Názov tohto jedla z obce Brusno sa viaže k histórii jej obyvateľov. Kedysi sa mnohí živili obchodovaním s čipkami po celej Európe, preto toto jedlo dostalo meno „Čipkárskô“. Za obchodom cestovali na svojich vozoch, tzv. mašinách a pre šetrenie času si tento pokrm pripravovali priamo za jazdy. Až po dovarení odstavili vozy a najedli sa. Aj zvyklosti pri jedení tohoto jedla mali netradičné.
Tradičný pokrm čipkárskô má korene v obci Brusno a jeho názov je neodmysliteľne spojený s históriou miestnych obyvateľov. Tí sa v minulosti živili obchodovaním s čipkami po celej Európe. Svoje výrobky predávali počas dlhých ciest na vozoch, ktoré nazývali „mašiny“. Aby ušetrili čas, pripravovali si jedlo priamo počas jazdy, pričom ho dovarili až po zastavení.
Mašina je valcovitá plechová nádoba s podstavcom alebo nôžkami. Pod dnom sa vytvorí malé ohnisko, do ktorého sa cez komín v strede nádoby prikladajú kúsky dreva, drevné uhlie, šišky. Nádoba sa prikrýva pokrievkou, ktorá má uprostred okrúhly otvor na komín. Vo vode v nádobe sa varí najprv na kúsky pokrájané mäso - baranie, hovädzie, niekedy bravčové, s koreninami a cibuľou. Neskôr sa pridáva na kúsky pokrájaná koreňová zelenina a pred dovarením sa polievka zahustí zemiakmi a cestovinovými trhancami nazývanými „tlapky“ alebo „čipkárky“. Tie musia byť pred varením obschnuté, aby sa spolu nelepili.
Tlapky sa pripravujú z polohrubej múky, vajíčka a štipky soli. Tieto cestovinové trhance sa nechajú oschnúť, aby sa pri varení nelepili.
Osobitý spôsob prípravy čipkárskeho v jednoduchých, ale dômyselných prenosných kotlíkoch na obchodných cestách mužmi-čipkármi je odovzdávaný z generácie na generáciu a poskytuje spoločenstvu pocit identity v spojitosti s vlastnou históriou.
História a význam čipkárstva na Slovensku
Pletenie čipiek sa na území Slovenska rozšírilo v 2. polovici 16. storočia s baníckym obyvateľstvom z Nemecka. V baníckych oblastiach (okolie Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Kremnice, Prešova) bolo doplnkovým zamestnaním od 17. storočia. Pre roľnícke čipkárky sa stalo zdrojom príjmov od konca 19. storočia.
Najrozšírenejším výrobkom čipkárok boli čipky v tvare pásu. Ak mali rovné okraje, všívali sa ako vložky, mrežky či anzece medzi dva kusy tkaniny. Čipky so zubmi rozličného tvaru a veľkosti na jednom okraji (cipky, čipky, zubky) sa používali ako obruba okrajov textílií odevných (napr. rukávy, goliere, zástery), bytových (obrusy, plachty na prikrytie postele, uteráky a i.) a obradových (napr. úvodnice, kútne plachty, smrtné plachty). Čipky boli dôležitou súčasťou čepcov. Najčastejšie tvorili ich prednú časť (čelenka) alebo paličkované boli celé čepce.
Banícke čipkárky plietli pásy dlhé niekoľko metrov na predaj. Roľnícke ženy zväčša poznali účel čipky, a preto ju uplietli len v potrebnej dĺžke. Čipky plietli aj v setoch - vložka a čipka použité v jednej textílii (napr. v okolí Nového Mesta nad Váhom na dlhé šatky škrobky, v okolí Piešťan na čepce).
V 19. storočí sa vplyvom organizovania čipkárskej výroby sortiment obohatil o tvarovo i motivicky širokú škálu paličkovaných častí i celých kusov ženských odevov (napr. goliere a manžety) i bytových textílií.
Od polovice 19. do polovice 20. storočia možno na území Slovenska vymedziť 20 oblastí, prípadne obcí, v ktorých plietli špecifické typy čipiek. Odlišovali sa väzbami, motívmi, farebnosťou, požitým materiálom, spôsobom pletenia alebo spôsobom použitia. Ako prvá tieto typy čipiek roku 1962 vymedzila Ema Marková v knihe Slovenské čipky. Roku 1988 jej rozdelenie v knihe Slovenská ľudová paličkovaná čipka prehodnotila Veronika Géciová-Komorovská. Výskumy z prvého desaťročia 21. storočia umožnili zaradiť ako samostatný typ čipky z Kremnice (okr. Žiar nad Hronom) a jej okolia.
