Ešte pred niekoľkými desiatkami rokov bolo komplikované a svojím spôsobom nebezpečné sa sem dostať. Keď sa už do oblasti dolného toku rieky Omo dopravíte, po prekročení tejto hranice sa začnú objavovať muži, pastieri, ktorí nosia zbrane. Sprvu nekomfortný pohľad, ktorý sa zmení na bežnú vec a prestanete ju evidovať. V dnešnej dobe je návšteva týchto ľudí bezproblémová a aj napriek puškám a samopalom, ktoré miestni majú, je tu bezpečne. Zbrane majú na ochranu svojich stád a napájadiel. Medzikmeňové konflikty sú tu stále bežnou súčasťou života, ale turistov sa netýkajú a odohrávajú sa v oblastiach, kam ani bežní turisti nechodia.
Cesta, ktorá vedie z Addis Abeba smerom na juh až do mestečka Omorate na hranici s Keňou, umožnila aj bežným turistom objavovať krásu a zaujímavosti tohto odľahlého regiónu. Do veľkej miery je cesta asfaltová a rozvoj je nezastaviteľný.
Samotná oblasť rieky Omo má rozlohu približne 23 500 km², čo je približne polovica Slovenska. Títo ľudia žijú v krajine, ktorú tvorí 60 % nížinná, 5 % vrchovina a hory a 35 % púštna krajina. Práve pre nehostinné prostredie si dokázali miestni ľudia udržať tradičný spôsob života. Tým, že je krajina nehostinná, neláka novopríchodzích zo severu, aby túto oblasť osídľovali. Aj keď s príchodom infraštruktúry sa do dedín a mestečiek dostávajú aj iní ľudia, stále je to len malá hŕstka oproti pôvodným obyvateľom.
Rozdelení sú do dvoch hlavných jazykových skupín: Nilo-saharská (Nilotická) a Afro-asiatická, do ktorej spadá Kušitská a endemická Omotická vetva. Toto rozdelenie ich v určitých momentoch spája alebo rozdeľuje. Jednotlivé kmene sa rôzne prispôsobili životu v nehostinných podmienkach polopúštnej až púštnej oblasti. Tí, ktorí majú svoju domovinu v blízkosti rieky, ju využívajú ako zdroj obživy, tí, ktorí žijú od rieky ďalej, majú tvrdšie podmienky, ktoré sú často nepredvídateľné a sú závislí len od zrážok. Obyvatelia horských oblastí majú miernejšie podmienky a krajina je na pohľad prívetivejšia.
Všetci sú však závislí na pravidelných záplavových dažďoch, ktoré prinášajú najviac vlahy a rieka vtedy prináša najviac živín.
Životné potreby a kultúrne prejavy
Hovädzí dobytok, kozy a ovce sú pre väčšinu kmeňov kľúčovým zdrojom obživy a prejavom bohatstva. Využívajú ho na dojenie mlieka, odoberanie krvi ako obživy a platbu za nastávajúcu manželku. Mladí muži často musia chodiť s dobytkom za pastvou a k napájadlám. Dobytok chovajú elkovo prispôsobený miestnym potravným možnostiam a rastlinným druhom a často ho delia na menšie čriedy, aby neprišlo k nadmernému spásaniu a šíreniu chorôb.
Práve pasienky a napájadlá bývajú dôvodom na medzikmeňové boje, ktoré sú hlboko zakorenené v miestnej kultúre. Aj napriek tomuto ťažkému životu má každý z kmeňov svoje vlastné „módne“ doplnky, často sa obliekajú do farebných odevov a používajú množstvo pestrých a zaujímavých ozdôb a „šperkov“. Vďaka týmto kmeňovým tradíciám v obliekaní (alebo nahote?) a zdobení je možné jednotlivé skupiny od seba odlíšiť a rozoznať. A práve táto variabilita na tak malom území je unikátna aj na africké pomery, a preto je pre nás taká atraktívna.
