Veľké výročie upálenia Jana Husa si pripomína nielen celá Česká republika, ale aj Slovensko a kresťanská Európa. No ani po 600 rokoch od krutej popravy cirkevného reformátora Vatikán Husovo „kacírstvo" neanuloval.
Niečo podobné zaznelo pred stáročiami v juhonemeckej Kostnici (Konstanz) z úst cirkevnej vrchnosti na adresu bývalého rektora pražskej univerzity, rímskokatolíckeho kňaza a kazateľa Jana Husa. Samozrejme, Hus zašiel vo svojej kritike neporiadkov v cirkvi i vo vzdore voči predstaveným oveľa ďalej. Ani vtedajšie vnútorné pomery v rímskokatolíckej cirkvi sa však nedajú porovnať so súčasnými.
Napriek tomu našinec, ktorý sa ťažko vžíva do spoločenských pomerov na začiatku 15. storočia, nechápe v súvislosti s Husovým tragickým osudom najmä to, prečo Kostnický koncil - snem biskupov zvolaný pápežom (1414 - 1418), musel 6. júla 1415 poslať reformátora cirkvi za jeho nesprávne názory a „hanebné“ omyly až na popravisko. Ba čo viac, prečo Husa museli odsúdiť na taký krutý trest, ako je upálenie zaživa?
Ukazuje sa, že nie. Bola celkom iná doba, iné mravy a platilo aj iné právo. Vtedajšia cirkev bola doslova zrastená so štátom. "Boj na život a na smrť a hrdelné tresty boli niečo samozrejmé, nikoho to vtedy tak nevzrušovalo, lebo strata života sa neposudzovala príliš príkro,“ pripomína Josef Plocek, známy český katolícky aktivista a zároveň znalec cirkevného práva.
"Kacír bol svojím postojom nepriateľom štátu a štát naňho aj takto nazeral. Štát ho považoval za nepriateľa ľudu, za vyloženého zločinca. Napokon, aj v prípade majstra Husa cirkev po vynesení rozsudku na Kostnickom koncile prenecháva jeho vykonanie svetskej spravodlivosti. A štát postupuje podľa vtedy platných noriem a zvykov."
Ale prečo cirkev a vykonávatelia jej rozhodnutia siahali po takom tvrdom treste, prečo práve upálenie zaživa? Traduje sa, že už od vzniku prvých inkvizičných súdov v 12. storočí sa upálenie kacíra považovalo za tzv. čistý trest, keďže v cirkvi platila zásada „ecclesia non sitit sanguinem“ (cirkev nebaží po krvi). V knihe O funkcii tortúry to tvrdí jej autor Anton Rašla, kedysi docent trestného práva na Univerzite Komenského.
Hus nebol zďaleka prvým ani posledným kacírom, ktorý zhorel na hranici. V starých kronikách sa možno dočítať, že v Nemecku roku 1212 za jeden jediný deň upálili sto kacírov zo sekty katarov. Vtedy tam ešte nepôsobil inkvizičný súd, o treste rozhodol štrasburský biskup. O sto rokov neskôr, 18. marca 1314, popravili „pomalým upálením“ na jednom z ostrovčekov rieky Seiny v Paríži veľmajstra rádu templárov Jacqua de Molaya. Templári svojimi mocenskými ašpiráciami krížili politické plány kráľa Filipa IV., dlho však mali podporu pápeža Eugena III. (tvorili jeho gardu).
Vtedajšie trestné právo zrejme poznalo aj možnosť a spôsob „rýchleho upálenia“, ba existovalo tzv. výnimočné zmiernenie tohto trestu, keď odsúdeného najprv uškrtili a len potom upálili. Pri verejnom vypočúvaní však musel odpovedať na otázky vyšetrovateľa tak, ako sa od neho žiadalo a priznať si vinu. Pýtate sa, aký to malo zmysel, veď kacíra upálili tak či tak? Tak je to, nebol kacír ako kacír.
Zvlášť závažné úchylky odpadlíkov od pravej viery „ohrozovali alebo rúcali jednotu cirkvi a pápežský primát“. Majster Jan mal trpieť práve touto najťažšou úchylkou. Z dejín inkvizície je však známe, že ak heretik odmietol verejne prejaviť ľútosť nad svojím previnením, ak sa natoľko zaťal, že mohol vykrikovať svoje „bludy a kliatby“ aj na hranici, nasadili mu kati v deň popravy kovovú „škrtiacu hrušku“. Mal potom dokorán otvorené ústa, čo mu nedovoľovalo vydať ani hláska.