Podľa hlavného druhu zamestnania, ktoré bolo zdrojom obživy obyvateľov jednotlivých čipkárskych oblastí, Marková rozdelila čipky na banícke a roľnícke, nazývané aj sedliackymi.
Banícke a roľnícke čipky
Banícke čipky, ktoré plietli v stredoslovenských baníckych lokalitách a v Soľnej Bani (dnes súčasť Prešova), boli vzormi, väzbami, farebnosťou i použitým materiálom blízke západoeurópskym čipkám. Boli to čipky bielej, prípadne krémovej farby s prevažne geometrickými motívmi. Boli určené výlučne na predaj. Okrem územia dnešného Slovenska sa dostali do Maďarska, Rumunska, na Balkán i do Talianska. Od konca 19. storočia plietli v baníckych lokalitách aj čipky vo farebnosti textílií v dedinách, do ktorých tieto čipky predávali.
V roľníckych obciach plietli ženy pre svoju potrebu alebo pre obyvateľov dedín s podobným druhom tradičného odevu a textílií roľnícke čipky. Tieto mali v porovnaní s baníckymi čipkami širšiu škálu väzieb, motívov a zväčša boli hustejšie. Od prelomu 19. a 20. storočia ich farebnosť korešpondovala s farebnosťou lokálneho či oblastného druhu výšivky. Roľnícke čipky vyšli z baníckych čipiek a z historických západoeurópskych čipiek. Boli však z hrubších, prípadne rôznofarebných nití. Alebo sa v nich vďaka tomu, že boli určené zväčša pre vlastnú potrebu, udržali náročné väzby a motívy.
Regióny a špecifické typy čipiek
Západoslovenské čipky vznikali v roľníckych lokalitách so slovenským, ale aj s chorvátskym a maďarským obyvateľstvom, čo sa prejavilo vo farebnosti čipiek. Na čipkách z niektorých lokalít možno badať spätosť s baníckymi a so slohovými čipkami západnej Európy.
Pletenie novomestských čipiek je doložené z polovice 18. storočia. Plietli ich v širšom okolí Nového Mesta nad Váhom, v 19. storočí i v Piešťanoch a okolí. Pásikové čipky, ktoré koncom 19. storočia plietli miestne židovky, sa našívali na konce škrobiek - dlhých šatiek uväzovaných na hlavu k sviatočnému odevu v Bošáci (okr. Nové Mesto nad Váhom) a jej okolí; preto sa čipky nazývajú aj bošácke. Sú z konopných, zo žihľavových, z bavlnených nití i zo surového hodvábu (šušel) a majú modrú, zelenú, hnedú, červenú i žltú farbu. Do stredu pásika je vpletená jedna alebo dve nite odlišnej farby alebo hrúbky. Čipky sa plietli v setoch - dve vložky a dva lemy, ktorých dĺžka závisela od šírky škrobky, na ktorú mali byť prišité. V niektorých z týchto čipiek možno nájsť prvky talianskych čipiek z Janova. Mnohopárové čipky (šírka 1 - 5,5 cm) majú základ z kosej mriežky. V nej sú pavúčiky, vlnovky, vejárovité zúbky a i. Pletenie čipiek v okolí Nového Mesta nad Váhom zaniklo začiatkom 20. storočia.
Z 2. polovice 19. storočia sú údaje o hlbockých čipkách. Plietli ich roľnícke ženy v obciach Hlboké, Koválov, Rohov (okr. Senica), koncom 19. storočia ešte aj v Senici, Čáčove (dnes časť Senice), Brezovej pod Bradlom (okr. Myjava) a v Myjave. Čipky tvorí pásik v plátnovej väzbe, prípadne s vlnovkou. Plietli ich na forme iba s vyznačenou líniou prútika (pár vpletených vzájomne sa krížiacich nití) alebo vrkôčika (dva páry vpletaných nití). Kde sa pásik menil na riedku väzbu s dierkami, tam čipkárka plietla spamäti. Ohyby pásika spájali pomocou háčika. Plôšky medzi ohybmi vypĺňajú kvietky zo 6 alebo z 8 lístkov. Čipky sú z konopných a bielych bavlnených nití, v Hlbokom po 1. svetovej vojne používali na pletenie žlté bavlnené nite. Prútik, vrkôčik a kvietky sú z bielych, červených, modrých, prípadne oranžových, čiernych alebo žltých bavlnených nití. Čipky tvorí rad vedľa seba radených oblých zubov (ficle). Na hornom okraji ich spája vodorovný pásik (šnorka). Čipky sa používali ako obruba úvodníc, kútnych plachiet, uterákov, obrusov, prikrývok na postele. Predajom na trhoch sa dostávali aj do obcí na Záhorí. Čipky z Hlbokého sú blízke novomestských čipkám. Pletenie hlbockých čipiek zaniklo v 50. rokoch 20. storočia.
