Ježiš povedal zástupom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli.
V 6. kapitole evanjelia svätého Jána sa spomína zázrak rozmnoženia chlebov, po ktorom nasleduje Ježišov veľký rozhovor, ktorého úryvok dnes počúvame. Sú tu zástupy túžiace po chlebe. Je tu celé ľudstvo bez akejkoľvek nádeje, ktoré čelí smrti a bezodnej prázdnote a zúfalo potrebuje Ježiša Krista. Tri druhy hladu a tri skúsenosti sýtosti, pre tri druhy chleba: materiálny chlieb, chlieb predstavovaný osobou Ježiša Krista a eucharistický chlieb.
Vieme, že Ježiš Kristus je chlieb života. Bez neho nemôžeme žiť: „Okrem mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Ježiš Kristus však chcel utíšiť aj hlad zástupu a navyše z neho urobil základnú evanjeliovú povinnosť. Najistejšie si myslel, že je to dobrý spôsob, ako zjaviť a overiť spásonosnú Božiu lásku. Ale nadovšetko nám chcel ukázať, že ho máme hľadať a žiť v ňom; chcel dokázať svoju lásku tým, že nasýti hladných, že sa vytrvalo obetuje v Eucharistii: „Kto bude jesť tento chlieb, bude žiť naveky“ (Jn 6, 58).
Úspešná cesta chleba z obrobenej zeme až na prestretý stôl vyžaduje súhru rôznych premenných. Najprv je tu obetavá ľudská práca, potom prajné podmienky počasia, ničím nerušený rast zrniek, napokon finálne spracovanie. Počas tohto dlhého časového rámca sa môže mnoho vecí pokaziť, zmeniť, úrodu ohroziť a my ich napriek ľudskej snahe nie vždy dokážeme ovplyvniť. Kristus nám skrze svoju obetu ponúka večný život a skláňa sa v chlebe - dáva všetko a od nás za to nič nežiada.
Eucharistia: Sviatosť sviatostí
Eucharistia, nazývaná aj svätá omša alebo sväté prijímanie, je jednou z najdôležitejších sviatostí v kresťanstve. Svätá Eucharistia završuje uvádzanie do kresťanského života. Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. „Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Eucharistia vhodne naznačuje a obdivuhodne uskutočňuje účasť na Božom živote a jednotu Božieho ľudu, na ktorých sa zakladá Cirkev.
Rôzne pomenovania Eucharistie
Nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža aj v rozmanitých pomenovaniach, ktorými sa označuje. Každé z nich poukazuje na určité jej stránky:
- Eucharistia - lebo je vzdávaním vďaky Bohu. Grécke slová eucharistein a eulogein pripomínajú židovské dobrorečenia, ktoré - najmä pri stolovaní - ohlasujú Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie.
- Pánova večera - lebo ide o Večeru, ktorú Pán slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi, a o anticipovanie Baránkovej svadobnej hostiny v nebeskom Jeruzaleme.
- Lámanie chleba - lebo tento obrad, príznačný pre židovské stolovanie, Ježiš použil, keď dobrorečil a rozdával chlieb v úlohe hostiteľa, najmä pri Poslednej večeri. Podľa tohto úkonu ho učeníci spoznali po jeho zmŕtvychvstaní a týmto výrazom prví kresťania označovali svoje eucharistické zhromaždenia. Dávali tým najavo, že všetci, čo jedia jediný rozlomený chlieb, Krista, vstupujú do spoločenstva s ním a tvoria v ňom jedno telo.
- Pamiatka (memoriale) - Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania.
- Svätá obeta - lebo sprítomňuje jedinú obetu Krista Spasiteľa a zahŕňa obetu Cirkvi, alebo aj obeta svätej omše, „obeta chvály“, duchovná obeta, čistá a svätá obeta, lebo završuje a prevyšuje všetky obety Starej zmluvy.
- Svätá a božská liturgia - lebo celá liturgia Cirkvi má svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. V takom istom zmysle sa volá aj slávením svätých tajomstiev.
