Francúzska Guyana je unikátny kúsok juhoamerického kontinentu. Leží vedľa Brazílie a Surinamu, no stále je oboma nohami v Európe, keďže predstavuje francúzsky zámorský departmán. Je to jediné územie Európskej únie v Južnej Amerike a tento mix sľubuje obrovské zážitky.
Predstavte si, že pristanete v Južnej Amerike, preletíte celý Atlantik, no stále ste v Európskej únii. Nájdete ich vo Francúzskej Guyane, teda v zámorskom departemente Francúzska. Práve tam sa nachádzali známe francúzske trestanecké kolónie. Po skvelej večeri a oddychu po dlhom lete na zájazd Guyany a Surinam nás v BUBO hneď na druhý deň čaká jeden z top zážitkov zájazdu - plavba na Ostrovy spásy.
Letieť z Paríža do Francúzskej Guyany za poznaním mesta Cayenne a príbehu Motýľa je veľmi zvláštne. V lietadle strávite deväť hodín, no stále ste prakticky neopustili Európsku úniu. Preleteli ste pol sveta ponad Atlantický oceán, aby ste sa ocitli na juhoamerickom kontinente, a po pristátí na medzinárodnom letisku v Cayenne stačí ukázať občiansky preukaz. Francúzi mali kedysi svoje koloniálne impérium roztrúsené po celom svete, a hoci sa mnohé časti v priebehu 20. storočia rozpadli, Francúzska Guyana ako strategická oblasť na severe Južnej Ameriky im ostala.
Francúzska Guyana: Zámorský departmán s pohnutou minulosťou
Francúzska Guyana (starší názov Zámorský departement Francúzskej Guyany) je zámorský región v Južnej Amerike. Je to rozlohou najväčší francúzsky departmán a jediné územie Francúzska a Európskej únie na juhoamerickom kontinente. Oficiálny francúzsky názov je Guyane. Na území s rozlohou 84-tisíc štvorcových kilometrov žije bezmála 300-tisíc obyvateľov.
Na prvý pohľad vyzerá Diablov ostrov ako raj. Je posiaty palmami a obklopujú ho vody Atlantického oceánu. Ani tie ale nemôžu zmyť hrôzy, ktoré sa tu odohrávali v rokoch 1852 až 1953. Muži si tu odpykávali rôzne tresty. Niekto len urazil cisára Napoleona III., iný tu pykal za vraždu, ďalší, ako napríklad Alfred Dreyfus známy zo slávnej Dreyfusovej aféry, boli nevinní. Všetci však trpeli rovnako a čelili horúčavám, chorobám, podvýžive i dozorcom. Trestaneckú kolóniu tu nechal založiť sám Napoleon III. Po úspešnom prevrate sem dal poslať svojich politických oponentov vrátane 239 republikánskych poslancov, ktorí kládli odpor. Písal sa rok 1852 a Francúzsko z deportovania politických väzňov i skutočných väzňov vo veľkom ťažilo.
V prvom rade sa zbavovalo nebezpečných živlov, ktoré ohrozovali bezpečnosť krajiny. Netreba ale zabúdať ani na fakt, že odsúdenci sa vo Francúzskej Guyane, ku ktorej patril aj Diabolský ostrov, podieľali na zrýchľovaní pomerne pomalého tempa kolonizácie tohto územia. Trestanci odsúdení na život v kolónii museli v prvom rade prežiť cestu cez Atlantik, a to sa nepodarilo každému. Na lodi panovali drastické podmienky, muži boli natlačení v podpalubí a umierali na choroby i pri súbojoch.
Po príchode putovali do pevninského mesta Saint-Laurent-du-Maroni, kde ich rozdelili do rôznych kategórií a poslali do viacerých väzníc. Odsúdenci s lepším hodnotením napríklad putovali do drevorubačských táborov, tí „horší“ smerovali na niektorý z troch Ostrovov spásy, medzi ktoré patril aj Diabolský ostrov. Daň na životoch si vyberali choroby, hlad a krutí dozorcovia. Odsúdenci boli zavretí v tmavých malých celách, nesmeli hovoriť, fajčiť, čítať si a pred zotmením nemohli dokonca ani sedieť. Dozorcovia nosili topánky s mäkkou podrážkou, aby ich väzni nepočuli prichádzať k celám. Málokto mal nádej na návrat do Francúzska. Po odpykaní trestu totiž musel stráviť ešte rovnaký počet rokov mimo domoviny vo vyhnanstve. A človek, ktorí dostal viac než osemročný trest, sa už nesmel vrátiť nikdy.
Francúzska Guyana (starší názov Zámorský departmán Francúzskej Guyany) je zámorský región v Južnej Amerike. Je to rozlohou najväčší francúzsky departmán a jediné územie Francúzska a Európskej únie na juhoamerickom kontinente. Na území s rozlohou 84-tisíc štvorcových kilometrov žije bezmála 300-tisíc obyvateľov.