Aj prvé údaje o seredských čipkách sú z 2. polovice 19. storočia. V okolí Serede i v samotnom meste, ktoré bolo centrom ich produkcie, sa pletením čipiek zaoberali ženy, ale aj muži, ak nemali iný zárobok. V čipkách sa spájali konopné, žihľavové a hodvábne nite prírodnej farby s bavlnenými červenými, modrými, žltými, zelenými, čiernymi niťami i niťami zlatej a striebornej farby. Na čipky používali taktiež modré, zelené, čierne, menej červené, prípadne žlté, biele a ružovofialové vlnené nite (berlínka, haras). Pásik v plátnovej väzbe tvorí hustú vlnovku (čipka húsvaška), opakujúci sa motív troch prstov, v najnáročnejšej hviezdičkovej čipke motív kvetu či hviezdy v strede s hviezdou z lístkov. Základom mnohopárových čipiek je kosá sieť a v nej sú napr. osmičky, hviezdičky upletené z lístkov. Majú tvar pásu, zväčša na jednom okraji s kosoštvorcovými alebo polkruhovými zubmi. Čipky sa používali na tradičnom odeve žien i mužov v obciach v širokom okolí Trnavy ako obruba rukávov, čepcov, šatiek, záster atď. Čipkárky plietli aj interiérové prikrývky a aplikácie na posteľnú bielizeň. Pásikové čipky sú blízke iným západoslovenským pásikovým čipkám. Mnohopárové čipky sú pestrofarebným variantom západoeurópskych čipiek typu torchon. Seredské čipky plietli asi do polovice 20. storočia.
Z 2. polovice 19. storočia sú dochované šopornianske čipky. Z konopných, bavlnených, vlnených nití a zo surového hodvábu ich plietli roľnícke ženy v Šoporni, vo Veľkom Grobe (okr. Galanta), v Chorvátskom Grobe, Čataji (okr. Senec) i vo Viničnom (okr. Pezinok). Začiatkom 20. storočia sa ich hlavná červeno-modrá farebnosť zmenila na žlto-oranžovú. Vývin čipiek bol spätý s tamojšou výšivkou: čipky a výšivky sa robili z rovnakých nití. V 2. polovici 19. storočia sa začalo vyšívať na tenké bavlnené plátno hodvábnymi niťami. Z nich pletené jemné a husté čipky dosiahli technický a estetický vrchol pred 1. svetovou vojnou. Po nej sa čipky stali jednoduchšími a pestrejšími. Ide prevažne o mnohopárové čipky zo súbežných radov obsahujúcich ploštičky, osmičky, vlnovky, plôšky v plátenkovej väzbe i s dierkami. Ak má čipka na jednom okraji zúbky, sú vo všetkých farbách použitých v čipke. Čipky zdobili ženský odev i kútne plachty v obciach, kde ich plietli, a aj v Hájskom (okr. Šaľa) a Pate (okr. Galatna), obciach s rovnakým tradičným odevom, aký bol v Šoporni. V malej miere plietli z vlny a bavlny aj pásikové čipky so vzorom podobným tulipánu. Šopornianske čipky, vzhľadom blízke seredským, slovenskogrobským i jelšovským čipkám, plietli ešte v 60. rokoch 20. storočia.
