy sa kumulovali v tzv. strídžie dni. Podľa predstáv nielen našich predkov sa strigy usilovali vniknúť predovšetkým do stajní, aby odobrali kravám mlieko. To bolo pre rodinu až život ohrozujúce v čase, keď mlieko od vlastnej kravky bolo jeho jediným možným zdrojom. V tieto dni nedovolili cudzej žene vstúpiť do príbytku, lebo to mohla byť striga, ktorá by uškodila domácim aj dobytku. Preto strigy využívali svoje schopnosti premeniť sa na niektoré zviera, obvykle to mala byť mačka, aby sa tak v nestráženom okamihu dostali k dobytku. Niektoré strigy sa vedeli pretiahnuť aj cez úzke štrbiny medzi dverami, oknami a cez kľúčovú dierku, preto niekto z gazdovstva urobil na takýchto miestach cesnakom alebo posvätenou kriedou kríže, prípadne okolo každého nakreslil ešte aj kruh.
Strídžimi dňami boli Katarína 25. novembra, Ondrej 30. novembra, Barbora 4. decembra, Mikuláš 6. decembra, ale aj 21. V ľudových vrstvách na Slovensku sa však tradovalo, že Lucia, ktorá sa slávi 13. decembra, bola najväčšia zo všetkých bosoriek, pretože keď ju hodili do plameňov, aby ju upálili ako strigu, nezhorela, ale žila ďalej.
V predvečer Lucie na celom území Slovenska dospelí i deti jedli cesnak, ktorý ich mal chrániť pred zlými duchmi. Mnohí si s nim urobili krížik na čelo, sluchy, bradu a zápästie, aby zvýšili jeho ochranný účinok. Cesnakom, trojkráľovou kriedou a posvätenou soľou robili kríže na dverách obytných budov a stajní. Dávnejšie aj okiadzali kravy dymom z posvätených bylín, prípadne potierali dobytok cesnakom. Na Horehroní dávali nad dvere cibuľu, ktorá má vraj deväť koží a striga cez ne neprejde.
Najpopulárnejším prostriedkom na identifikáciu stríg v dedine bol tzv. lucijný stolček. S jeho výrobou sa muselo začať na deň Lucie, každý deň do Vianoc sa muselo na ňom niečo urobiť a zhotovený musel byť bez klincov a iných kovových pomôcok. Po polnočnej omši na Štedrý deň cez tento stolček jeho zhotoviteľ uvidel strigy. Z kostola však musel utekať rýchlo domov, aby ho strigy nechytili. Večer sa niektoré ženy preobliekli za Lucie. V ich výstroji sa uplatňovala individuálna fantázia a miestne vzory, no základné požiadavky na masku Lucie boli rovnaké - celá postava mala byť zaodiata do bieleho, na hlave mala bielu šatku čo najviac stiahnutú do tváre, aby ju nebolo poznať. Tvár si zaprášili múkou, urobili si zuby zo zemiakov. Jedna postava niesla vedro s vápnom a štetku, druhá husie krídlo na zmetanie pavučín. Nič nehovorili. V niektorých oblastiach chodili ako Lucie aj mládenci.
Nový rok oslavujeme 1. januára - ale cesta k tomuto dátumu nebola jednoduchá. Rimania, ktorých kalendár si postupne osvojila celá Európa, počítali Nový rok pôvodne od 1. marca. Podobne to bolo aj v celom predkresťanskom svete, pretože začiatok roku si logicky spájali s obdobím, keď sa po zime prebúdzala príroda - dnes tomuto obdobiu hovoríme jar. V roku 153 pred našim letopočtom sa Nový rok presunul na 1. január, po krátkom čase sa vrátil k pôvodnému termínu, 1. V roku 46 nášho letopočtu bol v Rímskej ríši zavedený juliánsky kalendár a Nový rok sa presunul na 1. január. Kresťanská cirkev prevzala juliánsky kalendár, ale za Nový rok stanovila 6. Po mnohých ďalších presunoch pápež Gregor VIII. roku 1582 určil konečný termín Nového roku na 1. január. Tento príkaz musel pre jeho nedodržiavanie znovu zopakovať pápež Inocent XII. v roku 1691. Spomínané presuny a nejednotnosť mali bezprostredný odraz aj vo zvykosloví. Ich dôsledkom bola skutočnosť, že vlastne od konca novembra sa zvyky a obrady orientovali na nastávajúce novoročie, za ktoré bolo považované obdobie od 25. decembra do 6. januára. Z tohoto dôvodu sú zvyky viazané na 21.
