Paradajka, neodmysliteľná súčasť svetovej kuchyne, prešla dlhú cestu, kým sa stala obľúbenou ingredienciou v našich jedálničkoch. Všetky tri označenia - rajčiak, rajčina a paradajka - sú však podľa spisovnej slovenčiny správne. Pokojne môžeme používať ktorékoľvek z týchto troch označení.
Rozdiel medzi jednotlivými pomenovaniami je ten, že v odbornej terminológii sa ako oficiálny botanický názov na pomenovanie tejto rastliny či jej plodov samotných používa rajčiak, zatiaľ čo pomenovania rajčina a paradajka sa používajú v bežnej reči.
Pôvod slova paradajka a jeho varianty
Lexikológia, jazykovedná disciplína, ktorá sa zaoberá skúmaním slovnej zásoby súčasného jazyka, nám pomáha pochopiť pôvod a význam slov. Slovná zásoba jazyka (lexika) je otvorený súbor jednoslovných a viacslovných pomenovaní, ktoré slúžia človeku v istom jazykovom spoločenstve na vyjadrenie mimojazykovej skutočnosti.
V slovenčine sa stretávame s rôznymi pomenovaniami, ktoré sa líšia v závislosti od regiónu a bežného používania. Pri miestnych (teritoriálnych) nárečiach rozlišujeme 3 nárečové skupiny: západnú, strednú a východnú. Tieto rozdiely sa odrážajú aj v pomenovaní ovocia a zeleniny.
Pohľad do minulosti nám ukazuje vývoj spisovnej slovenčiny. V roku 1787 - 1789 bola uzákonená spisovná slovenčina Antonom Bernolákom na základe západoslovenského nárečia. Neskôr, v júli 1843, došlo k dohode o uzákonení spisovného jazyka na spoločnej schôdzke Štúra, Hurbana a Hodžu. Základné znaky štúrovskej spisovnej slovenčiny zahŕňali zmeny v pravopise, hláskosloví a tvarosloví.
Paradajka v kultúre a jazyku
Paradajka nie je len potravina, ale aj symbol, ktorý sa objavuje v rôznych kultúrnych kontextoch. Podobne ako výraz "paljanycja" pre bochník okrúhleho chleba, ktorý začal po ruskej invázii na Ukrajinu slúžiť na odhaľovanie ruských diverzných skupín, aj paradajka môže slúžiť ako identifikačný znak.
Španieli sa priam vyžívajú v potravinových bitkách, ktoré sú v tejto temperamentnej krajine akousi tradíciou. K najznámejším „bitkám“ patria festivaly „La Tomatina“ a „Batalla de Vino,“ v ktorých hlavnú úlohu hrajú paradajky a víno.
História kečupu: od rybej omáčky k paradajkovej delikatese
História kečupu je prekvapivo bohatá a zaujímavá. Hoci si ho spájame najmä s americkou kuchyňou, jeho korene siahajú až do ďalekej Ázie. Potravinári a historici predpokladajú, že jeho korene siahajú až do Číny, kde bol známy ako Ge-thcup alebo Koe-cheup, čo v preklade znamená rybacia omáčka. Pôvodne vznikol z fermentovanej rybej omáčky, ktorá bola doplnená o zmes korenia a paradoxne žiadne paradajky ešte neobsahoval. Táto omáčka pozostávala z rybích vnútorností a sójových bôbov a mala výraznú slanosť a pálčivú chuť.
Prvé zmienky o predchodcovi dnešného kečupu pochádzajú z Číny už z roku 300 p. n. l. Tento kečup sa ale vôbec nepodobal nám známej paradajkovej omáčke. Skladal sa z kúskov rybieho mäsa a sóje a mal názov "ge-thcup", "koe-cheup" alebo "kê-tsiap" - pochádzajúce z čínštiny.
Profesor Dan Jurafsky, lingvista na Stanfordskej univerzite a autor knihy The Language of Food, hovorí: „Príbeh sa začína pred tisíckami rokov, keď ľudia žijúci pozdĺž pobrežia a riek juhovýchodnej Ázie a dnešnej južnej Číny začali konzervovať miestne ryby a krevety, soliť a fermentovať ich na bohatú pikantnú pastu.“ Tieto pasty boli obmedzené na región, kým cisár Wu z Han nezačal rozširovať národ okolo roku 200 pred Kristom. Slová ketchup a catsup pretrvali pri zmene receptúry, aj keď preklad v hokkiene už neplatil. „Slabika „tch“ stále znamená omáčka v hokkiene a mandarínčine a slabika „ke“ znamená v hokkiene konzervované ryby,“ hovorí Jurafsky. Väčšina historikov sa domnieva, že slovo kečup má určite čínsky pôvod a pravdepodobne pochádza z kê-tsiap - slova z juhočínskeho Hokkienu, ktoré sa vzťahuje na rybaciu omáčku. Verí sa tiež, že ide o rovnaký koreň slova pre malajské kicap manis a indonézske kecap manis - sladkú sójovú omáčku, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou oboch kuchýň. Pravdepodobne ju do Indonézie priniesli čínski obchodníci a prisťahovalci. Postupom času sa výslovnosť a pravopis kê-tsiap v indonézskom jazyku vyvinuli na kecap.
