Ježiš Kristus sa stal pre vás chudobným (porov. 2 Kor 8, 9). Týmito slovami sa apoštol Pavol obracia na prvých kresťanov v Korinte, aby ich povzbudil k úsiliu o solidaritu s núdznymi bratmi. Svetový deň chudobných slávime aj tento rok a má byť opäť zdravou provokáciou, ktorá nám pomôže zamyslieť sa nad naším životným štýlom a nad mnohými súčasnými formami chudoby.
Práve v tejto rozporuplnej situácii sa slávi 6. svetový deň chudobných a my sme pozvaní, aby sme upierali svoj pohľad na Ježiša, ktorý, slovami apoštola Pavla, „hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8, 9). Kresťania v Korinte sa ukázali ako veľmi citliví a nápomocní. Odvtedy aj my každú nedeľu - akoby neuplynul medzitým nijaký čas - počas slávenia svätej omše robíme rovnaké gesto a zbierame naše dary, aby sa spoločenstvo mohlo postarať o potreby najchudobnejších. Je to znamenie, ktoré kresťania vždy vykonávali s radosťou a zmyslom pre zodpovednosť, aby nijakému bratovi ani sestre nechýbalo nič potrebné pre život.
Potvrdzuje to aj svätý Justín, ktorý v druhom storočí opisuje cisárovi Antoninovi Piovi nedeľné slávenia kresťanov a píše: „V deň, ktorý sa nazýva ,dňom Slnkaʻ, sa všetci zhromaždíme, či už ľudia z mesta alebo z vidieka, a čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokým to čas dovolí. [...] Potom sa rozdeľujú a roznášajú posvätené pokrmy a prostredníctvom diakonov sa časť z nich posiela tým, ktorí nie sú prítomní. Bohatí a tí, čo chcú, môžu prispieť a sami rozhodnú o výške príspevku. Čo sa vyzbiera, sa uschová u predsedajúceho. Použije to na pomoc sirotám, vdovám a tým, ktorí sú v núdzi pre chorobu alebo pre inú príčinu, väzňom, cudzincom, ktorí sú medzi nami: skrátka, postará sa o každého, kto je v núdzi“ (Prvá Apológia, LXVII, 1 - 6).
Keď sa vrátime ku komunite v Korinte, po počiatočnom nadšení ich odhodlanie začalo slabnúť a ich iniciatíva, navrhnutá apoštolom, stratila na sile. To je dôvod, prečo Pavol v zanietenom liste znovu povzbudzuje k zbierke - „aby ako bol duch ochotný chcieť, tak bol ochotný aj vykonať z toho, čo máte“ (2 Kor 8, 11). V tejto chvíli myslím na veľkodušnosť, ktorá v ostatných rokoch viedla celé populácie k tomu, aby otvorili svoje dvere a prijali milióny utečencov z oblastí vojen na Blízkom východe, v strednej Afrike a teraz na Ukrajine. Rodiny otvorili svoje domovy dokorán, aby uvoľnili miesto iným rodinám, a komunity veľkoryso prijali mnoho žien a detí, aby im poskytli dôstojnosť, ktorá im patrí.
Čím dlhšie však konflikt trvá, tým viac sa zhoršujú jeho dôsledky. Hostiteľské krajiny majú čoraz väčšie problémy s poskytovaním nepretržitej pomoci; rodiny a komunity začínajú pociťovať ťarchu situácie, ktorá trvá nad rámec núdzového stavu. Teraz je čas nepodľahnúť a obnoviť pôvodnú motiváciu. To, čo sme začali, musíme s rovnakým zmyslom pre zodpovednosť dokončiť.
Solidarita je v skutočnosti práve toto: podeliť sa o to málo, čo máme, s tými, ktorí nemajú nič, aby nikto netrpel. Čím viac rastie zmysel pre komunitu a spoločenstvo ako spôsob života, tým viac sa rozvíja solidarita. Na druhej strane treba vziať do úvahy aj to, že existujú krajiny, kde v posledných desaťročiach výrazne vzrástla prosperita mnohých rodín, ktoré dosiahli bezpečnú životnú úroveň. Je to pozitívny výsledok súkromných iniciatív a zákonov podporujúcich hospodársky rast, v kombinácii s konkrétnymi stimulmi pre rodinnú politiku a sociálnu zodpovednosť. O dosiahnuté benefity v oblasti bezpečnosti a stability sa teraz môžu podeliť s tými, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy a svoju krajinu, aby sa zachránili a prežili. Ako členovia občianskej spoločnosti pokračujme v presadzovaní hodnôt slobody, zodpovednosti, bratstva a solidarity. A ako kresťania nachádzajme vždy v láske, viere a nádeji základ nášho bytia a konania.