Svedčí o tom dochovaná správa o Husovej poprave, ktorú dvojmo vyhotovil Petr z Mladoňovíc. Ten bol pisárom Jana Kepku z Chlumu, ktorý sprevádzal Husa na Kostnickom koncile. Majster sa cestou z kostola na popravisko viackrát prihováral účastníkom koncilu, katom aj náhodným zvedavcom. Keď kati podpálili hranicu, Hus začal dokonca spievať náboženskú pieseň.
Postava Husa obrástla za tých 600 rokov mnohými mýtmi a legendami. Jedna z nich sa týka aj samotného upálenia. Z prizerajúceho sa davu vystúpila v jednej chvíli starenka s viazaničkou raždia a hodila ju do ohňa. V správe Petra z Mladoňovíc sa však táto epizóda vôbec nespomína, a preto historici o jej hodnovernosti vážne pochybujú. Navyše, upálenie zaživa patrilo v stredoveku medzi najbolestivejšie tresty. Odsúdencovi spravidla nebolo do podobných replík, najmä ak súd nariadil tzv. pomalé upálenie a v prípade popravy Husa išlo, pravdepodobne, o toto autodafé.
Popravy kacírov sa vykonávali verejne, obyčajne v sobotu alebo v nedeľu, za prítomnosti zmanipulovaného davu. Ich súčasťou býval slávnostný sprievod na oslavu pravej viery. Aj Husa pohnali na popravisko v sobotu ráno 6. júla. Najprv však eskorta priviedla väzňa do kostnickeho chrámu, kde prebiehal koncil. Tam si Hus vypočul obžalobu a ortieľ: knihy kacíra spáliť, jeho samého zbaviť kňazskej dôstojnosti a odovzdať „ramenu svetskému“. Biskupi ešte nasadili väzňovi vysokú papierovú čapicu s namaľovaným výjavom, ako traja čerti trhajú na kusy hriešnu dušu, a s nápisom „Hic est haeresiarcha“ (Hľa, arcikacír).
Ozbrojenci viedli odsúdeného na miesto popravy. Za ním kráčal zástup kňazov, biskupov a obyvateľov mesta. Husa priviazali reťazami k drevenému kolu. Zachoval sa údaj, že na vykonanie trestu sa použili tri fúry dreva. Po upálení rozbili zuhoľnatenú hlavu polenami na kúsky a telo roztrhali ešte kliešťami a spolu s popolom z ohniska hodili do rieky Rýn.
Nevieme presne, kedy sa prvé správy o Husovej mučeníckej smrti dostali do našich končín. Masové médiá vtedy neexistovali, dokonca ani noviny, veď tlač vynašiel Gutenberg až o 40 rokov neskôr. Informácie o udalostiach v Kostnici sa však mohli šíriť na tie časy pomerne rýchlo, veď Žigmund Luxemburský bol predsa nielen rímsko-nemecký, ale aj uhorský kráľ. Okrem toho, Hus mal na pražskej univerzite početných žiakov z Uhorska, a konkrétne aj zo Slovenska. Samozrejme, hlavnými nositeľmi Husovho učenia a tragického príbehu boli v prvých rokoch a desaťročiach po jeho smrti táboriti, Žižkovi „svätí bojovníci“, ktorí v prvej polovici 15. storočia podnikli niekoľko výprav a vpádov na územie Slovenska.
Samozrejme, Hus bol v našom zemepisnom priestore za tých 600 rokov, ktoré práve uplynuli od jeho smrti, velebený i zatracovaný, zabúdaný i znovuobjavovaný. To sa týka aj Husovej domoviny. Bezprostredne po smrti sa stal ikonou celého hnutia a po porážke Žigmundových vojsk husitmi žili v českom štáte takmer dve storočia až do Bielej hory (1620) vedľa seba dve odlišné cirkvi: väčšinová husitsko-reformačná a katolícka.
