V prírode nájdeme vajíčka krásne aj bez toho, aby sa ich dotkol štetec. Tento symbol znovuzrodenia totiž nemusí mať iba klasickú bielu či hnedú škrupinku. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo sú vajcia od kurčiat rôznych odtieňov? Farebná škála je skutočne široká, vajcia môžu byť biele, krémové, hnedé, modré alebo dokonca zelené. Prečo majú vajcia takú škálu farieb a ovplyvňuje to ich chuť alebo výživovú hodnotu?
Farba vajec je v skutočnosti dôsledkom genetiky každej sliepky. Plemeno kurčiat určuje, aký odtieň vajec budú produkovať. Tento jav je špecifický pre každý druh kurčiat. Napríklad sliepky plemena Leghorn znášajú vajcia bielej farby, zatiaľ čo plemeno Orpington produkuje hnedé vajcia a plemeno Ameraucana sa podpisuje pod modrú farbu vajec. Okrem toho existuje kurča Olive Egger, ktoré je výsledkom kríženia sliepok a kohútov z hnedého a modrého plemena. To je dôvodom, prečo jeho vajcia majú olivovo zelený odtieň. Zaujímavosťou je, že sa stačí pozrieť na farbu lalokov na hlavičke kurčiatka. Všetky vajcia sa začínajú ako biele. Avšak tieto, ktoré sú znesené v iných farbách, sú takto sfarbené vďaka pigmentom, ktoré sa postupne nanášajú na vajíčka počas ich cesty v slepačom vajcovode. Celý tento proces trvá približne 26 hodín. Práve tento pigmentačný proces vytvára farebnú rozmanitosť vajec. Vtáky plemena Ameraucana majú pigment oocyanín, ktorý sa ukladá priamo na vajíčko ako prechádza cez vajcovod. Pri kurčatách, ktoré nesú hnedé vajcia, sa pigment s názvom protoporfyrín ukladá na povrch vajec neskôr, až keď je proces tvorby škrupiny v pokročilom štádiu. Pigment teda nepreniká dovnútra vajíčka, iba ho zafarbí zvonku. Preto sú vo vnútri hnedé vajcia v skutočnosti biele. V prípade vajec so zeleným odtieňom ovplyvňuje farbu vajca hnedý pigment, ktorý prekryje modré vajce, čím vznikne charakteristický olivový odtieň. Je fascinujúce, ako genetika a pigmenty spolupracujú na vytváraní tejto farebnej palety vajec.
V posledných rokoch sa medzi spotrebiteľmi rozšírila predstava, že hnedé vajcia sú zdravším a výživnejším výberom oproti iným vajciam. Výskum, ktorý bol uskutočnený tímom odborníkov na univerzite, zistil, že farba slepačích vajec nemá vplyv na ich výživovú hodnotu. Bez ohľadu na farbu škrupiny, všetky vajcia obsahujú rovnaké množstvo živín, ak sú sliepky kŕmené podobným stravovacím režimom. Z tohto výskumu teda jednoznačne vyplýva, že konzumácia hnedých vajec neposkytuje žiadnu skutočnú výživovú výhodu oproti iným vajciam.
Biele alebo hnedé? Tušíte, aký je medzi nimi rozdiel? Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, čo určuje farbu škrupiny slepačieho vajíčka? Existujú dve základné farby - hnedá a biela. Niektorí ľudia si myslia, že hnedé vajcia znášajú hnedé a čierne sliepky a biele vajíčka dávajú zasa sliepky s bielym perím. To by dávalo zmysel, no nie je to vždy pravidlom. O farbe škrupiny nerozhoduje až tak farba peria. Hlavným faktorom v tomto prípade je farba kožných lalokov, ktoré má sliepka v mieste uší. Svetlé laloky zasa predurčujú sliepku k znášaniu bielych vajíčok. Nie je to však vždy celkom tak. V našich končinách je prevaha hnedých nosníc, ktoré vo väčšine prípadov znášajú hnedé vajíčka. Tmavšie sliepky sú medzi chovateľmi obľúbenejšie, pretože majú dlhší život a teda znesú viac vajíčok. Ak sa pýtate, ktorá farba vajec je lepšia, prakticky v tom nie je rozdiel. Niektorí ľudia veria, že čím tmavšia škrupina, tým tmavší bude aj žĺtok. Ide ale iba o mýtus. Farba žĺtka závisí od krmiva - tmavší žĺtok majú sliepky kŕmené lucernou či kukuriciou, ale dá sa dosiahnuť aj rôznymi prísadami do krmiva. Ďalším mýtom je, že biele vajíčka majú tenšiu škrupinu. Nie je to však pravidlo. Netreba veriť ani tomu, že hnedé vajíčka sú odolnejšie a vydržia dlhšie.
