V hre ovládate kmeň trpaslíkov, ktorým dávate príkazy kopať na určitých miestach, útočiť na nepriateľské tvory a stavať domy a iné stavby. Budete musieť svojim trpaslíkom poskytnúť jedlo a oblečenie a tiež im pomôcť s mágiou, keď budete bojovať proti ostatným obyvateľom sveta. Hru začínate s jedným trpaslíkom a získavate ďalších trpaslíkov so zvyšujúcou sa úrovňou skúseností.
Hra na sandbox
Každá herná úroveň má na preskúmanie mnoho vrstiev zeme, od oblohy až po vriacu podzemnú lávu. Úroveň je náhodne generovaná ako ostrov, obmedzený prírodnými hranicami: oceány na okrajoch, láva pod ňou a obloha nad ňou. Medzi ďalšie funkcie patrí deň a noc a meniace sa poveternostné podmienky. Svety sa líšia veľkosťou, vlhkosťou, teplotou, terénom a flórou a faunou. Opustené siene a miestnosti s pokladom sú ukryté niekde hlboko v ostrovoch.
Remeslo
Jednou z funkcií hry je užívateľsky prívetivý systém receptov na craftovanie. Recepty sú usporiadané a ľahko dostupné. Môžete si vyrobiť desiatky rôznych predmetov: stavebné bloky pre domy, nábytok, dekorácie, zbrane, brnenie, muníciu a jedlo pre vašich trpaslíkov.
RTS
Na začiatku nájdete recepty na základné nástroje a predmety a postavíte si malý domček s miestami na spanie a jedenie. Potom sa veľkosť kmeňa zväčší a upúta pozornosť ostatných obyvateľov sveta. Väčšina z nich sú nočné bytosti a žijú pod zemou. Svety sú plné fantastických tvorov, ako sú zombie, kostlivci, škriatkovia, pozorovatelia, duchovia, obrie pavúky a ďalší. Niektorí z nich venujú trpaslíkom malú pozornosť, pokiaľ sa trpaslíci nedostanú do ich zorného poľa. Iní sa zhromažďujú do pomerne veľkých skupín a snažia sa preniknúť do sídla trpaslíkov.
Vežová obrana
Obzvlášť nebezpečné sú vlny príšer, ktoré sa z času na čas objavia z portálov. Nezanedbávajte teda vybudovanie bezpečného útočiska so silnými stenami a mnohými padacími dverami, celami, palebnými vežami a tajnými chodbami.
Magia
Ako božská bytosť vlastníte rôzne kúzla. Môžete zrýchliť pohyb trpaslíkov, otvárať malé portály, osvetľovať tmavé jaskyne, aby ste odplašili príšery, vyvolať prírodnú mágiu v podobe dažďa alebo rastu stromov, hádzať ohnivé gule na hlavy príšer a nájsť užitočné zdroje a skryté miestnosti v podzemí.
