Francúzsko, oficiálne Francúzska republika, je krajina s bohatou a dlhou históriou, ktorá ovplyvnila nielen Európu, ale aj celý svet. Počas stáročí sa v tejto krajine zrodilo množstvo významných osobností, ktoré zanechali nezmazateľnú stopu v politike, kultúre, umení, vede a mnohých ďalších oblastiach. Tieto osobnosti nie sú len súčasťou francúzskeho dedičstva, ale stali sa aj globálnymi ikonami, ktorých diela a myšlienky rezonujú dodnes.
Politické a vojenské osobnosti
Francúzska história je pretkaná príbehmi vodcov, ktorí formovali jej osud. Medzi najvýznamnejšie postavy nepochybne patrí Napoleon Bonaparte.
Napoleon Bonaparte sa narodil 15. augusta 1769 v Ajacciu na ostrove Korzika. Z neznámeho muža sa vďaka vojenským výpadom a bezohľadnému hospodáreniu stal Napoleónom I., cisárom Francúzska. Je historickou postavou aj legendou, a niekedy je ťažké ich odlíšiť. Napoleon sa rozhodol pre vojenskú dráhu a už ako dieťa vyhral štipendium do Francúzskej vojenskej akadémie. Bol jedným z najväčších vojenských veliteľov v dejinách. Bol tiež vykresľovaný ako dobyvateľ hladný po moci, čo však neodmietal. Argumentoval tým, že vytvára v Európe spolok voľných ľudí spojených pod slobodnou vládou. Cisár Napoleon dokázal, že je výborným občianskym správcom. Jedným z jeho najväčších úspechov bol dohľad nad preverením a zhromaždením francúzskych zákonov do noriem. Nové právne normy, bolo ich sedem, spájali niektoré slobody dosiahnuté už počas francúzskej revolúcie, obsahovali náboženskú toleranciu a zrušenie nevoľníctva. Najznámejšie normy, Napoleonova norma a Občianska norma, stále formujú základy francúzskeho občianskeho práva.
Napoleon sa narodil v meste Ajaccio na ostrove Korzika rodičom zo starej šľachtickej rodiny pôvodom z Janova. Na pevninskom Francúzsku získal vzdelanie a hodnosť dôstojníka delostrelectva. Jeho význam začal stúpať v neskorých štádiách Francúzskej revolúcie. Jeho meno sa dostalo do popredia počas 1. Francúzskej republiky, keď viedol úspešné vojenské kampane proti prvej a druhej protifrancúzskej koalícii. V roku 1799 zinscenoval tzv. Prevrat 18. brumaira a vyhlásil sa za Prvého konzula; o 5 rokov neskôr ho francúzsky senát vyhlásil za cisára. Ako cisár Napoleon I. stál na čele Francúzska v rokoch 1804 až 1815. V prvej dekáde 19. storočia si Francúzsko po sérii víťazstiev zabezpečilo dominantné postavenie v centrálnej Európe. Napoleon udržiaval jeho sféru vplyvu prostredníctvom vytvárania početných spojenectiev a dosadzovaním svojich priateľov a rodinných príslušníkov do čela svojich európskych satelitov. Jeho reforma občianskeho práva, Code civil des Français, značne ovplyvnila kontinentálne právne systémy. Ovládol väčšinu kontinentálnej Európy, šíriac ideály Francúzskej revolúcie, ale zároveň konsolidoval imperiálnu monarchiu, ktorá niesla znaky prekonaného sociálneho a politického systému Ancien Régime. Španielska vojna za nezávislosť a Napoleonovo ruské ťaženie v roku 1812 sa stali bodom obratu kariéry Napoleona Bonaparte. Jeho Grande Armée utrpela počas kampane ťažké straty a už nikdy sa z toho úplne nespamätala. V roku 1813 ho šiesta koalícia porazila v bitke národov pri Lipsku; nasledujúci rok koalícia vpadla do Francúzska, donútila Napoleona abdikovať a poslala ho do exilu na ostrov Elba. V júni 1815 bol definitívne porazený v bitke pri Waterloo. Posledných 6 rokov svojho života strávil vo vyhnanstve na ostrove Svätá Helena. Po jeho smrti v roku 1821 pitva stanovila ako príčinu smrti rakovinu žalúdka. Napriek tomu, že ich vládnutia neprežili jeho pád, jeho synovec Napoleon III. neskôr vládol vo Francúzsku v 19. storočí.
Ďalšou kľúčovou postavou modernej francúzskej histórie je Charles de Gaulle.
