Na svadbu sa chystalo všetko tak, aby sa svadobčanom dostalo to najlepšie, čo bola rodina schopná zabezpečiť - od pokrmov a nápojov až po zážitky. Lebo práve tie v spojení so spevom, s hudbou, tancom a typickými rituálmi robili svadbu svadbou. Aj tu platí, že každý kraj, každá oblasť Slovenska, má svoje tradičné chápanie priebehu svadby, ako aj celkovej prípravy na ňu. Svadba bola zložitý a bohatý komplex rituálov a zvykov s vysokým stupňom obradnosti, keďže išlo o dôležitú fázu prechodu z jedného spoločenského stavu do druhého.
Tradičná slovenská svadba bola od nepamäti spájaná s množstvom obradných úkonov a zvykov, ktoré museli mladomanželia pred a počas vstupu do spoločného života absolvovať. V minulosti svadbu dohadovali rodičia, preto sa často stávalo, že sa ľudia sobášili skôr pre majetok, ako z lásky. Hlavnými a najdôležitejšími osobami na svadbe sú samozrejme nevesta a ženích, na východnom Slovensku bralta a braldián.
Svadba sa nezaobišla bez starejšieho, ktorý zaisťoval riadny priebeh celej svadby a jeho funkcia pretrváva na svadbách dodnes. V dávnej minulosti mohol starejší dokonca právoplatne oddávať. Starejším bol najčastejšie ženatý muž z rodiny, prípadne sused, ale existoval aj obecný starejší. Kedysi na svadbe figurovali hneď dvaja, jeden zo strany ženícha - „pytač“, a druhý zo strany nevesty - „oddavač“. Okrem starejšieho existovala aj starejšia. Bola to vydatá žena z rodiny nevesty, najčastejšie jej krstná mama, ktorá nevestu vyvádzala zo sviečkového tanca, pri zavíjanke jej zakladala čepiec a vykonávala množstvo ďalších magických úkonov, ktoré mali manželom zabezpečiť šťastný a úspešný život. Dôležitú funkciu zastával, a takisto v súčasnosti zastáva, prvý družba, ktorý je hlavným predstaviteľom slobodných mládencov.
Predsvadobné prípravy a pozývanie
Potom, čo prebehli pytačky a zásnuby a rodičia budúcich manželov sa dohodli na svadbe, mohli sa začať predsvadobné prípravy. Po zásnubách, v niektorých dedinách pred nimi, išli budúci manželia na faru spisovať ohlášky. Počas ohlášok, ktoré sa robia dodnes, sa v kostole tri nedele pred svadbou verejne ohlasovala budúca svadba. Dievka nosila do kostola partu, mládenec pierko a stuhu. Farár bol za ohlášky odmeňovaný pradeným ľanom a mládenec sa mu odvďačil prácou. Kedysi neexistovali svadobné oznámenia, tie sa začali posielať až začiatkom 20. storočia.
Pozývanie hostí na svadbu sa robilo prostredníctvom zváča, ktorý chodil po dedine pešo alebo na koni. Zváčom bol väčšinou prvý družba, starejší, niekedy hostí pozývali budúci manželia alebo ich rodičia. Obyčajne sa pozývalo v čase ohlášok, týždeň pred svadbou. Niektorých museli na svadbu pozývať dva alebo trikrát. Zváč bol rovnako ako starejší špeciálne vystrojený, mal paličku, niekde fokoš (obradný nástroj starejších), pierko, šatku, stuhy a so sebou nosieval koláč pre pozvaných hostí. Ak zváč dostal za pohárik páleného, znamenalo to, že pozvanie bolo úspešné.
V minulosti bolo zvykom, že ak pochádzala nevesta z chudobnej rodiny alebo sa stala sirotou, chodila najčastejšie s krstnou matkou pred svadbou po dedine pýtať dary. V tom čase si medzi sebou menili darčeky aj budúci mladomanželia, ženích dal neveste najčastejšie čižmy, ona jemu vyšívanú košieľku. Nevesta do nového domu prinášala dary, ktorými sa mala svokrovcom zapáčiť. Hovorilo sa, že rodičom nevesty sa nedávajú žiadne dary, lebo všetko čo dostali od ženícha je vlastne platenie za nevestu. Hostia dávali mladomanželom domáce suroviny, z ktorých sa prichystala celá svadobná hostina, koláče, ale i peniaze, ktoré sa zbierali v rôznych zbierkach počas svadby.
