Smrť je pre mnohých nepreniknuteľný tieň, ktorý vyvoláva strach, neistotu a množstvo otázok. Lekári, ktorí pracujú s ľuďmi v terminálnom štádiu ochorenia, však opisujú poslednú fázu života oveľa miernejšie, ako si zvyčajne predstavujeme. Proces umierania je postupný, tichý a vo väčšine prípadov pokojný. Umieranie nie je dramatický okamih, ale skôr súbor signálov, ktoré sa objavujú hodiny či dni pred samotným koncom. A mnohé z nich sú také nenápadné, že ich rodina často spozoruje až spätne.
Niektorí ľudia sa dožijú vysokého veku a často zdôrazňujú práve nižší príjem potravy. Jedia dvakrát denne, nie 4- až 5-krát, ako dodnes odporúčajú mnohí dietológovia. Dlhovekosť pri zníženom príjme potravy vedci nakoniec preukázali už aj na laboratórnych myšiach a dnes sa objavujú štúdie, podľa ktorých na nízky kalorický príjem reagujú podobne i ľudia.
Hladovky vykonávali ľudia po celé stáročia, hrajú dôležitú úlohu v mnohých kultúrach a náboženstvách. Už pred viac ako 2500 rokmi sa v starovekom Egypte, Indii a Grécku realizovalo občasné hladovanie, ktorého cieľom bolo posilniť telo a predĺžiť si život.
Fázy umierania
Zdravotná sestra opísala štyri fázy umierania. V počiatočných fázach umierania, približne šesť mesiacov pred odchodom, sú príznaky, ktoré ľudia pociťujú, viac „generalizované“. Napríklad budete jednoducho celkovo unavení a letargickí. Nebudete toľko jesť a piť, pravdepodobne budete menej spoločenskí. Približne tri mesiace pred smrťou je podľa hospicovej sestry človek viac oslabený. Bude pre vás ťažké vyjsť z domu, pravdepodobne budete jesť a piť len veľmi málo počas dňa a budete viac spať ako bdieť. Predposlednú fázu života opisuje ako obdobie „prechodu“. Tá podľa nej nastáva približne mesiac pred smrťou a môže zahŕňať jav známy ako „videnie“. Vtedy ľudia začnú vidieť mŕtvych príbuzných, mŕtvych blízkych, ale aj mŕtvych domácich miláčikov a podobne. Vraj sa to stalo mnohým jej pacientom. Obvykle sa niekto môže normálne baviť so svojou rodinou, a pritom hovorí, že vidí svojho mŕtveho otca v rohu, ktorý sa usmieva a hovorí im, že si pre nich čoskoro príde a nech sa nebojí. Záverečné obdobie je považované za „najvýraznejšie v procese umierania“. Práve fáza aktívneho umierania ľudí desí, pretože na ňu nie sú zvyknutí a nevedia, čo sa to deje. V tejto fáze je podľa nej človek pravdepodobne v úplnom bezvedomí, bez jedla a vody, a to aj niekoľko dní. Môže sa zdať, že nereaguje, ale jeho telesné funkcie budú stále aktívne, takže bude plne závislý od opatrovateľov. Dodala, že počas aktívneho umierania sa objavujú aj zmeny v dýchaní či zmeny vo farbe kože alebo vysoká a nízka teplota. Zdravotná sestra ale uisťuje, že hoci je prirodzené, že tieto veci človeka rozruší, je táto fáza „normálnou súčasťou smrti a umierania“. Je dôležité byť poučený o tom, ako smrť vlastne vyzerá. Filmy túto tému skresľujú.
Niektorí ľudia krátko pred smrťou zažijú zvláštny jav - akoby „ožili“ na pár hodín či minút. Zrazu komunikujú, otvoria oči, usmievajú sa, spoznávajú blízkych. Tento moment býva dojímavý, ale často značí, že koniec je veľmi blízko. Odborne sa označuje ako „záverečná lucidita“ a vyskytuje sa najmä pri starších alebo dlhodobo chorých pacientoch.