- Hovoríme aj o Najsvätejšej sviatosti, lebo je „sviatosťou sviatostí“.
- Prijímanie (communio) - lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo.
Teologický základ Eucharistie
V srdci slávenia Eucharistie je chlieb a víno, ktoré sa Kristovými slovami a vzývaním Ducha Svätého stávajú Kristovým telom a jeho krvou. Cirkev verná Pánovmu príkazu naďalej robí na jeho pamiatku až do jeho slávneho návratu to, čo urobil v predvečer svojho umučenia: „vzal chlieb…“, „vzal kalich s vínom...“ Keď sa znaky chleba a vína stanú tajomným spôsobom Kristovým telom a jeho krvou, aj naďalej naznačujú, že stvorenie je dobré. A tak na ofertórium dobrorečíme Stvoriteľovi za chlieb a víno „plod práce ľudských rúk“, ale ešte prv „plod zeme“ a „viniča“, teda Stvoriteľove dary.
Význam chleba a vína v Starej zmluve
V Starej zmluve sa chlieb a víno prinášajú na obetu medzi prvotinami zeme na znak vďačnosti Stvoriteľovi. Ale v súvislosti s exodom (východom z Egypta) dostávajú aj nový význam: nekvasené chleby, ktoré Izrael je každý rok na Veľkú noc, pripomínajú náhlenie pri východe z Egypta. Spomienka na mannu na púšti bude Izraelu stále pripomínať, že žije z chleba Božieho slova. A napokon každodenný chlieb je plodom Zasľúbenej zeme, zárukou, že Boh je verný svojim prisľúbeniam. „Kalich dobrorečenia“ na konci židovskej veľkonočnej hostiny pridáva k sviatočnej radosti z vína eschatologický rozmer, t. j. rozmer mesiášskeho očakávania obnovenia Jeruzalema.
Predobraz Eucharistie
Zázraky rozmnoženia chlebov, keď Pán dobrorečil, rozlámal chleby a prostredníctvom svojich učeníkov ich rozdelil, aby nasýtil zástupy, sú predobrazom hojnosti tohto jediného chleba, ktorým je jeho Eucharistia. Znak vody premenenej na víno v Káne už zvestuje hodinu Ježišovho oslávenia.
Posledná večera a ustanovenie Eucharistie
Prvá predpoveď Eucharistie učeníkov rozdelila, tak ako ich pohoršila predpoveď umučenia: „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?!“ Eucharistia a kríž sú kameňmi úrazu. Je to to isté tajomstvo a neprestáva byť príčinou rozdelenia. „Aj vy chcete odísť?“ Táto Pánova otázka zaznieva cez stáročia ako výzva jeho lásky, aby ľudia spoznali, že on jediný má „slová večného života“ a že prijať s vierou dar jeho Eucharistie znamená prijať jeho samého.
Pretože Pán miloval svojich, miloval ich až do krajnosti. Keďže vedel, že nadišla hodina odísť z tohto sveta, aby sa vrátil k Otcovi, pri večeri im umyl nohy a dal im prikázanie lásky. Aby im nechal závdavok tejto lásky, aby sa nikdy nevzdialil od svojich a dal im účasť na svojej Veľkej noci, ustanovil Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania a prikázal ju sláviť až do svojho návratu svojim apoštolom, „ktorých vtedy ustanovil za kňazov Nového zákona“.
Tri synoptické evanjeliá a svätý Pavol nám odovzdali opis ustanovenia Eucharistie. Ježiš si zvolil čas Veľkej noci, aby splnil, čo prisľúbil v Kafarnaume že totiž svojim učeníkom dá svoje telo a svoju krv. „Prišiel deň Nekvasených chlebov, keď bolo treba zabiť veľkonočného baránka. [Ježiš] poslal Petra a Jána so slovami: ,Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru…‘ Išli teda… a pripravili veľkonočného baránka. Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: ,Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve…‘ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: ,Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Tým, že Ježiš slávil Poslednú večeru so svojimi apoštolmi počas veľkonočnej hostiny, dal židovskej Veľkej noci definitívny význam.