Okrem bežných domácich sliepok existuje množstvo iných druhov vtákov, ktoré znášajú vajíčka s pozoruhodnými vlastnosťami, vrátane neobvyklých škvrnitých vzorov.
Rozmanitosť vtáčích vajíčok
Medzi letce (Neognathae) zaraďujeme recentné druhy vtákov s veľkosťou v rozmedzí od malých druhov, ako je kolibrík s dĺžkou len niekoľkých centimetrov, až po veľké albatrosy a kondory s rozpätím krídel presahujúcim tri metre. Prevažná väčšina má pneumatizované kosti, hrebeň prsnej kosti, a teda dokážu lietať (výnimka tučniaky). Konštantným znakom skupiny je však prítomnosť neognátneho typu lebky. Typ dolných končatín sa mení v závislosti od spôsobu života a prostredia, v ktorom žijú.
Zaraďujeme sem desiatky rôznych radov, z ktorých si charakterizujeme len niektoré najvýznamnejšie.
Víchrovníkotvaré (Procellariiformes)
Sú stredne veľké až veľké druhy morských vtákov, ktoré majú soľné žľazy na vylučovanie prebytočnej slanej vody cez predĺžené nozdry. Sú rozšírené po celom svete. Tieto vtáky hniezdia v kolóniách na odľahlých ostrovoch, sú monogamné a kladú jedno vajce ročne, pričom obaja rodičia sa podieľajú na inkubácii a výchove mláďat. Väčšie druhy hniezdia na zemi, menšie v dutinách.
Albatros kráľovský (Diomedea epomophora) je veľký morský vták s priemerným rozpätím krídel cez 3 metre. Dosahuje dĺžku 120 cm. Má biele perie s čiernymi škvrnami na krídlach a chrbte, ružový zobák s čiernym okrajom a svetloružovo sfarbené nohy. Žije na ostrovoch v južnej časti oceánu pri Novom Zélande.
Tučniakotvaré (Sphenisciformes)
Sú jedným z nelietavých radov letcov, ktoré obývajú južnú pologuľu od Antarktídy až po južnú Afriku, Južnú Ameriku a Galapágy. V minulosti boli zaraďované do samostatného nadradu plavce (Impennes). Vedecké výskumy však dokazujú, že ich predkovia lietať vedeli, a teda túto schopnosť stratili až druhotne. Naopak, majú krídla a celé telo aerodynamicky prispôsobené na pohyb vo vode. Telo majú vretenovité, pokryté hustým šupinkovitým perím, ktoré dokonale chráni pred mrazom a svojou hladkosťou pred trením pri plávaní pod vodou.
Tučniak patagónsky (Aptenodytes patagonicus) patrí medzi najväčšie druhy tučniakov, ktoré hniezdia na ostrovoch pri pobreží Južnej Ameriky. Dosahuje výšku 85-95 cm. Charakteristický je spôsob hniezdenia tučniakov. Samica znesie jedno vajce, ktoré si nakotúľa na nohy a zvrchu ho prikryje kožným záhybom na bruchu.
Tučniak cisársky (Aptenodytes forsteri) je najväčší a najťažší žijúci tučniak, endemický pre Antarktídu. Dorastá do výšky 100 cm a váži 22 až 45 kg. Jeho operenie je čierne na hlave a chrbte, biele na bruchu a svetložlté na hrudi s jasne žltými ušnými škvrnami. Živí sa prevažne rybami, ale aj kôrovcami a hlavonožcami. Tučniaky cisárske sú známe tým, že sa rozmnožujú počas antarktickej zimy, kedy samce inkubujú vajcia pri extrémnych teplotách, zatiaľ čo samice lovia potravu v mori.
Pelikánotvaré (Pelecaniformes)
Známe aj ako veslonožce, sú stredne veľké až veľké vtáky s rozpätím krídel vyše 2 m. Vyznačujú sa tým, že všetky ich 4 prsty na nohách sú spojené plávacou blanou. Živia sa prevažne rybami.
Pelikán ružový (Pelecanus onocrotalus) dosahuje dĺžku 140-180 cm, rozpätie krídel je až 3,6 m. Dospelí jedinci majú biele perie s ružovým nádychom, výrazné žlté a ružové zobáky a ružové nohy. Pelikány majú charakteristický zobák. Pod spodnou čeľusťou majú roztiahnuteľný kožovitý vak, ktorým naberajú ryby. Tento pelikán sa vyskytuje v juhovýchodnej Európe, Ázii a Afrike, najmä v močariskách a plytkých jazerách.
