Piešťany, známe kúpeľné mesto na Slovensku, majú bohatú históriu spojenú s podnikaním a potravinárskou výrobou. Tento článok sa zameriava na výrobcov cestovín a oblátok v Piešťanoch, s dôrazom na historický kontext a súčasné trendy, pričom vychádza z dostupných informácií.
Kúpeľné oblátky patria tradične ku kúpeľným mestám a mestečkám v našom a českom regióne. Legenda hovorí, že história kúpeľných oblátok siaha až do osemnásteho storočia. Za ich vznikom vraj stál šikovný cukrár a kuchár z premonštrátskeho kláštora v obci Teplá v Čechách. Preto mu napadlo využiť dostupné nástroje, konkrétne kliešte na pečenie oblátok, takzvaných hostií. Tieto oblátky využívané na liturgické účely sa pôvodne piekli len z cesta zloženého z vody a múky. Cukrár pôstny recept vylepšil pridaním mlieka a cukru a medzi dve oblátky nasypal sladkú zmes z orieškov, cukru a škorice.
Prvý historicky zdokumentovaný príbeh hovorí o rodine Bayerovcov z Karlových Varov. Mladá a ambiciózna dievčina Barbara Naslerová bola Nemka, ktorá prišla hľadať v prvej polovici 19. storočia prácu do českých Karlových Varov. Zamestnala sa v penzióne Weißen Taube, kde pripravovala pre hostí oblátky. Čerstvo vydatá Barbara, ktorá si vzala za manžela policajta Michaela Bayera, experimentovala s vylepšovaním, korenením a zliepaním oblátok. Zdokonalila tiež cesto, ktoré sa pieklo až dozlatista. Keďže do Karlových Varov pravidelne prichádzali hostia spoza nemeckých hraníc, oblátky sa postupne rozšírili až do Berlína a obľúbené sa stali aj na cisárskom dvore. Po Barbarinej smrti prevzal rodinnú pekáreň a jedinečnú receptúru jej syn Karl, ktorý rozšíril predaj oblátok takmer do celej Európy. Od roku 1895 sa pod jeho záštitou dokonca začali oblátky baliť do alumíniovej fólie, aby nenasiakli vlhkosťou. Hoci prvá a druhá svetová vojna výrazne zasiahli potravinový priemysel a neobišli ani kúpeľné oblátky, vďaka húževnatosti rodiny Bayerových sa podarilo ich tradíciu udržať. V roku 1948 bola rodina z Čiech vysídlená, no pokračovala vo výrobe a predaji oblátok za hranicami.
Druhá verzia vzniku a rozšírenia kúpeľných oblátok znie uveriteľnejšie. Rozmach tejto delikatesy sa vraj v Mariánskych Láňoch datuje už od roku 1856. Za “otca” mariánskolázeňských oblátok sa považuje Karel Reitenberg, synovec zakladateľa kúpeľov v mestečku Mariánske Lázně. Výrobu oblátok prevádzkoval vo svojom dome, kde ročne vyrobil podľa dobových záznamov a účtovných kníh až 500 tisíc kusov oblátok. Trvalo mu 10 rokov, kým sa tento artikel začal vyvážať aj mimo mesta Mariánske Lázně. Do mesta postupne prichádzala učni - pekári a cukrári, ktorí sa túžili priučiť oblátkovému remeslu. Jedným z nich bol aj František Wittmayer, ktorý sa tu oženil a založil ďalšiu vlastnú pekáreň s oblátkami. Druhou rodinou, ktorá prosperovala z predaja oblátok, boli Homolkovci, konkrétne Josef Homolka, ktorý prvý prišiel s receptúrou pečenia čokoládových oblátok.
Výroba kúpeľných oblátok na Slovensko dorazila neskôr a veľké firmy vyrábajúce oblátky podľa tradičnej receptúry začali vznikať až po roku 1989. Nenadarmo je Slovensko považované za kúpeľnú veľmoc - od západu na východ sa môžete vyliečiť napríklad v Piešťanoch, Trenčianskych Tepliciach, Rajeckých Tepliciach, Bojniciach, v Sliači, Tatrách či známych Bardejovských kúpeľoch.
A tak keď sa pri prechádzke námestiami kúpeľov rozhliadnete okolo seba, akoby ste sa na chvíľku ocitli v zázračnej krajine. Otázkou pre Slovákov však stále zostáva, či do spisovného jazyka patrí slovo oplátky alebo oblátky. Máte radi oblátky a patríte k ľuďom, ktorí ich pri návšteve kúpeľných miest musia ochutnať? Okrem toho, že sú originálnym lokálnym produktom, môžu byť aj vhodným darčekom z kúpeľov, ktorý prinesiete v peknom balení. V súčasnosti je na výber širší sortiment, ktorý ulahodí každému. Stačí si len vybrať.
