Druhá autorkina kniha - Margita Figuli sa ňou zaradila medzi ústredné postavy modernej slovenskej prózy prvej polovice 20. storočia.
Dej a postavy
Dej románu sa odohráva na Orave, v dedine neďaleko „okresného mesta“, kde sa o ruku peknej krčmárskej dcéry Magdalény uchádzajú dvaja muži. Jedným z nich, ktorý pozná mladú ženu už od detstva („v Turci“), a ktorý je zároveň rozprávačom príbehu, je cezpoľný („túlavý“) nákupca dreva Peter, druhým je zámožný sedliak z oravských Leštín a príležitostný pašerák koní Zápotočný. Kým Peter vystupuje ako tzv. dobrý kresťan, ktorý si nadovšetko ctí zmierlivé riešenie konfliktov, konzervatívne rešpektuje ustálený poriadok a božie prikázania a celkovo uprednostňuje počestné spôsoby, Zápotočný je rapsodický až brutálne dravý typ, ktorý sa presadzuje majetkom, ľstou i silou.
Títo dvaja uchádzači sa náhodne stretnú práve pri ceste za tou istou nádejnou nevestou, a kým Peter sa pri tejto príležitosti dozvie o Zápotočného zámeroch, ten v Petrovi tuší soka iba intuitívne. Horšia východisková pozícia nezabráni Zápotočnému razantne uskutočniť svoj zámer: požiada o Magdaléninu ruku, zatiaľ čo Peter sa k tomu vôbec nedostane. Rodičia sú s bohatým a usadeným pytačom spokojní, pretože lepšie než potulný obchodník stelesňuje tradičné dedinské hodnoty, ale Magdaléna sa prisľúbi Petrovi. Stanoví mu však podmienku, že sociálne a spoločensky sa vyrovná svojmu zámožnému a usadenému sokovi a že splnenie tejto podmienky jej príde oznámiť s „tromi gaštanovými koňmi“ ako znakom svojho nového postavenia.
Bezprostredne po tomto dohovore však Zápotočný násilím zvedie Magdalénu, a kým nič netušiaci Peter kdesi „v Turci“ usilovne plní stanovené podmienky, objekt jeho platonickej lásky sa stane Zápotočného manželkou. Manželstvo je, pravdaže, nešťastné - Magdaléna trpí za nedodržanie sľubu, Zápotočný zase poznaním, že lásku nemožno získať úskokom ani násilím.
Vyústenie je šťastné pre Petra: v ten istý deň, keď príde s „tromi gaštanovými koňmi“ a keď sa dozvie pravdu o Magdaléninom osude, Zápotočný hynie pod kopytami vlastného trýzneného koňa.
V diele vystupujú tieto postavy:
- Peter - sirota, kupec dreva, túlavý, čestný, dobrý, milujúci, verný, citlivý.
- Magdaléna Maliarčíková - dcéra krčmárov, ľúbi Petra, čistá, nevinná, nežná, citlivá, jemná, túži po skutočnej láske, pasívna, trpí v tichosti.
- Jano Zápotočný - prvý gazda v Leštinách, zámožný sedliak, príležitostný pašerák koní, krutý, surový, nepríjemný, náruživý, bezcitný, sebecký, neverný, nemravný, pijan, beštia, pomstychtivý.
- Maliarička - matka Magdalény, chamtivá, bezcitná, bezcharakterná, namyslená, hašterivá, panovačná, bezohľadná.
- Maliarik - otec Magdalény, láskavý, prispôsobivý, čestný, dobrák od kosti.
- Sestra Zápotočného - milá, pracovitá, bohabojná.
- Farár - pomáha Petrovi.
- Ujec a ujčina Petra - pomáhajú Petrovi.
- Jožko Greguš - bratranec Magdalény, pašerák koní.
- Mladý pán s fúzikmi - informátor Petra.
- Krčmár a krčmárka - rodičia Magdalény.
