Kačacia chôdza, charakterizovaná knísavou chôdzou zo strany na stranu, pripomínajúcou chôdzu kačky, je symptóm, ktorý môže signalizovať rôzne zdravotné problémy. Tento článok sa zameriava na príčiny vzniku kačacej chôdze, s dôrazom na svalovú dystrofiu a Pompeho chorobu, a tiež na diagnostické a terapeutické postupy.
Chôdza je základný pohybový vzorec, ktorý nám umožňuje mobilitu a nezávislosť v každodennom živote. Keď sa však objavia poruchy chôdze, dokážu výrazne ovplyvniť kvalitu života a schopnosť vykonávať bežné činnosti. Fyziologická chôdza predstavuje ideálny pohybový vzorec, ktorý umožňuje človeku pohybovať sa bezbolestne, ekonomicky a bez nadmerného zaťaženia svalov či kĺbov. Je to komplexný proces, ktorý si vyžaduje harmonickú spoluprácu viacerých systémov tela. Plynulá a efektívna chôdza si vyžaduje koordináciu viacerých svalových skupín. Poruchy chôdze sa prejavujú rôznymi formami v závislosti od ich príčiny a typu postihnutia.
Čo je to kačacia chôdza?
Kačacia chôdza je typ chôdze, ktorý sa vyznačuje kolísavou chôdzou po špičkách. Pri obojstrannej atrofii sedacieho svalu je charakteristická kolísavá chôdza, tzv. kačacia chôdza. Kačacia chôdza je často spojená so skrátenými Achilovými šľachami. Je charakteristická pre pacientov s Parkinsonovou chorobou. Prejavuje sa pomalou, drobnou a strnulou chôdzou s ohnutým držaním tela.
Existuje viacero typov „nezdravej“ chôdze. Predtým, než sa pokúsime identifikovať nesprávny typ chôdze, musíme vedieť, ako by mala vyzerať zdravá chôdza. Pri normálnej chôdzi kráčame vzpriamene, pričom prenášame váhu z jednej nohy na druhú. Nohu kladieme na zem celým chodidlom. Medzi chodidlami je priestor o šírke približne 5 až 10 centimetrov. Za istých podmienok, najmä kvôli chorobe alebo zmene telesnej kompozície, sa naša chôdza môže zmeniť.
Príčiny kačacej chôdze
Poruchy chôdze môžu vzniknúť z rôznych dôvodov. Kačacia chôdza sa často vyskytuje u pacientov s detskou mozgovou obrnou. Tento typ chôdze sa objavuje pri oslabení svalov bedrového kĺbu, predovšetkým gluteálnych svalov.
Medzi ďalšie možné príčiny patria:
- Duchennova muskulárna dystrofia (DMD): Genetické ochorenie charakterizované postupnou svalovou degeneráciou a slabosťou v dôsledku zmien bielkoviny dystrofín. DMD je jednou zo štyroch ochorení známych ako dystrofinopatie.
- Myopatia: Skupina neuromuskulárnych ochorení, ktoré postihujú kostrové svalstvo.
- Pompeho choroba: Zriedkavé genetické ochorenie, pri ktorom telo nevytvára dostatočné množstvo enzýmu GAA, čo vedie k hromadeniu glykogénu v bunkách tela, predovšetkým v svalových bunkách.
- Periférne peroneálne ochrnutie: Poškodenie peronálneho nervu, ktoré môže viesť k oslabeniu alebo ochrnutiu svalov zodpovedných za dvíhanie prednej časti chodidla.
- Neurologické ochorenia: Parkinsonova choroba, mozgová príhoda, roztrúsená skleróza a iné neurologické stavy môžu ovplyvniť koordináciu a silu svalov potrebných na chôdzu.
- Osteomalácia: Ochorenie charakterizované mäknutím kostí kvôli nedostatočnej mineralizácii, často spojené so svalovou slabosťou a "kačacou" chôdzou.
Pri nervovosvalových chorobách dochádza k poškodeniu až strate svalových buniek. Platí tu totiž jednoduchá rovnica: čím menej je zvyšných svalových buniek, tým sú svaly slabšie. Kačacia chôdza je teda dôsledkom postupného oslabovania svalov, a to napríklad aj sedacích, či svalov v oblasti bedier. Pokiaľ sú svaly príliš slabé, nedokážu udržať celú váhu tela. Preto keď pri chôdzi jednu nohu dvihneme, poklesne panva nad touto nohou. Ak by sme pokračovali v tomto pohybe, čo by sa stalo? Spadli by sme. Takže aby sme nespadli, automaticky „vystrčíme“ celé telo nad druhú nohu. Pre lepšie udržanie stability sme navyše nútení kráčať naširoko. Okrem toho našľapujeme na špičky, a nie na celú nohu, vystrkujeme hrudník a ramená sú prehnuté dozadu.