Pri objavení Ameriky si každá z mocností chcela uchmatnúť časť územia z “Nového sveta”. Ako vidíme aj zo súčasnej mapy, Južnú Ameriku si z veľkej časti rozdelili Španieli a Portugalci. Francúzsko potrebovalo viacero pokusov o osídlenie tejto časti sveta. Prvé boli často zmarené pôvodnými obyvateľmi, inými európskymi mocnosťami či neskutočným teplom a tropickými chorobami. Osadníci sa vyloďujú v bažinatej oblasti, ale pobrežie nie je pripravené prijať toľko veľa nových ľudí. Veľa Európanov podlieha neznámym ochoreniam ako napríklad žltá zimnica.
Vďaka príjemnejším podmienkam, vetru a menšiemu množstvu komárov a chorôb sa im tu podarí prežiť a nazývajú toto miesto Ostrovy spásy (Îles du Salut). Čo najskôr sa vracajú späť do Francúzska. Preživší doma rozprávajú o nehostinných končinách a zlá povesť Francúzskej Guyany je na svete. Najbližšie roky prichádzali do Francúzskej Guyany obyvatelia nedobrovoľne.
Trestanecká kolónia
Francúzi tu dovážali černošských otrokov zo západného pobrežia Afriky pre prácu na plantážach. Aj preto je momentálne väčšina obyvateľstva afrického pôvodu. Väzni mali nahradiť stratenú pracovnú silu a posilniť francúzsku kolonizáciu zámorského územia. Toto územie slúžilo ako trestanecká kolónia až 100 rokov. Muži tu neprichádzali len za vážne trestné činy, často tu posielali ľudí aj za drobné priestupky. Cieľom bolo osídľovanie územia. Francúzsko sa možno inšpirovalo Anglickom, ktoré v 18. storočí posielalo trestancov do Austrálie.
Všetci trestanci boli najprv zhromaždení v tábore v Saint Laurent du Maroni, kde boli rozdelení do rôznych pracovných táborov - napríklad Cayenne, Kourou, Mana,... Väčšina galejníkov ostávala práve na pevnine. Na Ostrovy spásy boli posielaní zvyčajne za nejaké priestupky a na určitý čas. Po odpykaní trestu by sa ale nedalo povedať, že sa väzni dostali úplne na slobodu.
Pokus o kontinuálne osídľovanie stále pokračoval, keďže väzni, ktorých trest bol menej ako 8 rokov, tu mali potom ešte ostať rovnaké množstvo času, aká bola dĺžka ich trestu. Trestanci, ktorých trest bol nad 8 rokov, tu mali ostať už navždy. Samozrejme, ako slobodní občania. Nebolo ale jednoduché začleniť sa do spoločnosti, nájsť si prácu či bývanie. Muži mali stále nálepku bývalého trestanca. Taktiež bola Francúzska Guyana plná rôzneho obyvateľstva.
Ako trestanci boli do Francúzskej Guyany privážaní len muži. Pre ženy boli určené väzenia vo Francúzsku. S myšlienkou ďalšej pomoci k osídľovaniu začali do trestaneckej kolónie v Južnej Amerike posielať aj ženy, ktoré sa mali vydať za už slobodných väzňov. Trestankyne vo Francúzsku sa k prevozu hlásili dobrovoľne a vždy mali šesť mesiacov na rozmyslenie. Za 50 rokov bolo do Francúzskej Guyany prevezených približne 600 žien. Začiatkom 20. storočia sa trestanecká kolónia začala rušiť, no úplne bola zrušená až v roku 1946.
Náročné klimatické podmienky na život, vlhkosť a nekonečný prales, ktorý pokrýva až 90 % územia, robia aj momentálne z Francúzskej Guyany jedno z najredšie osídlených území na svete. Osídlených je len 5 % územia, a to hlavne popri pobreží.
Ostrovy spásy: Od raja k peklu
Ostrovy spásy či Diablove ostrovy. Pomenovanie Diablove ostrovy pochádza už z obdobia dávno predtým, ako na ne prišli Európania. Práve kvôli silným vlnám a spodným prúdom vznikol názov diablove vlny, ktoré tiahnu rybárov späť na Diablove ostrovy. Keď v roku 1764 ušla skupina Európanov z Kourou na Ostrovy spásy, iba jednému ostrovu nechali pôvodný názov - Diablov ostrov. Najväčší ostrov pomenovali na počesť kráľa Ľudovíta XV.
Na Ostrovy spásy sa plavia rôzne lode - od menších katamaránov pre približne 20 ľudí až po väčšie lode pre 80 pasažierov. Na katamaráne sa pohybujeme naboso, topánky si necháme vo veľkom kýbli pri vstupe. Nachádza sa tu toaleta, vpredu dve veľké siete, odkiaľ si vieme užívať plavbu a hojdať sa vo vlnách Atlantiku. Taktiež je možnosť pobudnúť vo vnútri lode. Voda pri pobreží je hnedá a kalná v dôsledku ústiacich riek do Atlantiku, ktoré nesú mnoho bahna a usadenín z dažďových pralesov. Nie nadarmo sa Guyany prekladajú z jazyka pôvodných obyvateľov ako „zemi mnohých vôd”. Po čase ale pozorujeme, ako sa voda vyčistí a je krásne modrá.