Kečup sa rozšíril do sveta vďaka britským obchodníkom, ktorí ho na začiatku 18. storočia priviezli do Európy. V Británii sa stal kečup veľmi obľúbeným dochucovadlom, ale vo väčšine receptov bola vymenená hlavná ingrediencia. Populárne boli kečupy z hríbov, vlašských orechov, ustríc alebo sardiniek. Tieto kečupy mali riedku konzistenciu a tmavú farbu, boli často pridávané do polievok alebo ako dochucovadlá na rôzne druhy mäsa. Popularita kečupu v minulosti spočívala aj v tom, že mohol byť skladovaný až rok bez toho, aby sa pokazil.
Paradajky prichádzajú na scénu
Paradajky sa v Európe objavili až po objavení Ameriky. Trvalo celé storočia, kým si ich obľúbili, a až v 19. storočí sa začali kombinovať s cestovinami. Prvý zdokumentovaný recept na jednoduchý paradajkový kečup sa objavil v roku 1812 a bol písaný vedcom a záhradníkom Jamesom Measeom.
V 30. rokoch 19. storočia sa paradajkový kečup predával ako liek, ktorý mal liečiť choroby, ako sú hnačka, tráviace ťažkosti a žltačka. Túto myšlienku prvýkrát predložil americký lekár Dr. Američania mali paradajky skôr v kvetináči, nie na tanieri. Málokomu by napadlo skutočne ich zjesť. A liečivé vlastnosti? O tom ani neuvažovali. „Ľudia mali veľmi odlišné predstavy o správnej farbe jedla a červená medzi ne nepatrila,“ hovorí Andrew F. Smith, historik jedla a autor knihy The Tomato in America: Early History, Culture and Cookery (Paradajka v Amerike: Raná história, kultúra a varenie).
Paradajkové tabletky sa ukázali ako veľký biznis. Nový produkt s názvom Dr. Miles’ Compound Extract of Tomato propagoval Archibald Miles, cestujúci obchodník so sídlom v Clevelande. Jeho sieť agentov a maloobchodníkov siahala od pobrežia Mexického zálivu až po kanadskú hranicu. A. Miles v roku 1837 tvrdil, že jeho tabletky boli vedecky testované a prácne vyvíjané v priebehu rokov. Použiť sa dali na liečbu všetkého. Od tráviacich ťažkostí až po syfilis.
BABKIN TAJNÝ TRIK: Vaše priesady paradajok a paprík budú SILNÉ ako nikdy! Stačí vám ODPAD z kuchyne
Henry J. Heinz a zrod legendárnej značky
Keď mal Henry J. Heinz 25 rokov, spojil so svojim susedom L. Clarenc Nobleom a na okraji amerického Pittsburghu založil spoločnosť Heinz Noble and Company. V roku 1869 nikto ani len netušil, že sa práve z tejto malej firmy stane stelesnenie amerického sna a synonymum pre kvalitné produkty. Henry Heinz bol už od malička podnikavým. Keď mal 12 rokov, pestoval na záhradke zeleninu, ktorú priamo z konského povozu predával miestnym obchodníkom. Heinz už v detstve zistil, že cesta k úspechu nevedie cez lacné produkty, ale kvalitu. Práve preto pri svojich produktoch nikdy nepoužíval konzervanty, farbivá a iné chemické látky.
Všetky výrobky, ktoré opustili spoločnosť Heinz Noble and Company spĺňali najprísnejšie hygienické zásady, čomu pomohla aj inovačná baliaca technika. Heinz svoj prvý výrobok, ručne strúhaný chren, predával v priesvitných sklenených fľašiach, aby jeho čistotu a kvalitu demonštroval už na prvý pohľad. Už vtedy sa na fľaši objavila etiketa, ktorá svojim tvarom predstavovala symbol Pensylvánie, teda miesta, kde sa Henry narodil. Sedem rokov po založení vlastnej spoločnosti, v roku 1876, predstavil Heinz produkt, ktorý je dodnes synonymom značky - legendárny kečup Heinz, ktorý sa dodnes vyrába podľa pôvodnej receptúry.
Úspešný Henry J. Heinz bol priekopníkom v oblasti kvality, čistoty a kontroly potravín a bol jedným z iniciátorov prísneho potravinárskeho zákona, ktorý od roku 1906 určuje kvalitu potravín v USA a celom svete.
Henry Heinz sa vyznačoval aj ako prezieravý marketingový stratég. Keď raz v New Yorku videl reklamu s nápisom 21 Styles of shoes, uvedomil si, že používanie čísiel v reklame má neuveriteľnú silu. Takto vznikol marketingový ťah s číslom 57, ktorý sa stal symbolom značky Heinz.