Kmeň Hamar
Meno kmeňa sa tiež píše Hamar a príslušníci žijú východne od južnej časti povodia Omo. Žijú v polosuchej až suchej krajine, kde hlavne pasú svoj dobytok. Ženy svojím zovňajškom nápadne pripomínajú ženy namíbskeho kmeňa Himba. Tieto dva kmene však nemajú veľa spoločného, keďže Himba patrí do jazykovej skupiny Bantu z oblasti riek Niger-Congo.
Na skrášlenie svojho zovňajšku používajú zmes kravského tuku a hlinky (okry). Tú dovážajú a predáva sa na trhu. Túto zmes si aplikujú najmä do svojich elaborovaných účesov, avšak mnoho dospelých žien sa natiera touto zmesou po celom tele. Okrem toho sa obliekajú do kozích koží, ktoré majú ovinuté okolo bedier. Ako doplnok najčastejšie používajú korálky čiernej a červenej farby. Vydaté ženy nosia veľký, kožený náhrdelník zdobený mušličkami a korálkami. Okrem neho majú aj okolo hrdla kovové „obruče“. Pokiaľ sú dva, je to druhá, tretia alebo štvrtá žena. Pokiaľ k nim ako doplnok má žena ešte „bignere“, znamená to, že je prvá manželka.
Žijú v akýchsi dedinách, ktoré sú tvorené viacerými rodinami, často pokrvne spriaznenými. Keď začnú stavať dedinu, prvý dom je postavený pre ženu a deti. Potom sa vybuduje ohrada a doprostred sa postaví menšia pre dobytok. Muži často spávajú v strede dediny v blízkosti dobytka. Domy sú stavané z pevných driev, ktoré sú ohnuté a v strede zviazané, pokryté sú snopmi trávy a v období dažďov sa prekrývajú rohožami. V dnešnej dobe je vidno aj modernejšie materiály, ako je plast.
Každý z rodiny má svoju prácu. Deti sa od veku 6-7 rokov učia to, čomu sa budú venovať aj v dospelosti. Dievčatá sa učia starať o domácnosť. Chlapci sa starajú o kozy a ovce a chodia s nimi na pašu a k napájadlám. Mladí muži pomáhajú s ťažšími prácami na poliach a v dedine, strážia dobytok v dedine, chodia na nájazdy za dobytkom do susedných kmeňov. Starší muži s volmi/býkmi orú polia, pasú dobytok a zakladajú včelie úle, o ktoré sa starajú a zbierajú z nich med. V minulosti boli aj lovcami. Lovili menšie druhy ako sú divé prasatá, antilopy a podobne.
V tradičnej rodine majú rodičia silné slovo a deti sa do relatívne vysokého veku podvoľujú. Rovnako aj v ďalších pastorálnych kmeňoch, aj tu je pred svadbou potrebné vyplatiť veno manželkiným rodičom. Pretože mladíci nemajú ešte vlastné dostatočne veľké stádo, rodičia často nedovolia svadbu skôr ako v ich 30. rokoch. Ženy sa vydávajú približne v 17. roku života, a tak sú často výrazne mladšie ako ich manželia. Mladý muž vyplatí určitú časť v dobytku a následne rodine svojej manželky spláca. Pokiaľ sa mu to nedarí, obracajú sa na jeho rodinných príslušníkov a nárokujú si u nich. Takto zadĺžený muž v podstate nemá možnosť zbohatnúť, keďže mu ihneď prichádzajú veritelia zobrať, čo sa mu narodí v jeho stáde. Iba bohatší muži tak majú možnosť mať viacero manželiek.
Keďže muži bývajú výraznejšie starší ako ich manželky, tie ich často prežijú. Po smrti ich muža sa nevydávajú, ale stávajú sa hlavami svojich rodín a majú kontrolu nad majetkom svojho muža a jeho neženatých bratov a všetkých ich detí. Ich susedia, Karo a Banna, sú ich spojencami a často vznikajú medzi nimi manželstvá a iné spojenectvá. Majú podobné zvyky aj kultúru. Naproti nim sú ich nepriateľmi Dassanech a Nyangatom.