Kormorán veľký (Phalacrocorax carbo) zastupuje druhy, ktoré občas hniezdia aj u nás. Dosahuje veľkosť 70-100 cm a rozpätie krídel do 160 cm. Dospelé jedince sú prevažne čierne, s bielymi škvrnami na stehnách a krku v období hniezdenia. Majú silný, zo strán sploštený zobák. Nosové otvory majú takmer úplne uzavreté, takže dýchajú len ústnou dutinou. Za potravou, ktorú tvoria najmä ryby, ponárajú sa pod vodu.
Bocianotvaré (Ciconiiformes)
Známe aj ako brodivce, majú dlhé neoperené nohy s veľkými štíhlymi prstami, tenký a často esovite stočený krk, špicatý, dlhý a z boku trochu stlačený zobák. Žijú v blízkosti vôd.
Volavka biela (Ardea alba) dosahuje výšku 100 cm a rozpätie krídel až 170 cm. Má biele operenie, žltý zobák a čierne nohy. Volavky lietajú so zasunutým krkom, pričom ho majú esovito zahnutý. Vyskytuje sa v Ázii, Afrike, Amerike a južnej Európe, a postupne sa rozširuje aj do severnejších oblastí Európy. Hniezdi v kolóniách blízko vody a stavia hniezda na stromoch.
Volavka popolavá (Ardea cinerea) je vysoká asi 90 cm. Zafarbenie má bledosivé, na hlave, krku a spodku tela belavé. Konce krídel, pozdĺžny pás na hrdle a predĺžené perá za okom má čierne. Žije v Európe, Ázii a v Afrike. Zdržuje sa v blízkosti väčších vôd, ktoré sú zdrojom potravy. Hniezdi zvyčajne v kolóniách na stromoch.
Bocian biely (Ciconia ciconia) je vysoký as 100 cm. Zafarbenie má biele, na koncoch krídel čierne. Nohy a zobák dospelých vtákov sú červené. Bociany lietajú s natiahnutým krkom. Žijú v Európe, v západnej, strednej a východnej Ázii, v severozápadnej Afrike. Živia sa obojživelníkmi, rybami, malými cicavcami, plazmi a hmyzom.
Bocian čierny (Ciconia nigra) je podobný bocianovi bielemu ale je o pár cm menší, čierny, s bielym bruchom, červeným zobákom a nohami. Žije v Európe a v Ázii. Hniezdo si bociany čierne stavajú na stromoch, príp. na skalách. Obývajú lesy rozličného typu s potôčikmi. Ich potravu tvoria väčšinou ryby.
Plameniak ružový (Phoenicopterus ruber) dosahuje výšku 120-145 cm. Charakterizuje ho ružové sfarbenie, ktoré však nie je prirodzené, ale získava ho z potravy bohatej na karotenoidy, ako sú krevety. Žije v tropických a subtropických oblastiach Ameriky a západnej Afriky, pričom jeho prirodzené prostredie zahŕňa slané lagúny, bahniská a plytké pobrežné či vnútrozemské jazerá. Plameniaky si stavajú bahnité hniezda a kladú jedno vajce. Sú známe svojim unipedálnym postojom (na jednej nohe), ktorý pomáha udržiavať telesnú teplotu.
Husotvaré (Anseriformes)
Známe tiež ako zúbkozobce, sú stredne veľké, väčšinou vodné vtáky, ktoré majú krátke nohy a medzi prstami plávacie blany. Zobák je často sploštený a opatrený drobnými rohovinovými výčnelkami z keratínu, ktoré pripomínajú zuby, pričom takto tvorí dokonalý orgán pre filtrovanie potravy z vody. Perie majú tieto vtáky husté, dokonale prilieha k telu a dobre chráni pred chladnou vodou. Nepremáča sa preto, že si ho vtáky mastia tukom, ktorý je produktom trtáčovej žľazy, roztieraním zobákom po celom tele. Častý je u nich pohlavný dimorfizmus.
Labuť veľká (Cygnus olor) patrí medzi najväčšie druhy tohto radu, dosahujúce veľkosť 140-160 cm. Dospelé vtáky sú čistobiele, nedospelé špinavo sivohnedasté. Zobák majú pri koreni čierny, inde červený alebo ružovosivý. Vyznačujú sa dlhým, esovite prehnutým krkom a klinovitým chvostom. Žijú na jazerách mierneho pásma Európy a Ázie, polodivé vtáky aj v jazierkach priamo v mestách. Hniezda bývajú umiestnené na zemi pri brehoch.