Je zaujímavé, že apoštol nechce zaväzovať kresťanov a nútiť ich k dobročinnosti. V skutočnosti píše: „Nehovorím vám to ako rozkaz“ (2 Kor 8, 8). Skôr mu ide o to, v starostlivosti o chudobných „skúšať pravosť“ ich lásky (porov. tamže). Zaiste, základom Pavlovej žiadosti je potreba konkrétnej pomoci, ale jeho zámer je hlbší. Vyzýva k tomu, aby zbierka bola znamením lásky, o ktorej svedčí sám Ježiš. Stručne povedané, štedrosť voči chudobným nachádza najsilnejšiu motiváciu v rozhodnutí Božieho Syna, ktorý sa chcel stať chudobným.
Apoštol sa nebojí tvrdiť, že toto Kristovo rozhodnutie, toto jeho „vzdanie sa“, je „milosťou“, ba ide o „milosť nášho Pána Ježiša Krista“ (2 Kor 8, 9), a len keď ju prijmeme môžeme dať konkrétny a ucelený výraz svojej viere. Učenie celého Nového zákona je v tomto zmysle jednotné a odráža sa aj v slovách apoštola Jakuba: „A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba. Lebo kto iba počúva slovo a neuskutočňuje ho, podobá sa mužovi, čo si v zrkadle prezerá svoju prirodzenú tvár. Pozrie sa na seba, odíde a hneď zabudne, aký je. Ale kto sa zahľadí do dokonalého zákona slobody a vytrvá, kto nie je zábudlivý poslucháč, ale uskutočňovateľ diela, ten bude blahoslavený pre svoje skutky“ (Jak 1, 22 - 25).
Bezprostredne naproti chudobným sú veľké slová zbytočné, je potrebné si vyhrnúť rukávy a uviesť svoju vieru do praxe priamou angažovanosťou, ktorú nemožno na nikoho delegovať. Niekedy sa však môže vkradnúť istá nedbalosť vedúca k nedôslednému správaniu vrátane ľahostajnosti voči chudobným. Stáva sa aj to, že niektorí kresťania z prílišnej pripútanosti k peniazom uviaznu v nesprávnom používaní svojich statkov a bohatstva. V týchto situáciách sa prejavuje ich slabá viera a slabá, krátkozraká nádej.
Vieme, že problémom nie sú samotné peniaze, pretože tie sú súčasťou nášho každodenného života a našich sociálnych vzťahov. Musíme sa skôr zamyslieť nad hodnotou, ktorú peniazom prikladáme: nemôžu sa stať absolútnou hodnotou, akoby boli hlavným cieľom života. Takáto pripútanosť k peniazom nám bráni vidieť každodenný život realisticky a zaslepuje nám zrak, takže nevidíme potreby druhých. Pre kresťana a spoločenstvo nemôže byť nič škodlivejšie, ako keď sa nechá zaslepiť modlou bohatstva, ktorá ho napokon pripúta k povrchnej a na zánik odsúdenej vízii života.
Nejde teda o to, aby sme mali „sociálne zmýšľanie“ voči chudobným, ako sa to často stáva, ale je potrebné sa usilovať o to, aby nikomu nechýbalo nič potrebné. Nezachraňuje aktivizmus, ale úprimný a veľkorysý záujem, ktorý nám umožňuje pristupovať k chudobnému človeku ako k bratovi, ktorý vystiera ruku, aby som sa prebudil z letargie, do ktorej som upadol. Preto by nik „nemal hovoriť, že nemôže byť nablízku chudobným zato, lebo jeho štýl života si vyžaduje venovať viac pozornosti iným veciam. Toto je častá výhovorka v akademickej, podnikateľskej a profesionálnej oblasti, ba dokonca aj v cirkevnej sfére […] nik by sa nemal cítiť vyňatý spod povinnosti starať sa o chudobných a venovať pozornosť sociálnej spravodlivosti“ (apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 201). Je naliehavo potrebné nájsť nové spôsoby, ktoré môžu ísť nad rámec prístupu sociálnych politík, „koncipovaných ako politika voči chudobným, ale nikdy ako politika s chudobnými, nikdy ako politika chudobných a o to menej integrovaná do plánu, ktorý zjednocuje národy“ (enc. Fratelli tutti, 169). Namiesto toho si máme osvojiť postoj apoštola, ktorý napísal Korinťanom: „Veď nejde o to, aby sa iným poľahčilo a vám priťažilo, ale o isté vyrovnanie“ (2 Kor 8, 13).
Existuje istý paradox, ktorý dnes rovnako ako v minulosti len ťažko prijímame, pretože je v rozpore s ľudským spôsobom uvažovania: existuje forma chudoby, ktorá robí človeka bohatým. Keď Pavol pripomína „milosť“ Ježiša Krista, chce tým potvrdiť to, čo sám hlásal: teda, že pravé bohatstvo nespočíva v zhromažďovaní „pokladov na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobývajú a kradnú“ (Mt 6, 19), ale vo vzájomnej láske, ktorá nás núti niesť bremená jedni druhých, aby nik nebol opustený alebo vylúčený.