Peter a Magdaléna sa mali radi už od mala. Magdaléna sa však s rodičmi odsťahovala, a tak Peter musel ísť požiadať o jej ruku až na Oravu. Cestou tam stretol jej bratranca Greguša a Zápotočného - pašovali kone. Pripojil sa k nim, lebo sa mu splašil kôň. Cestou spoznal Zápotočného zákernú povahu. Aj on išiel požiadať Magdalénu o ruku, preto sa Petrovi vyhrážal a chcel mu poraniť koňa. Keď došli do dediny, Peter sa tajne stretol s Magdalénou - bola šťastná, ale plakala, sľúbila mu stretnutie pri včelíne, no tam nedošla, lebo mala v stajni úraz. Peter včas pribehol a zachránil ju. Keď ju doniesli do izby, Zápotočný chcel Petra s pytačkami predbehnúť, Peter musel odísť z izby, a vtedy Zápotočný požiadal o Magdaléninu ruku. Maliarička súhlasila. Chcela jeho peniaze, na Magdalénine city nebrala ohľad. V dedine sa konali svätojánske ohne - na nich sa Magdaléna stretla s Petrom a stanovila mu podmienky: ak si ju chce vziať, musí postaviť dom, začať sa živiť „normálnym“ povolaním a prísť pre ňu na troch gaštanových koňoch - boli symbolom ich lásky, nového postavenia, dodržania sľubov, znakom stretnutia. Zákerný Zápotočný si ich tajne vypočul, začal Magdaléne nadávať a biť sa s Petrom. Peter bol silnejší, a tak zvíťazil, no pred rozzúreným Zápotočným museli utekať. Keď prišli do dediny, rýchlo sa rozlúčili a Peter hneď odišiel do rodného kraja, aby mohol splniť Magdalénine podmienky. Keď mal dom rozostavaný, naskytla sa mu možnosť spravovať a neskôr kúpiť dom jednej starej pani. Aj keď nebola robota, vedel sa o seba postarať a robil všetko, čo bolo v jeho silách. Všetko, čo mal splniť splnil, a tak sa rozhodol ísť za Magdalénou. V dedine sa od krčmára dozvedel hrozné správy. Zápotočný Magdalénu znásilnil a ona si ho vzala len preto, lebo čakala dieťa. Manželstvo bolo pre ňu peklom. Zápotočný kúpil divoké kone, jeden z nich ju kopol a ona potratila. Po tom, ako si vypočul všetky tieto veci, vybral sa za Zápotočnými na pole. Videl, ako týra koňa, zachránil Magdaléne život. Keď si Zápotočný uvedomil, že sa Peter vrátil, chcel ho zabiť, no nepodarilo sa mu to. Magdaléna ťažko ochorela, ale ani na smrteľnej posteli k nej Petra nepustili. Podarilo sa mu tam dostať až za pomoci farára. Keď uvidel jej pery, mal radosť - vedel, že bude žiť. Potvrdil mu to na druhý deň aj jeho „spravodajca“. Aby bola Magdaléna navždy šťastná, chcel sa so Zápotočným zmieriť a navždy od nej odísť, ale on nemal záujem, bol plný hnevu a pomsty. Onedlho počuli volať Zápotočného sestru v krčme o pomoc. Keď dobehli k jeho dvoru, videli, ako vypaľuje na bok koňa slovo „TULÁK“ (to si spočiatku mysleli ľudia o Petrovi). Prvý sa k nemu dostal Peter, ale skôr, ako mohol niečo urobiť, kôň od bolesti Zápotočného kopol a on namieste zomrel. O niekoľko dní sa Magdaléna s Petrom tajne vzali a v noci naplnení šťastím, radosťou a láskou odišli za novým životom do Turca, do ich spoločného domčeka, krajiny ich spoločného detstva.
Petrovi trvalo dva roky, kým splnil to, čo sľúbil milovanej Magdaléne. Pracoval do úmoru na píle a stavbe domu. Pomáhali mu ujček s ujčinou a ľudia z dediny. Jedno dievča si ho chce získať, ostáva však Magdaléne verný. Pracuje pre jedného južana, kupca s koňmi, zarobí si pár grošov a kúpi si gaštanového koňa, s ktorým prišiel pozrieť Magdalénu, keď ju chcel požiadať o ruku. Stavbu domu kvôli finančným ťažkostiam dokončí až o dva roky. Požičia si dva gaštanové kone a ide pre svoju milú.