Práve preto vidíme aj mnoho domácich obyvateľov smerovať na Ostrovy spásy, nie ani tak kvôli histórii, ale oddychu na krásnych plážach. Vlny na Atlantiku vedia byť pomerne vysoké. Preto pre ľudí, ktorí sú náchylní na morskú chorobu, odporúčame si pred plavbou Kinedryl. Po približne hodine plavby pozorujeme v diaľke náš cieľ, Ostrovy spásy - Kráľovský ostrov, Ostrov svätého Jozefa a Diablov ostrov. Pomaly sa blížime a kotvíme pri malom móle na Kráľovskom ostrove. Neskôr navštívime aj Ostrov sv. Jozefa. Diablov ostrov nie je prístupný pre verejnosť.
Pri tejto plavbe neurčuje časy BUBO sprievodca, ale kapitán lode. Pred výstupom nám všetkým oznámi, kedy treba byť opäť v prístave. Je pomerne jednoduché orientovať sa na tomto ostrove. Zvolíme si chodník doprava a prehliadku ostrova robíme v protismere hodinových ručičiek. Po pravej strane sa nám ukazuje Ostrov svätého Jozefa a neskôr vidíme Diablov ostrov, na ktorom je jediný domček, kde päť rokov strávil aj jeden z najznámejších politických väzňov - Alfred Dreyfus. Pri objavovaní ostrova si treba dávať pozor na padajúce kokosové orechy. Ostrovy pôsobia veľmi exoticky aj vďaka všadeprítomným kokosovým palmám. Spraviť si gýčovú fotku s morom a palmami tu nie je veľký problém, prečo ale ich je tu tak veľa? Ostrovy mali pôvodne menšie kríky a kokosové palmy sem doviezli. Kokosové orechy boli dobrým zdrojom potravy, ale väčšie využitie mali práve ich listy.
Už prvá ruina v nás vzbudzuje zvláštne pocity. Miestny sprievodca hádže jeden kokos do vody a pritom nám rozpráva, že možno o 2-3 dni, tento kokos obopláva ostrov a vráti sa na to isté miesto. Je to v dôsledku morských prúdov a túto znalosť mali aj správcovia ostrova. Na oboch ostrovoch sa nachádzal cintorín pre deti a ženy dozorcov. V stene budovy je zabudovaný malý kanál, ktorý odvádzal krv smerom do mora. Krv potom putovala vďaka prúdu okolo ostrova, čo lákalo žralokov. Telá väzňov hádzali do mora, kde ich potom zjedli žraloky. Najprv väzňov hádzali do mora v truhlách, ale tie sa neponorili a plávali na hladine. Preto im neskôr začali na nohy upevňovať kamene, a tak ich hádzali do mora.
Úteky z väzení vo Francúzskej Guyane boli pomerne časté v prvých rokoch kolónie. Približne 3-8 % väzňov sa snažilo o útek. Ďalšia vec už je, či sa útek podarilo dotiahnuť do úspešného konca. Niektorých chytili a hodili na samotku. Mnohých pohltila džungľa, umreli od hladu či ich zjedla divá zver, prípadne mravce či žraloky. Stalo sa aj to, že umreli na tropickú chorobu.
Keď prejdeme o zopár metrov ďalej, uvidíme vežu, ktorá slúžila ako spojenie s Diablovým ostrovom. Diablov ostrov je neustále obíjaný silnými vlnami a má silné podmorské prúdy. V minulosti sa viackrát pokúšali spraviť pri ňom mólo, aby mohli donášať zásoby, jedlo či väzňov, ale neúspešne. Vždy im ho silné vlny po pár týždňoch zničili.
Ostrovy majú zväčša kamenisté pobrežie, avšak ako pokračujeme ďalej, zazrieme malý bazén v mori, ktorý si trestanci vytvorili poodsúvaním kameňov. Blízko sa nachádzal práve bitúnok a „cintorín” pre väzňov. Nemohli ho ale využívať, kedy chceli. Povolenie okúpať sa mali len jeden deň v týždni, a to v nedeľu.
Od veže a bazéna pre väzňov sa vydáme chodníkom do hora a dostaneme sa na vrch ostrova. Keď prví trestanci prišli na ostrovy v roku 1852, nebolo tu nič. Na kopci objavujeme veľkú dieru, ktorá slúžila ako kameňolom. Z toho si vyrábali pálené tehly, z ktorých následne stavali budovy. Neskôr, keď sa všetok materiál vyťažil, jamu používali ako zásobáreň vody. Zadržiavali tam približne 4 000 m³ vody. Na ostrovoch sa nachádzali aj studne, ktoré sa napĺňali iba dažďovou vodou. Doteraz je tu problém s pitnou vodou. Momentálne, presnejšie od roku 1965, patria ostrovy pod Európske vesmírne centrum a armáda sa stará o zabezpečovanie vody. Donáša ju pomocou lode, ktorá ťahá za sebou veľký raft naplnený vodou.