Fyzické príznaky umierania
Smrť čaká každého človeka. Mnohí si ale neuvedomujú, ako k nej dochádza. A to chce zmeniť hospicová sestra Julie McFaddenová, ktorá vo svojich videách popisuje posledné okamihy života. Rozdeľuje ich do štyroch fáz. Ak ide o „prirodzený vývoj“, a nie o náhlu príhodu, existuje niekoľko vecí, ktoré sa s blížiacim sa koncom s telom dejú.
Prvým jasným znakom je únava. Nie únava po náročnom dni, ale hlboké, pretrvávajúce vyčerpanie, pri ktorom človek prespí veľkú časť dňa. Zároveň už nedokáže držať pozornosť tak ako predtým. Telo sa prestáva zameriavať na trávenie. Umierajúci človek prestáva pociťovať hlad aj smäd. Môže odmietať jedlo, nechce prehĺtať, alebo nie je schopný prijímať tekutiny. Dôležité je v tomto období netlačiť na jedlo. Tráviaci trakt už nefunguje naplno a nutkanie do jedla môže spôsobiť nevoľnosť alebo bolesť. Ústna hygiena a zvlhčovanie pier sú v tejto fáze dôležitejšie než samotná výživa.
Trávenie sa postupne zastavuje. Pacient jesť nechce a piť nepotrebuje. Pre okolie to býva bolestné, pretože odmietanie jedla si mnohí spájajú s utrpením. Lekári však opakovane vysvetľujú: nejde o hlad ani smäd, ale o prirodzený proces. V tejto fáze prichádza aj úbytok hmotnosti. Organizmus siahne po tukových zásobách, prechádza do ketózy a spaľuje ich, aby získal energiu.
Obličky a tráviaci trakt sa spomaľujú alebo zastavujú. Močenie je zriedkavé, moč má tmavú farbu alebo je úplne neprítomný. Rovnako sa môžu objaviť problémy s vyprázdňovaním alebo zápcha. Tieto znaky naznačujú, že telo končí svoju činnosť. Nie je potrebné panikáriť, ide o bežný vývoj pri odchode z tohto sveta.
Keď sa človek približuje k záveru, mení sa rytmus jeho dychu. Objavujú sa dlhé pauzy, dýchanie sa stáva nepravidelným a pre okolie často znepokojivo tichým. Hoci tento rytmus pôsobí dramaticky, lekári upozorňujú, že pacient ho väčšinou nevníma. Nie je to okamih bolesti. Jedným z najvýraznejších znakov blížiacej sa smrti sú zmeny v dýchaní. Dych môže byť veľmi pomalý, prerušovaný, niekedy s dlhšími pauzami medzi nádychom a výdychom. Typickým príznakom je tzv. Cheyne-Stokesovo dýchanie - striedanie hlbokého dýchania s plytkým a úplnými prestávkami. Môže to pôsobiť desivo, no ide o prirodzený proces v tele, ktoré sa postupne vypína. Značí to zmeny v krvnom obehu. Plytké dýchanie môžu striedať lapanie po dychu, ale aj niekoľkosekundové až minútové pauzy bez dýchania.
Zhoršené prekrvenie je typické pre posledné dni či hodiny. Ruky a nohy bývajú studené, bledé alebo dokonca s fialovým nádychom. Objaviť sa môže aj tzv. mramorovanie kože - fľakatý, žilovitý vzhľad. Telo sa sústreďuje na podporu vitálnych orgánov, preto prestáva regulovať teplotu na perifériách. Aj keď je miestnosť teplá, dotyčný môže pôsobiť chladne a triasť sa. Keďže sa telo snaží sústrediť krv do vnútorných orgánov, končatiny a pokožka sú studené na dotyk.
Pleť zomierajúceho človeka je bledá, biela, modrastá alebo žltá. Oči sú zvyčajne sklené alebo dokonca biele, otvorené alebo zatvorené a niekedy nereagujú na podnety okolia. Končatiny môžu byť na dotyk buď studené alebo horúce a nechty dostanú modrastý odtieň. Dôvodom je slabá cirkulácia krvi, pretože činnosť srdca sa spomaľuje. Zomierajúcim sa často vytvorí opuch (edém), ktorý je spôsobený hromadením tekutín, a na pokožke sa tvoria na dotyk teplé alebo studené lepkavé škvrny.