Skúsenosť slabosti a obmedzenosti, ktorú sme zažili v ostatných rokoch, a teraz aj tragédia vojny s celosvetovými dôsledkami nás musia naučiť niečo podstatné: nie sme na tomto svete preto, aby sme prežili, ale aby sme všetkým umožnili dôstojný a šťastný život. Ježišovo posolstvo nám ukazuje cestu a umožňuje nám objaviť, že existuje chudoba, ktorá ponižuje a zabíja, no existuje aj iná chudoba, Kristova chudoba, ktorá oslobodzuje a prináša pokoj. Chudoba, ktorá zabíja, je trápením, dieťaťom nespravodlivosti, vykorisťovania, násilia a nespravodlivého rozdeľovania zdrojov. Je to zúfalá chudoba, ktorá nemá budúcnosť, pretože ju vynútila kultúra „vyraďovania“, ktorá neposkytuje perspektívy ani východiská.
Je to chudoba, ktorá tlačí ľudí do krajnej materiálnej núdze, no zároveň poškodzuje ich duchovný rozmer, ktorý je často prehliadaný, no existuje a je stále dôležitý. Keď je jediným zákonom rátanie zisku na konci dňa, potom už nič nebráni riadiť sa logikou vykorisťovania: ostatní ľudia sú len prostriedkami. Potom už neexistuje spravodlivá mzda ani spravodlivý pracovný čas a vznikajú nové formy otroctva, ktorými trpia ľudia, čo nemajú inú možnosť a musia túto toxickú nespravodlivosť akceptovať, aby si vybojovali svoje existenčné minimum.
Naopak, chudoba, ktorá oslobodzuje, je výsledkom zodpovedného rozhodnutia zbaviť sa nepotrebnej záťaže a zamerať sa na to podstatné. V skutočnosti sa ľahko môže objaviť pocit nespokojnosti, ktorý mnohí zažívajú, pretože im niečo dôležité v živote chýba a vydávajú sa to hľadať ako pútnici bez cieľa. V túžbe nájsť niečo, čo ich uspokojí, musia byť nasmerovaní k maličkým, slabým a chudobným, aby konečne pochopili, čo im skutočne chýba. Stretnutie s chudobnými im umožní skoncovať s mnohými obavami a nepodstatnými strachmi, aby dospeli k tomu, čo je v živote naozaj dôležité a čo im nik nemôže ukradnúť: k pravej a nepodplatnej láske.
Chudobní, ešte prv než sa stanú príjemcami našej almužny, sú v skutočnosti osobami, ktoré nám pomáhajú oslobodiť sa z pút nepokoja a povrchnosti. Svätý Ján Zlatoústy, cirkevný otec a učiteľ Cirkvi, v ktorého spisoch sa stretávame s ostrou kritikou správania sa kresťanov voči chudobným, napísal: „Ak nemôžeš uveriť, že chudoba ťa môže obohatiť, mysli na svojho Pána a prestaň o tom pochybovať. Ak by on nebol chudobný, ani ty by si nebol bohatý; je to niečo mimoriadne, že chudoba sa stala zdrojom nesmierneho bohatstva. Pavol tu pod ,bohatstvomʻ rozumie zbožnosť, očistenie od hriechov, spravodlivosť, posvätenie a tisíc ďalších dobrých vecí, ktoré nám už dal a vždy bude dávať. To všetko máme vďaka chudobe“ (Homílie na Druhý list Korinťanom, 17, 1).
Apoštolove slová, ktoré sú mottom 6. svetového dňa chudobných, predstavujú veľký paradox života viery: Kristova chudoba nás robí bohatými. Pavol mohol predkladať takéto učenie - a Cirkev ho môže po celé stáročia šíriť a svedčiť o ňom - len preto, že Boh sám si vo svojom Synovi Ježišovi túto cestu zvolil a kráčal po nej. Ak sa pre nás stal chudobným, potom je náš život presvetlený a premenený a nadobúda takú hodnotu, ktorú svet nedokáže oceniť ani poskytnúť.
Ježišovým bohatstvom je jeho láska, ktorá nikoho nevylučuje a ide v ústrety všetkým, najmä tým, ktorí sú odstrčení na okraj spoločnosti a nemajú dostatok pre život potrebného. Z lásky sa zriekol seba samého a prijal ľudský údel. Z lásky sa stal služobníkom, poslušným až na smrť na kríži (porov. Flp 2, 6 - 8). Z lásky sa stal „chlebom života“ (Jn 6, 35), aby nikomu nechýbalo nič potrebné a aby každý mohol nájsť pokrm pre večný život.
Zdá sa, že toto učenie je rovnako ťažké prijať v dnešnej dobe, ako to bolo kedysi pre Pánových učeníkov (porov. Jn 6, 60). Ale Ježišove slová sú jasné: ak chceme, aby život zvíťazil nad smrťou a dôstojnosť bola vykúpená z nespravodlivosti, musíme ísť jeho cestou, teda nasledovať chudobu Ježiša Krista, z lásky sa deliť o svoj život, lámať chlieb svojej existencie s bratmi a sestrami, počnúc tými najmenšími, ktorým chýbajú tie najzákladnejšie potreby. Len tak sa bude môcť dosiahnuť rovnosť, chudobní sa oslobodia od biedy a bohatí od márnivosti, ktoré sú obe beznádejné.