Od kameňolomu prechádzame ďalej a vidíme kostol, najstaršiu budovu na ostrove a pri nej niekoľko ďalších budov. Vedľa kostola sa nachádza dom, v ktorom býval kňaz. Prvá budova, popri ktorej prechádzame, slúžila ako škola a ako dom matky predstavenej. Mníšky pracovali na ostrove ako učiteľky v škole pre deti dozorcov a taktiež boli zamestnané v nemocnici. Kostol je jediná vec na Ostrovoch spásy zapísaná v svetovom dedičstve UNESCO. Bol dokončený v roku 1854 ako prvá budova na ostrove. Až potom sa začalo stavať samotné väzenie.
Mnoho väzňov bolo umelecky nadaných. Francis Lagrange sa dostal do väzenia za výrobu falošných bankoviek. Vo väzení si zarábal maľovaním obrazov nahých žien a práve preto ho Papillon ochraňoval. Potreboval totiž peniaze pre svoje pokusy o útek.
Za kostolom sa nachádza nádherná, pomerne veľká budova, nemocnica. Nemocnica slúžila len pre dozorcov a ich rodiny. Iba ku koncu, krátko pred zatvorením väznice sa začalo pomáhať aj chorým väzňom. Zaujme nás nádoba, na ktorej sa píše machine a glace - výrobňa ľadu. Ľad sa používal napríklad na uskladňovanie krvi alebo iného biologického materiálu, ale aj na amputácie. Vedľa nemocnice sa nachádza maják, no zaujme nás aj heliport, ktorý tu, samozrejme, postavili nedávno. Popri majáku vedie chodník smerom nadol, ktorý nás zavedie k malému cintorínu pre ženy a deti. Následne sa vrátime naspäť a ideme si pozrieť samotné cely.
Ani peklo, ani raj - očistec
Reportér navštívil trestaneckú kolóniu, aby podal objektívne správy a vyvrátil povery, ktoré kolovali o väzení vo Francúzsku. Prichádzame na pomerne veľký dvor, okolo ktorého sú už samostatné budovy, ktoré slúžili ako cely. Skôr ich ale volali „dormitories” alebo ubytovne, pretože väzni tu chodili iba spávať. Pracovali od šiestej rána do šiestej večer. Na dvore sa taktiež nachádzala veľká murovaná vaňa na pranie. Trestanci pri nástupe do väzenia dostali iba dva kusy uniformy. Ako som spomínala vyššie, oprať si a okúpať sa mohli iba v nedeľu. Zdá sa nám to až neskutočné, v akých podmienkach tu ľudia museli žiť a pracovať, keď my sa v tom teple a vlhku potíme až za ušami pri obyčajnej prechádzke.
Po tom, ako zatvorili väzenie v roku 1952, všetko tu bolo opustené. Miestny sprievodca nám vraví, že ešte pred niekoľkými rokmi bolo na tomto mieste všetko zarastené. Na ostrovy prichádzajú pravidelne študenti archeológie, ktorí miesto čistia. Kráľovský ostrov je jediný oficiálne prístupný turistom, práve pre jeho údržbu. Okrem jednodňových výletov sa dá na ostrove stráviť aj noc. Nachádza sa tu hotel, taktiež bývalé domy pre dozorcov prerobili na ubytovanie. Alebo je tu aj možnosť pre väčších dobrodruhov - dá sa prespať v hamake priamo v niektorých celách.
Popri barakoch pre dozorcov prichádzame k posledným budovám, ktoré si pozrieme počas našej prehliadky. Sprievodca nám ukazuje budovu vzadu, ktorá bola určená chorým väzňom. O chorých sa nestarali, jednoducho ich nechali všetkých v jednej miestnosti, kde postupne umreli. Často sa nakazili medzi sebou rôznymi exotickými chorobami. Vedľa sa nachádzajú cely, kde človek čakal na popravu, na gilotínu. V tráve nachádzame podstavce z tehál, kde v deň popravy doniesli gilotínu. Popravy sa museli zúčastniť všetci väzni. Vybrali dvoch z nich, ktorí nešťastníka uložili pod gilotínu a museli potom odpratať telo. Zvyčajne dostávali suchý chlieb a vodu, ale taktiež si mohli vypýtať ešte niečo navyše. Väzeň celý čas čakal v cele a vedel, že deň popravy príde, ale týmto spôsobom si aspoň ešte o kúsok predĺžil život. Popravený bol zvyčajne muž, ktorý sa viackrát pokúšal o útek, zabil iného väzňa alebo poranil či zabil dozorcu.
Nakoniec sa dostávame aj k samotkám. V tomto väzení to niekedy vyzeralo, ako keby tu žiadne pravidlá neplatili. Ak väzeň spravil naozaj veľký priestupok, poslali ho na samotku na Ostrov svätého Jozefa, kam sa dostaneme neskôr. Na drevených posteliach vidíme železné okovy.
