Husi patria do čeľade vodných vtákov kačicovité (Anatidae). Všeobecne ide o bylinožravé a monogamné vtáky, ktoré sú prispôsobené na plávanie a vznášanie sa na vodnej hladine. Mnohé druhy sa sťahujú, keď sa menia ročné obdobia, v jeseni na zimoviská a na jar na hniezdiská. Kŕdle týchto migrantov pri preletoch nad krajinou vždy fascinovali človeka.
Kŕdeľ husí lieta buď v šikmom rade, alebo v charakteristickom klinovom útvare s jedným kratším ramenom. Tie, ktoré vidieť v Európe, rozdeľujeme do dvoch skupín: husi a bernikly. Predstavme si najznámejšie druhy zimujúce u nás.
Hus bieločelá (Anser albifrons)
Hus bieločelá alebo hus beločelá (Anser albifrons) je zúbkozobec z čeľade kačicovitých. Hniezdi v arktickej časti Eurázie a Severnej Ameriky. Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov hus bieločelá patrí medzi najmenej ohrozené druhy, trend celkovej populácie nie je známy, populácia v Európe je stabilná. V severnej Amerike za posledných 40 rokov ich stavy štatisticky významne stúpli o 5500% (to znamená 173% za dekádu).
Hus bieločelá meria 65-78 cm, rozpätie krídel má 130-165 cm a váži 2-3 kg. Podobá sa husi divej. Odlišuje sa tmavšou sivou farby krku a hlavy na ktorej výrazne svieti biela koreňová časť zobáka a čela. Na brušnej strane má výrazné čierne pásy a škvrny. Zobák je mäsovopomarančový s bielym nechtom na konci. Mláďatá nemajú bielu škvrnu pri zobáku a zobák majú žltosivý s hnedým nechtom na konci.
Ozývajú sa často. Majú nápadné volanie "kli-lik, kil-lik" alebo "lilik - lilik". Je to jasný hlas dvojslabičný hlas. Znie vyššie a rýchlejšie ako u husi divej.
Na Slovensku prebieha jesenná migrácia od konca septembra. Pozorovania sú z celého územia Slovenska. Najviac údajov pochádza od veľkých riek a vodných nádrží. Jarný ťah vrcholí v mesiaci marec. Hlavné zimoviská sú pri rieke Morave, Dunaji na Východoslovenskej rovine. Na Východnom Slovensku sú zaznamenávané väčšie počty z toho dôvodu, že tadiaľ vedie migračná trasa z ich zhromaždišťa z pusty Národného parku Hortobágy. Ťažko sa získavajú presné počty, lebo kŕdle sa miešajú s husou siatinnou. Odhad počtu zimujúcich jedincov je 3000 - 35000.
Hniezdiská husi bieločelej sú od arktickej tundry bez vegetácie až po krovinatú tundru. Zo zimovísk sa sem vrátia v strede mája. Na tie najsevernejšie položené až uprostred júna. Po návrate nepristúpia ihneď k hniezdeniu. Zo začiatku sa v pároch alebo v malých skupinkách zdržujú v blízkosti hniezdisk a so stavbou hniezd začnú až uprostred júna. V tom čase sa už intenzívne topí sneh. Hniezdo je voľná stavba z trávy a z paličiek. Pred kladením je hniezdo dobre vystlané páperím. V čase pŕchnutia nevedia lietať ani dospelé ani mláďatá. Vytvárajú veľké kŕdle a v prípade nebezpečenstva hľadajú útočisko na voľnej hladine. Od prostriedku augusta už vedia znovu lietať a letuschopné sú v tom čase aj mláďatá. Krátko na to začne migrácia na zimoviská.
Na hniezdisku sa pasie na rôznych trávach, najmä Eriophorum angustifolium. Počas obdobia pŕchnutia sa živí aj prasličkami. Najmä na zimoviskách majú svoj podiel v jej potrave i Lipnicovité, oziminy a semienka rôznych rastlín. Je zákonom chránená, spoločenská hodnota je 1380 €.