Pätnásteho mája som svätorečil brata Charlesa de Foucaulda, muža, ktorý sa narodil bohatý, ale zriekol sa všetkého, aby nasledoval Ježiša a stal sa s ním chudobným bratom všetkých. Jeho pustovnícky život, najprv v Nazarete a potom v saharskej púšti, ktorý pozostával z mlčania, modlitby a zdieľania, je príkladom.
Problém chudoby a útlaku je takmer taký starý ako ľudstvo samo. Hoci Boží Zákon daný Izraelu chránil chudobných a zmierňoval ich utrpenie, tento Zákon bol často porušovaný. (Ámos 2:6) Prorok Ezechiel odsúdil spôsob, akým sa zaobchádzalo s chudobnými. Situácia nebola iná ani v čase, keď bol na zemi Ježiš. Náboženskí vodcovia neprejavovali žiadny záujem o chudobných a núdznych. Títo náboženskí vodcovia boli opísaní ako tí, ktorí „milovali peniaze“ a ‚pohlcovali domy vdov‘ a ktorým viac záležalo na dodržiavaní ich tradícií než na tom, aby bolo postarané o zostarnutých a chudobných.
Evanjeliá, ktoré sú správami o Ježišovom živote, ukazujú, že Ježiš plne chápal, aké ťažkosti majú chudobní, a bol veľmi vnímavý na ich potreby. Hoci predtým žil Ježiš v nebi, vzdal sa sám seba, prijal ľudskú podobu a ‚stal sa chudobným kvôli nám‘. (2. Korinťanom 8:9) Keď videl zástupy, „bolo mu ich ľúto, lebo boli zodratí a boli zmietaní sem a tam ako ovce bez pastiera“. (Matúš 9:36)
Správa o chudobnej vdove ukazuje, že na Ježiša neurobili dojem veľké dary bohatých, ktorí dávali „zo svojho prebytku“, ale drobný príspevok chudobnej vdovy. Ježiš nielenže mal súcit s chudobnými, ale sa aj osobne zaujímal o ich potreby. Ježiš a jeho apoštoli mali spoločné peniaze, z ktorých dávali núdznym Izraelitom. (Matúš 26:6-9; Ján 12:5-8; 13:29)
Ježiš viedol tých, ktorí chceli byť jeho nasledovníkmi, k tomu, aby si uvedomovali svoju zodpovednosť pomáhať núdznym. Jednému mladému bohatému vládcovi povedal: „Predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným, a budeš mať poklad v nebesiach; poď a buď mojím nasledovníkom.“ Zo skutočnosti, že tento muž nebol ochotný vzdať sa svojho majetku, bolo zjavné, že mal väčšiu lásku k bohatstvu než k Bohu a k blížnemu.
Po Ježišovej smrti apoštoli i ďalší Kristovi nasledovníci stále prejavovali záujem o chudobných, ktorých mali medzi sebou. Asi okolo roku 49 n. l. sa apoštol Pavol stretol s Jakubom, Petrom a Jánom a rozprávali sa o poverení, ktoré Pavol dostal od Pána Ježiša v súvislosti so zvestovaním dobrého posolstva. Dohodli sa, že Pavol a Barnabáš pôjdu k „národom“ a pri zvestovaní sa zamerajú na pohanov. Jakub a jeho spoločníci Pavla a Barnabáša nabádali, aby ‚pamätali na chudobných‘.
Za vlády cézara Claudia postihol rôzne časti Rímskej ríše krutý hlad. Aj dnes si praví kresťania uvedomujú, že Ježišovi nasledovníci musia prejavovať záujem o chudobných a núdznych, zvlášť ak sú nimi spoluveriaci. (Galaťanom 6:10) Preto prejavujú skutočný záujem o to, čo v hmotnom ohľade potrebujú.
Napríklad roku 1998 postihlo veľké územie severovýchodnej časti Brazílie obrovské sucho. Následkom tohto sucha bola zničená úroda ryže, fazule a kukurice, čo viedlo k veľkému hladu - najhoršiemu za 15 rokov. Na niektorých miestach bol aj nedostatok pitnej vody. Svedkovia, ktorí prispeli na túto humanitárnu pomoc, napísali: „Sme veľmi šťastní, že sme mohli pomôcť našim bratom, najmä preto, lebo sme si istí, že sme rozradostnili Jehovovo srdce.“
V jednom zbore Jehovových svedkov v meste São Paulo je skromná a horlivá svedkyňa, ktorá je chudobná a často len tak-tak vyjde s peniazmi. Hovorí: „Hoci žijem v chudobe, biblické posolstvo dáva môjmu životu skutočný zmysel. Neviem, čo by so mnou bolo, keby mi nepomáhali moji bratia a sestry.“ Pred nejakým časom táto usilovná kresťanka potrebovala operáciu, ale nemala dosť peňazí na jej zaplatenie. Duchovní bratia a sestry v zbore boli v tomto prípade schopní zaplatiť za operáciu.