Reštaurácia na Kráľovskom ostrove a život v Cayenne
Po spoločnej prehliadke máme voľný čas na samostatné prebádanie ostrova. Rovnako už prichádza čas obeda. Niektorí si v pekárni v prístave kúpili niečo pod zub a majú možnosť si tu spraviť príjemný piknik. Je tu potrebné spraviť dopredu rezerváciu, takže ráno nahlasujeme nášmu lokálnemu sprievodcovi záujem. Taktiež sa tu nachádza menší bar, kde sa dajú zakúpiť rôzne nápoje a nejaké občerstvenie.
Po približne hodine sa opäť všetci stretávame dole v prístave a presúvame sa ku Ostrovu svätého Jozefa. Katamaranom na Ostrov svätého Jozefa. Na tomto ostrove nie je mólo, a tak máme dve možnosti. Buď k ostrovu preplávame, alebo sa zvezieme malým motorovým člnom. Pri tej horúčave ale viacerí lovci zážitkov uprednostňujú ochladenie sa v mori. Navyše, v tejto časti ostrova nie sú príliš vysoké vlny a voda je nádherne čistá. Možno sa pýtate, či sa ale netreba báť žralokov.
Ostrov sa dá buď prejsť dookola približne za 30 minút, ale to najzaujímavejšie sa nachádza práve v strede ostrova na kopci. My teda tiež volíme mierne strmú cestu do hora. Ostrov svätého Jozefa. Tak, ako to tu bolo približne pred 70 rokmi opustené, tak príroda si to miesto berie späť. Na Kráľovskom ostrove občas vidíme podporné drevené konštrukcie, aby sa steny nezvalili. Naopak, na Ostrove svätého Jozefa je zakázané dotýkať sa stien práve kvôli bezpečnosti.
Nachádzali sa tu samotky, kde väzňov posielali na dva roky a pri druhom pokuse o útek až na päť rokov. Aj samotky...
Cesta z letiska do centra hlavného mesta má necelých 30 kilometrov, no budete počas nej jemne zmätení. Cesty sú kvalitné ako vo Francúzsku, občas dokonca zbadáte značky či obchody, aké poznáte z Európy, len tá tropická krajina prenikavo zelenej farby a vlhkosť do toho akosi nezapadajú. Francúzska Guyana je stále francúzsky zámorský departmán spoločne s ostrovmi Réunion a Mayotte či Guadaloupe s Martinikom. V celej oblasti žije takmer 300-tisíc obyvateľov, čo by sa dalo porovnať s Nice na Azúrovom pobreží. Hlavné mesto Cayenne zhltne polovicu všetkých obyvateľov Francúzskej Guyany. Nemá dominanty, ikonické stavby a skôr je zahalené rúškom tajomstva a neznáma. Presne také je cestovanie do týchto končín. Počas prvej prechádzky centrom Cayenne sa človek neubráni myšlienkam, že sa nápadne podobá na mestá ako seychelské Mahé alebo Saint-Denis na ostrove Réunion. Niet sa čomu diviť, keďže obe majú francúzsku stopu.
Mozaika krajiny a lahôdky od Hmongov
Ráno ožíva Cayenne akosi pomaličky, bez náhlenia. Chýba mu ruch veľkých metropol, kde sa cesty zapchajú autami a ulice ľuďmi. Miestami je to až zvláštne, no neskôr pochopíte, že ráno patrí trhovisku a že takmer všetci ľudia sa ocitli v jeho tesnej blízkosti. Centrálne trhovisko leží v samom srdci mesta a je najexotickejším miestom, ktoré tu možno objaviť. Práve tam hneď v úvode pochopíte mozaiku Francúzskej Guyany. Cestu k nemu lemuje niekoľko čínskych supermarketov, kde dostanete skôr čínske pivo Tsingtao než francúzske víno, a pozvoľna ožíva aj svet butikov, domácich potrieb či obchodíkov s oblečením. Farby, hluk, hudba a zaujímavé tváre sa znásobia, a tak viete, že ste už takmer na mieste. Trhovisko je kryté, no najviac ruchu je vonku po jeho obvode, kde sú rozložené desiatky stánkov. Predáva sa na ňom tropické ovocie, zelenina, ale aj ryby, kraby či morské plody. Všetko je dokonale čerstvé.