Ukule Bulla: Ceremoniál skákania cez býkov
Pokiaľ sa mladý hamarský muž chce oženiť, musí absolvovať unikátny ceremoniál skákania cez býkov (ukule bulla). Tento rituál sa susedom z okolia oznamuje niekoľko dní vopred. Susedom odovzdajú pás kôry alebo kus lana, kde sú uzly. Každý predstavuje jeden deň pred rituálom a všetci tak vedia, kedy sa majú dostaviť. Pred ceremoniálom iniciovanému čiastočne oholia hlavu a telo si umyje prachom, aby zmyl svoje hriechy. Uprostred spievajúceho a tancujúceho davu je vedľa seba postavených 15 až 20 kráv a volov, ktoré majú chrbty natreté ich trusom, aby boli šmykľavejšie. Nahý mladík má za úlohu rozbehnúť sa, vyskočiť na prvú kravu a postupne po každej prebehnúť a zoskočiť. Musí to zopakovať štyrikrát, aby bol ceremoniál uznaný. Pokiaľ padne, môže sa pokúsiť znova. Iba postihnutým a zraneným poskytnú priatelia pomoc. Pokiaľ sa mu to podarí, pridá sa k ostatným „Maza“, ktorí skákanie absolvovali v rámci posledných troch mesiacov.
Sestry iniciovaného mladíka sa nechajú od Maza vyšibať prútom. Nie je to však symbolická „šibačka“, ako sme zvyknutí od nás. Rany prútom sú silné a spôsobujú okrem bolesti aj skutočné rany, ktoré zanechajú mohutné jazvy. Nie je to považované za ublíženie, práve naopak. Každá správna hamarská žena by mala mať zjazvený chrbát. Ona sa obetovala počas jeho iniciácie a ak potrebuje, je on na rade, aby sa pre sestru obetoval a pomohol jej v ťažkej životnej chvíli.
Ukule bulla, skákanie cez býkov, je jedinečný zvyk a nepraktizuje ho žiadny iný kmeň, v podobnej forme iba príbuzní Karo a Banna a nepríbuzní T´semay. Odohráva sa najčastejšie po ukončení zberu úrody. Okrem takýchto veľkých udalostí sa konajú takmer každodenné stretnutia žien, mužov, spoločne či oddelene.
SKUTEČNÝ život Žida během holokaustu | Dokument v PLNÉ BARVĚ
Kmeň Mursi
Tento kmeň obýva zle prístupnú oblasť Národného parku Mago neďaleko mesta Jinka, ktoré je východzím miestom pre návštevu Mursiov. Sú prevažne pastieri, ale čím ďalej tým viac sa venujú aj pestovaniu niektorých plodín. Dobytok je pre nich kľúčový a siaha to až tak ďaleko, že si dávajú meno podľa farby najobľúbenejších kusov zo stáda.
V prípade, že sa mladý muž chce oženiť, jeho rodina musí zaplatiť jeho budúcim svokrovcom za nevestu. Najčastejšie je to 30 až 40 kráv. V dnešnej dobe sa k tomu pridáva aj zbraň. Toto je dôvod, prečo sú dievčatá pri narodení v rodine vítané. Jej otec si tak prilepší, čo sa týka počtu dobytka. Okrem dobytka si dopestujú aj plodiny, ako je cirok, kukurica, strukoviny a tabak. Práve cirok a kukurica tvoria hlavnú súčasť dnešného jedálnička - tak, ako aj ostatné kmene si z nich robia kašu. Táto kaša nahradila tradičnejšiu obživu, ktorá spočívala v mlieku a krvi kráv. Krv kravám pravidelne odoberajú v množstve a časovom intervale, ktoré im neublíži a zmiešajú ju s mliekom. Mäso je v ich jedálničku skôr výnimkou.