Je však zjavné, že bez ohľadu na to, aké povzbudzujúce sú tieto skúsenosti, takéto úprimné úsilie pomôcť neodstráni chudobu. Ani mocné vlády a veľké medzinárodné humanitárne organizácie nedokázali odstrániť problém chudoby starý celé stáročia, aj keď dosiahli určité úspechy.
Správy v evanjeliách sa zmieňujú o tom, že Ježiš mal vo zvyku konať dobré skutky v prospech ľudí, ktorí boli chudobní alebo mali iné potreby. (Matúš 14:14-21) Ale aká činnosť bola u neho na prvom mieste? Pri jednej príležitosti po tom, čo strávil istý čas tým, že pomáhal núdznym, povedal svojim učeníkom: „Poďme niekde inde, do blízkych mestečiek, aby som aj tam zvestoval.“
Prečo Ježiš prerušil svoju činnosť v prospech chorých a chudobných, aby pokračoval vo zvestovaní? Keďže Biblia nabáda kresťanov, aby „verne nasledovali [Ježišove] šľapaje“, kresťania dnes majú jasné vedenie, pokiaľ ide o stanovenie si priorít v úsilí pomáhať druhým. (1. Petra 2:21) Podobne ako Ježiš, aj oni pomáhajú ľuďom v núdzi. No rovnako ako Ježiš za prvoradé považujú dielo zvestovania a vyučovania o Božom Kráľovstve.
Skúsenosti ľudí z celého sveta ukazujú, že keď ľudia pochopia praktické biblické rady a držia sa ich, pomáha im to vyrovnávať sa s každodennými problémami, ktoré život prináša, vrátane chudoby. Navyše biblické posolstvo o Božom Kráľovstve, ktoré dnes zvestujú Jehovovi svedkovia, dáva ľuďom nádej do budúcnosti - nádej, ktorá dáva životu zmysel, a to aj za tých najťažších okolností.
Božie Slovo nás v súvislosti s našou budúcnosťou uisťuje: „Sú však nové nebesia a nová zem, ktoré očakávame podľa [Božieho] sľubu, a v tých bude bývať spravodlivosť.“ (2. Petra 3:13) Keď Biblia hovorí o ‚zemi‘, niekedy sa to vzťahuje na ľudí, ktorí na zemi žijú. (1. Mojžišova 11:1) A tak spravodlivá „nová zem“, ktorá je tu sľúbená, je spoločnosť ľudí, ktorí majú Božie schválenie. Božie Slovo okrem toho sľubuje, že pod vládou Krista dostanú ľudia, ktorí získajú Božie schválenie, dar večného života a budú žiť uspokojujúcim životom v pozemskom raji. (Marek 10:30) Takúto nádhernú budúcnosť môžu zažiť všetci, aj chudobní.
SPRAVODLIVOSŤ: „Nech súdi utrápených z ľudu, nech zachraňuje synov chudobného a nech drví toho, kto klame.“ (Žalm 72:4) Keď bude nad zemou vládnuť Kristus, bude tu spravodlivosť pre všetkých.
POKOJ A MIER: „V jeho dňoch bude pučať spravodlivý a hojnosť pokoja, kým nepominie mesiac.“ (Žalm 72:7) Chudoba vo svete je v značnej miere zapríčinená konfliktmi a vojnami.
SÚCIT: „Bude ľutovať poníženého a chudobného a duše chudobných zachráni.“
PROSPERITA: „Na zemi bude hojnosť obilia.“ (Žalm 72:16) Pod vládou Krista sa ľudia budú tešiť z materiálnej prosperity a hojnosti.
Ježiš sa vrátil od Jordánu naplnený Svätým Duchom, a ten ho teraz viedol do ústrania na púšť. Zdržal sa tam štyridsať dní a celý čas nič nejedol. Keď už bol vyčerpaný od hladu, prišiel k nemu diabol a pokúšal ho: Ak si naozaj Boží Syn, rozkáž týmto kameňom, aby sa premenili na chlieb. Ale Ježiš povedal: Je napísané: Človek nebude žiť iba z chleba. Potom ho diabol vyviedol na vysoký vrch a ukázal mu moc a bohatstvo všetkých kráľovstiev sveta a povedal: To všetko mi patrí a môžem rozdávať, komu sa mi páči. Vzdaj mi poctu a všetko bude tvoje. Ježiš mu odpovedal: Je napísané, že jedine Boha máme uctievať a iba jemu máme slúžiť.
Potom ho diabol zaviedol do Jeruzalema na vrchol chrámu a povedal: Ak si Boží Syn, zoskoč dolu. Veď je napísané, že Boh prikáže svojim anjelom, aby ťa ochránili, a ponesú ťa na rukách, aby si sa nezranil. Ježiš namietol: Ale je takisto napísané, že nemáme pokúšať Pána, svojho Boha. Po týchto slovách ho diabol opustil a načas odišiel od neho.