Ježišov príkaz opakovať jeho úkony a jeho slová „kým nepríde“ nevyžaduje iba spomienku na Ježiša a na to, čo urobil. Cirkev bola už od začiatku verná tomuto Pánovmu príkazu. Kresťania sa schádzali „na lámanie chleba“ najmä „v prvý deň týždňa“, čiže v nedeľu, v deň Ježišovho zmŕtvychvstania. Od tých čias sa až po naše dni pokračuje v slávení Eucharistie, takže dnes ho nachádzame v Cirkvi všade s tou istou základnou štruktúrou.
Liturgia Eucharistie
Už z druhého storočia máme svedectvo svätého Justína mučeníka o hlavných líniách priebehu slávenia Eucharistie. Až dodnes ostali rovnaké vo všetkých veľkých liturgických rodinách. Takto píše Justín okolo roku 155, aby pohanskému cisárovi Antoninovi Piovi (138-161) vysvetlil, čo robia kresťania: „V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto. Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí.
Liturgia Eucharistie prebieha podľa základnej štruktúry, ktorá sa zachovala cez stáročia až po naše časy. Rozvíja sa v dvoch hlavných momentoch, ktoré tvoria v základe jednotu: zhromaždenie sa, liturgia slova s čítaniami, homíliou a modlitbou veriacich; eucharistická liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky a prijímaním.
Či to nie je samotný priebeh večere zmŕtvychvstalého Ježiša s jeho učeníkmi? Všetci sa zhromaždia. Kresťania sa schádzajú na tom istom mieste na eucharistické zhromaždenie. Na jeho čele je sám Ježiš Kristus, ktorý je hlavný činiteľ pri slávení Eucharistie. On je Veľkňaz Novej zmluvy. On sám neviditeľne predsedá každej sláveniu Eucharistie. Biskup alebo kňaz práve preto, že ho zastupuje (konajúc v osobe Krista Hlavy - in persona Christi Capitis agens), predsedá zhromaždeniu, po čítaniach má príhovor, prijíma obetné dary a prednáša eucharistickú modlitbu.
Liturgia slova obsahuje „spisy prorokov“, t.j. Starý zákon, a „pamäti apoštolov“, čiže ich listy a evanjeliá.
Predloženie darov (ofertórium)
Potom sa prinesú na oltár - niekedy aj v sprievode - chlieb a víno, ktoré bude kňaz obetovať v Kristovom mene v eucharistickej obete, v ktorej sa stanú Kristovým telom a jeho krvou. Je to ten istý úkon, ktorý vykonal Kristus pri Poslednej večeri, keď „vzal chlieb a kalich“. „Iba Cirkev prináša Stvoriteľovi túto čistú obetu, keď mu so vzdávaním vďaky obetuje z jeho stvorenia.“ Predloženie darov na oltár preberá Melchizedechov úkon a zveruje Stvoriteľove dary do Kristových rúk.
Kresťania už od začiatku prinášajú na Eucharistiu spolu s chlebom a vínom aj svoje dary, aby sa podelili s tými, čo sú v núdzi. Tento zvyk konať zbierku (po latinsky collecta) je stále aktuálny a inšpiruje sa príkladom Ježiša Krista, ktorý sa stal chudobným, aby nás obohatil. „Tí, čo majú dostatok a chcú, dávajú, každý podľa svojho úsudku, čo sa rozhodli.
Anafora
Eucharistickou modlitbou, čiže modlitbou vzdávania vďaky a konsekrácie, dostávame sa do srdca a vrcholu slávenia: V prefácii Cirkev vzdáva vďaky Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom za všetky jeho diela, za stvorenie, vykúpenie a posvätenie.