Duchennova svalová dystrofia (DMD) a kačacia chôdza
Duchennova muskulárna dystrofia (DMD) je genetické ochorenie charakterizované postupnou svalovou degeneráciou a slabosťou v dôsledku zmien bielkoviny zvanej dystrofín, ktorá pomáha udržiavať svalové bunky neporušené. DMD je jedným zo štyroch ochorení známych ako dystrofinopatie. Duchennova muskulárna dystrofia je najčastejšou muskulárnou dystrofiou detského veku.
DMD prvýkrát opísal francúzsky neurológ Guillaume Benjamin Amand Duchenne v 60. rokoch 19. storočia, ale až do 80. rokov 20. storočia sa o príčine akéhokoľvek druhu svalovej dystrofie vedelo len málo. V roku 1986 vedci identifikovali konkrétny gén na chromozóme X, ktorý pri poruche (mutácii) spôsobuje DMD. V roku 1987 bol identifikovaný proteín spojený s týmto génom a pomenovaný dystrofín. Nedostatok dystrofínu vo svalových bunkách spôsobuje ich krehkosť a sklon k poškodeniam.
DMD sa vyskytuje v populácii približne u 1 chlapca na 3000 narodených detí. Príznaky DMD sa objavujú v ranom detstve, zvyčajne medzi 2. a 3. rokom života. Ochorenie postihuje predovšetkým chlapcov, v zriedkavých prípadoch však môže postihnúť aj dievčatá.
Hlavným príznakom DMD je svalová slabosť. Môže sa začať už vo veku 2 až 3 rokov, pričom najprv postihuje proximálne svaly (svaly v blízkosti trupu) a neskôr distálne svaly končatín (svaly v blízkosti končatín). Zvyčajne sú dolné vonkajšie svaly postihnuté skôr ako horné vonkajšie svaly. Deti s DMD väčšinou začnú neskoršie chodiť. U batoliat si je možné všimnúť zväčšených lýtkových svalov (hypertrofie). V predškolskom veku pôsobia nemotorne a často padajú, aj bez príčiny. Majú taktiež problémy s chôdzou do schodov, vstávaním zo zeme, so skákaním, behom a chôdzou.
V školskom veku je pre nich prirodzená kolísavá chôdza po špičkách (tzv. kačacia chôdza), z dôvodu skrátených Achilových šliach. Stabilita sa znižuje, mení sa držanie tela. Chrbát sa prehýba dozadu (lordóza) a brucho dopredu. Chlapci majú problémy i so zdvihnutím rúk nad hlavu. Takmer všetky deti strácajú schopnosť chôdze medzi 7. až 12. rokom. V rannom veku dospievania medzi 13. až 19. rokom, príp. skôr, sú postihnuté aj dýchacie svaly a srdcový sval. Postupujúca slabosť a skolióza majú za následok zhoršenie pľúcnych funkcií.
Diagnostika by mala byť vykonaná odborníkom na nervovosvalové ochorenia, ktorý má skúsenosti, vie posúdiť klinický stav dieťaťa, má prístup k potrebným vyšetreniam a je schopný ich interpretovať v kontexte klinického obrazu. Pri tejto diagnóze je veľmi dôležitá multidisciplinárna starostlivosť poskytovaná tímom odborníkov v oblasti neurológie, ortopédie, kardiológie, výživy a respiračnej starostlivosti. Pri DMD je veľmi dôležitá aj pravidelná rehabilitácia s cieľom udržať si kondíciu. V neskoršom štádiu ochorenia sú nutné pomôcky, ktoré pomáhajú pri mobilite, napríklad vozík na prekonanie dlhšej vzdialenosti a bezbariérové prostredie.
Vďaka pokrokom v oblasti kardiologickej a respiračnej starostlivosti sa priemerná dĺžka života predlžuje a mnohí mladí dospelí s DMD študujú na vysokej škole, pracujú, ženia sa a majú deti. V porovnaní s minulosťou sa pacienti oveľa častejšie dožívajú 30.