„Prvýkrát v Európe i vo svete sa tu uplatnil - aj keď v obmedzenej miere - moderný princíp tolerančný," napísal pred polstoročím český historik a filozof Robert Kalivoda. Po Bielej hore a rekatolizácii Čiech sa na Husa ďalšie dve storočia viac-menej zabúdalo. Až po reformách cisára Jozefa II. (tolerančný patent), a najmä v súvislosti s českým národným obrodením sa táto historická postava dostáva do popredia - ako národný hrdina. A v rokoch 1848-1849 aj ako ikona vtedajšej revolúcie. Slovenské národné obrodenie si našlo medzi historickými postavami iných hrdinov, v prostredí evanjelikov sa však uctieval aj Hus, ale predovšetkým ako Lutherov predchodca.
V roku 1915 sa malo pripomínať 500. výročie Husovej smrti, ale zúrila svetová vojna a v celom Rakúsko-Uhorsku boli manifestácie zakázané. Monumentálny pomník Husovi na Staromestskom námestí v Prahe muselo odhaľovať "potichu“ zhromaždenie jeho stúpencov na tamojšej radnici. Zato v Ženeve vyhlásil Tomáš G. Masaryk 6. júla 1915 verejne vojnu Rakúsko-Uhorsku a zároveň ako vodca zahraničného odboja oznámil začiatok boja za samostatný štát.
O desaťročie neskôr, v marci 1925, čiže už v spoločnom štáte Čechov a Slovákov, sa 6. júl vyhlasuje za štátny sviatok. Masaryk dá v ten deň vyvesiť nad Pražským hradom čiernu husitskú zástavu s červeným kalichom. Roztržka so Svätou stolicou sa nemohla páčiť českým ani slovenským katolíkom, Hlinkova strana odsúdila Masarykovo heslo „Preč od Ríma“. Husa si však paradoxne začali prisvojovať zakladajúci členovia KSČ. Ježiš bol pre nich prvým a Hus druhým komunistom. Mladý Klement Gottwald, ktorý vtedy pôsobil ako redaktor na Slovensku, bol vraj prekvapený, keď sa dozvedel, že Hus pôsobil ako katolícky kňaz.
V medzivojnovom období si teda uctievali pamiatku Husa na Slovensku predovšetkým evanjelici a ďalšie protestantské cirkvi (vrátane husitskej, ktorá vtedy vznikla pod názvom Cirkev československá). Počas druhej svetovej vojny sa k Husovi ako bojovníkovi za národnú slobodu („vyhnal" predsa Nemcov z pražskej univerzity) hlásil domáci i zahraničný odboj. Po roku 1948 a zmene režimu sa Hus stáva bojovníkom za spravodlivosť a pravdu revolučného proletariátu. Vtedajšia propaganda si poradila aj s Husovým kňazstvom.
Preskočme ešte 15 rokov. To si už svet pripomínal 550. výročie upálenia Jana Husa a práve sa chýlil k záveru II. vatikánsky koncil. Kardinál Josef Beran vystúpil s návrhom, aby sa rímskokatolícka cirkev pozrela na Husa objektívnejšie. Museli však uplynúť ešte takmer tri desaťročia, kým rímska kúria ústami Jána Pavla II. vyjadrila ľútosť nad krutou smrťou Husa. Vyjadrenie ľútosti však ešte neznamená plnú rehabilitáciu, tobôž blahorečenie či dokonca svätorečenie.
A možno s ním vôbec počítať? Zrejme nie. Pregnantne to nie tak dávno vyjadril Rudolf Malý z Teologickej fakulty Juhočeskej univerzity: „Keby Hus žil dnes a musel sa zodpovedať zo svojich mylných názorov pred Kongregáciou pre náuku viery, niet pochýb, že by táto inštitúcia rozhodla presne tak, ako Kostnický snem.“
Jan Hus: Vzdorovitý kňaz, ktorý sa vzoprel Rímu
Vatikánsky rozhlas priniesol rubriku „Ján Hus a OSN“, ktorá sa venovala 31. časti o Druhom Vatikánskom koncile. V roku 1965 pápež Pavol VI. oznámil svoju apoštolskú cestu do sídla OSN v New Yorku pri príležitosti dvadsiateho výročia vzniku tejto organizácie. Jeho návšteva mala symbolický charakter, keď nazval OSN slovom „Consilium“ - „Rada“, čo evokovalo „Concilium“ - koncil. Pápež mal posolstvo mieru a pokoja.
Počas koncilu sa preberali témy súvisiace so všeobecnými spoločenskými otázkami, pričom hlavnou témou bola náboženská sloboda. Belgický biskup De Smedt predstavil návrh dokumentu o náboženskej slobode. Viacerí konciloví otcovia, vrátane kardinálov Spellmana a Fringsa, návrh odobrili, zatiaľ čo iní, ako kardináli Ruffini a Siri, vyjadrili kritické hlasy. Kardinál Ruffini argumentoval proti prijatiu uznesení OSN, ktoré podľa neho viedli k „agnostickej ľahostajnosti“.