Mursiovia sú vysokí, so všeobecne agresívnou povahou. Muži sa obliekajú len stroho, často sú úplne nahí alebo majú cez rameno prehodený kus látky. Ženy nosia bedrové rúška. Vlasy si strihajú na veľmi krátko, často si hlavu oholia žiletkou a z krátkych vlasov si vytvoria rôzne ornamenty. Asi najznámejšou súčasťou ženského zdobenia sa je labret - hlinený disk, ktorý sa vkladá do narezanej spodnej pery. V modernej dobe už dievčatá nejavia taký záujem o labrety a táto súčasť kultúry je pravdepodobne postupne odsúdená na zánik.
Labret sa totiž vkladá dievčaťu po tom, ako sa z nej stane žena. Najprv sa vloží menší disk z dreva z určitých druhov stromov, a tak je zároveň aj liečivý. Postupne sa disk zväčšuje a zamení sa za hlinený, často pekne zdobený. Muži aj ženy na svoje skrášlenie používajú skarifikáciu. Hovorí sa, že počet jaziev je počet zabitých nepriateľov, toto však nie je pravda a jazvy sú rozhodnutím každého muža. Ženy si skarifikujú najčastejšie hruď. Na tento typ „tetovania“ sa používa žiletka alebo iný ostrý nástroj a do rany sa votrie prach, ktorý jazvu zväčší, aby bola viditeľnejšia. Tradične sa náramky vyrábali zo slonoviny, sloních alebo žirafích chlpov. Na špeciálne príležitosti si ženy na hlavy robili sofistikované doplnky, ktorých častou súčasťou boli kly prasaťa bradavičnatého a podobne.
Manželstvo u Mursiov môže mať štyri spôsoby: po dohode rodičov (tokoto gama), po vzájomnej dohode manželov (gama), manželka môže byť unesená (pisiyer) alebo zdedená (sermay). Svadba je veľká celospoločenská udalosť a podľa dôležitosti novomanželov a ich rodín je aj patrične oslávená. Kmeň Mursi je známy spolu so Suri súbojom Donga. Pri tomto súboji dvaja súperi bojujú dlhou, tenkou palicou (donga). Ich najbližšími príbuznými sú Suri/Surma, ktorých považujú za najbližších a vznikajú medzi nimi aj občasné manželstvá. Pretože ich delí rieka Omo, nie je to také obvyklé. Ďalšie jazykovo a kultúrne príbuzné kmene sú Bodi a Nyangatom. Nie sú však žiadnymi spojencami a mier medzi nimi je veľmi krehký a prerušovaný. V minulosti, pokiaľ nebol turizmus v oblasti rozvinutý ani do tejto malej miery, boli Mursi len sporadicky navštevovaní a často tieto návštevy sprevádzali konflikty. Do národného parku je povinný vstup s ozbrojeným sprievodom, a tak máme aj takto zariadenú bezpečnosť. Vďaka ich jedinečnosti, čo sa týka hlavne žien a ich labret, je tento kmeň veľmi vďačným cieľom fotografov.
Kmeň Dassanech
Majú rôzne mená - Dassanetch / Daasanach / Geleb / Marille / Geleba / Gabarich. Žijú v delte rieky Omo na severnom brehu jazera Turkana a v širšom okolí v Etiópii, Keni a Južnom Sudáne. Pôvodne žili na rozsiahlom území Kene a malého cípu dnešného Južného Sudánu, avšak od 50. rokov 20. storočia sa ich územie zmenšilo najmä v dôsledku rozširovania púšte a sucha.
Ostávajúci ľudia sa prisťahovali bližšie k rieke, kde je väčšia šanca sa uživiť novým spôsobom, poľnohospodárstvom. Sú prevažne pastiermi, avšak vďaka naplaveninám z rieky bohatým na živiny si vedia v dnešnej dobe dopestovať množstvo plodín. Rieka a jazero sú taktiež zdrojom rýb. Jazero je v tejto časti hlavného prítoku so sladkou až brakickou vodou s množstvom rýb. Aj ich meno znamená „Ľudia z delty“.