Ružový mlyn: Od múky po cestoviny
História výroby cestovín v Piešťanoch je úzko spojená s Ružovým mlynom. Tento dobre prosperujúci podnik, ktorý existoval už v medzivojnovom období, sa zaoberal predovšetkým výrobou múky a jej exportom do Nemecka a českých kúpeľných miest. Vďaka predajným agentúram po celej republike i v zahraničí sa kŕmne múky vyvážali aj do Rakúska a Švajčiarska a biele múky v menších množstvách aj do Anglicka.
Prebytok finančných zdrojov viedol k plánom na rozšírenie výroby o cestovináreň a keksáreň. Politická situácia a tlak Nemecka na Československo v roku 1938, ako aj neistota s peniazmi, urýchlili rozhodnutie investovať do týchto projektov. Po rozpade Česko-Slovenska sa cestoviny a trvanlivé pečivo stali nedostatkovým tovarom, čo podnietilo realizáciu pripravených projektov od F. Wimmera a A. Szónyiho.
Po realizácii projektov činila denná výroba 300 kg cestovín (stroje dodala švajčiarska firma Buhler z Uzwilu) a 200 kg keksov (strojové zariadenie vrátane pece dodala viedenská firma Werner u. Pfleiderer). V období vojnovej Slovenskej republiky, kedy platilo viazané hospodárstvo a štátny obilný monopol, sa Ružovému mlynu mimoriadne darilo, pretože potraviny boli nedostatkovým a vyhľadávaným artiklom. Okrem cestovinárne a keksárne sa zvyšovala aj produkcia v živočíšnom hospodárstve.
Napriek tomu, intrigy proti firme počas celého tohto obdobia neprestali. Hľadali sa zámienky na preverovanie zákonnosti vzniku, prevodu majetku, daňové kontroly a domové prehliadky. V časoch SNP bol Ľudovít Winter internovaný v Seredi, v koncentračnom tábore. V období prechodu frontu mlyn musel zásobovať najskôr utekajúce nemecké vojsko a potom prichádzajúcich osloboditeľov, Sovietsku armádu.
V roku 1946 bol k Ružovému mlynu dostavaný objekt čistiarne a predčistiarne obilia s technológiou švajčiarskej firmy Bühler. Hlavná budova mlyna bola zvýšená o jedno poschodie a technologická rekonštrukcia znamenala výmenu strojného zariadenia za stroje z produkcie ČKD Blansko. Zároveň bola technológia riešená tak, aby sa mohli vyrábať aj špeciálne múky pre výrobu cestovín (nízkolepkové) a pre výrobu trvanlivého pečiva (tzv. slabé).
Od komplexu mlynárskej výroby sa odčlenila výroba jačmenných krúpov založením firmy „LAVUS, lúpareň a vločkáreň, úč. spol. Piešťany,“ a to aj napriek tomu, že bola súčasťou objektov mlyna. Kým počas Slovenskej republiky 1939-45 sa rozšírila výroba cestovín a keksov v pôvodných už vybudovaných objektoch, v rámci „dvojročnice 1947-48“ bola vybudovaná a uvedená do prevádzky nová budova „keksárne“, ako sa nazývala budova, kde sa vyrábalo trvanlivé pečivo. Strojné zariadenie bolo opäť od viedenskej Werner u. Pfleiderer.
To už bola výroba pod firmou „Piešťanský potravinársky priemysel, továreň na cestoviny a keksy, úč. spol. Piešťany“(PPP). Do starej budovy spoločnej „keksárne a cestovinárne“ bola dodaná a namontovaná nová cestovinárenská linka od švajčiarskej pobočky firmy Bühler v Uzwille. Kapacita tejto výroby sa tým opäť zvýšila.
Ľudovít Winter sa po návrate z táborov v Seredi a Terezíne čoskoro pustil s vervou do ďalšej potravinárskej výroby založením podniku „PANVITA, výroba dietetických a výživných potravných článkov.“ Kancelárie a sídlo firmy bolo v Zelenom Strome, kde Ľ. Winter býval. Jej výroba bola založená na finalizácii produktov mlynárskej výroby z Ružového mlyna a výrobňa bola v priestoroch „starého rínku“, teda v meste, na Námestí slobody.