Charles de Gaulle sa narodil 22. novembra 1890 v Lille. Vzdelanie získal v Paríži a bol dobrým študentom, v roku 1912 promoval na vojenskej akadémii. Počas prvej svetovej vojny slúžil de Gaulle s vyznamenaním až do zajatia v roku 1916. V diele Armáda budúcnosti predpovedal a obhajoval vojnový stav, do ktorého bolo Francúzsko v roku 1940 dovedené Nemeckom. V druhej svetovej vojne bol povýšený na brigádneho generála a stal sa podsekretárom vojnového kabinetu premiéra Paula Raynauda. Zhromažďoval niekoľko francúzskych kolónií k pohybu. Francúzskym vojenským súdom bol v neprítomnosti odsúdený na smrť. Po oslobodení Francúzska v roku 1944 sa stal vodcom dočasnej vlády a v roku 1947 založil politickú stranu Zjednotenie francúzskeho ľudu (RPF). V roku 1958 sa po politickej kríze vrátil do čela vlády a dohliadal na vypracovanie novej ústavy, ktorá posilnila prezidentské právomoci. V roku 1959 sa stal prezidentom Piatej republiky. Jeho vláda bola poznačená snahou o obnovenie francúzskej veľmoci, dekolonizáciou (najmä Alžírska) a posilnením francúzskeho postavenia v medzinárodnej politike. V roku 1965 bol znovu zvolený za prezidenta na druhé sedemročné obdobie. V máji 1968 čelil rozsiahlym študentským a robotníckym protestom, ale jeho strana voľby vyhrala. V roku 1969 rezignoval na funkciu prezidenta po neúspešnom referende o ústavnej reforme.
Osobnosti v oblasti kultúry a umenia
Francúzsko je známe aj svojím bohatým kultúrnym dedičstvom a mnohými umelcami, spisovateľmi a filozofmi, ktorí obohatili svetovú kultúru.
Jednou z najvplyvnejších postáv francúzskej literatúry je Molière, vlastným menom Jean-Baptiste Poquelin. Jeho komédie, ako napríklad "Tartuffe", "Mizantrop" či "Zdravý nemocný", dodnes patria k základným kameňom svetového divadelného repertoáru.
Ďalším velikánom francúzskej literatúry je Honoré de Balzac, zakladateľ realizmu vo francúzskom románe. Jeho monumentálne dielo "Ľudská komédia" zachytáva širokú škálu francúzskej spoločnosti v 19. storočí.
V oblasti hudby vynikol skladateľ George Bizet, známy predovšetkým svojou operou "Carmen". Jeho diela dodnes patria k obľúbeným na operných scénach po celom svete.
V oblasti umenia a dizajnu zanechali výraznú stopu aj osobnosti ako Le Corbusier, priekopník modernej architektúry a urbanizmu, a Raymond Loewy, považovaný za otca priemyselného dizajnu.
Le Corbusier, vlastným menom Charles-Édouard Jeanneret, študoval vo Švajčiarsku, prešiel Taliansko, Budapešť, pracoval v ateliéri architekta Augusta Perreta v Paríži a v Behrensovom ateliéri v Berlíne. Potom sa vrátil učiť do Švajčiarska, kde vytvoril koncepciu sériovo vyrábaných domov z hotových panelov z vyztuženého betónu, takzvané Do-mi-no Häuser. V roku 1917 sa vrátil do Paríža a v roku 1920 prijal pseudonym Le Corbusier. Chcel, aby bolo možné vyrábať lacnejšie domy priemyslovo a navrhol systém obytných jednotiek, ktoré sa stali známe ako domy "Citrohan". Spolu s Pierrom Jeanneretom a Charlottoou Perriandovou navrhli nábytkový systém z oceľových trubiek. Stolička Basculant No. B301, lehátko (chaise longue) No. B306 a klubovka Grand Confort No. LC2 vynikali svojou novou estetickou striedmosťou a stali sa vzorovými predstieľmi medzinárodného štýlu designu. Koncom dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov sa Le Corbusier sústredil na stavebné zákazky. Boli to napr. slávna Villa Savoye, Cité de Refuge, Pavillon Suisse v Cité Universitaire a utopistické stavebné koncepcie. V päťdesiatych rokoch sa Le Corbusier vzdialil formalizmu medzinárodného štýlu a objavil miesto toho voľnejší, výraznejší štýl. Le Corbusier bol jeden z najvýznamnejších architektov, návrhárov a teoretikov designu 20. storočia.