Labuť spevavá (Cygnus cygnus) je podobnej veľkosti a od labuti veľkej sa odlišuje vzpriameným krkom a žltočiernym zobákom. Hniezdi v subarktickej Sibíri a zimuje v južnej Európe a východnej Ázii.
Hus divá (Anser anser) je dosahuje veľkosť 75-90 cm. Celkové zafarbenie má hnedosivé, v podchvostovej oblasti belavé. Nohy má ružové, zobák ružový alebo pomarančový. Koniec čeľuste je biely. Hus divá žije v stredných šírkach Európy a Ázie. Obýva vnútrozemné stojaté vody. Hniezdo z rastlinného materiálu vystlané páperím stavia samica na zemi. Potravu husí tvoria suchozemské aj vodné rastliny.
Kačica divá (Anas platyrhynchos) dosahuje veľkosť 60 cm. Samec v svadobnom šate má lesklú tmavozelenú hlavu, biely obojok, sivý chrbát a krídla, hnedé prsia a belavé brucho. Kačice obývajú vody v Európe, v miernom pásme Ázie a na západe Severnej Ameriky. Stavba a umiestnenie hniezda je podobné ako pri husi divej. Kačice sa živia rastlinnou alebo živočíšnou potravou, ktorú získavajú z vody.
Jastrabotvaré (Accipitriformes)
Tiež známe ako dravce, vyznačujú sa mohutným, hákovito zahnutým zobákom a silnými pazúrmi. Majú široké krídla a chvosty, čo im umožňuje ľahké manévrovanie počas letu.
Jastrab veľký (Accipiter gentilis) je stredne veľký dravec (50-60 cm) s relatívne dlhým chvostom a krátkymi krídlami. Vrch tela má tmavo sivohnedý, spodok tela, krídel a chvosta belavý s tmavými priečnymi pásmi. Líca má tmavé, nad okom je belavý pás. Jastrab žije v Európe, v miernom pásme Ázie a v Severnej Amerike. Obýva lesy. Hniezdo z konárov stavajú obaja rodičia na stromoch.
Haja červená (Milvus milvus) je to stredne veľký dravec (60 cm) červenohnedého zafarbenia. Jej charakteristickým znakom je hlbšie vidlicovite vykrojený chvost. Žije v Európe, najmä v jej južných a stredných častiach. Obýva najradšej staré listnaté lesy. Hniezdo z konárov stavajú obaja rodičia na stromoch.
Myšiak lesný (syn. m. hôrny, Buteo buteo) je dravec strednej veľkosti (50-55 cm). Zafarbenie má hnedé, na spodnej strane tela belavé s hnedými škvrnami. Chvost je belavo-hnedo priečne pásavý. Obýva hory rozličného typu v Európe a v miernom pásme Ázie. Stavba a umiestnenie hniezda je podobné ako pri predchádzajúcich druhoch.
Kaňa sivá (Circus cyaneus) patrí medzi stredne veľké dravce (45-50 cm). Samec je bledšie modrosivý s čiernymi koncami krídel, bielymi prsami, bruchom a bielou škvrnou na trtáči. Samica je na vrchnej strane tela tmavšie hnedá, na spodnej hrdzavookrová s hnedými pozdĺžnymi čiarkami. Nedospelé vtáky sa podobajú samici. Kaňa sivá žije v Európe, v miernom pásme Ázii a v Severnej Amerike. Obýva otvorené priestranstvá. Hniezdo zo stebiel stavajú rodičia na zemi.
Orol skalný (Aquila chrysaetos) patrí medzi veľké dravce (75-90 cm). Celkové zafarbenie oboch pohlaví je tmavohnedé so zlatistým nádychom na záhlaví a krku. Mladé orly majú belavú škvrnu na spodnej strane krídel a belavý chvost s tmavým konkom. Orol skalný žije v Európe, v miernom pásme Ázie, v severozápadnej Afrike a v Severnej Amerike. Obýva skalné končiare a bralá, menej ihličnaté lesy. Hniezdo z konárov orly umiestňujú do štrbín brál alebo na stromy.
Orliak morský (Haliaetus albicilla) je veľký dravec (70-90 cm) s typickým chvostom klinovitého tvaru. Obe pohlavia sú tmavohnedé, chvost majú biely (nedospelé mláďatá ho majú hnedý). Orliak morský žije v Európe, v miernom pásme Ázie a v Grónsku. Obýva lesy susediace s rozsiahlejšími vodami. Hniezdo z konárov stavajú rodičia na strome.