Keďže umierajúcemu zlyhávajú obličky, moč stmavne a je hrdzavej až hnedej farby.
Zmeny v psychike a správaní
Ľudia, ktorí umierajú, sa stiahnu do izolácie a začnú sa postupne strániť činností a ľudí, ktorých milujú. Stratia chuť rozprávať sa a správanie sa zmení. Môžu byť nezvyčajne ustarostení. Niektorí ľudia nechcú, aby ich rodina a priatelia videli zoslabnutých, iní už na stretnutia nemajú dosť síl.
V posledných fázach môže dochádzať k zmenám vedomia. Človek je dezorientovaný, nevie kde sa nachádza, alebo nerozoznáva osoby okolo seba. Nie je výnimočné, že začne hovoriť s dávno zosnulými blízkymi, „vidieť“ niečo neexistujúce alebo sa rozprávať s niekým, koho iní nevidia. Tieto halucinácie nebývajú desivé, skôr upokojujúce.
Mozog umierajúceho človeka je naďalej veľmi aktívny. Napriek tomu však môže dochádzať k epizódam zmätenosti. Je ťažké vyrovnať sa s nevyhnutnou skutočnosťou, že sa bolesti môžu zvyšovať.
Nástup konca signalizuje aj zvuk hlienov či výlučkov, ktoré sa pohybujú v dýchacích cestách. To však pacienta neruší, pretože často nereaguje alebo hlboko spí. Pred smrťou sa niekedy objavuje tzv. Cheyne-Stokesovo dýchanie. Tento jav je sprevádzaný hlasnými dychmi, po ktorých nasleduje obdobie bez dychov. Blízki sú často zmätení, pretože nevedia, či už zomierajúci vydýchol naposledy. Na konci života je tiež dýchanie pokojnejšie.
Zomierajúci môžu začať nepokojne rozhadzovať rukami a vyzerá to tak, ako keby chceli vstať z postele alebo sa k niekomu, či niečomu natiahnuť. Ide o prirodzenú súčasť procesu umierania, ale nedochádza k nej vždy.
Ďalším znakom môžu byť halucinácie. Umierajúci niekedy opisujú skutočnosti, predmety, hovoria o výletoch a podobne. Priestor pre vznik týchto situácií vytvára znížený príjem potravy a tekutín. Tento fenomén opisuje stav, keď niekto nereaguje alebo hlboko spí, náhle sa však prebudí, niekedy sedí, pozerá na svoje okolie a rozpráva. Je to často neočakávané a šokujúce. Rodiny sa z týchto okamihov tešia, pretože ich blízki sa týmto spôsobom najviac približujú k stavu, keď boli zdraví. Deň alebo dva pred smrťou môže dokonca dôjsť k výbuchu energie. Pacient menej spí, rozpráva, dokonca sa naje a napije.
Čo robiť, keď je smrť blízko
Holmes zdôrazňuje, že umieranie je často pokojnejšie, ako si predstavujeme. Ľudia jednoducho „odídu“. Skutočnou ťažkosťou býva niečo iné - nevypovedané emócie a nedoriešené vzťahy. Pacienti, ktorí majú v živote otvorené kapitoly, často bojujú dlhšie. Preto lekári hovoria: paliatívna starostlivosť nie je o smrti. Je o živote.
V posledných hodinách je dobré na umierajúceho rozprávať aj v prípade, že na pohľad nie je pri vedomí a orgány zlyhávajú. Napriek tomu, že je zdanlivo v hlbokom bezvedomí, pravdepodobne počuje všetko, čo hovoríme. Ak mu chceme ešte niečo dôležité povedať, povieme mu to. Nikdy nie je neskoro vysloviť "odpusť mi" alebo "milujem ťa" alebo čokoľvek, čo sme mu vždy chceli povedať. Rozhodne však nie je na mieste sa pýtať, vyčítať alebo prosiť, aby neumieral. Dôležité je zachovávať čo najviac v rámci možností svoj vlastný vnútorný kľud.