Raymond Loewy získal v roku 1918 inžiniersky titul na École de Lanau. V roku 1919 odišiel do Ameriky a v roku 1929 si v New Yorku otvoril svoj vlastný ateliér priemyslového designu. Pre firmu Sears Roebuck navrhol chladničku Coldspot, dostával mnoho objednávok na prestavbu obchodných domov, navrhol obal cigariet Lucky Strike a jeho ďalšími zákazníkmi bola Coca Cola, Pepsodent, National Biscuit Company, British Petroleum Shell. Založil spoločnosť Raymond Loewy Associates, ktorá sa vroku 1949 premenovala na Raymond Loewy Corporation. Ako poradca vlády USA v 60-tych a 70-tych rokoch navrhoval nový interiér prezidentského špeciálu Air Force One pre J. F. Kennedyho.
Osobnosti vedy a filozofie
Francúzsko dalo svetu aj významné mysliteľky a objaviteľov.
René Descartes, považovaný za jedného zo zakladateľov modernej filozofie a matematiky, sa narodil v roku 1596 v Touraine. Jeho slávne "Myslím, teda som" (Cogito ergo sum) položilo základy racionalizmu a ovplyvnilo celé generácie mysliteľov.
Jean-François Champollion bol priekopníkom v egyptológii, ktorý rozlúštil hieroglyfy vďaka Rosettskej doske, čím otvoril dvere k pochopeniu starovekej egyptskej civilizácie.
Karteziánsky skepticizmus - Neo, stretnite sa s Reným: Rýchlokurz filozofie č. 5
Père-Lachaise: Cintorín slávnych
Parížsky cintorín Père-Lachaise je nielen miestom posledného odpočinku pre mnohé významné osobnosti, ale aj unikátnou galériou umenia a histórie. Bol založený v roku 1804 ako Cimetière de l'Est (Východný cintorín) panovníkom Napoleonom Bonapartem. Svoje meno dostal po spovedníkovi Ľudovíta XIV. Pére Francoisovi de la Chaise. Dnes je tu na ploche 44 hektárov pochovaných viac než milión tiel. Cintorín je miestom posledného odpočinku pre osobnosti ako Honoré de Balzac, Sarah Bernhardt, George Bizet, Maria Callas, Frédéric Chopin, Molière, Édith Piaf, Oscar Wilde, Jean-François Champollion, Yves Montand a Annie Girardot.
Père-Lachaise je vlastne galériou umenia, kde najšikovnejší kamenári svojej doby vytvárali na objednávku boháčov sochy, reliéfy, hrobky či mauzóleá pripomínajúce zosnulých. Ľahko sa po nich dá blúdiť celé dni a premýšľať medzi machom zarastenými náhrobníkmi o živote, smrti a večnosti.
Francúzsko má premenlivú miernu klímu, čo v praxi znamená studenú zimu a mierne leto. Každá časť má však svoje špecifiká ovplyvnené rôznymi činiteľmi. Napr. severozápad je ovplyvnený Atlantickým oceánom, prinášajúcim od mora vlhké morské vetry, ktoré spolu s pôsobením Golfského prúdu zmierňujú zimy v tejto oblasti. Východ je typický európskymi extrémami - mrazivé zimy a letá plné búrok. Na juhu prevláda stredomorská klíma.
V tejto časti Francúzska je rieka Somme, známa najmä z obdobia prvej svetovej vojny, lebo sa tu odohrala jedna z najkrvavejších bitiek západného frontu. Cez Paríž preteká Seine, jedna z najvýznamnejších riek krajiny. Ústí, rovnako ako aj Somme, do vôd Lamanšského prielivu. Druhou najväčšou riekou je Rhône, prameniaca ďaleko v Nemecku, ale ústiaca do Francúzskych vôd Stredozemného mora. Jej ústie sa nachádza v Provence, v oblasti s množstvom menších riek a riečok, z ktorých jednu pretína aj známy Pont du Gard, a ktoré ústia do väčších alebo menších jazier vo vzdialenosti maximálne 10 - 15 km od pobrežia, často ústiacich priamo do mora. Okrem týchto sa vo Francúzsku nachádza niekoľko malých a zopár väčších jazier. Asi najväčšiu plochu zo všetkých však zaberá francúzska časť Ženevského jazera. Na západe sa nachádzajú ďalšie veľké jazerá.