Najtypickejším ovocím pre Francúzsku Guyanu je mango aj marakuja a budete fascinovaní, koľko rôznych druhov a veľkostí existuje. Ochutnajte aj maličké zelené mango, ktoré je vo finále lahodne sladké, a z marakuje si dajte pripraviť čerstvý džús. Obrovským lákadlom miestneho trhoviska je aj jedlo. V Cayenne žije čínska komunita, no nájdete tam aj unikátnu komunitu Hmongov z bývalej Indočíny. Koniec koncov, kedysi ju mali Francúzi v hrsti a Hmongovia z Vietnamu či Laosu utekali pred vietnamskou vojnou tak ďaleko, ako sa len dalo. Dnes ich žije vo Francúzskej Guyane okolo štyritisíc a známi sú predovšetkým dokonalým jedlom. Na miestnom trhovisku nájdete niekoľko stánkov, ktoré sú hrdé na svoje ázijské dedičstvo. Objednajte si pho ravioli s mäsovými knedličkami a dostanete obrovskú polievku, vďaka ktorej vás myseľ katapultuje niekam na vietnamskú ulicu. Hoci ste už trhovisko prešli od a po z, jeho atmosféra vás len tak nepustí a stále objavujete niečo nové.
Palmy na námestí a niekoľko svetov
Prechádzka po Cayenne má osobité čaro. Ulice sú čisté, občas majú francúzsky, inokedy zase juhoamerický šmrnc a niekde dodnes stoja krásne staručké domy. Pomaličky ich nahlodáva tropická vlhkosť, skropili ich prívalové dažde, pozvoľna sa strácajú a spolu s nimi fascinujúce príbehy vpísané do ich fasád. Hlavné námestie Place des Palmistes je posiate krásnymi palmami. Namiesto betónu je na ňom park, kde sa ukryjete medzi štíhle a vysoké palmy. Kedysi mu prischla prezývka „savana“, pretože bolo posiate trávou, no v roku 1880 tam vysadili palmy a zmenila sa dynamika miesta. To, že ste v jeho srdci, si všimnete aj na krásnych budovách naokolo. Majú v sebe ešte noblesu z prelomu 19. a 20. storočia a najviac to cítiť pri pohľade na Hôtel des Palmistes. Jeho bar je preslávený a reštaurácia s výhľadom na námestie ponúka ikonické jedlá. Sadnite si na drink, objednajte si rybu v marakujovej omáčke a sledujte, ako plynie život hlavného mesta.
Cesta ku katedrále vedie naprieč námestím, kde stojí socha muža menom Félix Eboué. Rodák z Cayenne sa stal prvým černochom, ktorý sa dostal vo francúzskej administratíve na vysoký post v kolóniách, stal sa guvernérom ostrova Guadeloupe a neskôr aj afrického Čadu. Katedrálu začali stavať pred 200 rokmi, no tí, čo si ju pamätali predtým, by dnes boli zmätení. Prešla rozsiahlou rekonštrukciou a v polovici 20. storočia ju zväčšili. Cayenne má zaujímavú sieť pravouhlých ulíc, a tak je v meste ľahká orientácia. Pekárnička na rohu má vo výklade čerstvé croissanty a o pár metrov ďalej sedí na ulici muž bez domova s natiahnutou rukou. Ulicami kráča celkom zaujímavý mix tvárí. Stretnete čínske rodinky s taškami, kreolov, černochov, ktorí sa tu volajú maroni a sú potomkovia bývalých afrických otrokov, Francúzov. Občas má tvár aj indiánske črty pôvodných obyvateľov, ktorým dominujú Aravakovia či Galibiovia. Malé múzeum uprostred mesta vám čo-to napovie o kultúre a tradíciách, ale viac ľudí stretnete v podnikoch, kde vám na počkanie pripravia čerstvú chrumkavú bagetu vo francúzskom štýle. Stále sa tam prelína niekoľko svetov.
Najstaršia pevnosť a kamenné ruiny
Najkrajším námestím Cayenne je Place Léopold-Héder. Zdobia ho nádherné staručké budovy, ktoré si pamätajú možno najkrajšie epizódy dejín mesta. Majú svoju patinu, koloniálnu dušu a pokojne by mohli byť aj kdekoľvek v Ázii. Ozdobou námestia je Hôtel de prefecture, sídlo prefekta Francúzskej Guyany. Už koncom 17. storočia na tomto mieste stála drevená budova jezuitov. Mali tam svoj kláštor, kde sa snažili obrátiť miestnych na kresťanov, no keď ich v roku 1762 z krajiny vyhnali, budova sa stala sídlom koloniálnej moci. Honosná rezidencia má vo fasáde les snehobielych stĺpov aj francúzsku vlajku a priamo pred ňou ležia na zemi dve obrovské kotvy. Vzadu za námestím sa dvíha pahorok ozdobený pevnosťou Cépérou, kde leží najstaršie miesto v Cayenne. Nejde o žiaden veľký kopec a z hlavného námestia ste hore za pár minút, napriek tomu máte na centrálnu časť starého mesta celkom pekný pohľad. Fort Cépérou je miesto, kde sa tvorili dejiny týchto končín.