Ježiš sa pobral do Kafarnauma v Galilei a každú sobotu tam vyučoval. Aj tu poslucháčov uchvátil, lebo z jeho slov vyžarovala zvláštna moc. Raz, keď učil v synagóge, bol tam muž posadnutý nečistým duchom a začal vykrikovať: Choď preč! Čo ťa je do nás, Ježiš z Nazareta? Prišiel si nás zahubiť? Ja viem, kto si: Svätý Boží Syn! Ale Ježiš mu pohrozil: Buď ticho a vyjdi z neho! Zlý duch tým mužom ešte mocne zalomcoval, hodil ho medzi nich a vyšiel z neho, ale mu neublížil.
Ohromení ľudia sa navzájom spytovali: Čo je to v jeho slovách? S akou autoritou rozkazuje démonom, že ho na slovo poslúchajú? A chýr o tom, čo sa stalo, sa ihneď rozletel po celom okolí.
Zo synagógy sa pobral do domu rybára Šimona. Šimonova svokra bola ťažko chorá a lomcovala ňou vysoká horúčka. Prosili ho, aby ju uzdravil. Ježiš sa sklonil nad chorú a na jeho slovo jej horúčka ihneď klesla. Vstala z postele a šla im pripraviť jedlo. Keď zapadlo slnko, všetci privádzali k nemu svojich blízkych, ktorí trpeli rozličnými neduhmi. Kládol na nich ruky a uzdravoval ich. Mnohých oslobodil aj od démonov, ktorí kričali: Ty si Syn Boží! Ale Ježiš im pohrozil, lebo nechcel, aby práve oni hovorili, že je Mesiáš.
Zavčasu ráno odišiel z domu na pusté miesto. Ľudia ho všade hľadali, a keď ho našli, chceli mu zabrániť, aby od nich odišiel. Ale on im povedal: Musím aj na iných miestach hlásať radostnú správu o prichádzajúcom Božom kráľovstve, veď na to ma Boh poslal. A tak prechádzal judskou krajinou a kázal v rozličných synagógach.
Jedného dňa stál Ježiš na brehu Genezaretského jazera, obklopený obrovským zástupom ľudí, ktorí sa okolo neho tlačili, lebo chceli počuť Božie slovo. Tu si všimol, že pri brehu sú dva prázdne člny. Rybári z nich vystúpili a prali siete. Nastúpil do jedného člna, ktorý patril Šimonovi, a požiadal ho, aby ho trochu odrazil od brehu. Potom si doň sadol a odtiaľ kázal zástupom.
Keď skončil, navrhol Šimonovi: Odplav sa trochu ďalej, kde je voda hlbšia, a tam roztiahni siete. Šimon namietol: Učiteľ, celú noc sme sa márne namáhali. No keď to ty vravíš, skúsime to ešte raz. Vyplávali a vylovili také množstvo rýb, až sa im trhali siete. Museli si zavolať na pomoc svojich druhov zo susedného člna. Čoskoro boli oba člny plné rýb, dobreže sa nepotopili.
Keď to Šimon Peter videl, padol pred Ježišom na kolená a prosil: Odíď odo mňa, Pane, veď som hriešny človek! Všetci rybári, ktorí pri tom boli -- medzi nimi aj Šimonovi spoločníci, Jakub a Ján, synovia Zebedejovi -- žasli nad tým nezvyčajným úlovkom. Nato Ježiš odpovedal Šimonovi: Neboj sa! Odteraz nebudeš loviť ryby, ale budeš zachraňovať ľudí pre mňa. A len čo prirazili s člnmi k brehu, všetko tam nechali a šli s Ježišom.
V jednom mestečku stretol Ježiš človeka postihnutého ťažkým malomocenstvom. Úbožiak si kľakol pred neho a prosil: Pane, keby si chcel, mohol by si ma celkom uzdraviť. Ježiš vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: Áno, chcem. Buď zdravý! A v tej chvíli nezostalo po malomocenstve ani stopy. Ježiš mu prikázal: Nikomu o tom nerozprávaj, choď, ukáž sa kňazovi, a potom prines predpísanú obeť vďačnosti.
Zvesť o Ježišovi sa čoraz väčšmi šírila. Ľudia húfne za ním prichádzali, aby ho počuli a aby ich uzdravoval. Ale často odchádzal na pusté miesto a tam sa modlil.
Jedného dňa, práve keď učil, zhromaždili sa židovskí náboženskí vodcovia a učitelia Mojžišovho zákona z rozličných miest Galiley a Judska, ba aj z Jeruzalema. Posadali si okolo neho a počúvali ho. A Boh mu dal moc uzdravovať. Tu zrazu priniesli muži na nosidlách porazeného. Pokúšali sa vniesť ho cez dvere a položiť pred Ježiša. Ale bolo tam toľko ľudí, že sa nemohli pretisnúť. A tak sa vyškriabali na strechu a cez hlinenú povalu spustili chorého aj s ležadlom rovno pred Ježiša.