Nerastné bohatstvo je rozmanité,ale nachádza sa len v menšom množstve (urán,kam.soľ,žel.ruda).Je chudobné aj na energetické suroviny.Priemysel,ktorý vytvára až 80% franc. vývozu,zamestnáva jednu tretinu ekonomicky činného obyvateľstva.Významné sú odvetvia s dlhoročnou tradíciou,vyrábajúce luxusný tovar(parfumy,módne odevy a alkohol).Dôležité miesto zaujíma aj štátom podporovaná produkcia špičkovej techniky(lietadlá,zbrane,automobily..)Pre štruktúru franc. priemyslu sú typické malé rozhodujúci podiel len v určitých odvetiach,ako napr. Parfumy,módne odevy a alkohol.
Až do 2. svetovej vojny bolo Francúzsko závislé od dovozu potravín. Dnes je krajina najväčším producentom poľnohospodárskych produktov v Európe. Asi 54 % z celkovej rozlohy štátu je využívaných na poľnohospodárske účely. Z toho 34 % je orná pôda. Chová sa najmä hovädzí dobytok (Bretagne, Basse-Normandie, západná časť Pais de la Loire, Poitou-charantes, Limousin, Auvergne, Rhône-Alpes, Franche-Comté a sever Champagne-Ardenne), ale aj ovce (časť Aquitaine pri hraniciach so Španielskom, juhozápad regiónu Rousillon, Provence-Alpes-Côte d´Azur, Centre) a ošípané (územie pribl. medzi mestami Clermont- Ferrand, Lyon a Dijon). Krajina patrí k najväčšínm svetovým producentom mäsa a mlieka a mliečnych výrobkov. K najvýznamnejším produktom rastlinnej výroby patrí najmä pšenica (Severofrancúzska nížina), kukurica (juhozápad Francúzska), cukrová repa (Severofrancúzska nížina), ovocie a zelenina. Krajina je po celom svete známa výrobou vína z vínnej révy, ktorá je samozrejme vypestovaná v oblasti jej spracovania (Bordeaux, Bourgogne, Champagne, Côtes du Rhône).Francúzske poľnohospodárstvo je moderné,pracujúce vo veľmi dobrých podmienkach..Základnou surovinou preslávených parfumov sú levanduľové a ružové oleje pochádzajúce z južných oblastí.Významné je aj vinohradníctvo a výroba vín.Ich produkty(šampanské,koňaky a vína) sú žiadané na celom svete. Rybolov v Atlantiku, chov ustríc.
Vo Francúzsku je vybudovaných 31 939 km železničnej trate (1998), 892 900 km ciest, všetkých pokrytých asfaltovým, resp. betónovým kobercom, 14 932 km vodných ciest (z toho 6 969 km veľmi vyťažených), 24 746 km potrubia na zemný plyn, 3 059 km potrubia na surovú naftu a 4 487 km potrubia na ropu. Vo Francúzsku sa nachádza 475 letísk s pokrytými pristávacími dráhami, z toho 14 s viac ako 3 047 m pristávacej dráhy, 30 s 2 438 - 3 047 m pristávacej dráhy, 94 s 1 524 - 2 437 m dráhy a 72 s 914 - 1 523 m dráhy a 58 s menej ako 914 m pristávacej dráhy. Ďalších 204 letísk v štáte je bez asfaltovej (resp. V roku 1998 bolo zaregistrovaných 34 860 000 užívateľov pevnej linky. Mobilné telefóny používalo v tom roku ďalších 11 078 000 Francúzov. Rádio vlastnilo v roku 1997 55,3 mil. obyvateľov a televízor 34,8 mil. obyvateľov Francúzska. Na krátkych vlnách vysielajú dve rozhlasové stanice, na AM-vlnách 41 a na FM-vlnách až okolo 3 500 staníc.
Francúzsko získalo nezávislosť v roku 486. Oficiálny názov je Francúzska Republika (Republique Française). Hlavným mestom je Paríž. Francúzsko patrí k najvyspelejším krajinám sveta a je členom mnohých politických a hospodárskych zoskupení. Hlavou štátu je prezident, ktorého funkčné obdobie trvá sedem rokov. Po všeobecných voľbách, ktoré sa konali 23. apríla a 7. mája 1995 nastúpil 17. mája toho istého roku do funkcie prezidenta Jacques Chirac, ktorý vyhral aj posledné voľby v máji 2002, keď hoci čiastočne nespokojní Francúzi sa rozhodli voliť „menšie zlo“, aby sa vyhli víťazstvu ultrapravicového Jean-Marie Le Pena. Parlament sa skladá z dvoch inštitúcií, z Národného zhromaždenia (577 kresiel; členovia volení všeobecnými voľbami na funkčné obdobie 5 rokov) a Senátu (321 kresiel - 296 pre európske Francúzsko, 13 pre zámorské departmenty a teritória a 12 pre Francúzov žijúcich v cudzine). Francúzsko je rozdelené do 96 departmentov (ďalej delené na okresy -podprefektúry- a kantóny), ktoré sú zoradené podľa abecedy a každý z nich má svoje číslo, ktoré je uvedené na štátnej poznávacej značke.