Hus divá (Anser anser)
Hus divá (staršie zriedkavo: hus sivá, zastarano divá hus, hus popolavá; lat. Anser anser) je zúbkozobec z čeľade kačicovitých. V Európe hniezdi pri rôznych vodách, močiaroch, jazerách aj pri morskom pobreží a pri fjordoch. Na Slovensku hniezdi pravidelne len na Záhorí. Hus divá meria 75 - 90 cm, rozpätie krídel má 147 - 180 cm a váži 3 - 4 kg. Samec je väčší ako samica, obaja majú plavé farby so sivou, svetlý zobák a ružové nohy. Na prsiach majú drobné tmavé škvrnky. Brucho a podchvostové krovky sú biele. Vo svojom hlasovom repertoári majú viac ako tucet rôznych zvukov. Najznámejšie je "ga-ga-ga-ga", pretože tento hlas poznáme u domácich husí.
Niva rieky Moravy na Slovensku spolu s riekou Dyje a priľahlými rybníkmi na južnej Morave tvoria najvýznamnejšie hniezdisko v strednej Európe a súčasne je to aj územie s nadregionálnym významom pre migráciu a zimovanie. Na Záhorí hniezdia od roku 1961. Okrem ramennej sústavy rieky Moravy sú to i rybníky a štrkoviská. Počas migrácie a zimovania sa najviac pasú na slovenskej strane pri Moravskom Sv. Odhadovaný počet hniezdiacich párov v rokoch 1980 - 1999 bol 15 - 80, zimujúcich jedincov 2 000 - 3 000. Veľkosť populácie i územie na ktorom sa vyskytovala vykazovali mierny pokles o 20 do 50%. Ekosozologický status v roku 1995 E - ohrozený druh. V roku 1998 EN:B1, EN - ohrozený. V roku 2001 EN - ohrozený. Európsky ochranársky status nezaradený SPEC.
Odhadovaný počet hniezdiacich párov v rokoch 2008 - 2012 bol 50 - 100 párov, zimujúcich jedincov 2100 - 2500. Krátkodobý trend hniezdnej populácie za posledných 12 rokov (2000 - 2012) aj dlhodobý trend od roku 1980 (1980 - 2012) boli stúpajúce. Veľkosť územia na ktorom hniezdila za posledných 12 rokov ako aj z pohľadu dlhodobého trendu bola stúpajúca. Krátkodobý trend zimujúcej populácie za posledných 12 rokov (2000 - 2012) bol klesajúci, dlhodobý trend bol neznámy.
Odhadovaný počet hniezdiacich párov v rokoch 2013 - 2018 bol 50 - 150 párov, zimujúcich jedincov 1000 - 8000. Krátkodobý trend za posledných 12 rokov (2008 - 2018) aj dlhodobý trend od roku 1980 (1980 - 2018) boli stúpajúce. Veľkosť územia na ktorom hniezdila za posledných 12 rokov ako aj z pohľadu dlhodobého trendu bola stúpajúca. Je zákonom chránená, spoločenská hodnota je 3220 €.
Bernikly
Bernikly sa na našom území vyskytujú vzácnejšie. Okrem bielobradej sú o niečo menšie ako hus divá. Krátky slabý zobák a nohy majú všetky druhy bernikiel čiernej farby.
Bernikla bielobradá (Branta canadensis)
Pravlasťou bernikly bielobradej je Severná Amerika a jej európske dejiny sa začali koncom 17. storočia, keď v jednom z anglických parkov vypustili prvé jedince. Postupne sa šíri. Na našom území sa však dá pozorovať len občas. Tento poddruh bernikly veľkosťou presahuje všetky európske druhy husí.