Sup bielohlavý (Gyps fulvus) má rozpätie krídel 2,5 m. Má nápadný dlhý, holý, biely krk, ktorý je na báze obalený do bieleho pierkového goliera. Zvyšok tela je hrdzavohnedý. Mladé vtáky majú hnedý aj golier. Supy majú veľmi dobrý zrak a veľmi dobre plachtia. Obývajú časť južnej Európy, Áziu a východnú Afriku. Len zriedka lovia žijú korisť, lebo ich pazúre nie sú dosť dlhé a ostré.
Sokolotvaré (Falconiformes)
Sú skupina dravých vtákov známych pre svoju rýchlosť a špecifické lovecké techniky. Ich charakteristickým znakom je tenký, silný hákovitý zobák a ostré pazúry. Majú dlhé, úzke krídla, ktoré im umožňujú dosahovať vysoké rýchlosti pri love koristi, ako sú hmyz, vtáky a menšie stavovce. V minulosti boli zaradené medzi jastrabotvaré, resp.
Sokol sťahovavý (Falco peregrinus) je stredne veľký dravec (40-50 cm). Zafarbenie vtákov je na vrchnej strane čiernosivé, na spodnej belavé, čiernosivo priečne pásikavé. Nedospelé vtáky sú na vrchnej strane hnedosivé, na spodnej s krátkymi hnedými čiarkami. Hniezdi na skalách a v starých hniezdach.
Sokol myšiar (Falco tinnunculus) je menší dravec (35 cm). Obe pohlavia majú hrdzavý chrbát a hornú časť krídel, čierne konce krídel, bleookrový spodok tela s tmavými pozdĺžnymi čiarkami. Obýva otvorené priestranstvá.
Kondorotvaré (Cathartiformes)
Tiež známe ako supovce, zastupujú najväčšie lietajúce dravé vtáky sveta - kondory.
Kondor veľký (Vultur gryphus) je najväčším žijúcim lietajúcim vtákom s rozpätím krídel 3-3,5 m. Kondory majú podobne ako supy holú hlavu a skoro lysý krk. Väčšia časť tela je čierna, horná časť krídel je striebornošedá a holý krk má hustý golier z mäkkého bieleho peria. Na hlave je silný červeno sfarbený hrebeň, po stranách hlavy a na krku sú kožovité záhyby. Majú dobre vyvinutý čuch, čo je pri vtákoch zriedkavosťou. Dobre plachtia. Kondory žijú v tropických a subtropických pásmach Severnej a Južnej Ameriky. Hniezdo jednoduchej stavby budujú obaja rodičia na skalných výstupkoch.
Kurotvaré (Galliformes)
Tiež známe ako hrabavce, sú stredom loveckého záujmu i chovateľskej starostlivosti. Z hospodárskeho hľadiska sú významné preto, že sa z nich vypestovali domáce druhy kura domáca, morka, páv a perlička. Hrabavce majú silný zobák a silné hrabavé nohy. Let majú poslabší. Častý je u nich pohlavný dimorfizmus.
Tetrov hlucháň (Tetrao urogallus) je mohutný vták (60-85 cm). Samce majú celkové zafarbenie sivočierne s jemnými belavými a tmavohnedými škvrnami a kovovým leskom. Krídla a perie na nohách majú gaštanovohnedé, obočnice červené. Samice sú škvrnité, hnedé. Chvost oboch pohlaví je vejárovitý. Hlucháň žije v severnej Európe a na Sibíri. Obýva zmiešané, menej ihličnaté a listnaté lesy s krovinnou etážou. Hniezdo je na zemi.
Tetrov hoľniak (Lyrurus tetrix) je pomerne mohutný vták (40-55 cm). Samec má lýrovitý chvost a čierne perie s modrastým koncovým leskom. Krídla má v koncovej časti hnedasté, podchvostové krovky, pás na krídlach a škvrnu pri zápästiach biele. Bradavičnatá obočnica má červenú farbu. Samica má plytko vykrojený chvost a škvrnité hnedé zafarbenie. Tetrov žije v severnej Európe a v Ázii. Obýva vlhké, zmiešané a listnaté lesy, rúbane, hole i krovinaté pasienky. Hniezdi na zemi.
Bažant poľovný (Phasianus colchicus) je charakteristický dlhým stupňovitým chvostom a celkovou veľkosťou 60-90 cm. Samec má zlatistohrdzavé, tmavo škvrnité zafarbenie. Konce a okraje krídel má bledokávové, podobne aj chvostové perá, na ktorých sú priečne čiernohnedé pásy. Horná časť krídel a trtáč sú sivé, hlava fialovočierna, lesklá, obočnica červená. Samica je svetlokáková, škvrnitá. Domovinou bažanta je Ázia, odkiaľ bol privezený do Európy, Severnej a Južnej Ameriky. Obýva najmä poľné hôrky. Hniezdo je na zemi.