Keď videl ich vieru, povedal: Priateľ môj, máš odpustené hriechy. Učitelia Zákona a farizeji uvažovali: Ako sa opovažuje čosi také povedať? To je predsa rúhanie! Veď hriechy môže odpúšťať iba Boh! Ježiš dobre vedel, čo si myslia, preto povedal: Prečo sa pohoršujete vo svojich srdciach? Veď čo je ľahšie? Oznámiť človeku, že má odpustené hriechy, alebo ho uzdraviť? Ale presvedčím vás, že Syn človeka má moc na zemi odpúšťať hriechy. Tu sa obrátil k porazenému a povedal mu: Vstaň, vezmi si ležadlo a choď domov! A porazený hneď pred očami všetkých vstal, zbalil si rohož, pobral sa domov a cestou hlasno oslavoval Boha. Všetkých predchla svätá bázeň, chválili Boha a neprestajne opakovali: Dnes sme naozaj videli zázračné veci.
Ježiš sa pobral ďalej. Keď vychádzal z mesta, uvidel na mýtnici vyberača poplatkov, ktorý sa volal Lévi, a povedal mu: Poď, staň sa mojím nasledovníkom! A Lévi nechal všetko tak, vstal a šiel za ním. Vo svojom dome potom pripravil veľkú hostinu. Pozval na ňu aj mnoho niekdajších kolegov. Farizeji a učitelia Zákona sa na tom pohoršovali a vyčítali učeníkom: Prečo jete a pijete s ľuďmi, ktorými každý slušný človek pohŕda? Ježiš im na to povedal: Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, aby robili pokánie, ale hriešnych.
Niektorí farizeji Ježišovi vyčítali: Jánovi nasledovníci sa často postia a modlia a takisto aj naši žiaci, ale tí tvoji jedia a pijú. Ježiš namietol: Nemôžete žiadať, aby sa svadobčania postili, kým je ženích s nimi. Príde však chvíľa, keď ženícha odvedú, a potom bude vhodný čas postiť sa. A potom ešte dodal: Nikto predsa neodtrhne kus látky z nových šiat, aby ním zaplátal starý odev. Zničil by tak nové šaty a na staré by nová záplata ani nepristala. A nikto nebude ani nalievať mladé víno do starých kožených mechov, lebo kvasiace víno by staré mechy roztrhlo, a tak by jedno i druhé vyšlo nazmar. Preto mladé víno patrí do nových mechov. Vy dávate prednosť starému vínu. Vravíte, že staré víno je lepšie.
Raz v sobotu prechádzal Ježiš a jeho učeníci obilným poľom. Učeníci trhali klasy, mrvili ich a zrná jedli. Videli to farizeji a pohoršovali sa: Čo to robíte? V sobotu sa to predsa nesmie! Ježiš im odpovedal: Nikdy ste nečítali, čo urobil kráľ Dávid so svojou družinou, keď boli hladní? Ako vošiel do Božieho domu, vzal tam posvätné chleby, jedol ich a rozdelil sa aj so svojimi druhmi? A posvätné chleby smú predsa jesť iba kňazi. A dodal ešte: Veď Syn človeka je pánom aj soboty!
V inú sobotu vošiel Ježiš do synagógy a vyučoval. Bol tam aj človek s ochrnutou pravou rukou. Učitelia Zákona a farizeji potajomky striehli, či sa ho Ježiš odváži uzdraviť v sobotu. Chceli si totiž nájsť zámienku, aby ho mohli obžalovať. Ale Ježiš dobre poznal ich myšlienky. Zavolal muža s ochrnutou rukou: Poď sem, aby ťa každý dobre videl! Muž poslúchol. Nato oslovil Ježiš farizejov a učiteľov Zákona: Chcem sa vás spýtať, či sa smie v sobotu konať dobro alebo zlo? Či je dovolené zachrániť život, alebo ho zahubiť? Poobzeral si všetkých jedného po druhom, potom povedal mužovi: Vystri ruku! Poslúchol a ruku mal opäť zdravú. Ježišových odporcov to nahnevalo a hneď začali proti Ježišovi kuť plány.
V tých dňoch vystúpil Ježiš na vrch a celú noc tam strávil v modlitbe. Keď sa rozvidnelo, zavolal si k sebe učeníkov a z nich si vyvolil dvanástich, ktorých nazval apoštolmi. Sú to: Šimon, ktorému dal meno Peter, Andrej, jeho brat, Jakub, Ján, Filip, Bartolomej, Matúš, pôvodne výberca Lévi, Tomáš, Jakub, syn Alfejov, Šimon, ktorého volali Horlivec, Júda, syn Jakubov, Judáš Iškariotský, ktorý ho neskôr zradil.
Keď zostúpili z vrchu na rovné priestranstvo, očakával ich už veľký zástup Ježišových stúpencov a davy ľudí z Jeruzalema i z celého Judska, ba aj z pobrežných miest Týru a Sidonu. Prišli ho počúvať, ale aj dať sa uzdraviť. Vyliečil mnohých, ktorých trápili rozličné choroby spôsobené nečistými duchmi. Všetci sa ho túžili aspoň dotknúť, lebo z neho vychádzala uzdravujúca moc.