Pompeho choroba a jej vplyv na chôdzu
Pompeho choroba je autozómovo-recesívny typ dedičnosti. To znamená, že rodičia sú klinicky zdraví, ale obaja sú nositeľmi recesívnej (latentnej) genetickej vlohy pre Pompeho chorobu. Deti rodičov, ktorí sú nositeľmi génov pre Pompeho chorobu, majú 25 % riziko vzniku ochorenia, 50 % riziko nositeľstva recesívnej dedičnej vlohy, a štvrtina detí je úplne zdravých - teda nie sú ani nositeľmi dedičnej vlohy. Táto génová porucha zapríčiňuje úplný alebo veľmi výrazný deficit enzýmu alfa-glukozidázy.
Postihnuté bunky s chýbajúcou alfa-glukozidázou nie sú schopné štiepiť glykogén. Časť bunky, v ktorej sa glykogén hromadí, a do ktorej sa ukladá, sa nazýva lyzozóm. Nedostatok enzýmu vedie k hromadeniu glykogénu v týchto lyzozómoch. Pompeho choroba sa z tohto dôvodu označuje ako „porucha lyzozomálneho ukladania“.
Najvýraznejšie je postihnuté svalstvo, čo sa prejavuje závažným ochorením svalstva, tzv. myopatiou. Ak sú napríklad poškodené svaly nôh, bude chôdza pre pacienta náročnejšia ako zvyčajne. To isté platí pre pľúca. Neexistuje žiadna možnosť, ako by pacient s Pompeho chorobou mohol predísť tomuto ochoreniu.
Pompeho choroba je ochorenie, pri ktorom telo nevytvára dostatočné množstvo GAA. Nedostatok GAA znamená, že nedochádza k štiepeniu glykogénu, ako by za normálnych okolností dochádzať malo, čím sa glykogén hromadí v bunkách tela, predovšetkým v svalových bunkách. Postupom času vedie toto hromadenie glykogénu k poškodeniu svalov, ktoré následne už nefungujú tak ako predtým.
Najťažšia forma Pompeho choroby je infantilná. Pacienti s juvenilnou a dospelou formou Pompeho choroby majú určitú zvyškovú aktivitu alfa-glukozidázy. Dospelá forma vzniká najčastejšie vo veku od 20. do 40. rokov. Medzi ukazovatele, ktoré demonštrujú Pompeho chorobu, patrí v detstve a adolescencii prítomné zaostávanie v behu, odstávajúce lopatky a určitá pohybová neobratnosť. Asi 50 % pacientov máva bolesti svalov, niektorí pacienti majú aj svalové kŕče.
S rozvojom ochorenia sa dostáva do popredia postupujúca svalová slabosť, najmä svalov panvového a ramenného pletenca. Pri dlhodobejšom trvaní ochorenia sa vyvíjajú svalové atrofie (úbytok svalov). Významne sa obmedzuje rozsah pohybov, a napokon sa pacienti stávajú imobilnými. V rozvinutom štádiu sa juvenilná a dospelá forma Pompeho choroby prejavujú ako výrazná myopatia, s generalizovaným postihnutím končatinového, trupového svalstva, a u väčšiny pacientov aj dýchacích svalov.
Diagnostika a liečba
Diagnostika Pompeho choroby môže byť obtiažna z niekoľkých dôvodov. Príznaky a prejavy Pompeho choroby nie sú jedinečné len pre toto ochorenie, preto je možné ľahko zameniť ju s častejšie sa vyskytujúcimi chorobami. Pompeho choroba býva často a dlho nesprávne diagnostikovaná, vedená pod mylnou diagnózou.
V prípade podozrenia na Pompeho chorobu môže byť diagnóza stanovená na základe krvných testov. Laboratórne určenie diagnózy Pompeho choroby je založené na náleze chýbajúcej alebo nízkej aktivity kyslej maltázy (α-glukozidázy). Dnes sa využíva Metóda suchej kvapky krvi, ktorá meria aktivitu alfa-glukozidázy v suchej kvapke krvi.
Pri podozrení na DMD sa používajú špecializované krvné testy, ktoré dokážu odhaliť zvýšené hladiny kreatínkinázy (CK). Za zlatý štandard sa považuje genetické testovanie. Táto metóda dokáže identifikovať 70% Duchennových genetických mutácií. V prípade, že je testovanie metódou MLPA negatívne, používa sa úplné sekvenovanie génov. Ak genetické testy neobjavia žiadnu mutáciu, ale hladina CK je vysoká a sú prítomné príznaky DMD, je potrebné vykonať biopsiu svalu.