Zvyky spojené s obdobím zimného slnovratu, a teda s vítaním znovu sa rodiaceho slnka, boli v tradícii európskych národov natoľko zakorenené, že vo štvrtom storočí cirkev presunula výročný deň narodenia Ježiša Krista na 25. december, ktorý bol dovtedy oslavovaný ako deň renesancie slnka. Kult kresťanského božstva mal nahradiť starší pohanský kult a s ním súčasne aj všetky sprievodné úkony a predstavy, cirkev tak chcela eliminovať predkresťanské a novoročné veselé slávnosti. Staršie poverové úkony a obrady však pretrvávali súčasne s oslavou Kristovho narodenia.
Podľa starorímskeho vzoru, keď oslavy významných udalostí trvali niekoľko dní a začínali sa v predvečer hlavného sviatku na tzv. vigíliu, aj Vianoce trvali oficiálne od 24. do 27. decembra. Predstavitelia cirkvi logicky usúdili, že ak sa kresťanský letopočet začína Kristovým narodením, deň, ktorý bol určený za výročie jeho narodenia, by mal byť súčasne Novým rokom. V strednej Európe sa preto po celý stredovek stotožňoval nový rok s 25. Keďže zákazy nespĺňali plánovaný cieľ, cirkev presunula začiatok roku na Veľkú noc, nasledovali ďalšie presuny na rôzne dni decembra, januára, marca aj novembra, až kým v roku 1582 v súvislosti s reformou kalendára neurčil pápež Gregor VIII. Nový rok na 1. január. Rozhodnutie nebolo všade rešpektované, preto ho Inocent XII.
Zaujímavosť na záver? V Uhorsku bol Nový rok určený na 1. január už v 15. Na Štedrý deň veľmi skoro ráno, dnes by sme určite povedali, že neskoro v noci - teda sotva minula polnoc, ženy miesili cesto na vianočné pečivo. Usilovali sa, aby boli s pečením už na úsvite hotové, lebo obradné pečivo malo byť do východu slnka z pece vonku. Cesto muselo byť dobre vykysnuté, pečivo pekné, vydarené. Nevykysnuté koláče boli totiž predzvesťou úpadku celého hospodárstva, puknutá kôra mala symbolizovať úbytok, i rozpad manželstva.
S prvým kúskom cesta, odkrojeného na opekance, utekali chlapci ku ovocnému stromu tak, že väčší súrodenec niesol menšieho na chrbte. Strom potreli cestom a cestou naspäť sa vymenili, mladší niesol staršieho, aby aj stromy na jeseň cítili veľkú ťarchu. Neúrodnému stromu gazda opakom sekery pohrozil, že ak nebude rodiť, o rok ho vytne. Celkový prísny zákaz vytínania stromov pod hrozbou smrti tak mohol byť porušený, ak napriek pohrozeniu sekerou strom nezarodil. Opekanec nesmel padnúť na zem, lebo by uhynul dobytok, vodu z opekancov vylievali na krížne cesty, aby na ďalší rok zahnali nešťastie z domu, alebo ju vyliali pod ovocné stromy.
Slnovrat spojený s novoročím bol z hľadiska duchovnej kultúry najvýznamnejším obdobím celého roka. Príkazy a zákazy, ktoré sa k nemu viazali, boli odôvodňované síce iracionálne, no mnohé z nich boli z praktického hľadiska pozitívne. Predovšetkým všetko v domácnosti muselo byť cez Sviatky čisté a na svojom mieste. Ženy museli posledný týždeň pred Vianocami vrátiť požičané predmety, všetko oprať, vyčistiť a prácu si zadeliť tak, aby na Sviatky bolo šatstvo a bielizeň vysušené a uložené, lebo ak cez Vianoce visí v dome kožuch, bude hynúť dobytok, ale ak šatstvo, do roka zomrie ten, komu patrilo.
Aj Ty sa vždy cez Vianoce preješ všelijakých koláčov? Nebolo to vždy tak. Pre našich predkov bola veľkou vzácnosťou už len samotná biela na jemno zomletá pšeničná múka. A práve z takej sa pieklo aj to najvzácnejšie vianočné pečivo. Bol to však obyčajný tzv. biely koláč, niečo, čo sa asi dnes najviac podobá vianočke. Bez maslovej plnky... Pečivo však malo vo vianočných obradoch mimoriadne veľký význam. Najstaršou formou pečiva všeobecne boli placky z nekysnutého cesta. Neskôr sa na pečenie chleba používal domáci kvások a od poslednej tretiny 19. storočia kvasnice. Pôvod opekancov možno hľadať v posúchoch, ktoré ak sa nejedli hneď teplé, museli sa rozlámať a namočiť.
