Pstruh dúhový bol na naše územie dovezený v roku 1888 z Nemecka, kam bol už skôr dovezený zo Severnej Ameriky.
Po nezdaroch s jeho vysadzovaním do tečúcich vôd sa začal chovať v rybníkoch a menších prietočných nádržiach, kde vykazoval veľmi dobré produkčné výsledky.
Je menej náročný na priestor a ďalšie podmienky prostredia než ostatné lososovité ryby. Preto sa hodí pre intenzívne spôsoby chovu. Znása aj zvýšenú teplotu vody a mierny zákal. Pri nedostatku kyslíka prežíva v letnom období krátkodobo aj v teplotách okolo 25 °C. Za optimálnu sa však považuje teplota 14 až 17 °C.
V voľných vodách sa živí podobnou potravou ako pstruh obyčajný. Starší pstruhy konzumujú drobné plevelné ryby. V rybníkoch a údolných nádržiach zhodnocujeme zooplanktón i bentos. Veľmi dobre prijíma a využíva krmivá. Príjem potravy obmedzuje pri poklese teploty vody pod 5 °C.
V normálnych podmienkach dospieva v 1. roku dĺžky 10 až 15 cm, v 2. roku 20 až 30 cm a hmotnosť až 300 g. Tržnú hmotnosť (250 až 300 g) dosahuje v 2. roku, v optimálnych podmienkach intenzívnych chovov aj podstatne skôr. Mliečák pohlavne dospieva najčastejšie v 2. roku a ikernačka v 2. až 3. roku života. Pre potreby umelého výteru sa odporúčajú ryby vo veku 3 až 6 rokov.
Pstruh dúhový sa vytiera na jar, najčastejšie od marca do mája. Teplota vody v priebehu výteru má dosahovať 8 až 10 °C. V dobe výteru sa u mliečákov vytvára výrazný svadobný šat. Vo voľných vodách podniká krátke ťahy proti prúdu na vhodné miesta. Tu zriaďuje na piesočnato-štrkovitom dne trdlišťa.
Od jednej ikernačky sa získa spravidla 1 až 3 tisíc ikier. Ich kvalita do značnej miery závisí od výživného a zdravotného stavu generačnej ryby. Farba ikier môže byť žltá, ružovkastá až žltooranžová.
Ikry 2025
Rod Jalec (Leuciscus)
Rod Jalec (Leuciscus) patrí do čeľade kaprovitých (Cyprinidae). U nás sa vyskytujú tri druhy jalcov a rybári si ich občas mýlia.
Jalec hlavatý
Najrozšírenejší z tohto rodu v našich končinách je jalec hlavatý. Veľká hlava a hrubé pysky bez fúzov, svetlozelený až sivý chrbát prechádzajúci do strieborných bokov a valcovité telo ozdobené červenými plutvami ho zaraďujú medzi elegantné krásavce vodnej ríše. Od príbuzných jalcov sa odlišuje zaoblenou alebo rovnou análnou plutvou.
Je ekologicky prispôsobivý, vie sa pomerne dobre vyrovnať so znečistením najmä organického pôvodu. Nájdeme ho aj v pstruhových potokoch, ale najmasovejšie obýva stredné úseky riek. Dáva prednosť miestam, kde má dostatok úkrytov, žije pri potopených stromoch, pod podmletými brehmi, v blízkosti pobrežného zarastu, no takisto v zatopených bagroviskách a v niektorých priehradách. Vytvára početné zoskupenia, iba najväčšie exempláre zvyknú žiť samotársky, prípadne po dvoch či troch. Je povestný plachosťou a ostražitosťou.
Pri potápaní som jalce najčastejšie stretával v plytkej vode, pod naplaveným drevom a vodnými riasami tesne pri brehu. Niekedy sa správali dôverčivo a zvedavo vyplávali z úkrytu, inokedy sa plašene skrývali v riasach. Kde boli viaceré, zamútili vodu, v ktorej sa mi stratili.
