Pápež František nás stále viac upozorňuje, že sme povolaní všímať si tieto rozpory medzi bohatými a chudobnými. Pobáda nás vnímať bohatstvo aj chudobu v širšom rozmere vo svete, ale aj v našom najbližšom okolí.
V dnešnom Božom slove nám Lukáš podáva pomocnú ruku, aby sme správne pochopili problém bohatstva a chudoby. Čítali sme v evanjeliu časť jednej z programových rečí Pána Ježiša pri Genezaretskom jazere. Ide o tzv. Reč na rovine (tak ako Matúš má Reč na hore).
Predpokladá sa (aj keď to priamo v Lukášovom texte nie je uvedené), že Ježiš po každom blahoslavenstve podal aj jeho názorné vysvetlenie; napr. Zdá sa logické, že na tento paradox medzi chudobnými a boháčmi mohol použiť podobenstvo o boháčovi a Lazárovi (porov. Lk 16,19-31).
Spomeňme si, že Ježiš tu neopisuje boháča ako zlého človeka. Keď Lazár aj boháč zomrú, stretnú sa s Abrahámom. Tam Ježiš jasne definuje, o čo ide pri probléme chudoby a bohatstva. Abrahám totiž povie boháčovi: „Spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zase iba zlé.“
Výstižne to vyjadrila aj Matka Tereza, ktorá naozaj dobre poznala krajnú chudobu. Jej známy výrok znie: „Hlad vo svete nie je preto, že nedokážeme nasýtiť chudobných, ale preto, že nedokážeme nasýtiť bohatých.“ Inými slovami - boháči sú častokrát egoistickí, nemajú zmysel pre mieru ani empatiu voči iným, a preto len hromadia a nevedia sa podeliť.
Istá komerčná televízia zisťovala raz najvyššiu sledovanosť programov. Zistilo sa, že vyhrali programy ako Milionár či Smotánka. Keď sa pýtali divákov - prečo? Pozrime sa na naše rodiny a vidíme, že naše deti majú v podstate po hmotnej stránke všetko.
A pýtame sa ďalej: že by chcel Ježiš povedať svojim verným, aby žili ako bezdomovci alebo tí, ktorí nemaj absolútne nič a sú na ťarchu ostatným? Nie. Ak si uvedomujeme, že my ľudia sme deti jedného Boha a navzájom sa potrebujeme, tak sa dokážeme podeliť aj s málom, čo máme. Potom budeme mať všetci práve toľko, čo potrebujeme, a zároveň budeme prežívať vzájomnú spolupatričnosť a lásku. Vtedy budeme šťastní (blahoslavení).
Počas poslednej návštevy Jána Pavla II. v rodnom Poľsku chcel pápež prežiť jeden deň na Mazurských jazerách. Ráno vyslovil prekvapivé želanie: „Rád by som navštívil rodinu Milewských pri jazerách.“ Všetci organizátori zostali zaskočení. Kládli si otázku: „Milewskí? Kto to môže byť?“ A pápež vysvetlil: „Asi pred 40 rokmi som tu kajakoval s mládežou a dostal som od pána Milewského pohár studeného mlieka v obzvlášť horúci deň.“
Miestny farár oznámil Svätému Otcovi, že dotyčný pán ešte žije, ale už je veľmi starý. Rodine hneď dali vedieť, že v ten deň sa pápež chystá navštíviť ich. Domáci posadili pána Milewského na lavičku pred domom a začali upratovať. Vtom sa však ukázala kolóna áut, ktorá už vchádzala do dvora. Pápež Ján Pavol II. vystúpil a prisadol si k starcovi. Poďakoval sa mu za pohár studeného mlieka - dar spred štyridsiatych rokov.
Na druhý deň sa novinári pýtali starca, ako prežíval pápežovu návštevu. „V minulosti som občas preklínal svoju chudobu. Zdalo sa mi, že som v živote nič nedokázal, deťom a vnukom som zanechal málo… dokonca ani na ten pohár mlieka si nepamätám. Zdalo sa mi, že môj život nemal zmysel. A zrazu sem príde pápež - a ďakuje mi za maličkosť… To je odmena za všetko to málo, čo som v živote robil.“
Myslím, že to bola trochu provokačná výzva pre jeho učeníkov (vtedajších aj dnešných), aby uvádzali do praxe Ježišovo učenie. Lebo chudobných potrebujeme a oni potrebujú nás, najmä naše bratstvo, priateľstvo a lásku. Nemali by sme teda zabudnúť na to, že ak dávame núdznym dar nášho srdca, svet rastie v láske a v skutočnom bohatstve. Staňme sa nimi.