Monte, vo výške 600 metrov nad hlavným mestom, bolo obľúbeným výletným miestom už aj v minulosti. Najmä v lete je tu vzduch sviežejší než dolu vo Funchale. Keby sme žili pred sto rokmi, tak by sme sa sem mohli vyviezť zubačkou. Ozubnicová parná železnica tu premávala medzi rokmi 1893 až 1943, kvôli častým nehodám bola však zrušená. Dnes sa sem dopravíte autom, taxíkom, autobusom (20, 21, 22 a 48) alebo lanovkou (cca 15 minút). Po vystúpení z auta som si myslela, že som sa ocitla v Benátkach a že sa tu práve koná zraz všetkých gondolierov. Z bieleho autobusu vyskočili desiatky mužov oblečených v bielom a so slamennými klobúkmi na hlavách. Zastavili sme sa pri malej kaplnke Capelinha da Fonte, ktorá stojí na mieste bývalej konečnej stanice zubačky. Pôvodnú kaplnku zo 16. storočia zničil spadnutý gaštanový strom počas búrky, svätyňa bola potom znovu postavená v roku 1897 z mramoru. Pútnický kostol sa začal stavať v roku 1741, práce však prerušilo zemetrasenie, a tak bol dokončený až v roku 1818 v barokovom štýle. Podľa legendy sa na tomto mieste v 15. storočí zjavila Panna Mária malej pastierke. Keď sem doviedla svojho otca, našli tu malú sošku (cca 30 cm), ktorá je dnes uložená v skrinke na oltári. 15. augusta, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, tu býva plno. Pútnici sa po kolenách pohybujú po bazaltových schodoch alebo po 68 schodoch pred vchodom do kostola. Vzácna soška sa vyberie zo skrinky a vydá sa na procesiu po úzkych uličkách. Pozdĺž chodníkov sa na ohni otáčajú špízy, na ktorých sa grilujú kusy hovädzieho mäsa, espada - najznámejší madeirský tradičný pokrm. Zatiaľ čo sa 15. augusta stáva kostol cieľom domácich pútnikov, 1. apríla sem prichádzajú (nielen) rakúski monarchisti. Po zániku monarchie bol nútený rakúsky cisár Karol I. odísť do exilu, ale svojich titulov a nárokov sa nevzdal. V roku 1921 sa dvakrát pokúsil znovu uchopiť moc - avšak neúspešne, a tak musel odísť - najprv do Švajčiarska, potom až na odľahlý ostrov Madeira. Do Funchalu prišiel so svojou manželkou Zitou 19. novembra 1921 a ubytovali sa vo Ville Victoria, vedľa hotela Reid´s. Cisár prechladol a 1. apríla 1922, len dva mesiace po presťahovaní, zomrel na ťažký zápal pľúc. bol aj uhorský a český kráľ. Socha cisára v životnej veľkosti stojí pod impozantným schodiskom, vedúcim ku kostolu. Keď budete odtiaľto odchádzať, zastavte sa ešte pri jazierku. Narozdiel od pietnej úcty a ticha v kostole, poniže schodiska bolo počuť živú vravu a zvláštne zvuky. V 70. storočia nebola možná preprava na kolesách, ani ľudí ani tovaru. Ešte v 70. S týmto nápadom prišiel anglo-portugalský vojak a šľachtic Russel Manners Gordon v polovici 19. Kedysi sa na saniach viezlo až 10 osôb. Dnes len jedna, dve alebo tri osoby. Musím povedať, že nám prvý pokus vyMnešiel. Podobne ako na lanovku, aj tu čakal veľmi dlhý rad. Preto sme sa na Monte vrátili v iný deň ráno. Taxíkom sme sa odviezli na začiatok tobogánovej dráhy tesne pred 9.00 hod. (t.j. pred spustením lanovky a pred začiatkom pracovnej doby saní). Niekoľko saní čakalo opretých o stenu. Prišli sme sem v ten deň ako prví a ako prví sme aj nasadli do prvých saní. V minulosti sa sane kĺzali až do Funchalu, dnes slúžia na vozenie turistov na 2-kilometrovej trase, ktorá je už poriadne vyjazdená, až sa leskne. Na niektorých miestach vedie popri alebo dokonca križuje riadnu cestu, po ktorej premávajú autá. Ale vždy tam stojí pomocník, ktorý usmerňuje dopravu. Sane prevádzkuje súkromná firma. 153 carreiros je platených podľa počtu jázd. Keď sa ich dole nazbiera za autobus, vyvezú sa hore tým bielym autobusom, ktorý sme aj my videli. Tretia atrakcia, kvôli ktorej sa oplatí výlet na Monte, je Tropická záhrada. Z terasy nášho hotela sme mali krásny výhľad aj na Monte.