Prepelica poľná (Coturnix coturnix) je malý vták (do 18 cm). Celkové zafarbenie má hnedé s belavými a tmavohnedými škvrnami. Brucho a pozdĺžne pásy na hlave sú belavé. Brada samíc je belavá, samcov čiernohnedá. Prepelica je rozšírená na stepiach Európy, Ázie a Afriky. Hniezdo je na zemi.
Jarabica poľná (Perdix perdix) patrí k menším hrabavcom (30 cm). Zafarbenie má na vrchnej strane tela sivohnedé, na spodnej hnedosivé s bledšími a tmavšími škvrnkami rozličného tvaru a veľkosti. Tvár, bradu a vrch hrdla má hrdzavé, rovnako aj kormidlové perá. Na bokoch tela má hrdzavohnedé priečne pásiky a na spodku pŕs škvrnu rovnakej farby. Žije v Európe a v západnej časti Ázie. Hniezdi vo vyhĺbenej jamke na zemi.
Prekvapivé vtáčie vajcia
Keď sa povie „vajce“, väčšine z nás sa automaticky vybaví slepačie. Len málokto si ako prvé predstaví iný druh. Pritom dobre vieme, že vajcia znášajú aj iné vtáky - a niektoré z nich sú dokonca bežne dostupné. V obchodoch najčastejšie narazíme na slepačie vajcia, občas aj na prepeličie. Ostatné druhy sú skôr vzácnosťou.
Z netradičných druhov vajec sú prepeličie najdostupnejšie. Tieto drobné, škvrnité vajíčka vážia približne 11 gramov a merajú okolo 3-5 cm. Hoci sú malé, prekvapia veľkým žĺtkom a vysokým obsahom živín aj antioxidantov. Varia sa krátko - približne 3 až 4 minúty. Kvôli tenkej škrupine sa však horšie lúpu. Odporúčame ich po uvarení jemne povaľkať po rovnej ploche a až potom opatrne ošúpať. Zaujíma vás, koľko prepeličích vajec zodpovedá jednému slepačiemu? Zvyčajne 4 až 5, podľa veľkosti. Vďaka svojim rozmerom sú skvelé ako ozdoba, na jednohubky alebo na mini volské oká - vyzerajú efektne a originálne.
Vajcia perličiek sú pomerne vzácne a v bežných obchodoch na ne narazíme len výnimočne. Veľkosťou sú medzi prepeličími a slepačími - vážia približne 20 až 45 gramov a merajú 5 až 7 cm. Dve perličie vajcia zodpovedajú zhruba jednému slepačiemu. Varia sa priemerne 4 minúty. Majú krémovo zafarbenú škrupinu s jemnými svetlohnedými škvrnami a ich užší koniec je znateľne špicatý. Pomerné zastúpenie žĺtka a bielka je podobné ako u slepačích vajec, no žĺtok mierne prevažuje. Chuť je výraznejšia a pripomína mäso samotných perličiek - aromatická, ale jemná.
Kačacie vajcia dlho sprevádzala povesť, že sú častým nositeľom salmonely. Riziko však možno ľahko eliminovať správnym skladovaním a dostatočnou tepelnou úpravou. Sú väčšie než slepačie - vážia približne 90 gramov a merajú 7 až 9 cm. Kvôli svojej veľkosti potrebujú dlhší čas varenia, zvyčajne okolo 15 minút. Neodporúča sa ich príprava „namäkko“ ani ako miešané vajíčka. Po uvarení má žĺtok často mierne načervenalý odtieň a bielok môže pôsobiť namodralo. Škrupina môže byť čisto biela, nazelenalá alebo krémová - jej farba závisí od plemena kačice. Chuťovo sa podobajú slepačím vajciam, no sú o niečo výraznejšie a mastnejšie.
Husacie vajcia majú podobné vlastnosti ako kačacie - je nutné ich správne skladovať a vždy dôkladne tepelne upraviť. Skvele sa hodia do múčnikov, ktorým dodajú jemnosť a vláčnosť. Môžu vážiť až 200 gramov a dosahujú dĺžku 9 až 11 cm. Kvôli svojej veľkosti je potrebné ich variť naozaj dlho - obvykle viac než 15 minút.