Pretože Dassanech nie sú „čistým“ kmeňom a absorbovali ľudí zo širšieho okolia, jednotlivé klany sa od seba výrazne odlišujú zvykmi a celkovou kultúrou. Majú striktne rozdelené územie, kde žijú a každý klan má svoje povinnosti voči celému kmeňu. Galbur je známy ako krokodílí klan. Majú moc nad vodou a krokodílmi. Iní sa venujú liečeniu uštipnutí škorpiónmi, infekciám očí či problémom svalstva.
Ženy aj muži sa obliekajú do farebných látok a dopĺňajú ich rôznymi ozdobami, náramkami, náhrdelníkmi a podobne. Muži so sebou často nosia malé drevené stoličky, ktoré slúžia aj ako akýsi vankúš. Genetické štúdie vravia o príbuznosti k Nilo-saharským kmeňom z Tanzánie alebo kmeňom, ako sú napríklad kenský Pokot. Migráciou do oblasti dnešnej Etiópie prijali kušitský jazyk. Stále si však zachovali svoj hlavný spôsob života, a to je pasenie stád dobytka. Okrem kráv chovajú aj ovce, kozy, osly a v niektorých oblastiach aj ťavy.
Tí, ktorí prídu o svoje stáda, sa stávajú chudobnými (Dies) a často sa sťahujú bližšie k jazeru a rieke, kde sa môžu živiť pestovaním, rybolovom a lovom krokodílov. Tých lovia z vydlabaných kanoe. V tichosti pádlujú a baterkou hľadajú svietiace oči. Žijú v menších či väčších dedinách. Tie väčšie môžu mať aj niekoľko stoviek až tisícok obyvateľov. Každá rodina má svoju malú akoby dedinku a viacero takýchto rodín má veľkú spoločnú ohradu. Každá rodina má miesto pre svoj dobytok a uprostred (medzi domami) aj pre menšie zvieratá, ako sú kozy a ovce.
Každý dom má v strede miesto, kde sa spí na rohožiach. Okrem spánku a počas obdobia dažďov pri skrývaní sa pred nepriaznivým počasím sa celý život odohráva vonku. Tak ako aj u ostatných pastierov, aj u Dassanechov sa ženy a dievčatá starajú o domácnosť a chlapci a muži o lov a pasenie stád. Na poliach pracujú spoločne. Spoločne aj oslavujú. Jeden z najdôležitejších rituálov je Dimmi. Je to akési požehnanie mužov a ich prvorodených dcér. Každý klan má na tento ceremoniál určené miesto. Požehnanie sa robí hromadne a každá rodina, kde má muž dcéru vo veku 8-10 rokov, sa zúčastní. Privedie sa dobytok na porážku a následnú hostinu. Muži a dievčatá sú vyparádení. Požehnanie robí skupina starešinov. Ich otcovia sa stávajú starešinmi, a tak je tento rituál dôležitejší pre nich.
Dievčatá aj chlapci absolvujú obriezku približne vo veku 12 rokov. Pokiaľ nie je dievča obrezané, je považované za chlapca, ba dokonca za zviera. Nemôže sa vydať, mať deti a žije na okraji spoločnosti. Obriezka sa koná v dome matky, alebo v susednej dedine. Po obriezke dostane, teraz už žena, kyslé mlieko a náhrdelník. Od tohto momentu je považovaná za ženu a môže nosiť sukňu z kozej kože. Dievčatá sa vydávajú v priemere okolo 16. Za manželku sa platí veno (kyota), ktoré je vyplácané podľ...
Táto oblasť, hoci vzdialená a s náročnými podmienkami, si zachováva unikátnu kultúru a tradície. Od rituálov spojených so životným cyklom až po každodenný život obyvateľov, región povodia rieky Omo ponúka fascinujúci pohľad na rozmanitosť ľudského života.