V 18. storočí patrili k vianočnému pečivu figúrky domácich zvierat, na severovýchodnom Slovensku ešte v polovici 20. storočia piekli ženy „roháče“, imitujúce rožný statok. Zmyslom tohoto zvyku bolo úsilie zabezpečiť, aby sa žiadnemu dobytčaťu v priebehu roka nič nestalo. Štedrý deň bol pôstnym dňom. Cez deň sa jedlo málo, aj vôbec nič. Úplný pôst sa požadoval až do chvíle, kým nevyšla prvá hviezda. Ale na štedrovečerný stôl sa museli dostať všetky plodiny, ktoré sa v gazdovstve pestovali. Táto skutočnosť mala mať pozitívny vplyv na ich pestovanie v nastávajúcom hospodárskom roku. Popri pečených a varených cestovinách sa najčastejšie varil hrach alebo šošovica, kapustnica s hríbmi, polievka zo sušenej alebo čerstvej repy a koreňovej zeleniny, hruškový alebo slivkový prívarok, kaša z prosa. V katolíckych obciach sa aj pri večeri dodržiaval pôst.
Ryba sa dostala na štedrovečerný stôl ako kresťanský symbol a zároveň ako pôstny pokrm, ale aj vďaka šupinám pripomínajúcim mince, čím symbolizovala bohatstvo. Kto si šupinu odložil do peňaženky, nemal byť nikdy bez peňazí. Mäso z hydiny sa nesmelo jesť, pretože by sa majetok rozletel, hydina by ho rozhrabala. Bravčové mäso malo priniesť hojnosť a bohatstvo.
Človeka, ktorý sa o štedrovečerný stôl opiera lakťami, budú bolievať ruky alebo bude lenivý, kto kopal do stola, mali ho bolieť nohy. Kto si ochladzoval jedlo fúkaním, mali ho bolieť ústa. Večera sa mala začať vo chvíli, keď sa na oblohe ukázala prvá hviezda. Mimoriadna starostlivosť bola venovaná úprave stola. Pod vianočný stôl dával hospodár železné nástroje, ktoré mali nielen zabezpečiť dobré pracovné výsledky, ale aj zdravie tých, čo sedeli okolo stola. Okolo stolových nôh obtáčali reťaz, okolo sediaci si na ňu položili nohy - pre zabezpečenie zdravia a súdržnosti rodiny. Pod obrus dávali zo všetkých druhov obilia, obrus posýpali makom, aby mali toľko peňazí ako je zrniek maku.
Forma, v akej sa zrno a ďalšie plodiny dostali na stôl, bola lokálna a nebola dôležitá, rozhodujúca však bola ich prítomnosť. Robil sa z najkrajších kláskov zozbieraných v žatve končiaceho roku a mohol mať rôzny tvar - tvar dožinkového venca, alebo tvar tzv. mušieho raja, alebo tvar približne kytice. Všetky tieto slamené prvky mali v sebe veľký symbolický význam - mali zabezpečiť, aby v nasledujúcom roku bolo dostatok žita pre celú rodinu aj statok. Všetky formy sa vešali nad stôl - dolu hlavou. Zároveň však táto staršia tradícia vyžadovala, aby cez vianočné obdobie boli v dome čerstvé vetvičky.
Vianočný stromček je u nás pomerne mladým kultúrnym javom. Jeho tradícia sotva siaha do polovice 19. storočia a týka sa mestského prostredia, kam sa tiež dostala z nemecky hovoriacich krajín. Z módnej novinky sa za krátky čas stal neodmysliteľný znak Vianoc. V jeho prvej fáze prijatia do roľníckych prostredí sa aj vianočný stromček vešal „dolu hlavou“, až následne sa obrátil do prirodzenej polohy - ale vešal sa nad stôl. Prítomnosť kláskov s obilím sa presunula buď do slamených ozdôb na stromčeku, alebo do slamy či sena pod štedrovečerným stolom.