Pštrosie vajcia patria medzi skutočných obrov - vážia od 600 do 1500 gramov a dosahujú dĺžku 18 až 22 cm. Majú mimoriadne tvrdú škrupinu, ktorú nie je ľahké rozbiť. Jedno pštrosie vajce zodpovedá približne dvadsiatim slepačím. Čo sa týka nutričných hodnôt, blížia sa skôr prepeličím vajciam - majú veľký žĺtok a jemnú, príjemnú chuť. Varia sa dlhšie, obvykle minimálne hodinu.
Veľkú noc si väčšina z nás neodmysliteľne spája s maľovanými vajíčkami všetkých farieb. Vedeli ste však, že existuje sliepka, ktorá takéto vajíčka znáša úplne prirodzene? Práve preto sa jej prezýva „veľkonočná sliepka“.
Vajíčka drozda sťahovavého majú charakteristickú modrú farbu.
Kolibrík čmeľovec medosavý je druhým najmenším vtákom na svete. Menší je už iba čmeľovec kubánsky. Vajíčka, ktoré tieto druhy znášajú, sú naozaj miniatúrne, lebo v priemere nemerajú viac ako jeden centimeter.
Emu hnedý znáša vajíčka, ktoré vďaka nádhernej smaragdovej farbe zaujmú na prvý pohľad. O nič menej nápadná je ich hmotnosť, často vážia takmer jeden kilogram. O trošku väčšie a ťažšie má už iba pštros. Keďže emu kladie svoje vajíčka do trávy, zelená farba im poskytuje výbornú kamufláž pred predátormi. Do spoločného hniezda znáša vajíčka niekoľko samíc a do 49 - 52 dní sa vyliahnu malé emu kuriatka.
Krásne zelená vajíčka, lesklé ako porcelán. Presne také kladie inambu chocholatý. Trvá 20 - 21 dní, kým sa z nich vyliahnu malé kuriatka. Zaujímavosťou je, že v prírode sa samičky inambu pária s niekoľkými samcami. Krátko potom, ako nakladie svoje krásne vajíčka, nechá samca sedieť na vajíčkach a ona sa zatiaľ ide páriť s druhým samcom, aby mohla naklásť ďalšie vajíčka.
Jakana vyzerá veľmi komicky, pretože jej telo akosi nekorešponduje s dlhokánskymi prstami. Práve vďaka nim sa však môže pohodlne prechádzať po plytkých vodách, kde žije. Vajíčka, ktoré vyzerajú ako dielo abstraktného umelca, kladie do plávajúcich hniezd. Keď si na ne sadne, celé hniezdo sa ponorí. Našťastie, vajíčka sú vodotesné.
Sťahovavý spevavec, ktorý žije najmä v Severnej Amerike, znáša prekrásne modré vajíčka. Po 12 - 14 dňoch sa z nich liahnu mladé drozdíky. Zaujímavosťou je, že farba škrupinky vajíčok týchto vrákov sa ľuďom zapáčila tak veľmi, že tento odtieň modrej dostal vlastné pomenovanie - robins egg blue.
Vlhovec červenokrídly znáša nádherné modrozelené vajíčka so zvláštnymi čiernymi škvrnami.
Farebné škrupiny a ich tajomstvá
Viete, ktoré plemeno znáša akú farbu vajíčka? Plemená sliepok, ktoré znášajú vajíčka s farebnou škrupinou, sú fascinujúce.
Biela škrupina
Pokiaľ plánujete veľkonočné kraslice maľovať sami, potom budete potrebovať vajíčka krásne čisto biele - a také vedia znášať napríklad sliepky plemien Leghorn, Vlaška alebo Brakelka.
Leghornka je pôvodom z Talianska. Do sveta sa vyslovene "rozniesla" počas 19. storočia.
Vlaška je staré talianske plemeno sliepky, známe najmä svojou živosťou, výbornou znáškou a nenáročnosťou. Vznikla v oblasti Talianska z pôvodných vidieckych sliepok a stala sa jedným z najpopulárnejších nosivých plemien v juhovýchodnej Európe. Jej prednosťou je aj to, že si udržiava znášku počas viacerých sezón a vajcia má pevné a chutné. Vlašky znášajú veľké, biele vajcia s pevnou škrupinou. Tieto sliepky sú ľahšie a pohyblivejšie, takže môžu lietať aj na väčšie vzdialenosti. Vlašky takmer vôbec nekvokajú, čo z nich robí ideálnu voľbu na produkciu vajec bez častého prerušenia znášky. Vlaška je odolná voči teplu aj miernemu chladu, no v zime je potrebné chrániť jej hrebeň pred omrznutím. Je to živá, zvedavá a temperamentná sliepka, ktorá si rada hľadá potravu sama. Nie je však agresívna a pri správnom zaobchádzaní sa dá čiastočne ochočiť.