Terapia DMD sa zameriava na liečbu príznakov a komplikácií s nimi súvisiacich. Medzinárodné štandardy starostlivosti odporúčajú multidisciplinárny prístup v procese liečby DMD. Fyzioterapia zahŕňa pravidelný pasívny strečing postihnutých svalov a šliach. Zlatým štandardom je liečba kortikosteroidmi.
V prípade Pompeho choroby je k dispozícii enzymatická substitučná liečba s rekombinantne pripraveným enzýmom. Neodmysliteľnou súčasťou starostlivosti o človeka je rehabilitácia či balneoterapia. Dôležité sú správne cvičenia, ako je naťahovanie (strečing) a jemné posilňovanie.
Cvičenie "Kačacia chôdza"
Okrem toho, že kačacia chôdza môže byť príznakom ochorenia, existuje aj cvičenie s názvom "kačacia chôdza" (duck walk). Tento cvik je charakteristický pohybovaním sa malými (kačacími) krokmi v hlbokom drepe smerom dopredu. Začiatočníci by mali začať s miernejším drepom a kratšou vzdialenosťou. Pokročilí sa snažia ísť do čo najhlbšieho drepu, môžu použiť aj závažie a ísť na dlhšiu vzdialenosť. Chrbát by mal byť rovný a chodidlá približne na šírku ramien.
Tento cvik je veľmi vhodný na rozhýbanie členkov, bedier a chrbta. Precvičujeme hamstringy, veľký sval chrbta, lýtkové svaly a kvadricepsy. Vykonávanie kačacej chôdze má množstvo zdravotných benefitov. Slúži na posilnenie srdca a zlepšenie krvného obehu, čo je veľmi účinná prevencia pred srdcovo-cievnymi ochoreniami. Vďaka kačacej chôdzi dokážeme spáliť množstvo kalórií. Kačacia chôdza je šetrnejšia na kĺby v porovnaní s behom.
Cvičenie kačacej chôdze | Cvičenie kačacej chôdze pre začiatočníkov | Ako správne robiť kačacie chô[email protected]
Fyzioterapia zohráva kľúčovú úlohu pri liečbe porúch chôdze. Cieľom je obnoviť alebo výrazne zlepšiť schopnosť chôdze, znížiť bolesť a celkovo zlepšiť kvalitu života pacienta.
Ak ste u seba spozorovali tento typ chôdze, neprepadajte hneď panike. Nemusíte mať nervovosvalové ochorenie. Tieto ochorenia totiž nie sú jedinou príčinou kolísavej chôdze. S kačacou chôdzou sa takisto stretneme u malých detí do veku približne 2 až 3 rokov. Ako sa dieťa učí poriadne chodiť, nestabilná chôdza je postupne nahradená „zdravým“ štýlom.
Odrazovým mostíkom pre ďalší rozbor nezdravej chôdze je odborný posudok všeobecného lekára alebo fyzioterapeuta. Vyšetrenie sa začína prozaicky - budú sledovať, ako chodíte. Pre všeobecného lekára bude nápomocné, ak mu poviete, či bol vo vašej rodine niekto s podobnými ťažkosťami, keďže nervovo-svalové ochorenia bývajú dedičné. Ak by ani potom nedokázal identifikovať zjavnú príčinu nezdravej chôdze (napríklad úraz), môže vás poslať k špecialistovi, najskôr k neurológovi.
Odporúča sa pravidelný pohyb, ktorý pomáha udržiavať pohyblivosť kĺbov, predchádzať kontraktúram a podporovať správne vzorce svalovej aktivácie. Cvičenia by mali zahŕňať zdvihy chodidla nahor (dorzálna flexia), státie na špičkách, ako aj rotačné pohyby. Cvičenia rovnováhy a propriocepcie získavajú s postupom rekonvalescencie stále väčší význam. Osobitnú pozornosť treba venovať mechanike chôdze.
Každá väčšia odchýlka od normálnej chôdze je podozrivá, pretože môže signalizovať zložitejší zdravotný problém. Samozrejme, to neznamená, že by sme sa mali správať ako hypochondri a pri každej odchýlke od normálnej chôdze očakávať ťažkú chorobu.