Tu sa Ježiš obrátil na svojich učeníkov a povedal: Radujte sa, vy chudobní, lebo vám bude patriť Božie kráľovstvo. Radujte sa, ktorí trpíte hladom, lebo Boh vás nasýti. Radujte sa, ktorí teraz plačete, lebo príde čas, keď sa budete smiať. Radujte sa, keď vás budú nenávidieť, vylučovať spomedzi seba, potupovať a hanobiť vaše mená preto, že sa hlásite k Synovi človeka. Veseľte sa a jasajte od radosti, lebo vás v nebi čaká veľká odmena. Tam budete spolu s prorokmi, s ktorými predkovia zaobchádzali ako s vami.
Ale beda vám, bohatí, lebo vy už tu na zemi máte svoje potešenie. Beda vám, ktorí sa prejedáte, lebo raz budete trpieť hladom. Beda vám, ktorí sa ľahkomyseľne smejete, lebo raz budete trpko nariekať. A beda vám, ak vás všetci vychvaľujú, veď za starých čias takisto zvelebovali falošných prorokov.
Ale vám, ktorí ma počúvate, radím: Milujte svojich nepriateľov. Robte dobre tým, ktorí vás nenávidia. Modlite sa za šťastie pre tých, ktorí vás preklínajú, a proste o Božie požehnanie pre tých, ktorí vám krivdia. Ak ťa niekto udrie po líci, nadstav mu aj druhé. Ak od teba niekto žiada plášť, daj mu aj košeľu. Každému, kto ťa o niečo prosí, daj, a ak ťa niekto o niečo okradol, nevymáhaj to naspäť. Správajte sa k ľuďom tak, ako chcete, aby sa správali oni k vám.
Ak máte radi iba tých, ktorí vás majú radi, akú máte zásluhu? To robia aj ľudia, ktorí Boha neuznávajú. A ak robíte dobre iba tým, ktorí robia dobre vám, aká je to zásluha? Veď tak sa správajú aj ľudia, ktorí neuznávajú Boha. A akú máte zásluhu, ak požičiavate iba tým, ktorí vám to vždy vrátia? Veď je to bežné, že ľudia požičiavajú iba vtedy, keď nič nestratia. Ale vy konajte inak. Milujte svojich nepriateľov. Robte im dobre! Požičiavajte a nevymáhajte naspäť. Veď vás čaká bohatá odmena v nebi. Budete konať ako Božie deti. A Boh je dobrý aj k ľuďom nevďačným a zlým. Buďte teda milosrdní, ako je aj váš Otec.
Nikoho nekritizujte ani neodsudzujte, ani Boh vás neodsúdi. Odpúšťajte a aj Boh vám odpustí. Dávajte ochotne a aj Boh vás zahrnie svojimi darmi. Váš dar sa vám vráti dobre utlačenou, utrasenou, vrchovatou mierou. Lebo akou mierou dávate vy -- malou či veľkou -- takou Boh nameria vám. A Ježiš použil aj niekoľko prirovnaní: Slepý nemôže viesť slepého, veď by obaja spadli do jamy. A môže byť žiak múdrejší ako učiteľ? Ale ak sa žiak usilovne učí, môže sa mu vo vedomostiach vyrovnať. A prečo sa staráš o triesku v oku svojho brata, ale brvno vo vlastnom oku si nevšímaš? Ako sa opovážiš povedať:Brat môj, dovoľ, nech ti vyberiem smietku z oka, a pritom brvno vo vlastnom oku nevidíš? Pokrytec, najprv odstráň brvno z vlastného oka -- až potom sa ti očistí zrak, aby si mohol odstrániť triesku z oka svojho brata.
Dobre zaštepený strom nerodí plané ovocie a planý strom nemôže rodiť ušľachtilé ovocie. Každý strom sa pozná podľa ovocia. Veď z tŕnia sa neoberajú figy a z hložia hrozno. Človek je schopný konať naozajstné dobro iba vtedy, ak je jeho srdce plné dobra. Ak však je jeho srdce plné zla, šíri iba zlo. Čím prekypuje srdce, tým oplývajú ústa.
Prečo ma stále oslovujete:Pane, Pane, ale nerobíte to, čo vám hovorím? Každý, kto prichádza ku mne a počúva, čo hovorím, a podľa toho aj koná, podobá sa človeku, ktorý začal stavať dom a kopal základy do hĺbky, až na skalu. Keď sa prihnala povodeň a vody sa zapreli do domu, nepohol sa, lebo mal pevné základy. Ale ten, kto ma počúva, no nespráva sa podľa toho, podobá sa človeku, ktorý si postavil dom bez základov. Keď sa priženie povodeň, dom sa zrúti a zostane z neho iba kopa rumov.
Keď to všetko povedal poslucháčom, vrátil sa späť do Kafarnauma. Tam mal istý rímsky dôstojník sluhu, ktorého si veľmi vážil, a ten na smrť ochorel. Keď sa dôstojník dopočul o Ježišovi, poslal k nemu židovských starších s prosbou, aby prišiel a uzdravil...