V epikléze Cirkev prosí Otca, aby zoslal svojho Svätého Ducha (alebo moc svojho požehnania) na chlieb a víno, aby sa jeho mocou stali telom a krvou Ježiša Krista a aby tí, čo majú účasť na Eucharistii, boli jedno telo a jeden duch. V anamnéze, ktorá nasleduje, Cirkev si pripomína umučenie, zmŕtvychvstanie a slávny návrat Ježiša Krista; predkladá Otcovi obetu jeho Syna, ktorý nás s ním zmieruje.
Eucharistia ako obeta
Tento Pánov príkaz plníme slávením pamiatky jeho obety. Eucharistia, sviatosť našej spásy, ktorú Kristus uskutočnil na kríži, je aj obetou chvály na vzdávanie vďaky za dielo stvorenia. V eucharistickej obete je celé stvorenie milované Bohom predložené Otcovi skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie.
Eucharistia je obetou vzdávania vďaky Otcovi, je dobrorečením ktorým Cirkev vyjadruje svoju vďačnosť Bohu za všetky jeho dobrodenia, za všetko, čo vykonal stvorením, vykúpením a posvätením. Eucharistia je aj obetou chvály, ktorou Cirkev v mene celého stvorenstva ospevuje Božiu slávu.
Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi, ktorá je jeho telom. Vo všetkých eucharistických modlitbách nachádzame po slovách ustanovenia modlitbu, ktorá sa volá anamnéza alebo pamiatka.
Pamiatka podľa Svätého písma nie je len spomienka na minulé udalosti, ale aj ohlasovanie obdivuhodných skutkov, ktoré Boh vykonal pre ľudí. V liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi.
V Novom zákone pamiatka dostáva nový význam. Keď Cirkev slávi Eucharistiu, koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou. Keďže Eucharistia je pamiatkou Kristovej Veľkej noci, je aj obetou. Obetný charakter Eucharistie vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“.
Eucharistia je teda obeta, lebo sprítomňuje (robí prítomnou) obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie: Kristus, „náš Boh a Pán… raz navždy [obetoval] seba samého Bohu Otcovi smrťou na oltári kríža, aby pre nich [ľudí] vykonal večné vykúpenie. Eucharistia je aj obeta Cirkvi. Cirkev, ktorá je Kristovým telom, má účasť na obete svojej Hlavy. S ním je aj ona celá obetovaná. Spája sa s jeho príhovorom u Otca za všetkých ľudí. V Eucharistii sa Kristova obeta stáva aj obetou údov jeho tela. Život veriacich, ich vzdávanie chvály, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom, s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu. Kristova obeta prítomná na oltári dáva všetkým generáciám kresťanov možnosť spojiť sa s jeho obetou. V katakombách sa Cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozopätými rukami v modlitbovom postoji.
Celá Cirkev je spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom. Pápež, ktorý je poverený Petrovou službou v Cirkvi, je spojený s každým slávením Eucharistie, kde sa spomína ako znak a služobník jednoty všeobecnej Cirkvi. Miestny biskup je vždy zodpovedný za Eucharistiu, a to aj vtedy, keď jej predsedá kňaz. Jeho meno sa v nej vyslovuje preto, aby sa naznačilo, že on je na čele partikulárnej cirkvi uprostred presbytéria a za asistencie diakonov.
S Kristovou obetou sa spájajú nielen tie údy, ktoré sú ešte tu na zemi, ale aj tie, čo sú už v nebeskej sláve. Cirkev totiž prináša eucharistickú obetu v spoločenstve s preblahoslavenou Pannou Máriou a so spomienkou na ňu i na všetkých svätých a všetky sväté. Eucharistická obeta sa prináša aj za zosnulých veriacich, „za zosnulých v Kristovi ešte nie celkom očistených“, aby mohli vojsť do Kristovho svetla a pokoja: „Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi.