V dedine, kde spolu s Janom býva sa dozvedá, že Jano ju v onú svätojánsku noc znásilnil a museli sa vziať. Pre Petra je to rana, no aj tak ide do Leštín vyjasniť si to s Magdalénou. Jano je pijan, bije kone, ktoré sú čím viac tým neposlušnejšie. Celá dedina je plná rečí o ich nešťastnom manželstve. Magdalénu jeden z nich kopne, preto v 6. mesiaci potratila. Peter ju teda nachádza utýranú manželom, ako práve orie na poli. Jano bezcitne zaobchádza so svojou ženou a týra koňa, ktorý sa splaší.
Magdaléna podeň spadne a zhrozený Peter znova v poslednej chvíli zachráni spod konských kopýt. Keď sa Jano preberie útočí na Petra (pokúša sa ho zabiť, no netrafí balvanom). Magdaléna ťažko ochorie . Peter sa k nej dostáva len pomocou farára, ktorý jej udeľuje posledné pomazanie. Zázrakom Magdaléna prežije. Janovi sa splaší kôň, čo ho na poli týral a utečie. Chytí ho žandár a dovedie späť. Jano, zmámený žiarlivosťou, vyčíta Magdaléne, že to mal byť signál pre Petra. O niekoľko dní Peter odchádza, keďže je príčinou Magdaléninho utrpenia. Naraz sa v dedine strhne krik. Jano, už šialený žiarlivosťou, vypaľuje na bok koňa, čo mu ušiel slovo „Tulák“, Magdaléna, ešte stále slabá a vyčerpaná, ho musí držať. Keď Jano chce koňovi vypáliť oko, čo sa mu aj podarí, ten sa splaší a oslepený kopne Jana do hrude a do hlavy. Jano je na mieste mŕtvy. O tri dni ho pochovajú, no Magdaléna je ešte istý čas zakríknutá. Peter si ju získava nežnosťou a láskou. Magdalénina matka, ktorá chce, aby Magdaléna ostala na Janovom majetku, nechce povoliť sobáš s Petrom.
Symbolika
Gaštanové kone sú v diele veľmi dôležité, tvoria rámec celého diela - sú na jeho začiatku i na konci. Jeden gaštanový kôň symbolizuje smrť, pomstu a spravodlivosť, ale aj pomoc, perspektívu, život a šťastie; silu, čistotu a vášeň, sú obrazom pevných mravných zásad prostého dedinského ľudu.
Číslo 3 je rozprávkový prvok, dobro víťazí. Číslo 3 tiež naznačuje, že láska nie je vždy záležitosťou iba 2 ľudí. Gaštanový kôň v umení symbolizuje bujnú mužskú silu.
Literárne spracovanie
Dielo nesie stopy lyrizovanej prózy (nádherné lyrické opisy prostredia a charakterov), avantgárd a experimentovania. Vyskytujú sa tu básnické figúry, metafory, expresionizmus vo výrazoch.
Prvky realizmu : napríklad človek a zvieratá, kôň neublíži dobrému, iba zlému človeku.
Mnoho biblických motívov a odkazov na Sv. písmo, panteizmus.
Dielo vyznieva ako oslava vytrvalosti hl. hrdinu, ktorý sa aj napriek všetkým problémom nevzdal svojich mravných ideálov, oslava muža, ktorý dokáže zaprieť aj sám seba, keď je presvedčený o správnosti svojho konania. Autorke ide o víťazstvo lásky nad ziskuchtivosťou, mamonárstvom, honbou za majetkom.
Rozprávač je v prvej osobe, je ním Peter. Tento postup bližšie približuje vnútro hlavných postáv, neznamená však len subjektívny pohľad, opis a rozprávanie je otvorené.
Reč má ornamentálny charakter, je priama, prirodzená, monológ splýva s rozprávaním.
Dej má oslabenú epickú a zosilnenú lyrickú zložku a vyznačuje sa zvratmi. Jadro diela tvorí boj o určité poňatie lásky, prejavujúce sa v dvoch podobách lásky, lásky ako strhujúcej bytostnej sily, ako vášne a náruživosti, ktorá vedie až k zločinu a na druhej strane lásky ako etickej sily, plnej sebazapierania.
