V kostole Santa Maria delle Grazie v Miláne, v priľahlom refektári (jedálni) dominikánskeho kláštora, sa nachádza jedno z najznámejších umeleckých diel na svete - monumentálna maľba Leonarda da Vinciho s názvom Posledná večera. Toto majstrovské dielo, ktoré si cestujú pozrieť turisti z celého sveta, pokrýva takmer celú jednu stenu refektára a jeho rozmery sú impozantných 460 x 880 cm.
Motív Poslednej večere bol medzi umelcami veľmi rozšírený, ale da Vinci sa nezvyčajne rozhodol zobraziť moment, keď Judáš ešte nebol označený za zradcu. Práve zobrazenie tohto okamihu umožnilo da Vincimu vtkávať do postáv emócie: prekvapenie, zdesenie, divoká gestikulácia. Maliar znázornil dramatický moment evanjelia, kedy jeden z učeníkov zradil Ježiša, celkom novým spôsobom. Prvý raz od stredoveku v histórii zobrazovania „Poslednej večere“ nesedí Judáš pred stolom, ale za ním. Zachytáva chvíľu, ako Ježiš hovorí apoštolom, že ho jeden z nich zradí a jeho slová ich zasiahli ako blesk.
Leonardo da Vinci začal s realizáciou tejto veľkorozmernej nástennej maľby v roku 1495 a trvalo mu dva roky, kým ju dokončil. Objednávateľom sa stal v roku 1494 milánsky vojvoda Lodovico Sforza. Dielo je vynikajúcou ukážkou maliarovej novátorstva a tvorivosti, ale i výpoveďou o jeho zákazníkovi. Na uskutočnenie zvolil nezvyčajnú techniku, ktorá nikdy nestratila zo svojej pôsobivosti. Aj pri tejto technike sa však maľba rýchlo znehodnotila a po 100 rokoch sa považovala za takmer zničenú. K čiastočnému poškodeniu došlo, keď v roku 1652 boli do steny nainštalované dvere, ktoré zasahovali do nižšej strednej časti obrazu. Ďalšie porušenie spôsobilo vandalstvo napoleonských vojakov v roku 1796 a neskôr príliš horlivé reštaurátorské práce. Freska bola vážne ohrozená počas druhej svetovej vojny v roku 1943, kedy bomba zničila strechu a jednu stenu kostola. Dielo bolo veľakrát opravované, reštaurované a premaľovávané. Prvý raz bolo reštaurované v roku 1726 Michelangelom Belottim, ktorý sa ale mylne domnieval, že Leonardo použil iné farby. Jeho zásahom došlo k poškodeniu. V roku 1770 sa do rozsiahleho premaľovania pustil Giuseppe Mozza, ktorý sa nedržal dôsledne Leonardovej koncepcie. V roku 1821 sa pokúsil Stefano Barezzi maľbu sňať, čo je u fresky možné. Leonardo však použil iný postup maľby, ako Barezzi predpokladal. Na odstránenie nedostatkov predošlých zásahov a obnovenie pôvodnej podoby sa zamerali reštaurátori v 90. rokoch 20. storočia.
Napriek poškodeniam je dielo stále považované za najdokonalejšie zobrazenie daného námetu. Maliar dokázal jemným spôsobom vyjadriť nielen vonkajšie prejavy, ale i vnútorné reakcie každého z apoštolov, ktoré sú štúdiou ich charakterov. Všeobecné rozrušenie je stvárnené veľmi premysleným spôsobom. Vrchol florentskej perspektívy predstavuje začlenenie výjavu do reálneho priestoru. Maľba zaberá celú stenu refektára. Leonardo vytvoril pomocou perspektívy hlbokú miestnosť, ale zároveň poprel dojem priestoru. Dlhý stôl umiestnil krížom cez miestnosť a ani na jednom konci už nezostalo miesto pre stoličky. Učeníci sa tiesnia pri jeho vzdialenejšej strane.
Pri pohľade z určitého uhla, pri použití grafického filtra, postavy apoštolov sediacich pri stole vytvárajú obrys tela Ježiša po ukrižovaní. Tento efekt je ešte zreteľnejší pri použití grafického filtra, ktorý mierne rozostruje detaily. V tom momente možno rozpoznať ľudskú postavu ležiacu na stole - presne v rovnakej pozícii ako postava otlačená na slávnom Turínskom plátne. Profesor Soares spolu s ďalšími odborníkmi zistili takmer dokonalú zhodu medzi rozmermi skutočného Turínskeho plátna a obrusom na da Vinciho freske. To by tiež vysvetľovalo zdanlivú disproporciu stola vzhľadom na počet osôb, ktoré pri ňom sedia - niečo, čo by umelec da Vinciho kalibru nikdy neurobil náhodou. Toto nové zistenie otvára ďalšie možnosti interpretácie da Vinciho Poslednej večere a naznačuje, že umelec mohol do svojho diela zakomponovať viac symboliky a odkazov, než sa doteraz predpokladalo.
