Ako rozoznať diviaka lesného: Všetko, čo potrebujete vedieť

Diviak lesný (lat. Sus scrofa) je druh z rodu Sus. Žije v celej južnej polovici Eurázie a v severnej Afrike, vrátane väčšiny Slovenska. Vedecký názov je Sus scrofa Linnaeus, 1758. Medzi jeho synonymá patria diviak obyčajný a sviňa divá. V poľovníckej reči sa diviakom hovorí "čierna zver".

Diviak lesný býva dlhý 0,9 m až 1,8 m. Chvost má 15 - 30 cm. Hmotnosť spravidla 50 - 190 kg (samce) a 35 - 160 kg (samice), ale v niektorých oblastiach, napríklad v Karpatoch, majú samce aj 350 kg. Juhoeurópske diviaky lesné sú celkovo menšie ako severoeurópske. Sfarbenie kolíše od čiernej cez červenohnedú po svetlohnedú, občasne je možné aj biele a bielo fľakaté sfarbenie. Mláďatá majú do odstavenia typické pruhy. Samce aj samice majú vyčnievajúce očné zuby (kly), ktoré sú však v porovnaní s inými druhmi diviakov pomerne malé. Samice majú menšie kly. Samec akéhokoľvek druhu diviaka sa nazýva kanec. Mladý kanec do veku 2. roku života sa nazýva „lanštiak”.

V Európe ako pôvodná populácia nežije prakticky len na Britských ostrovoch, na Škandinávskom polostrove a v severnom Rusku. V minulosti však žil aj na Britských ostrovoch (do 16. stor.) a v južnej Škandinávii (do 19. stor.).

Na Slovensku sa vyskytol celkovo v 377 mapovacích kvadrátoch DFS (87,5 % rozlohy Slovenska), do roku 1964 len v 115 (26,7 %). Vyskytuje sa v nadmorských výškach 100 m n. m. (Ptrukša) - 1 450 m n. m. (Škutnatá poľana) pri Štrbskom plese, a bol zaznamenaný aj výskyt na prechode cez Ľaliové sedlo 1 952 m n. m.

Samice sa zvyknú zoskupovať do čried pozostávajúcich z 20 aj viac jedincov. Inak samotársky žijúce samce sa k týmto čriedam niekedy pripájajú, najmä v období rozmnožovania. Pária sa v zime medzi novembrom a januárom. Obýva rôzne habitaty, živí sa rozmanitou potravou, rýchlo behá a vynikajúco pláva.

Charakteristika a vzhľad

Diviak lesný sa vyznačuje štetinatou, hrubou srsťou a tenkým chvostom. Na dĺžku meria od 0,9 m až 1,8 m. Dĺžka chvostu môže byť od 15 do 30 cm. Hmotnosť samcov je obyčajne 50-190 kg, no v oblasti ako sú napríklad Karpaty, dosahujú niektoré samce hmotnosť aj 350 kg. Vyznačujú sa vyčnievajúcimi očnými zubami tzv. klami. Hmotnosť samíc sa pohybuje od 35 do 160 kg. Dĺžka gravidity sa pohybuje od 114 do 118 dní. Sfarbenie býva rôzne od svetlohnedej po čiernu až červenohnedú farbu. Diviačie mláďatá majú na srsti typické pruhy. Mláďatá dosahujú pri narodení hmotnosť od 1,1 do 1,3 kg. Diviaky sa dožívajú v priemere 10 až 12 rokov.

Samica je asi o jednu štvrtinu menšia a ľahšia ako samec (kanec). V Karpatoch dosahujú hmotnosť až 350 kg. Nezameniteľný s inými druh­mi; pre tmavé sfarbenie ho lesníci nazývajú "čiernou zverou". Jeho sfar­benie kolíše od takmer čiernej, červenohnedej až po svetlohnedú.

Správanie a životný cyklus

Diviačia zver je intenzívne prenasledovaná a z tohto dôvodu je aktívna v noci. Pohybuje sa a žije v tzv. čriedach. V jednotlivých čriedach vládne prísna hierarchia. V staršom veku samce čriedu opúšťajú a žijú individuálne. Diviačiu čriedu tak tvoria diviačice s diviačatami, túto čriedu vedie najskúsenejšia a najstaršia diviačica, ktorá ju ochraňuje. K týmto čriedam sa počas ruje pripájajú diviaky, ktoré medzi sebou bojujú. Obdobie párenia diviačej zveri nastáva v zimných mesiacoch v novembri a decembri, ale diviačice môžu byť rujné počas celého roka. Zaujímavosťou je, že počas zimného obdobia sa v úrodných rokoch pári aj časť mláďat z prvých vrhov samičieho pohlavia vo veku od 7 až 10 mesiacov.