Kantábria - jedno zo 17 autonómnych spoločenstiev Španielska - sa nachádza na severe krajiny. Na ruksaku sa spravidla hojdá aspoň jedna mušľa. Sú to pútnici do Santiaga de Compostela. Obe sa vyznačujú svojou osobitou krásou, históriou aj spiritualitou. Severná cesta (dĺžka cca 820 km) vedie z mesta Irún blízko hraníc s Francúzskom po španielskom severnom pobreží až do Ribadeo, kde sa stáča smerom na juhozápad a ďalej vedie do Santiaga. Už v minulosti bola táto cesta atraktívna, loďkami sa dalo prepraviť do niektorých prístavov a potom zase pokračovať peši. Cesta začína v Baskicku a za Bilbaom pokračuje cez Kantábriu (213,95 km). - ležiaci pri jednom z najkrajších zálivov sveta - je hlavným mestom Kantábrie. Pre pútnikov je určite najzaujímavejšia Katedrála nanebovzatia Panny Márie - symbol mesta priamo v jeho srdci. Ale Santander toho ponúka omnoho viac. Tieto domy si nechali postaviť obyvatelia, ktorí zbohatli v Novom svete. Pútnici určite nevynechajú návštevu majestátneho Kolegiálneho kostola sv. Juliany, ktorá patrí k najvýznamnejším románskym sakrálnym stavbám v krajine. Juliany. So stavbou kostola sa začalo v 12. Ak sa do Kantábrie nevyberiete na tradičnú dovolenku, ale na púť, aj tak vám odporúčam navštíviť aspoň jednu jaskyňu - veď v Kantábrii je ich až 6500! Neskôr sa stalo letoviskom kráľovskej rodiny - vďaka markízovi z Comillas Antoniovi Lópezovi y Lópezovi. Vtedy obvykle začali nadšene kričať: „Európa! Európa!“ Tak pohorie dostalo názov Picos de Europa. Keď som do mestečka prišla ja, hory boli ďaleko. A ešte bol aj super odliv a väčšina lodí a člnov ostala uviaznutá v piesku a bahne. Aj ďalší symbol mesta - 600 m dlhý most s 28 oblúkmi pôsobil trochu smutne. V rámci môjho výletu do Santanderu som navštívila aj ubytovňu pre (nielen) pútnikov Albergue la Cabana del Abuelo Peuto v dedinke Güemes. Pôvodný dom bol postavený v roku 1910. Odvtedy sa ich tu vystriedalo už stotisíc. Ernesto si vedie presnú evidenciu - poznámky, ale aj grafy, kde vidno úspešný rok 2019, ale aj totálny pokles hostí počas pandemických rokov. Každý prichádzajúci hneď dostane koláčik a pohár vody. Za nocľah sa anonymne dáva dobrovoľný poplatok, pričom sú k dispozícii rôzne typy ubytovania. Areál je tak trochu aj múzeom. V spoločenskej miestnosti sa zas môžete dozvedieť viac o Svätojakubskej ceste v rôznych krajinách (Japonská, Egyptská cesta…). Na púti nie ste sami, pútnici sa navzájom vítajú a stávajú sa putujúcim spoločenstvom. Tu sa stretávajú aj v špeciálnej kaplnke. Steny kaplnky pomaľoval španielsky maliar a klaretián Maximino Cerezo Barredo (viď titulnú fotku).