Čipky nazývané slovenskogrobské plietli ženy v Chorvátskom Grobe (okr. Senec), Slovenskom Grobe, vo Viničnom (okr. Pezinok) a Vajnoroch (mestská časť Bratislavy) od konca 19. storočia. Paličkovať sa naučili od žien z Jablonice, zo Šoporne a z okolia Myjavy, ktoré do obcí chodili na poľnohospodárske práce. Z bavlnených, zo žihľavových, z hodvábnych, kovových i zo syntetických nití plietli pásikové a mnohopárové čipky používané v obciach i v okolí Bratislavy a Pezinka. Mnohopárové čipky zlatej a striebornej farby s efektmi iných farieb používali do čepcov, čierno-zlaté vložky do záster. Čipky (z nití dvoch hrúbok) s pavúčikmi, osmičkami, ploštičkami v kosej mriežke všívali aj do rukávcov a mužských košieľ. Pásikové bielo-žlté čipky s motívom srdca, prstov (prstačka), ženskej postavy (panenková), husej šľapy tvorili obruby záster, kútnych plachiet, pôlok. Čipky na kútne plachty mali aj podobu veľkých zubov (candle). Takéto čipky plietli v Slovenskom Grobe pod vplyvom spolku Izabella. Na odevy z konopného plátna používali bavlnené čipky, na sviatočné odevy čipky z hodvábnych, kovových a zo žihľavových nití. Od Slovákov prevzali paličkovanie čipiek Chorváti v obciach Chorvátsky Grob, Viničné a Vajnory. Slovenskogrobské čipky sú blízke seredským a šopornianskym i novomestským čipkám.
Až zo začiatku 20. storočia pochádzajú dochované jelšovské čipky, hoci ich pletenie má zrejme staršiu tradíciu. Plietli ich ženy v obciach Hosťová, Výčapy-Opatovce, Jelšovce, Jelenec, Kolíňany, Dolné Obdokovce, Žirany, Bádice a Mechenice (posledné dve sú dnes miestnymi časťami obce Podhorany) v okrese Nitra, obývaných vo výraznej miere maďarským obyvateľstvom. Na čipky používali žlté, fialové, prípadne aj červené alebo zelené vlnené nite. Novším materiálom boli konopné a modré, biele i červené bavlnené nite. Husté a pevné mnohopárové čipky, pletené bez predlohy, tvorili lemy rukávov rukávcov, záster, obrusov, kútnych plachiet. Vložky obsahujúce vlnovky, osmičky, kvietky z lístkov mali na okrajoch rovné plátenkové línie. Čipky používali aj v obciach, kde sa nosil rovnaký typ ľudového odevu ako v Jelšovciach. Čipky farebne harmonizovali s výšivkami na textíliách, ktorých boli súčasťou. Jelšovské čipky sú blízke baníckym čipkám z Banskej Hodruše (okr. Žarnovica), z ktorých asi vznikli, aj hontianskym čipkám. Čipky v tejto oblasti prestali pliesť približne v polovici 20. storočia.
Pôvod krajnianskych čipiek siaha do 80. rokov 19. storočia, keď sa v obci Krajné (okr. Myjava) usadili dve sestry čipkárky z východočeského mesta Vamberk. Plietli na zárobok tylové čipky a od nich sa to naučili miestne ženy. Dovtedy v oblasti plietli čipky z konopných nití na kútne plachty i na kroje. Z Krajného sa pletenie rozšírilo do ďalších obcí Myjavskej pahorkatiny. Pliesť čipky sa učili 14- až 15-ročné dievčatá a plietli ich zvyčajne len do svojej svadobnej výbavy; k pleteniu sa prípadne vrátili, až keď ich deti vyrástli. Čipky sú z tenkých bielych nití značky MEZ a DMC hrúbky č. 120, 200 až 250. Hrubšia biela bavlnená priadza (napr. perlovka) kontúruje motívy. Základom tylových čipiek je sieť so šesťuholníkovými očkami. V nej očká, plné plôšky a vpletená hrubšia niť vytvárali najmä geometrické a rastlinné motívy. Samostatným technickým prvkom je pletenie zubov v tvare trojuholníka, lichobežníka či oblúka. Tylové čipky ako vložky (mrežky) a obruby (cipky) dodnes tvoria súčasť tradičného odevu tamojších žien - čepcov, záster, rukávcov a i. Sú aj ozdobným prvkom kamže (vrchný bohoslužobný odev evanjelických duchovných). Po ústupe záujmu o tylovú čipku od 50. rokov 20. storočia sa v 90. rokoch 20. storočia ich pletenie oživilo. Aj ženy v Nových Sadoch (okr. Nitra) sa naučili pliesť tylové čipky od žien z Krajného, ktoré sa do Nových Sadov prisťahovali po 2. svetovej vojne. Ešte v 50. rokoch 20. storočia plietli tieto biele tylové čipky aj v obciach Horné Zelenice a Pastuchov (okr. Hlohovec). V porovnaní s krajnianskymi čipkami sú tieto čipky hrubšie a hustejšie. Používali ich na výzdobu čepcov, tvorili ich čelenku. Pletenie týchto čipiek zaniklo v 2. polovici 20. storočia.