Chodievaš na Štefana na zábavu? Na západnom Slovensku chodili malí chlapci po „štefanovaní“ - Štefane, Štefane, čo nosíš v džbáne? Koledu, koledu, spadol som na ledu. Psi sa na mňa zbehli, koledu mi zedli. A ja malý koledníček, prišiel som si po troníček, troníček mi dajte, zbohom ostávajte, ale sa mi nesmejte. V tento deň sa rodina a priatelia stretávali u Štefanov, do ich dverí dievčence hádzali starý hlinený riad. Štefanský deň bol prvým od začiatku adventu, v ktorom mohla byť zábava, a tá aj pravidelne bývala. Na Spiši a Horehroní chodievali mládenci po dedine s muzikou, pred každým domom, v ktorom mali svoje dievča, sa zastavili, zahrali a zatancovali. V niektorých oblastiach v tento deň chodievali mládenci šibať dievčatá brezovými prútmi. Tento zvyk sa v okolí Banskej Bystrice praktizoval až 28.
Môžeme dokonca napísať, že zvyky v tento deň nevyjadrujú skutočnosť, že ide o záver roka. Najčastejšie chodievali mládenci na Silvestra popod obloky spievať. Po odspievaní vošli do domu a zavinšovali novoročný vinš. V iných oblastiach chodievali spievať mládenci, v okolí Rožňavy spievali mládenci v tento večer z kostolnej veže. Aj v tento deň, podobne ako v strídžie dni a všetky sviatočné vianočné dni, sa z domu nesmelo nič vyniesť, aby neuhynula hydina. Kto si v tento deň rozhrabe krtince na lúkach, viac sa mu nebudú robiť. Cudzia žena by do domu priniesla choroby, preto skoro ráno chodievali polazníci - malí chlapci, vinšovníci. Večera na Silvestra bola takmer rovnaká ako na Štedrý deň, ale bolo možné konzumovať aj mäsité jedlá. Na stole bol ten istý obrus, niekde aj ten istý chlieb. Najdôležitejšie štedrovečerné obrady sa však už neopakovali.
Viete, ako sa kedysi piekli tradičné slovenské koláče, ako napríklad slivkový koláč? Hoci v texte nie je priamo spomenutý slivkový koláč, môžeme sa inšpirovať starými receptami a postupmi pri príprave vianočného pečiva.
Šťavnatý slivkový koláč s posýpkou: Rýchly recept na domácu pochúťku
V minulosti bolo pečenie spojené s mnohými rituálmi a poverami. Napríklad, nevykysnuté koláče boli predzvesťou úpadku celého hospodárstva, zatiaľ čo puknutá kôra symbolizovala rozpad manželstva.
Na Štedrý deň sa museli na stole objaviť všetky pestované plodiny, aby sa zabezpečila ich dobrá úroda v nasledujúcom roku. Medzi tradičné jedlá patrili napríklad kapustnica s hríbmi, polievka zo sušenej repy či hruškový alebo slivkový prívarok.
Symbolika spojená s jedlom bola silná. Ryba symbolizovala bohatstvo vďaka svojim šupinám, zatiaľ čo mäso z hydiny sa nesmelo jesť, aby sa majetok nerozplynul.
Dôležitú úlohu hral aj samotný stôl. Pod stolom sa nachádzali železné nástroje pre dobré pracovné výsledky a zdravie, okolo nôh stola sa obtáčala reťaz pre súdržnosť rodiny.
Pod obrusom sa nachádzalo obilie pre zabezpečenie hojnosti a mak pre finančné bohatstvo.
Súčasťou vianočných tradícií boli aj ozdoby z obilia, ktoré mali zabezpečiť dostatok úrody v nasledujúcom roku. Tieto ozdoby sa vešali nad stôl.
Vianočný stromček sa stal súčasťou našich tradícií neskôr, pôvodne sa vešal nad stôl a ozdoby z obilia sa presunuli na stromček alebo pod stôl.
Počas sviatkov platili aj rôzne zákazy, napríklad sa nesmelo nič vyniesť z domu, aby neuhynula hydina.
Silvestrovská večera bola podobná štedrovečernej, ale už bolo povolené konzumovať aj mäsit é jedlá.
Dôležitosť zimného obdobia a s ním spojených zvykov podčiarkuje fakt, že cirkev presunula oslavu narodenia Ježiša Krista na 25. december, čím chcela nahradiť staršie pohanské rituály.
Hoci mnohé zvyky a povery sa dnes už nedodržiavajú, pripomínajú nám bohatú kultúrnu minulosť našich predkov a ich hlboké spojenie s prírodou a ročnými cyklami.