Ľudovít Winter spomínal na Panvitu takto: „A teraz mám vyrábať detskú výživu, čo k tomu potrebujem? Lekára, ktorý sa vyzná vo výžive, chemika, ktorý zostaví dobré recepty, alebo dobrú propagáciu? Našiel som takýchto pracovníkov. Dr. Eugen Šaško a Michal Csere, obidvaja výborní chemici, zostavili recept detskej výživy. Nápomocný nám pri tom bol aj primár a dietný majster Dr. Sečanský. Čoskoro sme v malom domčeku, v ktorom sa pred vojnou vyrábalo pekarské pečivo, začali s výrobou výživy Bambo pre 5 mesačné deti.“
Postupne sa výroba rozšírila o výrobky Dado (pre 3 až 5 mesačné), Silopan (pre 7 týždňové), preslávený BB puding pre dospelých a nakoniec Cerasil na črevné choroby. Všetky uvedené účastinné spoločnosti mali vlastné ochranné či registrované známky, ktoré je možno vidieť na kópiách firemných hlavičkových listov.
Ak si uvedomíme, že tak, ako po každej vojne, aj po 2. svetovej vojne bol nedostatok potravín, výroba a obchod s nimi je preto lukratívny, tak potom všetky vyššie uvedené akciové spoločnosti vrátane Panvity, mali skvelú perspektívu odbytu a teda aj rozvoja. Mohli mať, ale nemali. Ale vlastne mali, iba nie z pohľadu majiteľov, účastinárov. To však bude predmetom ďalších častí, preto nepredbiehajme a vráťme sa pred rok 1948.
Napriek určitým problémom pri získavaní surovín (neúroda obilovín v roku 1947) a pomocných materiálov, výroba bola slušne rozbehnutá a trh nenasýtený, teda predalo sa všetko čo sa vyrobilo. A nebolo toho málo, ako to vysvitá z výrobného sortimentu uvedených štyroch podnikov. Ako vyplýva z údajov na firemnej obálke, stále sa „Ružový mlyn úč.spol.“ hlásil aj k „chovu a výkrmu ošípaných, záhradníctvu, zelenine - ovociu - kvetinárstvu.
Znárodnenie a Považské mlyny n.p.
Po „revolučných“ udalostiach vo februári roku 1948, ktoré mali svoje korene v dohodách víťazných mocností o povojnovom rozdelení vplyvu, sa situácia radikálne zmenila. Postupne prišlo k znárodňovaniu všetkých podnikov, bez ohľadu na počet zamestnancov. Na dostupných dokladoch (faktúrach) môžeme sledovať, že v Ružovom mlyne bola „Národná správa“ už 18. marca 1948, v Lavuse bola 28. mája 1948, v Panvite už 22. apríla 1948. Vo firme Piešťanský potravinársky priemysel asi tiež v tom období. v jeden deň. Firmy naďalej používali pôvodné formuláre, tlačivá, obálky.
Faktúra Ružového mlyna z 20. novembra 1948 už je opatrená pečiatkou POVAŽSKÉ MLYNY, NÁR. PODNIK / PIEŠŤANY. Je to jednoznačný doklad, že pod Ružový mlyn už patrili všetky jeho zložky, ba pričlenené boli aj ďalšie mlyny na Považí. Panvitu ale prevzali „Lúčobné a farmaceutické závody, národný podnik, závod Panvita“ ktoré však s detskou výživou skončili. Naďalej sa však ešte desaťročia vyrábal BB puding, ale u iných výrobcov.
Pôvodní zamestnanci jednotlivých výrobní prechádzali aj pod novú správu, väčšinou bezo zmien. Personálne zmeny sa týkali hlavne vedúcich pracovníkov, nie odborníkov, majstrov. Mnohí z nich boli na majstrovských pozíciách ešte v 60. rokoch, a na iných postoch až do 70. rokov 20. storočia. Znárodňovanie prebiehalo bez náhrady a bývalí majitelia či akcionári často nemali možnosť sa v týchto podnikoch zamestnať.
Nasledovala centralizácia výroby a jej riadenia, ktorá zahŕňala aj potravinársky priemysel, znamenala prílev nových obyvateľov do Piešťan v rámci formujúceho sa veľkého národného podniku. V rokoch 1948 - 1960 v snahe o zvýšenie efektívnosti výroby hlavnou metódou bola jej koncentrácia a zvyšovanie kapacity výrobných objektov. Svedčia o tom aj nasledovné číselné údaje.