Bernikla bielolíca (Branta leucopsis)
Je typickým obyvateľom severskej arktickej tundry. U nás sa niekoľko jedincov každoročne objavuje v zimnom a migračnom období. Druhové meno získala podľa typickej masky na hlave. Má bielu tvár a brucho, čiernu hlavu a krk. Krídla a chrbát sú čierno-sivé. Pohlavia sa na prvý pohľad od seba nelíšia, samice bývajú o čosi svetlejšie.
Bernikla červenokrká (Branta ruficollis)
Na Slovensko zalieta v zimnom období pomerne často. Aj keď si ju vďaka pestrosti farieb nemožno pomýliť so žiadnou inou berniklou, uprostred veľkých kŕdľov iných druhov husí viac-menej uniká pozornosti. Je len o niečo väčšia od kačice divej.
Domestikované husi a ich plemená
Domestikované husi sú jedným z najstarších druhov hydiny chovaných pre svoje vynikajúce produkty, ako sú mäso a perie. Pôvod týchto plemien siaha do dávnych čias, kde boli vyšľachtené stovky odrôd z divých predkov, napríklad z divých druhov ako je hus divá (Anser anser) v Európe a hus labutia (Cygnopsis cygnoides) v Ázii. Chov husí je populárny v mnohých regiónoch sveta, vrátane Slovenska, kde je napríklad rozšírené plemeno ako slovenská biela hus.
V starovekom Egypte sa začalo so zdomácňovaním divých husí, konkrétne husi veľkej (Anser anser), ktoré sa ďalej chovom a selekciou vyvíjali do rôznych plemien. Jednou z domestikovaných druhov bol aj husica egyptská (Alopochen aegyptiacus), známa svojou adaptabilitou a odolnosťou. Plemená husí sa postupne rozšírili z Egypta do rôznych častí sveta, včetne Európy a Ázie.
Pri výbere plemena husí je dôležité zvážiť účel chovu - či už pre mäso, vajcia alebo perie. Šľachtenie husí je proces zameraný na zlepšenie produkčných charakteristík plemien, ako sú živá hmotnosť a schopnosť znášať vajcia.
Slovenská biela hus
Slovenská hus, v literatúre sa stretneme aj s názvom slovenská podunajská hus, je pôvodné slovenské plemeno vytvorené v okolí Nitry a Levíc z krajového rázu bielych husí, priliatím krvi maďarských a emdenských husí. Slovenská biela hus je rozšírené plemeno na Slovensku. Táto hus sa vyznačuje strednou hmotnosťou, kde gunár dosahuje približne 7 kg a hus 6 kg. Je to dlhoveké plemeno hydiny. Dožíva sa v priemere 12 rokov, maximálne 27 rokov. Jej využitie na plemenitbu je 6 rokov. Samozrejme, to závisí od chovných podmienok. Jatočnú hmotnosť okolo 4kg váhy dosahuje pri extenzívnom chove asi za štyri mesiace, pri intenzívnejšom kŕmení a menšom výbehu asi o jeden mesiac skôr. Na prelome februára a marca znesie 14 až 18 vajec, z ktorých samá vysedí a vyvedie mláďatá, o ktoré sa vzorne stará. Jej chov je nenáročný. Keďže bola vyšľachtená pre podmienky našej krajiny, je pomerne otužilá. Potrebuje však možnosť pastvy, alebo aspoň každodenný prísun nasekaného zeleného krmiva. Najmä v zimnom období je dôležitá vláknina vo forme nasekaného drobného sena, nevymlátenej ovsenej slamy, kapusty, mrkvy či jabĺk. Ako hovorí F. Staňo, na večer sa odporúča mimo obdobia znášky pridávať jačmeň. V zime a v predjarí ovos.