Ideové posolstvo
Idea diela: iba húževnatosťou, vytrvalosťou a čestnosťou môžeme dosiahnuť svoj vytúžený cieľ, svoje šťastie (ako Peter).
Druhotná moralita príbehu hovorí, že majetok neprináša šťastie, ak nie je spojený s dobrotou srdca a s bohabojnosťou.
Mýtus o návrate „strateného raja“ a „zlatého veku“ detskej nevinnosti, do ktorého vyúsťuje tento príbeh potrestaného zla, odmenenej cnosti a utrpením skomplikovanej a preverenej lásky, sa organicky začleňuje do ideového rámca diela a povyšuje ho do nadčasovej roviny „osudu“.
Mýtická perspektíva, významové hľadiská naturisticky prehodnotenej ľudovej tradície, žánrový základ legendy a ideový rámec kresťanského svetonázoru sú zjednotené vznešeným biblickým štýlom, ktorého najnápadnejšou črtou je lyrický pátos, dosahovaný rytmickým frázovaním vety, syntaktickým paralelizmom a bohatým výskytom básnických trópov.
Hlavná idea: Iba verná a čistá láska prekoná všetky prekážky a nakoniec zvíťazí. Za dobro a lásku sa oplatí bojovať, pretože raz zvíťazí dobro nad zlom - ako aj v rozprávke.
Huculský kôň
Huculské kone hrajú veľmi cennú úlohu pre kultúrne dedičstvo Európy. Huculský kôň je silné, vytrvalé a isté plemeno malých koní, ktoré sa perfektne hodia na vonkajší chov. Ich sfarbenie je väčšinou hnedé, šedohnedé alebo gaštanové. Typické znaky divokého koňa sú chrbtový pruh, pruhy na končatinách, ktoré sú všetky v chove žiaduce.
Hucul je veľmi kompaktný, statný kôň s harmonickým chrbtom a šikmým zadkom. Chvost je nízko spojený, krk krátky a silný a ramená majú svalnaté a väčšinou strmé.
Pôvod a história huculských koní
Huculský kôň je najpriamejším potomkom európskeho divokého koňa tarpana - Equus ferus seu gmelini, ktorý bol rozšírený aj v strednej a západnej časti Európy už od začiatku nášho letopočtu. Postupné zmeny prostredia a neustále prenasledovanie najmä zo strany poľnohospodárskych osád spôsobili, že sa tarpan najprv stiahol do východnej a severnej časti kontinentu a neskôr viedol k jeho úplnému vymiznutiu. Jedinými pozostatkami tarpana sú jedna celá kostra v Zoologickom múzeu Akadémie vied v Petrohrade a jedna lebka v Ústave morfológie Akadémie vied v Moskve.
Až v polovici devätnásteho storočia sa o hucula začala viac zaujímať rakúsko-uhorská armáda. Keď sa zvláštna komisia ministerstva vojny dozvedela o zvláštnych vlastnostiach tohto koňa, predovšetkým o jeho odolnosti a dlhovekosti, bol v Luczine - dnešné Rumunsko, založený prvý huculský žrebčín, s 10 typickými huculskými kobylami.
Po 1. svetovej vojne došlo v rámci vojnových odškodnení k rozdeleniu chovného stáda medzi novo vzniknuté víťazné krajiny - Československo, Poľsko a Rumunsko. Československo dostalo v roku 1922 celkom 33 chovných huculov.
Využitie huculských koní
Huculi sú ohrozeným druhom. Hucul ako potomok Tarpana je pokojný, vytrvalý horský kôň s dobrým inštinktom, a preto je vhodný aj pre nie príliš skúsených jazdcov. Je veľmi dobre vyvážený, nie je náchylný k úteku, je si veľmi istý v ťažkom teréne. Svojím prízemným charakterom, učenlivosťou a prispôsobivosťou sú vhodní na hipoterapiu aj výborní partneri pre jazdenie a vozenie.
Toto plemeno je u nás hojne využívané ako agroturistický kôň, je vhodný aj pre začínajúcich jazdcov. Pre jeho pokojnú povahu je využívaný aj na dosť obľúbené hipoterapie. Hucul je obľúbený aj pre jeho dlhovekosť a odolnosť voči klimatickým podmienkam.