Do Kirgizska sa chodí hlavne kvôli úžasnej prírode. Naša cesta pokračovala popri jazere Issyk-Kuľ. nachádza Karakol, 4. Do Kirgizska sa chodí hlavne kvôli úžasnej prírode. Naša cesta pokračovala popri jazere Issyk-Kuľ. nachádza Karakol, 4. Výhodná strategická poloha predurčovala toto miesto na založenie vojenskej základne. Pri výbere mena pre novozaložený vojenský punkt však veľa fantázie neprejavil, pomenoval ho podľa rieky, ktorá tadiaľto preteká - Karakol. Mesto sa stalo centrom pomerne vysokej kultúry, bola tu zriadená prvá meteorologická stanica na území Kirgizska, nachádzala sa tu aj verejná knižnica a žrebčinec. Od polovice 19. storočia prichádzali do regiónu najprv ruskí vojaci a oficieri, aby absolvovali svoju službu na novej vojenskej základni. Ale už v 60. rokoch 19. storočia prišli prví osadníci z európskej časti Ruska, Rusi a Ukrajinci, ktorí sa venovali hlavne poľnohospodárstvu, menej remeslu. V roku 1869, keď bol založený Karakol, bol sem prevezený dočasný kostol so stenami z plsti. Neskôrší kostol z nepálených tehál zničilo zemetrasenie, na jeho mieste bol postavený nový kostol, vysvätený v novembri 1895. V súčasnosti je v ňom uložená kópia vysoko uctievanej Tichvinskej ikony Matky Božej. Zvlnená strecha s veľkými červenými, bielymi, žltými a čiernymi štvorcami pôsobí veľmi moderne, je však olemovaná nejakou zvláštnou „čipkou“. Za vstup do areálu sa platí symbolický poplatok na údržbu mešity. Nikolaj Przewalský (1839-1888) bol jedným z prvých ruských geografov. V priebehu 16 rokov prešiel takmer 30 tisíc kilometrov, často po neprístupných, nebezpečných cestách, v rámci štyroch veľkých expedícií na ruský ďaleký Východ, do západnej a centrálnej Číny, Mongolska, Tibetu a Strednej Ázie. Przewalský sa chystal na svoju piatu expedíciu, ktorú chcel začať práve v Karakole. Počas poľovačky sa však neuvážene napil vody z rieky Kara-Balta a dostal brušný týfus. Zomrel vo veku 49 rokov. Bol tak nadšený krásou tunajšej prírody, že si prial byť pochovaný v jednoduchom hrobe v blízosti jazera Issyk-Kuľ. Prianie mu splnili, hrob je jednoduchý, avšak neskôr k nemu postavili monumentálny pamätník - na 8 metrov vysokej skale je obrovský bronzový orol (rozpätie krídel 2,5 m). Po jeho smrti bolo na príkaz cára Alexandra III. Zatiaľ čo v kostole sme boli len my a báriošne, v mešite len jeden chlapec, ktorý sa prišiel pomodliť, a v múzeu len pár ďalších osôb, pred vchodom do areálu múzea bolo rušno. Stála tu dlhatánska biela limuzína s kirgizskou zástavou, okolo ktorej pobehovalo niekoľko kirgizských dievčat. No hlavne pobehovali okolo svojej kamarátky - nevesty. Aj sa chichúňali, aj slzičku vyronili a aj sa nechali ochotne vyfotografovať. Kto navštívi Karakol, bezpodmienečne by mal okoštovať aj miestnu špecialitu ašlan-fu. A najlepšie na miestnom bazáre. Najprv sme síce museli prejsť uličkami, v ktorých sa predávalo hlavne zlato, ale potom sme sa ocitli v časti, kde sa skoro všade ponúkal ašlan-fu. Už sme si zvykli, že väčšina obchodíkov a reštaurácií sa volá „U niekoho“, v Karakole sme jedli „U Miry“. Tento tradičný pokrm sem priniesli Dungani, príslušníci čínsko-moslimskej skupiny, ktorá musela utiecť z Číny po neúspešnej vzbure koncom 70. rokov 19. storočia. Ašlan-fu je pikantná polievka, zvyčajne sa podáva studená a je vraj výborným prostriedkom po opici.