V rieke Biela Orava som sa plahočil vo vode, ako sa hovorí, žabe po kolená. Už som to chcel vzdať, lebo iba sem-tam sa mihol drobný pstružík, keď som narazil na zborený most. Pod betónovou platňou bola veľká priehlbina, kde sa v šere tlačili početné statné jalce. Poplašené zamútili vodu, ale mierny prúd po chvíľke odplavil zvírený kal. A keďže nemali kam odplávať, zapózovali mi ako manekýnky v ateliéri. V zime som často pozoroval húfy jalcov tesne pod ľadom i natlačené v úkrytoch pod kameňmi, odkiaľ vykúkali ako z balkóna. Keď sa prestali cítiť bezpečne, pomrvili sa a zamútili vodu tak, že mi zmizli z dohľadu. Zväčša však elegantne plávajú v bezpečnej vzdialenosti od pozorovateľa, ktorého si neustále prezerajú. Ak som na chvíľku zadržal dych, zvedavosť ich premohla a znovu sa ku mne približovali.
Jalec hlavatý nie je prieberčivý stravník. Konzumuje prakticky všetko jedlé, čo sa vo vode vyskytuje. Vie sa zmocniť hmyzu splavovaného alebo poletujúceho nad hladinou, požiera však aj žaby, dážďovky, kúsky mäsa, trávy či ovocie. Vytvára húfy, ale najväčšie exempláre žijú samotársky a v menších skupinách. V dospelosti tvoria hlavnú zložku jeho potravy menšie, poranené rybky alebo rybia mlaď. Jalce sú zvedavé a nesmierne pažravé počas celého roka. Zimná siesta, akú poznáme pri iných druhoch rýb, sa na neho nevzťahuje. Hoci bežné úlovky jalcov hlavatých sú od pol do jedného kilogramu, v priestrannejších vodách dorastajú viac. Najväčší jalec ulovený na Slovensku mal 5,35 kilogramu a chytili ho v ramene Dunaja v Medveďove. Napriek svojej všežravosti a nenásytnosti rastie pomaly, pričom samice bývajú väčšie ako samce.
Jalec maloústy
Najmenší z rodiny jalcov je jalec maloústy. Od príbuzných ho odlišuje charakteristicky vykrojená análna plutva. Párne plutvy môže mať červenkasté, ale nikdy nie červené ako jalec hlavatý.
Jediný z jalcov je náročný na dostatok kyslíka rozpusteného vo vode, a preto ho nachádzame najmä v čistých podhorských riekach a v pstruhových potokoch. Je stádovitý, zdržuje sa zväčša pri dne alebo v stredných vrstvách vody. Dorastá do 30 centimetrov a jedného kilogramu. Aj on rastie pomaly. Živí sa vodným a suchozemským hmyzom, jeho larvami a kôrovcami. Pod hladinou sa dá ťažko pozorovať či fotografovať. Je mimoriadne nedôverčivý a plachý.
Jalec tmavý
Posledným druhom z rodu jalcov je jalec tmavý. Má zavalité, za hlavou nápadne vyklenuté telo, pokryté malými, ale výraznými šupinami. Na krátkej, pomerne širokej hlave s koncovými ústami bez fúzov sa nachádzajú veľké zlatožlté oči. Chrbtová časť je tmavá, sivomodrá, boky sú striebristé so zlatým nádychom, brucho biele až žlté. Análna plutva je vykrojená. Párne plutvy sú pomarančovočervené a nepárne tmavosivé až čierne.
Vyskytuje sa predovšetkým v dolných prúdivých častiach Dunaja a jeho väčších prítokoch. Väčšinu roku sa zdržuje v početných húfoch. Sortiment jeho potravy nie je taký rozmanitý ako v prípade jalca hlavatého. Živí sa drobnou chrobačou na dne a hmyzom splavovaným vodou. Na dravý spôsob života sa orientujú len najväčšie jedince. V zimnom období prijíma potravu obmedzene. Zimuje vo veľkých skupinách v hlbšej vode. Takisto rastie pomaly, do dvoch až troch kilogramov. Má žltkasté mäso a spomedzi jalcov je najchutnejší. Osobitnou formou jalca tmavého je xantorická, takzvaný zlatý jaseň. Má zlatočervené telo a plutvy. V dvadsiatych rokoch minulého storočia ho nasadili do Štrbského plesa vo Vysokých Tatrách, kde sa naturalizoval.
Hoci jalce zaraďujeme do skupiny bielych rýb, ktoré bývajú trochu zaznávané, patria medzi produkčne dôležité ryby. Tendencia poklesu ich výskytu, najmä jalca maloústeho, je alarmujúca. Preto stojí za zamyslenie jeho väčšia ochrana a vysadzovanie.