Pária sa v novembri - decembri a po 118-120 dňovej gravidite samica vrhá 2-8 mláďat. Pripraví si ležovisko v húštine, kde ostáva s mláďatami 10 dní. Potom ich vodí v blízkosti ležoviska, pričom si mláďatá hľadajú potravu. Pred nepriateľom ich zúrivo bráni. Dojčí ich asi 2 mesiace. Mláďatá pohlavne dospievajú okolo 18.-20. mesiaca života. Pohlavný dimorfizmus samcov (kly, dozadu sa zvažujúci chrbát) sa prejavuje už v 15. mesiaci života.

Vodcom skupiny je samica - matka mladých diviačikov. Ostatné zvieratá sa viac alebo menej pripájajú ku skupine. V čriede často zostávajú aj mladé z minulého roka, až kým pohlavne nedospejú. Kance sa pridružujú ku skupine príležitostne bez toho, že by sa podieľali na starostlivosti o potomstvo.

Cez deň ležia na chránených močaristých miestach. Jednotlivé sku­piny majú svoje pevné stanovište, najmä ak nie sú veľmi vyrušované alebo prenasledova­né. Tu trávia deň, odpočívajú v úkrytoch alebo sa bahnia. S príchodom večera diviaky ožívajú a vydávajú sa za nočným vyhľadávaním po­travy. Opatrne sa približujú k okraju lesa, vždy istiac na všetky strany. Zavetria, s veľkým hrmotom sa vrhajú do podrastu. Ak je nedo­statok potravy, dokážu prejsť veľké vzdiale­nosti, až kým nenájdu lepšie podmienky.

Pri behu väčšinou kľučkujú alebo ľahko klusajú. Zväčša vydržia bežať iba niekoľko sto metrov. Vedia veľmi dob­re plávať, a preto osídľujú aj ostrovy v širo­kých tokoch alebo na jazerách. Na miestach, kde sa nachádzajú bohaté potravné zdroje, sa niekedy zhromaždí väčšie množstvo diviačej zveri.

Potrava

Sú typické všežravce, zožerú všetko čo nájdu - korienky, semená, plody, hľuzy, rôzne poľné plodiny, drobné živočíchy a zdochliny. Živí sa prevažne rastlinou potravou - žalude, bukvice, semená pšenice a kukurice, ale aj korienkami, hľuzami, zelenými časťami a hubami. S obľubou konzumuje aj živočíšnu potravu, dážďovky, slimáky, larvy hmyzu, hlodavce, ale aj mláďatá pernatej a srstnatej zveri až do veľkosti srnčaťa.

Stopy a rozpoznávanie

Prítomnosť diviaka prezrádza aj odretá kôra na kmeni hrubšieho stromu. Počas letných horúčav diviaky radi vyhľadávajú bahniská kde sa ochladzujú a následne sa otierajú o kmene, na ktoré odtláčajú bahnisté stopy.

Paratica sa však odtláča iba vtedy, ak ratice preniknú do pôdy alebo do snehu do hĺbky 1 - 3 cm, čo závisí od hmotnosti diviaka, tvrdosti podkladu. Ale odtlačok paratice na mäkkej pôde a na snehu zanecháva aj jelenia zver, ak jej končatiny preniknú hlbšie do pôdy, snehu alebo pri rýchlom úteku.

Ďalším dôležitým znakovaním sú samotné ratice. U jelenej zveri sú ratice skoro vždy rovnako dlhé a pri dôvernej chôdzi zveri sú k sebe takmer pritlačené, zatiaľ čo u diviačej zveri sú viditeľne roztiahnuté s dobre viditeľnou hriadkou (3). Dĺžka ratíc u diviačej zveri počnúc už od lanštiaka je rozdielna. Vonkajšie ratice sú skoro vždy dlhšie ako vnútorné. Ale s pribúdajúcim vekom a hmotnosťou sa dĺžka ratíc vyrovnáva. Čiže u dospelých starých diviakov sú odtlačky vonkajšej a vnútornej ratice takmer na rovnakej výške ale u mladých jedincov sú vonkajšie ratice viac alebo menej dlhšie.