Na koniec 19. storočia siaha pôvod piešťanských čipiek. Dovtedy v okolí Piešťan paličkovali čipky z konopných, hodvábnych i kovových nití podobné novomestským čipkám. Tamojšie ženy sa naučili pliesť aj tylové čipky, ktorých pletenie vtedy do obce Krajné (okr. Myjava) priniesli dve čipkárky z Vamberku v Čechách. Čipkárky postupne bielu farbu tylovej čipky zamenili za žltú, oranžovú, červenú a neskôr aj za ďalšie farby. Ploštičky upletené z 5 nití postupne vyplnili celú plochu čipky. Takto boli pletené čepcové súpravy - vložka a obruba s trojuholníkovými zubmi - i vložky do rukávov rukávcov. Plietli tu aj čipky s plátnovými a polpárovými geometrickými motívmi v kosej sieti a so zúbkami, používané napr. Šili z nich aj goliere k ženskému kroju. Piešťanské čipky boli z rôznofarebných bavlnených a hodvábnych nití, ako aj z kovových nití. Okrem Piešťan ich plietli a používali v obciach Bašovce, Krakovany, Vrbové (okr. Piešťany), Pobedim a Podolie (okr. Nové Mesto nad Váhom). Používali ich aj v dedinách v údolí Váhu od Nového Mesta nad Váhom po Piešťany. Pokým čipky z ploštičiek možno považovať za jedinečný prvok piešťanských čipiek, čipky s kosou sieťou a oblými zubmi sú variantom západoeurópskych čipiek typu torchon.
Až z 20. storočia pochádzajú údaje o pletení topoľčianskych čipiek. Zaoberali sa ním roľnícke ženy v Solčanoch (okr. Topoľčany) a Rómky v okolí Topoľčian, najmä v Rybanoch (okr. Bánovce nad Bebravou). Čipky plietli z pestrofarebných bavlnených, hodvábnych, vlnených i konopných nití. Mali až osemfarebné pásiky s osmičkami a ženy si ich prišívali na čelenku čepcov. Dvanástimi pármi paličiek plietli suknárky z vlnených i bavlnených červených, modrých, ružových nití doplnených bielymi, žltými niťami, menej aj niťami zlatej farby, čipky obsahujúce plátenko, polpár, pavúčiky, osmičky i ploštičky. Čipkárky v Rybanoch a okolí plietli konopno-bavlnené dvoj- alebo trojfarebné čipky so zúbkami, v ktorých využívali plátenko, polpár i ploštičky. Pletenie topoľčianskych čipiek zaniklo v 2. štvrtine 20. storočia.
V strednej časti Slovenska sa nachádzajú oblasti tradičného baníckeho čipkárstva - obce v okolí Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice a Kremnice (okr. Žiar nad Hronom). Čipky tu okrem žien plietli aj muži a deti, v 17. - 18 storočí z ľanových, neskôr i bavlnených nití. Z 2. polovice 19. storočia sú dochované starohorské čipky, no ich pletenie možno predpokladať už v 17. storočí. Od konca 19. do polovice 20. storočia existovala na Starých Horách (okr. Banská Bystrica) čipkárska dielňa, kde sa paličkovanie aj vyučovalo. Čipky plietli aj v priľahlých obciach a osadách. Starohorskými nazývali pri predaji aj čipky pletené v iných stredoslovenských baníckych obciach. Najstaršie čipky boli pletené bez predlohy. V 19. storočí sa tu plietli biele mnohopárové čipky s kosoštvorcovou sieťou...
Čipkárstvo - podomový obchod a predaj čipiek ako spôsob obživy obyvateľstva na celom hornom Pohroní sa rozvíjalo od prelomu 17. a 18. storočia a najmä po útlme baníctva v 2. polovici 18. storočia. Hoci toto zamestnanie zaniklo v polovici 20. storočia, tradícia varenia čipkárskeho je v regióne stále živá najmä pri rodinných oslavách, výletoch, spoločenských akciách.