Slovenská biela hus spolu so Suchovskou husou sú dvojicou našich národných plemien husí. Keďže bola vyšľachtená na Slovensku, je prispôsobená našim podmienkam a jej chov je pomerne nenáročný. Okrem pekného zovňajšku je to najmä mäso, pečeň, ale aj perie. Navyše vám vypasie trávnik okolo domu, pretože veľmi dobre zužitkuje pastvu. Je tiež dobrým strážnikom, niekedy lepším než pes. Slovenskú bielu hus začal šľachtiť v štyridsiatych rokoch pán Július Godál v Nitre. Základom pri šľachtení boli miestne krajové populácie husí bielych a sivostrakatých z okolia Nitry a Levíc. Do šľachtenia zaradil emdenské husi a krajové plemená husí z Maďarska. V súčasnosti však na Slovensku nájdete len málo chovných jedincov. Ich počet sa pohybuje v desiatkach. „Odhadujem do dvesto kusov. Slovenská biela hus je stredne ťažké plemeno, gunár dosahuje približne 7kg, hus okolo 6kg.
V období znášky husi, ako každá hydina, potrebujú na tvorbu vaječnej škrupiny vápnik. Ten sa dodáva vo forme suchých škrupín, vápenca a minerálov. Vhodné je dodávať im aj kŕmne zmesi. Veľkou výhodou je, ak má voľný prístup k vode, kde sa môže kúpať, a tak si udržiavať biele perie v potrebnej kvalite a čistote. V menších chovoch môže postačiť aj nádoba s vodou s rozmermi približne 1x1x0,4m. V domácej chovnej skupine sa odporúča jeden gunár na jednu až päť husí.
Slovenské husi majú sklon k monogamii, preto je najlepšie chovať ich v páre. Najlepšie páry vznikajú vtedy, keď sa partneri sami vyberú z kŕdľa podľa vzájomných sympatií. Ale nie je to pravidlo. Samozrejmosťou je, že partneri musia byť nepríbuzní.
Hus tulúzska
Je pomenovaná po francúzskom meste Toulouse, z ktorého pochádza. Vo Francúzsku známa ako "L'oie du Toulouse", v Nemecku ako "Toulouser Ganz." Hus tulúzska má telo objemného tvaru, so silným krkom. Má širokú, krátku hlavu, s výrazným prsným kýlom, a až takmer k zemi siahajúcim dvojitým podbruškom. Gunár váži 9-12 kg, hus 8-10 kg.
Tulúzske husi sa nárokmi na chov veľmi od ostatných plemien neodlišujú. Hodia sa na chov vo veľkých záhradách. V daždivom počasí je potreba zabezpečiť im prístrešok na noc. Je potrebné zabezpečiť im kúpanie celoročne - iba tak sa ich perie udrží v dobrom stave. Dôležité je správne skladovanie potravín, pravidelné odčervenie a prístup k zelenej potrave (tráva, seno) a tiež k piesku.
Rýnska hus
Je domestikované plemeno husí európskeho pôvodu. Patrí medzi ťažšie plemená, šľachtené predovšetkým na produkciu mäsa, a vyznačuje sa typickým mohutným telom, dobre osvalenou hruďou a bohatým operením. Rýnska hus pochádza z Nemecka, z oblasti povodia Rýna, podľa ktorého dostala aj svoje meno. Bola vyšľachtená z miestnych plemien a divých husí so zameraním na mäso a výbornú znášku vajec. Samica dosahuje hmotnosť 5 až 6 kg. Rýnska hus nedokáže lietať - jej hmotnosť a stavba tela jej znemožňujú vzlet.