Leonardo da Vinci poznal dokonale každú podrobnosť ľudského tela. Mal snahu o zachytenie aj celkom zvláštnych gest a výrazov tváre. Podľa jeho prípravných prác, skíc, kresieb i komentárov jeho súčasníkov vieme, že prehľadával celé Miláno a okolie, aby našiel mimoriadne výrazné typy tvárí, ktoré by mohol použiť pri zobrazovaní učeníkov. Študoval výrazový potenciál ľudskej tváre a dokázal chodiť aj celý deň za človekom, ktorý ho zaujal nejakou zvláštnosťou a potom ho spamäti namaľoval. Vypracoval množstvo fyziognomických štúdií, aby dosiahol u tvárí apoštolov čo najväčšej rozmanitosti.
Identifikácia apoštolov nie je určená Leonardom, ktorý sa nápisom tohto druhu vyhýbal (podľa neho rušili účinok obrazu, mená učeníkov sú založené na starej kópii Poslednej večere v Ponte Capriasku). Od Ježiša tretí vľavo (z pohľadu diváka) je Judáš, čo bolo na svoju dobu pomerne odvážne rozhodnutie. Judáš bol totiž tradične zobrazovaný na konci stolu ďaleko od Ježiša a ostatných učeníkov. Sedí v tieni a je jediným z apoštolov, ktorý nedáva najavo emocionálnu reakciu. Všetci ostatní apoštolovia sú evidentne pobúrení. Na ľavom konci stola vstáva zo stoličky rozčúlene Bartolomej. Apoštol Ondrej so zodvihnutými zdvihnutými rukami a dlaňami otočenými smerom k pozorovateľovi vyzerá, akoby zaháňal niečo nepríjemné. Tak ako Filip si priťahuje ruky k prsiam. Peter vstáva a nahnevane pozerá do stredu obrazu. Pred Petrom je zradca Judáš, ktorý sa zdesene zakláňa, ale pravou rukou nahmatáva mešec s peniazmi, odmenu za zradu Krista. Umiestnený je bezprostredne vedľa Jána, ktorý pozerá pred seba a má zložené ruky.
V hornej časti refektára nad hlavami učeníkov sa nachádzajú tri lunety (luneta - klenba polmesiačikového tvaru), ktoré ovplyvňujú rytmus skupín postáv pod nimi. Do lunet nad „Poslednou večerou“ umiestnil Leonardo erby Sforzovej rodiny (skupiny učeníkov odrážajú svojim rozdelením rytmus tvorený tromi lunetami). V strede, pod najväčšou lunetou, je namaľovaná postava Ježiša. Lunety samy o sebe obsahujú erby obklopené rastlinami a heraldickým ornamentom. V pravej časti (z pohľadu pozorovateľa) je v lunete zobrazený heraldický znak Ludovicovho prvorodeného syna Maxmiliána a vľavo druhorodeného Francesca. Učeníci na koncoch stola sú pod dvomi menšími oblúkmi, zatiaľ čo dve vnútorné skupiny a Krista zastrešuje stredný oblok. V pozadí sa nachádzajú tri okná s výhľadom do krajiny.
Vysvetlenie veľkého umenia: Posledná večera od Leonarda da Vinciho
Kostol Santa Maria delle Grazie bol postavený v rokoch 1463 až 1497 spolu s priľahlým dominikánskym kláštorom za vlády rodiny Sforzovcov. Vstup do kostola je voľný, spoplatnená je len návšteva refektára s Poslednou večerou. Kostol Poslednej večere sa nachádza na západnom okraji centra na ulici Corso Magenta, asi 600 metrov od hradu Castello Sforzesco. Priamo pred vchodom do kostola sa nachádza zastávka električky "S. FOTO.
Ako si zabezpečiť vstupenky
Vstupenky na návštevu refektára s Poslednou večerou je potrebné rezervovať vopred. V praxi to funguje tak, že napríklad 10. januára sa otvorí možnosť rezervovať si vstupenky na február, marec a apríl a je otvorená až do úplného vypredania vstupeniek. Ak máte pevne stanovený termín návštevy, odporúčame často kontrolovať oficiálnu webovú stránku, aby ste si zabezpečili vstup. Dielo si môže pozrieť maximálne 1300 ľudí denne. Vstupenky sa predávajú na dva mesiace dopredu a rýchlo sa rozchytajú, takže sa môže zdať, že návšteva Cenacola je prakticky nemožná. Nezúfajte, miesta sa priebežne uvoľňujú, niekedy sú to aj desiatky lístkov denne. Keď sa vám nepodarí rezervovať vstupenku cez internet ani telefonicky, môžete sa, najlepšie ráno, dostaviť do predajne lístkov pri Cenacole a informovať sa na voľné miesta. Je veľmi pravdepodobné, že pár vstupeniek bude k dispozícii. Nikto to však nezaručuje!
Cena vstupenky je 15 euro. Ide o predajcu autorizovaného Ministerstvom kultúry a vyhnete sa tak rôznym prirážkam a podvodom. Rezerváciu môžete spraviť aj telefonicky na čísle +39 02 92800360. Prehliadka trvá 15 min.
Dnes je Leonardov obraz nepretržite monitorovaný. V miestnosti je konštantná teplota a vzduch je filtrovaný od mikročastíc prachu a nečistôt. Takže v cene vstupenky máte aj očistu od peľu, smogu a inej mikrošpiny.