V roku 1948 bolo na Slovensku 113 obchodných mlynov a 2 317 roľníckych mlynov. Koncentráciou do roku 1960 sa znížil počet obchodných mlynov na 21 a roľníckych na 511. Takúto vysokú koncentráciu umožnila aj nová technológia mletia, ktorá umožnila výrazne zvýšiť zaťaženie mlecej dĺžky valcov. Z pôvodného zaťaženia 40-50 kg na 1 cm dĺžky sa dosiahlo až 85-100 kg na 1cm. Na Slovensku túto technológiu, nazývanú ako „Křičkova“, zavádzali technológovia Ján Letang a Bohumil Praženka.
Napriek dokázateľným prednostiam uvedenej metódy, nepodarilo sa vždy zabezpečiť kvalitatívne parametre výrobkov pre zásobovanie obyvateľstva. Mlynské technológie vo väčšine mlynov boli napriek čiastočným rekonštrukciám technický i morálne opotrebované, mnohé stroje mali už „odkrútené“ desiatky rokov.
Etapa koncentrácie a intenzifikácie výroby skončila a zákonite musela prísť etapa investícií. Novú techniku v oblasti manipulácie s hotovými výrobkami vyžadoval aj trh a spriemyselňovanie pekárenskej výroby. V období rokov 1960 - 1969 jednou z nevyhnutných úloh podniku bolo rozvíjať mlynské a cestovinárske kapacity formou modernizácie a rekonštrukcie výhľadových kapacít, ale aj budovaním nových kapacít v slabo obsadených regiónoch.
V rokoch 1964-67 bola vykonaná kompletná rekonštrukcia technológie pšeničného mlyna v Sládkovičove na kapacitu 240 t/24 hod. Podnik vybudoval dve veľkokapacitné obilné silá na 16 000 ton v rokoch 1960-62 v Spišskej Novej vsi a v rokoch 1961-63 v Sládkovičove, ktoré v tom čase predstavovali špičku v objeme i technológii skladovania obilia.
Rozvoj a koncentrácia cestovinárskej výroby bol nevyhnutný pre enormné požiadavky trhu a zmeny v stravovacích zvyklostiach slovenských rodín, ale aj rozvojom reštauračného a závodného stravovania, ktoré vyplývali s postupného rastu životnej úrovne obyvateľstva. Domáca výroba slížikov a rezancov v mladých domácnostiach bola v tom čase už iba výnimočná.
Táto najmodernejšia cestovináreň bola vybavená technológiu od talianskej firmy PAVAN. Vyrábal sa tam plný sortiment cestovín , vrátane dlhých cestovín, makarónov a špagiet pričom každá z troch liniek mala už vlastnú automatickú baliacu linku. Kapacita cestovinárne v Spišskej Novej Vsi umožnila následne ďalšiu etapu rekonštrukcií v cestovinárňach Nitra a Piešťany. Kvalita a kapacita výroby cestovín na Slovensku v tom období bola na veľmi vysokej úrovni a trh absorboval celú produkciu, pričom najvyhľadávanejšími boli stále „piešťanské cestoviny“.
Osvetou zdravotníkov nastával postupný odklon o vaječných cestovín a trh vyžadoval viac bezvaječných, či z malým obsahom vajec. Pre udržanie kvality (nerozvaritelnosti) bezvaječných cestovín bolo treba hľadať riešenia v technológii výroby a sortimente spracovávanej pšenice na múku vhodnú pre bezvaječné cestoviny.
K tomu účelu v rámci celkovej prestavby a dostavby areálu Ružového mlyna v rokoch 1964 - 1975 (až 1990) bol postavený ďalší mlynský objekt, typový mlyn P63 na spracovávanie tvrdej pšenice, resp. Na úseku technického rozvoja bol tiež celý rad úloh spojených s požiadavkami výrobných odberateľov a obchodu.
Vrecované múky pre veľké pekárne sa postupne nahrádzali dodávkou voľne ložených múk v automobilových cisternách, neskôr aj cisternovými RAY vagónmi. Podobne bola riešená aj dodávka krmív pre PNZP a krmovinárske výrobne. Voľne ložená teda bezobalová preprava múk a krmovín sa zvýšila z 2500 ton v roku 1960 na 39 000 ton v roku v roku 1965. Rozvíjala sa tiež paletizácia výrobkov.
Enormný záujem bol aj o balené múky 1 a 2 kg hmotnosti pre spotrebiteľský trh. V areály Ružového mlyna a závodu Piešťany tieto úlohy zabezpečoval technický rozvoj ktorý viedol Milan Čulen.
Do mlynov Trnava a Veľký Šariš boli dodané a namontované špičkové baliace automaty z NSR od firmy HESSER, ktoré si vyrábali vlastné papierové vrecká, čo bol vtedy ale aj ne...