S cieľom zachovať v baníckych oblastiach tento zdroj príjmov a zvýšením kvality čipiek čeliť konkurencii, bola uhorským štátom v roku 1893 založená Uhorská kráľovská štátna čipkárska škola so sídlom v Kremnici a s dielňami na Starých Horách, v Kremnických Baniach, Hodruši a inde. Podporu dielňam poskytovali spolky Izabella, Lipa, Detva, Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici. V rokoch 1918 - 1939 boli čipkárske dielne pod správou Štátneho školského ústavu pre domácky priemysel v Prahe. V roku 1939 ich prevzal Spolok pre zveľaďovanie domáckej výroby.
Predovšetkým od polovice 18. storočia sa rozvíjal aj podomový obchod s čipkami, pletenými v baníckych obciach. Čipkári (obchodníci s čipkami), najmä z pohronských obcí Horná a Dolná Lehota, Medzibrod, Jasenie, Brusno, kupovali čipky od čipkárok a dodávali ich obchodníkom alebo priamo spotrebiteľom. Každoročne sa predajom čipiek až v južných krajinách Uhorska zaoberalo vyše 200 poddaných.
Dodnes sú živé rôzne ľudové remeslá ako napríklad čipkárstvo, paličkovanie alebo výroba tradičnej ľudovej keramiky s typickým chodským vzorom.
Paličkovanie je umenie, ktoré prežilo prechod do 21. storočia. Ivana Gemzická je človek, ktorý z úcty a lásky k nemu o ňom píše, učí ho a paličkuje. Pretavenie tohto remesla do profesie sa začalo na kurze paličkovania v Španej doline zhruba 20 rokov dozadu. Čerpá hlavne zo starých vzorov, naštuduje si vzor tradičnej, ľudovej čipky a ten si potom prekreslí a zakomponuje ho do výrobku, ktorý tvorí, či už je to šperk, kabelka alebo iný úžitkový predmet.
Pôvod liptovskej čipky je v mnohopárových čipkách, ktoré prišli s baníckymi oblasťami a postupne sa rozšírili smerom na sever a udomácnili sa na Liptove. Žena sa naučila paličkovať vzory v detstve doma a po svadbe si priniesla svoje čipky do nového prostredia. Na Liptove paličkovali bez foriem a bez predkreslenia, iba na holom valci, čo dávalo priestor pre vznik nových nádherných vzorov.
Najznámejšie využitie čipiek je na čepcoch vydatých žien. Farbené čipky sa vkladali do krojov, kde slúžili na spájanie kusov látok tkaných na úzkych krosnách a na ochranu okrajov oblečenia. K tejto činnosti netreba veľa vecí, stačí valec na paličkovanie, paličky, nite a špendlíky.
Ivana Gemzická sa s nadšením venuje ľuďom, ktorí sa chcú naučiť paličkovať. Z jej koníčka je práca a teší ju, keď vidí ako si študentky zavádzajú čipku do života. Dnes paličkuje krásne kúsky čipiek, vychádza zo starých motívov, ktorými zdobí dnešný moderný svet.
Slovenská paličkovaná čipka si stále nachádza svoje miesto v modernom dizajne.
Recept na tradičné jedlo „Čipkárskô“
Obec Brusno každoročne organizuje súťaž vo varení tradičného regionálneho jedla „čipkárskô“. Toto jedlo je zmesou hovädzieho mäsa, trhancov, zemiakov a koreňovej zeleniny. Tradíciu varenia tohto pokrmu, ktorým bola známa najmä časť obce zvaná Ondrej, obnovili v roku 2000. Odvtedy domáci kuchári a kuchárky predvádzajú svoj kumšt pri jeho príprave pravidelne koncom mája.
Príprava tohto tradičného brusnianskeho jedla trvá podľa receptu starých gazdiniek najmenej tri hodiny. Aby sa cestou nezdržiavali, naložili do „mašinky“ zavesenej na konci voza mäso a ostatné suroviny a čipkárskô varili počas jazdy. Zastali, až keď bolo uvarené, najprv zjedli mäso, trhance, zemiaky a zeleninu, ktoré vyberali dierovanou varechou a dochucovali čiernym korením a soľou.
V Brusne súťažia štvorčlenné družstvá. Podmienkou účasti je varenie čipkárskeho v mašinách. Mašina je kovový hrniec s roštom v spodnej časti a pevným komínom cez stred valca.
Na miernom ohni varíme do polomäkka. Tlapke pripravíme z polohrubej múky, vajíčka a štipky soli. Tie necháme oschnúť.