Rýnske husi sú spoločenské a pokojné zvieratá, ktoré sa dobre znášajú v kŕdli. V období párenia tvoria monogamné páry, ktoré bývajú stabilné. Gunár si svoju partnerku stráži a pomáha pri obrane hniezda. Samice rýnskej husi sú známe ako dobré nosnice aj matky. Znesú ročne 30 až 50 vajec, niekedy aj viac pri ideálnych podmienkach. Sedia zodpovedne, vajcia inkubujú približne 28 až 30 dní. Po vyliahnutí mláďatá vedú k vode a spoločne sa starajú o ich bezpečie. Rýnska hus je výnimočne odolná voči chladu - jej husté perie a pevná stavba tela jej umožňujú zimovať aj v menej vykurovaných priestoroch, ak má suchý prístrešok. Pri dobrej starostlivosti sa rýnska hus dožíva 10 až 15 rokov. Rýnska hus je mierne povahy, veľmi dobre si zvykne na prítomnosť človeka a často sa stáva obľúbeným zvieraťom na dvore. Pri pravidelnej manipulácii od mladého veku je krotká, pokojná a dôverčivá.
Emdenská hus
Toto veľké plemeno pochádza z Nemecka a vyniká masívnym telom. Husy Emdenského plemena majú vysokú produkciu mäsa.
Suchovská hus
Pochádzajúca z Ruska, Suchovská hus je známa svojou dobrou mrazuvzdornosťou a schopnosťou adaptácie na rôzne životné podmienky.
Shetlandská hus
Tento malý druh husy je pôvodom zo Severného ostrova Shetland.
Americká chocholatá hus
Charakteristická svojim chocholom na hlave, priťahuje pozornosť nezvyčajným vzhľadom.
Africká hus
Toto plemeno sa odlišuje dlhým krkom a vysokým hlasom.
Starostlivosť a chov husí
Chov husí vyžaduje dostatočný priestor pre pohyb, prístup k čistej vode a kryté priestory pre ochranu pred nepriaznivým počasím. Je dôležité poskytnúť husiam možnosť pravidelného pásačky, čo prispeje k ich fyzickej kondícii a zníži náklady na krmivo.
Je to učenlivé zviera, má dobrú pamäť a postreh. Hlasitým krikom upozorňuje na nebezpečenstvo, roztiahnuté krídla gunára, postoj a syčanie dokáže protivníka odradiť. Husi sú monogamné. V prírode žije gunár s husou po celý život.
Husy Tuluské
Znáška a liahnutie husí
Znáška husí sa väčšinou začína v polovici februára, keď sa začína predlžovať deň. Záleží však aj na klimatických podmienkach, v ktorých sa husi chovajú. Tam, kde sú podmienky tvrdšie, začínajú husi znášať neskôr než na juhu Slovenska, kde je tomu naopak. Vždy však záleží na kvalite kŕmenia. Kvalita kŕmenia ovplyvňuje ako produkciu, tak kvalitu násadových vajec.
Hmotnosť vajec závisí od plemena, ale i veku chovanej husi, pričom všeobecne platí, že hus v prvom roku znáša menšie vajcia a s vekom sa vajcia zväčšujú, ale platí to maximálne do 2. až 3. roku veku husi. Ľahké plemená ako česká, talianska či labutia hus znášajú vajcia s hmotnosťou 120 - 160 g, stredne ťažké husi napr. pomoranská, landeská, slovenská či štajnbašská okolo 140 - 180 g a veľké plemená ako tuluská, emdenská hus znáša vajcia ťažké 160 - 200 g.
Tvar vajca býva rozdielny, od podlhovastého až po zaguľatené a väčšinou nám napomáha určiť, ktorej husi patrí, ale je to nutné vysledovať. Občas sa stáva, že husi pri veľmi dobrom kŕmení alebo vplyvom nejakej poruchy znesú vajcia abnormálne veľké. Také vajcia vyradíme z chovu, lebo hrozí, že sú dvojžĺtkové a buď sa nevyliahne nič, alebo deformované húsa.
Husi znášajú vo väčšine prípadov v ranných hodinách, a tak je nutné vajcia včas zbierať, aby pri mrazoch nezmrzli. Zachádzanie s vajcami je jednou z najdôležitejších fáz, ktorá ovplyvňuje úspech či neúspech pri liahnutí, preto by sa mu mala venovať dostatočná pozornosť.