Prví Francúzi sa o oblasť zaujímali už na začiatku 17. storočia, no o pevnosti vtedy ešte nemohlo byť ani reči. Prvá pevnosť bola údajne na brehu rieky, no až neskôr. V polovici 17. storočia dostali Francúzi od domácich obyvateľov pahorok, a tak sa rozhodli, že svoju drevenú pevnosť postavia priamo na ňom. Možno nechýbalo veľa a Francúzska Guyana mohla písať úplne iné dejiny. Dostali sa tam totiž Holanďania, a to v čase, keď tam už nežili takmer žiadni Francúzi. Šťastie skúšali aj Briti, neskôr znovu Holanďania, no napokon predsa len Cayenne dostali do rúk Francúzi a tí sú tam dodnes. Holanďania našli útočisko v dnešnom Suriname a Briti v Guyane. Pevnosť dnes leží len v kamenných ruinách. Sadnite si na kamenný múrik, nadýchnite sa prázdnoty a ticha, užite si vánok prichádzajúci z Atlantického oceánu a skúste si predstaviť, aké by to dnes mohlo byť, keby na začiatku 19. storočia nezničili pevnosť Portugalci. Fort Cépérou sa z tohto útoku nikdy nespamätala, a hoci neskôr pribudol maják, veľa sa nezmenilo. Odtiaľto z pahorka uvidíte, že Cayenne nie je žiadne obrovské mesto. Stačí jedna prechádzka a odrazu poznáte všetky dôležité budovy. S príchodom večera sa centrálna časť Cayenne vyprázdni a pripomína mesto duchov. Hoci nájdete aj štvrte so životom, centrum žije zvláštnym tichom.
Peklo v raji: Ostrovy spásy
K najunikátnejším miestam celej Francúzskej Guyany patria bezpochyby Ostrovy spásy ležiace neďaleko pobrežia. Volajú ich Îles du Salut, no mnohí ich poznajú aj ako Diabolské ostrovy. Na prvý pohľad pripomínajú nádherný tropický raj, v skutočnosti boli tropickým peklom, ktoré zhltlo tisíce a tisíce ľudských životov. Ostrovy spásy totiž Francúzi premenili na drsnú trestaneckú kolóniu, o ktorej aj v ďalekom Francúzsku kolovali tie najhoršie legendy. Ranné Cayenne je také rozospaté, že nie je najmenší problém opustiť mesto a vydať sa do Kourou. Miesto je známe svojím vesmírnym programom, ale je to aj prístav, odkiaľ vyrážajú lode či katamarany na lákavé ostrovy. Plavba trvá hodinku a pol, s každou námornou míľou sa ostrovy zväčšujú a sú krásne. Aké asi museli mať myšlienky tí, ktorí sa tam viezli za svojím trestom, keď sledovali ich zvodné siluety vynárajúce sa z oceánu? Teraz sú rajom, kedysi peklom. Tá hranica medzi oboma slovami je až strašidelne tenká. Loď zakotví na najväčšom z trojice ostrovov - na ostrove Île-Royal. Hneď vedľa je menší ostrovček Île Saint-Joseph a za nimi sa vynára Île du Diable, najznámejší Diablov ostrov.
V maličkom prístave vás dnes vítajú nádherné palmy, aby ste podľahli čaru exotiky. Za vlády Napoleona III. sa rozhodlo, že najhorších kriminálnikov či politických väzňov Francúzi nemusia trpieť vo svojej krajine, ale vytvoria trestaneckú kolóniu. Uvažovalo sa o Alžírsku, Haiti, Kube, Dominikánskej republike či práve o Francúzskej Guyane. Čierny Peter padol do rúk Guyane, a tak sa začína písať temný príbeh, ktorý trval celé storočie. Ostrovy spásy dostali svoje meno vďaka tomu, že na ne ušli ľudia pred maláriou, ktorá zúrila na pevnine. Pre väzňov však na týchto ostrovoch nečakala spása, ale smrť. Spočiatku tam posielali tých najhorších z najhorších či tých najnepohodlnejších, no neskôr už kohokoľvek. Ocitol sa tam aj Alfred Dreyfus po svojom vykonštruovanom procese, a skončil tam aj Henri Charriére, ktorý sa preslávil knihou Papillon, teda Motýľ.
Šanca prežiť bola mizerná, šanca ujsť ešte menšia, no predsa len sa to niekoľkým väzňom podarilo.
Namiesto spásy smrť a pohľad na Diablov ostrov
Vystúpim na Île-Royal a vydám sa okruhom okolo neho. Občas sa z korún stromov ozvú opice kapucínky, kde-tu zašteboce vták a všetko má až mimoriadne príjemný rozmer. Z ničoho nič sa vynorí cintorín so staručkými náhrobkami. Nepatria väzňom, tých hádzali do mora, no stali sa miestom posledného odpočinku pre tých, ktorí väzňov strážili, a pre ich rodiny, ktoré zničili tropické choroby. O pár stoviek metrov natrafím na ruiny nemocnice, kde ešte dnes vidno ťažké železné okovy. Za rohom sú nehostinné samotky a miesta, kde niektorí väzni čakali na popravu gilotínou. Pôsobivé ruiny majú aj dnes čosi do seba. Za rohom stojí tehlová budova nemocnice pre strážcov a ich rodiny a hneď vedľa vyrástol kostolík a niekoľko zrekonštruovaných budov, kde bolo riaditeľstvo tejto diabolskej mašinérie. Dnes stojí v centre ostrova hotel s výhľadom na Diablov ostrov, kde sa môžete ubytovať. Ten pohľad stojí za to. Kedysi sa ho väzni báli a dnes sa turisti túžia po ňom poprechádzať. Všetko je naruby.