Podľa veľkosti plochy (odtlačku) môžeme uvažovať o veku a veľkosti (hmotnosti) diviaka. Najmenšiu stopu (odtlačok ratíc a paratíc) vykazujú diviačatá. Čiže veľkosť stopy je priamo úmerná veku a hmotnosti diviaka. Podľa Happa je možné podľa stopy rozlíšiť pohlavia u diviačej zveri a to porovnaním odtlačku prednej nohy s odtlačkom zadnej nohy. Totiž raticová zver a teda aj diviača zver sa vyznačuje tým, že šírka ratíc prednej končatiny je väčšia ako zadnej. To znamená, že pri normálnej chôdzi vkladá diviak zadnú končatinu do stopy prednej končatiny a takúto stopu nazývame nášľap.

Pri pokojnom pohybe sú odtlačky stôp takmer v jednej čiare za sebou (čiarovanie), ale jednotlivé stopy pravých končatín sa odtláčajú mierne vpravo a ľavých zasa vľavo od myslenej stredovej osi stopovej dráhy. Ešte častejšie však vybočuje trocha do strany aj stopa druhej zadnej končatiny, takže potom sú odtlačené predné končatiny viac alebo menej vedľa seba a zadné viac alebo menej za sebou a v každej stope sú odtlačené aj paratice tak ako je to vidieť na obrázku.

Stopa holek jelenej a danielej zveri sa odlišuje od stopy diviačej zveri svojím úzkym gotickým tvarom.

Ďalším znakom prítomnosti diviačej zveri v revíri je sledovanie dĺžky kroku, ktorá sa pohybuje od 30 do 60 cm.

Význam a nebezpečenstvo

Škody môžu napáchať na poľných plodinách. Úžitok prinášajú lesu kyprením opadanky a účinným ničením drobných zemných cicavcov a škodlivého hmyzu. Okrem toho sú významnou lovnou zverou.

Trofejou diviačej zveri sú kly z kancov a menšie špiciaky diviačice tzv. háky. Možno ich zapracovať do šperkov, bižutérie a pod. Zo štetín na chrbte si poľovníci viažu štetky na klobúky.

Odborníci tvrdia, že je to najnebezpečnejšie zviera vôbec v našej prírode. Treba si preto dávať veľký pozor na stretnutie s týmto zvieraťom, môže nás to stáť život! Je pravdou ako uvádzame v našom článku, že diviak lesný sa pohybuje prevažne za šera alebo v noci, no počas dňa sa skrýva v húštinách. Pre človeka je to však veľmi nebezpečné, nakoľko ak náhodou pri pokojnom hubárčení vyruší a vyplaší malé prasiatka so samicou bez váhania na vás samica zaútočí. Taktiež pri strete so psom je toto stretnutie života ohrozujúce, keďže ide o príbuzného ich veľkého nepriateľa - vlka. A preto by ste aj pri samotnom love tejto odvážnej zveri mali byť obozretný a maximálne opatrný, inak sa môže skončiť tragicky.

V PR SNP Dvorec nie je diviačia zver taká hojná, akoby sme chceli. Vysoké stavy zaznamenávame predovšetkým v letných mesiacoch, no táto zver sa u nás zdrží až do zimy ukrytá v lánoch kukurice. Cez zimu sú jej stavy najnižšie a stretávame sa s ňou sporadicky.

Odstrel čiernej zveri je značne problematický vzhľadom k jej nočnému spôsobu života a migrácii. Meradlom pri love diviačej zveri by mala byť najmä telesná vyspelosť a skutočnosť, že pri súčasných pomeroch je potrebné splniť asi 70 % plánu lovu v kategórii prasiatok, 20 % v kategórii I. vekovej triedy (starých do 24 mesiacov) a iba 10% dospelej zveri. Rozlišujeme aj II. vekovú triedu (3 - 4 roky) a III. vekovú triedu (od 5 rokov). Presnejšie zaradenie jedinca však býva vo voľnej prírode problematické. Diviaka III. vekovej kategórie by sme mali uloviť ako trofej iba tam, kde je skutočne zaručená prítomnosť ďalšej vyspelej zveri. V každom prípade by sme mali u samčej zveri dodržiavať jednu plne automatickú zásadu - za všetkých okolností ochraňovať osamotene sa potulujúce mladé diviaky. Jedná sa o najsľubnejších jedincov, ktorí dávajú dobrý predpoklad ďalšieho zdravého vývinu.

• Vedecký názov: Sus scrofa Linnaeus, 1758
• Synonymá: diviak obyčajný, sviňa divá

Zelenou farbou je označené rozšírenie pôvodné (t.j. zahrnuté sú aj územia, kde už je dnes diviak lesný vyhynutý) a modrou územia, kde bol introdukovaný.

tags: #ako #rozoznat #diviaka