Tmavohnedá škrupina
Maransky pochádzajú z juhozápadného Francúzska z okolia mesta Marans, kde boli vyšľachtené na prelome 19. a 20. storočia. Dark shell má vajíčka s tmavohnedou škrupinou akoby vyvarenou v cibuľovej šupke.
Tmavočervená škrupina
Škrupina vajec od plemena Marans je tmavočervená, hnedá až s fialovým nádychom. Najkvalitnejšie vajcia sa vyznačujú výrazným leskom, môžu byť sfarbené jednoliatym zafarbením celej škrupiny alebo nerovnomernými fľakmi tmavšej farby. Plemeno Marans je známe vďaka veľkým tmavým hnedočerveným vajíčkam.
Zelenomodrá škrupina
Araucana je pôvodom juhoamerické plemeno, chované indiánskym kmeňom Araucan, podľa ktorého im zostal názov. Araucana má sfarbenie škrupiny vajíčka od zelenomodrej až po tyrkysovú.
Olivová škrupina
Green shell je ľahšia sliepka, znášajúca vajcia so zelenkastou farbou škrupiny. Green shell znáša vajíčka s jemne zelenou až po olivovo sfarbenú škrupinu.
Svetlozelená škrupina
Cream Legbar plemeno má takmer storočnú históriu. Vzniklo účelovým krížením sliepok Araukana, Leghorn a Barred rock v Anglicku. Cream Legbar sa pýši znáškou modrozelených až svetlozelených vajíčok.
Neobvyklé škvrny na vajíčkach
Pri kontrole vajec sa môžeme stretnúť s neobvyklými škvrnami. Na pohľad priam dokonalé vajíčko, no po jeho rozbití vás čaká nemilé prekvapenie. Nepekné hnedasté alebo červené škvrny. V domnienke, že je určite pokazené, putuje do koša.
Červené škvrny, pripomínajúce kvapôčky krvi, sa môžu nachádzať na povrchu vaječných žĺtkov. Hoci producenti vajec ich považujú za vadu, u niektorých sliepok sa počas cyklu znášania prirodzene tvoria krvavé škvrny. Vaječníky sliepky sú plné malých krvných ciev, pričom občas sa jedna naruší počas procesu znášania vajec. Keď je škvrna spojená so žĺtkom, krvácanie s najväčšou pravdepodobnosťou nastalo ešte vo vaječníku, keď sa vajíčko uvoľnilo z folikulu. Folikul je vak naplnený tekutinou, ktorý obsahuje niekoľko krvných ciev. Počas znášania vajec môže prasknúť a ak prasknú krvné cievy, na vaječnom žĺtku sa môže usadiť krv.
Ďalším typom škvŕn, ktoré sa nachádzajú vo vaječných žĺtkoch a bielkach, sú hnedasté škvrny. Na rozdiel od tých krvných sa tieto škvrny na vaječnom bielku objavujú ako hnedé, červené alebo biele usadeniny. Nájdenie vajíčka s krvavou škvrnou v žĺtku je pomerne nezvyčajné. Frekvencia krvných a hnedých škvŕn je nižšia ako 1 % vo všetkých vajciach znesených v komerčných továrňach. Zaujímavé je, že farba vajec predstavuje faktor pri výskyte krvných škvŕn. Približne 18% hnedých vajec obsahuje túto škvrnu v porovnaní s iba 0,5% u sliepok, ktoré znesú biele vajcia. Okrem toho staršie sliepky na konci cyklu znášania vajec a mladšie, majú tendenciu znášať viac vajec obsahujúcich krvavé škvrny.
Výrobcovia si dávajú záležať na tom, aby sa vajcia s krvavými škvrnami nedostali spotrebiteľom. Pomáha im k tomu špeciálny proces, ktorým prechádzajú komerčne predávané vajíčka, s názvom presvecovanie. Ide o metódu, ktorá využíva jasný svetelný zdroj na zistenie nedokonalostí vo vajci. Počas procesu presvecovania sa vajíčko vyhodí v prípade, ak sa zistia nedokonalosti. Navyše, krvavé škvrny v hnedých vajciach je ťažšie odhaliť pomocou procesu, pretože škrupina má tmavšiu farbu.
Konzumácia surových alebo nedostatočne tepelne spracovaných vajec, či už obsahujú krvavé škvrny alebo nie, zvyšuje riziko salmonelózy, teda infekcie baktériami Salmonella, ktorá môže viesť k hnačke, horúčke a kŕčom v bruchu.