Žiaden div. Podobne ako sa Trnava pýši prezývkou „Slovenský Rím“, aj Salzburg sa zvykne označovať za „Rím Severu“. Žiaden div. storočia druhým najväčším po Vatikáne. Jeho zásluhou sa mesto premenilo na barokový klenot, ktorý je od roku 1997 zapísaný do Zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Putovanie začneme v benediktínskom kláštore, ktorý sa nachádza na úpätí kopca, na ktorom stojí pevnosť Hohensalzburg, a aj dnes fascinuje svojimi gotickými múrmi. Založil ho sv. Rupert okolo roku 712 a dnes sa Nonnberg považuje za najstarší ženský kláštor, dodnes pokračujúci vo svojej tradícii. My sme sem prišli zavčasu ráno. storočia, známeho svojim svätým schodiskom. Fresku v kupole namaľoval slávny rakúsky barokový maliar Paul Troger, zobrazuje vstúpenie sv. Už v 5. Rupert tu založil Kláštor sv. Petra, ktorý sa považuje za najstarší kláštor v nemecky hovoriacom priestore. Patrí k nemu nádherný kostol s krásnym portálom, ktorý - sťaby nebeská brána - pozýva návštevníkov vstúpiť dnu a pokúsiť sa nájsť vnútorný pokoj pre svoju dušu. V minulosti boli kláštory hlavne vzdelávacími inštitúciami, hovorí sa, že kláštor bez kníh by bol ako hrad bez zbraní, a tak samozrejme ani tu nechýba knižnica. Je najstaršia v Rakúsku, obsahuje 100tisíc zväzkov uložených v priechodných miestnostiach. Prechádzali sme cez ne ako v prepychovom zámku a ani sme nevedeli, či sa máme pozerať na knihy alebo na bohatú rokokovú výzdobu s nástennými maľbami. V kláštornom komplexe sa nachádza aj stará, stále funkčná pekáreň s mlynským kolesom a reštaurácia Stiftskeller St. Peter - podľa písomnej zmienky z roku 803 najstaršia v Európe! Pochutnával si tu nielen Mozart, ale napríklad aj Kryštóf Kolumbus. Ku kláštoru patrí aj starý cintorín, jeden z najstarších, ale aj najkrajších v Európe. Tu sa začína aj 48 schodov, po ktorých sme vystúpili do katakomb, vytesaných priamo do skaly vrchu Mönchsberg. Svoj pôvod majú ešte v antike a kedysi sa do nich uchyľovali pustovníci vo svojej mystickej samote. Adresa: Erzabtei Stift St. Peter Salzburg, St. Až budete niekedy v Salzburgu a budete prechádzať okolo Františkánskeho kostola, určite si nezabudnite všimnúť vpravo dole na portáli tzv. prisahajúcu ruku. Kostol má barokovú fasádu, ale aj nádherný románsky portál. Zaujal ma aj tým, že svoju vnútornú krásu nenaservíruje hneď po vstupe do vnútra, ako to býva u iných kostolov. Spočiatočne vidno len oltár, obklopený magickým šerom. Až keď sa človek pohne dopredu, začne sa pred ním postupne odkrývať bohatá výzdoba. Vysoko nad mestom (640 m n.m.), na kopci Kapuzinerberg, už viac ako 400 rokov žijú kapucíni (podľa nich názov kopca). V Kapucínskom kláštore nás sprevádzal jeho predstavený, brat Karl Löster (ktorý nás hneď upozornil, že ich rád pozostáva z bratov) a mladý brat Julian. Kapucíni nás nechali nazrieť aj do kuchyne, kde práve jeden z nich pripravoval pokrm pre svojich bratov. Cestu ku kláštoru - od Františkánskej brány s arcibiskupským erbom a vyobrazením sv. Povýše kláštora sa nachádza Mozartov pamätník. My sme pokračovali ďalej lesným chodníkom, z času na čas sa medzi stromami odhalil úžasný pohľad na salzburskú pevnosť. Chodník nás doviedol až k reštaurácii Franziskanerschlössl. (kuchyňa len do 14.00 hod.).
Najslávnejším salzburským rodákom je bezpochyby Wolfgang Amadeus Mozart. S jeho osobou je spojený aj Kostol sv. Trojice, ktorý postavil slávny rakúsky barokový architekt Johann Bernhard Fischer von Erlach a freska vo vnútri kupoly je zas dielom vynikajúceho domáceho maliara Johanna Michaela Rottmayera. V sobotu večer sa tu konajú koncerty, stačí privrieť oči a predstaviť si, že to hrá Mozart. Keď si Mozartovci polepšili, nasťahovali sa do priestrannejšieho domu na námestí Makartplatz, rozprestierajúcom sa priamo poniže Kostola sv. Pri mojej návšteve Salzburgu ma ale upútal aj univerzitný kostol Kollegienkirche, najväčšia baroková stavba v meste, ktorú tiež navrhol Fischer von Erlach. Avšak univerzitný kos...