Svätý Augustín obdivuhodne zhrnul toto učenie, ktoré nás povzbudzuje k čoraz plnšej účasti na obete nášho Vykupiteľa, ktorú slávime v Eucharistii: „Celú túto vykúpenú obec, čiže zhromaždenie a spoločenstvo svätých, [prináša] ako všeobecnú obetu Bohu Veľkňaz, ktorý obetoval aj seba samého, keď trpel za nás v prirodzenosti sluhu, aby sme boli telom takej vznešenej Hlavy… Toto je obeta kresťanov: ,My mnohí sme jedno telo v Kristovi‘.
Prítomnosť Krista v Eucharistii
„Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac, ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás“ (Rim 8,34) , je prítomný svojej Cirkvi mnohorakým spôsobom: vo svojom slove, v modlitbe svojej Cirkvi, „lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20) , v chudobných, chorých, uväznených, vo sviatostiach, ktorých je pôvodcom, v obete omše a v osobe vysväteného služobníka. Ale „nadovšetko [je prítomný] pod eucharistickými spôsobmi“.
Spôsob Kristovej prítomnosti pod eucharistickými spôsobmi je jediný svojho druhu. Povyšuje Eucharistiu nad všetky sviatosti, a preto Eucharistia je „akoby zavŕšenie duchovného života a cieľ všetkých sviatostí“. V Najsvätejšej sviatosti Eucharistie je obsiahnuté „opravdivo, skutočne a podstatne telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus“.
Kristus sa v tejto sviatosti stáva prítomným premenením chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. Cirkevní Otcovia rozhodne potvrdili vieru Cirkvi v účinnosť Kristovho slova a pôsobenia Ducha Svätého pri tomto premenení. Napríklad svätý Ján Zlatoústy vyhlasuje: „To, že sa predložené dary stávajú Kristovým telom a jeho krvou, nespôsobuje človek, ale sám Kristus, ktorý bol za nás ukrižovaný. Kňaz, ktorý [ho] predstavuje, vyslovuje tie slová, ale [ich] účinnosť a milosť sú od Boha. Hovorí: Toto je moje telo. Toto slovo premieňa obetné dary.“ A svätý Ambróz o tomto premenení hovorí: Buďme presvedčení, že „toto nie je to, čo vytvorila príroda, ale to, čo konsekrovalo ...
Kvasený a nekvasený chlieb
Odpoveď má korene v minulosti a oplýva bohatou symbolikou. Zatiaľ čo latinský obrad používa nekvasený chlieb už mnoho storočí, východný obrad môže používať kvasený chlieb. Vo východnej tradícii kvasený chlieb predstavuje zmŕtvychvstanie Ježiša.
Aleluja! Toto radostné zvolanie sa na Veľkonočnú nedeľu ozýva v majestátnych katedrálach i skromných kaplnkách. Ježiš z Nazareta vstal z mŕtvych. Hrob ho už nemohol zadržať a hriech nad ním nemohol zvíťaziť. Vždy, keď slávime Eucharistiu, sme pozvaní „skúsiť a presvedčiť sa“ o Božej dobrote (Ž 34, 9). Vždy, keď jeme Kristovo telo a pijeme jeho krv, máme príležitosť nechať sa naplniť jeho milosťou, životom i láskou. Pri každej svätej omši sa stretávame s ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Pánom.
Vždy, keď prijímame Ježišovo telo a krv, prijímame Ježiša fyzicky, hmatateľne. Otvárame sa vzťahu lásky a jednoty, ktorý presahuje slová a gestá. Zamyslime sa nad láskou medzi manželmi. Existuje medzi nimi sila, ktorá ich spája ako dva magnety. Vedia, že patria jeden druhému, a tešia sa zo spoločného života. Len si tak sedia bez toho, aby niečo hovorili alebo robili. Už len to, že sú spolu, ich napĺňa láskou. Boh nás od počiatku túži sýtiť, starať sa o nás a pozdvihnúť nás k večnému životu s ním. A napokon, keď Ježiš opäť príde v sláve, jeho večná túžba, odveký plán, sa naplní. Zúčastníme sa na „svadobnej hostine Baránka“ (Zjv 19, 9).