Pre návštevníkov je zatvorený, no môžete si sadnúť na breh a sledovať, ako sa o jeho obrysy rozbíjajú vlny. Je tam dokonca maličká pláž, no kúpanie je obmedzené. Objavíte základy lanovky, ktorá kedysi spájala Kráľovský ostrov s Diablovým a ktorou sa na pekelný ostrov posielal tovar či jedlo. Malý prieplav medzi oboma ostrovmi bol často taký rozbúrený, že to bolo jednoduchšie vzduchom než po vode. V prístave naskočím na malú loďku a vydám sa na susedný Ostrov svätého Jozefa. Pár minút plavby a je to. Kapitán ešte zahlási, že na tomto istom mieste treba byť o dva a pol hodiny, a odpláva. Sú odtiaľ najkrajšie pohľady na Kráľovský ostrov a rozhodne si ich dosýta užijete. Keby ste chceli, okruh okolo ostrova spravíte za polhodinku, ale nenáhlite sa. Na brehu mora nájdete kúsok pláže, a hoci sa neplánujete kúpať, ukryte sa do tieňa paliem a počúvajte šum mora. Za chrbtom je čistinka posiata staručkými náhrobkami a medzi nimi sa povaľuje niekoľko kokosových orechov. Slnko z vás vysaje posledný závan energie, no odchádzate nadšení z toho, že ste kráčali po stopách legendárneho Motýľa.
Väznicu rozobrali, ale príbehy ostali
Na mieste, kde sa rieka Kourou vlieva do Atlantického oceánu, sa dvíha neveľká veža, ktorá zdedila meno známeho Alfreda Dreyfusa. Pomenovali ju podľa jedného z najslávnejších väzňov, ktorého mala Francúzska Guyana. Jeho príbeh tam poletuje do dnešných dní. Veža bola v skutočnosti majákom, vďaka ktorému z Kourou komunikovali s Ostrovmi spásy. Medzi oboma miestami je takmer dvanásť kilometrov morských vĺn, no všetko fungovalo perfektne. O tom, že na ostrovoch bola trestanecká kolónia, vie dnes takmer každý, ale podobný osud stihol aj pobrežné mesto Kourou. Práve tam neďaleko majáka na brehu mora stála väznica, ktorá medzi rokmi 1853 a 1953 videla množstvo zlomených osudov. Väznica na pobreží Kourou dnes už nestojí. Rozobrali ju a na jej mieste postavili hotelový rezort s príťažlivou plážou. Na smutné príbehy sa v Kourou takmer zabudlo, pretože dnes sa toto miesto prepletá s unikátnym vesmírnym programom.
Jedinečný kozmodróm a nedokončený kolonializmus
Francúzi dlho hľadali miesto, odkiaľ by mohli do vesmíru posielať rakety, a hoci sa spočiatku skloňovalo Alžírsko, napokon zvíťazila Francúzska Guyana. Mala viac za než proti, všetko rozhodla dokonalá poloha neďaleko rovníka a neobývané oblasti. Smer rakiet vyráža nad Atlantický oceán, čím by sa eliminovali problémy v prípade zlyhania. Na okraji Kourou dnes stojí kozmodróm a ten je najdôležitejší v celej Európskej únii. Nevyužívajú ho len Francúzi, no práve oni tam šéfujú. „To preto nikdy nebudeme mať samostatnosť,“ spomenie mi taxikár v Cayenne.
„Francúzi investovali príliš veľa, preto teraz len tak neodídu a my nebudeme ako Surinam či Guyana,“ naráža na krajiny s podobným osudom, ktoré sú nezávislé. „Kým tu bude vesmírny program, vždy budeme len francúzskym regiónom,“ dodá. Je to sporné, pretože program prináša do krajiny obrovské zisky, no mnohí ľudia z nich nevidia ani euro, a tak sa hnevajú, že kolonializmus sa neskončil. Ak sa tam vyberiete, uvidíte maketu rakety Ariane, nazriete do fantastického múzea, no môžete sa priblížiť aj k miestu, odkiaľ sa rakety odpaľujú.
The Entire History of the French Empire
Paríž, zaťažený koloniálnou minulosťou, prichádza o svoje pozície v Afrike. Do konca februára majú Francúzi odísť z Burkiny Faso, rovnako ako vlani z Mali. Písal sa rok 2013, keď francúzski vojaci spoločne s malijskými silami získali späť pod kontrolu územia ovládané islamskými extrémistami a boli za to oslavovaní. Mali však krátko potom otriasli dva puče a vzťahy s Parížom sa začali výrazne zhoršovať. Vlani v lete krajinu opustili poslední francúzski vojaci.
tags: #francuzske #trestanecke #kolonie