Označovanie a skladovanie vajec
Husiam do husína by sa mali umiestniť znáškové hniezda, aby si na ne zvykli a nezanášali. Hniezda môžu byť z rôznych debničiek takých rozmerov, aby husiam umožňovali ľahký prístup a pritom zabránili vygúľaniu vajec. Znesené vajce označíme dňom, prípadne číslom husi a uložíme na preložku.
Uloženie vajca závisí od toho, ako budeme liahnuť, či umelo alebo prirodzene pod husou. Pri umelom liahnutí, kedy nasadzujeme každý týždeň, uložíme vajcia špičkou dole. Pri prirodzenom liahnutí, kedy nasadzujeme len celú znášku, musíme vajcia uložiť do preložky naležato a vrchnú stranu označiť čiarkou a to z dôvodu, že vajce musíme každý deň otáčať o 180 stupňov tak, aby bola zachovaná stredová poloha žĺtka a nedošlo k jeho prilepeniu na stenu škrupiny.
Husacie vajcia bývajú občas silne znečistené trusom. V žiadnom prípade také vajcia neumývame, aby sme do vajca nezaniesli choroboplodné zárodky. Vajce umyjeme vlažnou vodou s dezinfekciou tesne pred vložením do liahne alebo pod hus.
Vajcia skladujeme v chladnej miestnosti, pri teplote 8 - 15 ºC, bez slnečného svitu a pokiaľ je to možné, pri 70 % vlhkosti. Tieto podmienky zaručia neskoršie dobré výsledky pri liahnutí.
Husi znášajú každý druhý deň, a tak v prípade prirodzeného liahnutia husí so zachovaným pudom kvokavosti pri znáške 12 - 18 vajec, najstaršie vajcia môžu byť i vyše mesiac staré a strácajú na kvalite. Ak máme možnosť, vkladáme najstaršie vajcia do liahne alebo pod kvočku tak, aby husi zostalo 10 - 12 vajec, pretože väčšie množstvo vajec by nebola schopná obsedieť. Husi, ktoré sedia sami, podkladáme až vtedy, keď pustia prach, tzn. že znáškové hniezdo vystelú prachovým perím a z hniezda sa nevzďaľujú.
Produkcia vajec a ich hmotnosť kladú veľkú záťaž na organizmus, preto je nutné v tomto období zaistiť husiam dostatočne kvalitnú kŕmnu dávku, ktorá svojim zložením musí pokryť nielen tvorbu vajec, ale tiež zaistiť kvalitu násadového vajca. Husi sa samozrejme kŕmia podľa možnosti chovateľa, ale vždy tak, aby kŕmna dávka obsahovala zmes obilnín (ovos, pšenica, jačmeň, kukurica), prípadne špeciálnu zmes pre husi, ďalej kŕmnu repu, mrkvu, dostatok vitamínov, stopových prvkov, ale tiež napr. senné drolky alebo šrotované seno. Na noc podávame celé zrno, najlepšie ovos. V kŕmnej dávke sa vyvarujeme kuchynských zvyškov a rôznych živočíšnych odpadov, ktoré by negatívne ovplyvnili kvalitu násadových vajec, pretože vajcia by obsahovali veľa živočíšnych bielkovín a zárodok by ich nedokázal stráviť, čo by viedlo k jeho zaliatiu.
Ďalším dôležitým bodom znáškového obdobia je párenie, ktoré prebieha väčšinou ráno, keď husi opustia husín. Gunár sa pári najradšej na vode, keď sa husi kúpu, čo je pre neho určitý stimul a pri ťažkých plemenách nutnosťou, pretože na suchu by gunár nedokázal hus oplodniť. Dbáme na to, aby voda nebola nadmerne zašpinená a nemohlo dôjsť k tomu, aby gunár pri menšom poranení dostal zápal penisu a prestal pojímať.