Ak je umierajúci napojený na monitor srdcovej frekvencie, blízki vidia, kedy srdce prestalo pracovať. Medzi ďalšie príznaky smrti patrí chýbajúci pulz, zástava dýchania, oči sú uprené na jeden bod. Viečka môžu byť čiastočne privreté.
Aj keď je smrť blízkeho očakávaná, nie je jednoduché sa s ňou vyrovnať. Ľudia potrebujú čas, aby sa vysporiadali so svojim trápením. Každý žiali inak.
Mnoho symptómov procesu umierania je oveľa ťažšie zvládateľné pre blízkych než pre samotného zomierajúceho. Zdravotnícki pracovníci sa bežne vyhýbajú podrobnostiam o procese umierania zo strachu, že by znepokojili príbuzných. Lenže my vidíme, že tieto informácie dokážu ich strach eliminovať. Umieranie je často pokojný proces a môže ísť o príležitosť pre blízkych, aby strávili posledné vzácne chvíle s osobou, ktorú majú radi a mohli sa s ňou rozlúčiť.
Niekedy, ale nie vždy, môže byť umierajúci človek náhle rozrušený. Môže ísť o reakciu na lieky alebo aj strach. Ak sme však týmto ľuďom nablízku, môžeme vytvoriť atmosféru pokoja, k čomu často stačí iba pohladenie a pekné slovo, prípadne jemné obmývanie tváre.
Každá smrť je iná. Niektorí ľudia môžu v posledných dňoch upadnúť do kómy. Z výpovedí mnohých ľudí, ktorí boli klinicky mŕtvi a vrátili sa späť vieme, že človek, aj keď z nášho pohľadu nie je pri vedomí, všetko počuje. Sluch je posledný zmysel, ktorý sa stráca.
Hovorte preto v prítomnosti umierajúceho tak, ako by ste hovorili, keby bol pri vedomí. Oči sú otvorené alebo polootvorené, ale v skutočnosti sa nepozerajú. Smrť prichádza, keď ustávajú údery srdca a dýchanie.
Bez ohľadu na to, či bol človek so svojim umieraním vyrovnaný, alebo nie, často prichádza pred smrťou okamih, v ktorom nachádza pokoj. U niekoho je táto tichá spokojnosť zreteľná už dlho predtým, inokedy nastupuje táto zmena až v posledných chvíľach. Je to zmena, ktorú si nevieme vysvetliť, len ju tušíme z tváre zosnulého. Premena, ktorá prítomných pozdvihne nad všetok prežitý strach a pochybnosti. Ako je to možné, veď umierajúci práve prekonal rôzne boje, opustenie tela bolo nevýslovne ťažké a teraz leží so spokojným výrazom v tvári?
Niektorí príbuzní majú pocit viny, ak neboli v okamihu smrti pri umierajúcom, pretože možno telefonovali, pripravovali jedlo, alebo museli odcestovať. Majú potom pocit: "Teraz som ho nechal napospas, práve v najdôležitejšej chvíli som ho nechal samého. Prečo som tu len nezostal? Prečo som to nepredvídal?" Skúsenosti ukazujú, že umierajúci často odchádza, keď je sám. Snáď je to pre neho takto ľahšie odlúčiť sa od sveta a milovaných osôb. A treba si opäť pripomenúť: Okamih smrti, to je okamih jeho prechodu.
Smrť je súčasťou života, no málokedy sme na ňu pripravení - najmä ak ide o niekoho blízkeho. Existujú však určité fyzické a psychické signály, ktoré naznačujú, že sa človek nachádza v záverečnej fáze života. Porozumenie týmto znakom môže pomôcť rodine a opatrovateľom pripraviť sa, sprevádzať umierajúceho dôstojne a zmierniť jeho trápenie. Nie všetky sa prejavia naraz, a niektoré sa objavia až tesne pred koncom.