Pôvodne mala vtedy 300 metrov vysoká veža stáť 10 až 15 rokov. Spoločnosť potom vyhrala konkurz na stavbu monumentu k oslavám revolúcie a svetovej expozície. Následne potrebovalo 300 robotníkov 5 mesiacov na vybudovanie betónových základov a iba rekordných 21 mesiacov na zostavenie celej konštrukcie, ktorá pozostávala z 18-tisíc samostatných dielcov. Presné výpočty Eiffelovho tímu dosiahli dovtedy nevídanú presnosť a celá štruktúra mohla bez problémov odolávať silnému vetru. Od uvedenia do prevádzky sa stala symbolom napredujúcich technológií. Eiffelova veža sa stala prvým umeleckým dielom priemyselnej revolúcie, ktoré nemalo na rozdiel od mostov a tunelov, žiadnu špecifickú užitočnosť. Bola predzvesťou európskych stavieb, ktorých jediným cieľom bolo dokazovať si schopnosť a kreativitu moderných výpočtov. Chladná a neúprosná estetika tohto monumentu priemyselného obdobia sa v radoch mnohých francúzskych intelektuálov stretla s odporom. Vo februári 1887 vyšla v novinách Le Temps petícia umelcov proti stavbe. Autori pamfletu nazvali Eiffelovu vežu zdochlinou bez života a podobne. Podpísané osobnosti sa ohradili voči neúcte k francúzskej estetickej histórii, ktorú ohrozuje taká príšerná a zbytočná stavba. Pod textom bol podpísaný básnik Leconte de l´Isle Adam, spisovatelia Maupassant, Alexander Dumas mladší, Leon Bloy a Paul Verlaine. Gustaf Eiffel v rozhovore na obranu projektu proti útokom umelcov predvídavo povedal, že veža bude mať vlastnú krásu, ktorá spočíva v harmónii sily a schopnosti vzdorovať vetrom. Debata okolo priemyselnej estetiky bola jednou z prvých v Európe, ktorá predpovedala rozpor medzi klasickým vnímaním tvarov a vizionárskym prístupom k novým stavebným materiálom. Sen intelektuálov o zlatom veku klasickej architektúry bol klasickou reakciou elitných umelcov, ktorí už v tom čase opovrhovali inžiniermi a ich tvorbou, oslobodenou z područia funkcionality. Eiffel dokázal, že veľké stavby sa mohli stať aj veľkými umeleckými monumentmi. Protesty však boli zbytočné. Po otvorení výstavy navštívilo vežu viac ako 2 milióny turistov a z Eiffelovej konštrukcie sa stala najmladšia atrakcia Paríža. Od 31. marca 1889, keď na jej vrchole umiestnili zástavu, až do dnešného dňa ju navštívilo viac ako 200 miliónov turistov z celého sveta. Nie všetci sa odhodlali vystúpiť na vrchol po schodoch, ktorých je 1665. Dnešná výška veže je spolu s anténami televíznych a rozhlasových staníc 324 metrov. Najnovšou atrakciou je čarovne blikajúce osvetlenie, ktoré pozná celý svet od osláv nového tisícročia. Dvadsaťpäť alpinistov rozmiestňovalo v roku 1999 20-tisíc lámp v podobe girland dlhých 40 kilometrov. Práca im trvala 5 mesiacov a osvetlenie má vydržať ďalších 10 rokov.
Snímky o postavách z histórie patria k dlhodobo veľmi obľúbeným. Ľudí odjakživa zaujímali tragické osudy slávnych a odhalenie tých najtemnejších tajomstiev z ich života. Ľudská zvedavosť je snáď najprirodzenejšia vlastnosť. Ak ju spojíme so záujmom o verejne známe osobnosti, s ktorými sa stretávame každý deň v médiách, môže vzniknúť filmové spracovanie jej života. Pre hercov je vždy výzvou zahrať si postavy známe z dávnej, no aj nám bližšej histórie.
tags: #vyznamne #francuzske #osobnosti