Najtvrdšie námietky vzniesol kardinál Benjamin de Arriba y Castro zo španielskej Tarragony, ktorý poukázal na možný odklon katolíkov od Cirkvi v dôsledku úplnej náboženskej slobody. Zdôraznil, že len Katolícka cirkev má právo hlásať evanjelium a prestup katolíkov k inému vierovyznaniu je zakázaný.
Napriek počiatočným diskusiám a váhaniam, 20. septembra 1965, po trojdňovej diskusii, sa začalo hlasovanie o náboženskej slobode. Po príhovore českého kardinála Josefa Berana, ktorý zdôraznil teologický aj praktický význam slobody svedomia a poukázal na tragické udalosti v českých dejinách, vrátane procesu s Jánom Husom, sa situácia zmenila.
Kardinál Beran uviedol: „Sic in patria mea Ecclesia catholica 'Takto sa v mojej vlasti vidí, že Katolícka cirkev bolestne pyká za nedostatky a hriechy, ktoré v jej mene boli páchané proti slobode svedomia. Tak tomu bolo v 14. stor. upálením kňaza Jána Husa a v 17. stor. násilným donútením veľkej časti českého národa znovu prijať katolícku vieru... Týmto spôsobom svetská moc, hoci chcela alebo si myslela, že tým slúži Katolíckej cirkvi, v skutočnosti spôsobila hlbokú ranu v srdci národa... Dejiny nás teda učia a napomínajú nás, aby sme na tomto koncile vyhlásili zásadu náboženskej slobody a slobody svedomia jasne a bez akéhokoľvek obmedzenia...“
Slová kardinála Berana výrazne ovplyvnili koncilových otcov. Na druhý deň ráno, 21. septembra 1965, sa uskutočnilo hlasovanie, v ktorom takmer dvetisíc biskupov bolo za prijatie dokumentu a len 224 hlasovalo proti. Týmto výsledkom sa upokojilo ovzdušie na koncile a pápež Pavol VI. mohol 4. októbra 1965 vo Vatikáne vyhlásiť: „Vy tu hlásate základné práva a povinnosti človeka, jeho dôstojnosť, jeho slobodu a hlavne náboženskú slobodu. My k nej chceme ešte pridať jednu vyššiu sféru ľudského poznania, a tou je jeho posvätnosť. Ide predovšetkým o život človeka a život človeka je posvätný.“
V posledných desaťročiach sa Vatikán viackrát vrátil k otázke Jana Husa. Počas sympózia o Majstrovi Janovi Husovi v Prahe v roku 1990 pápež Ján Pavol II. označil Husa za jedného z najvýznamnejších majstrov Pražskej univerzity a reformátora cirkvi. Vyjadril ľútosť nad jeho krutou smrťou a zdôraznil, že je na mieste prehodnocovať historické udalosti pre pravdivejšie poznanie.
V decembri 1999, pri príležitosti 584. výročia Husovej smrti, pápež Ján Pavol II. oficiálne vyjadril zármutok nad jeho osudom. Toto vyjadrenie bolo považované za významný krok k zmiereniu, hoci nepredstavovalo plnú rehabilitáciu či svätorečenie.
Vatikánske sympózium v Ríme v decembri 1999 bolo vyvrcholením dlhoročnej snahy o vyriešenie odkazu Jana Husa. Na sympóziu sa zúčastnili odborníci z rôznych teologických fakúlt a z rôznych krajín. V závere sympózia vystúpil aj český prezident Václav Havel, ktorý zdôraznil význam pravdy a zodpovednosti.
Kardinál Miloslav Vlk uviedol, že „Církev nemá strach z pravdy“ a že diskusia o Husovi je ekumenickou šancou. Hoci Husova postava zostáva kontroverznou, jej priblíženie sa stalo priestorom pre dialóg a vzájomné porozumenie medzi rôznymi kresťanskými cirkvami.
Katolícka cirkev sa na prahu tretieho milénia pokúša o sebereflexiu a zmierňovanie historických rán. Prístup k postave Jana Husa sa stal symbolom tejto snahy, ktorý má potenciál spájať, nie rozdeľovať.