Rozlúčka so slobodou sa konala aj v dávnejších dobách, konkrétne v predvečer svadby. Kým mládenec išiel so svojimi kamarátmi oslavovať do krčmy a „prepíjali slobodu“, rozlúčka budúcej nevesty sa konala v jej rodičovskom dome a mala skôr obradný charakter. V mnohých slovenských dedinách so svojimi kamarátkami, družicami, vili pierka z rozmarínu, venčeky, svadobný stromček alebo zástavu a nevesta mala oplakávať svoje panenstvo.
Svadobný deň a obrad
Typická svadba na Slovensku sa kedysi začínala prevažne v pondelok. Časté boli aj svadby v utorok, niekedy štvrtok alebo v nedeľu. Sobáš sa nikdy nekonal v stredu alebo piatok. Ešte pred odobierkou a samotným sobášom sa v dome nevesty uskutočnilo obradné obliekanie nevesty.
Mladuchu obliekali do kroja, no nie vo všetkých kútoch Slovenska bola typická jeho biela farba. V niektorých krajoch nevesty odievali do smútočných farieb - čiernej a fialovej. Zaužívané vo väčšine dedín bolo, aby bol aspoň kus nevestinho odevu červenej farby. Červená ju mala ochrániť pred urieknutím a čarami. Nevesta na sebe nosila aj pás, ktorý symbolizoval manželskú vernosť a na nohách mala čižmy. Špecifický bol aj jej účes. Vlasy mala predelené cez prostriedok na tzv. „pútec“ a zapletené do vrkoča. Na hlave mala partu alebo veniec, v ktorom bol použitý rozmarín. Rozmarín sa do svadobných pierok a vencov používal a používa preto, že symbolizuje vernosť, lásku a šťastie, ktoré má priniesť mladomanželom. Závoj mal nevestu uchrániť pred zlými pohľadmi cudzích ľudí.
Staršie vydaté ženy dávali nevestám niekoľko rád, ako doplniť svoj svadobný odev. Do čižmy si mali dať cesnak alebo peniaz, aby odohnali zlých duchov, a aby boli v budúcnosti bohaté. Pod partu si mali dať sušenú materinu dúšku, aby mal mladý pár zdravé deti.
Ženích to v minulosti nemal vôbec ľahké, keď chcel svoju nastávajúcu vôbec vidieť. Pred odobierkou musel prekonať rôzne prekážky. V niektorých dedinách mu zahatili cestu, bránu alebo dvere do domu, musel odpovedať na rôzne hádanky, boli mu predvedené falošné nevesty alebo si musel v dome nevestu sám nájsť.
Odobierka (odpýtanie, preprašenie) sa robila u ženícha aj u nevesty a opakovala sa po sobáši. Počas odobierky museli mladí kľačať buď na šatke, matkinej zástere, múčnom vrecku, alebo na kožuchu. Text, ktorým mladomanželia pýtali rodičov o odpustenie a za všetko ďakovali, predriekaval buď starejší, alebo prvý družba.
Po odobierke sa vytvoril svadobný sprievod, ktorý bol väčšinou veselý až bujarý. Na čele sprievodu bol starejší, nevesta nikdy nemohla ísť prvá. Sprievod bol hlučný a svadobčania plieskali bičom preto, aby odbúrali zlo. Prosperitu nového života mladomanželov chceli ľudia v sprievode zabezpečiť obsypávaním ženícha a nevesty plodinami, chlebom a kropením svätenou vodou.
Svadobný sprievod bol po svadbe v mnohých prípadoch zastavený a nevesta so ženíchom ostro sledovaní. Ľudia z dediny sledovali či nevesta počas sprievodu plače alebo sa smeje. Ak plakala, bol to dobrý znak, že sa bude počas života so ženíchom iba smiať. V dedine Priechod na strednom Slovensku bol ženích s nevestou zastavený a musel „biť kohúta“. Tí, čo sprievod zastavili, mu zaviazali oči, dali mu do rúk cepy a musel nimi trafiť figurínu kohúta.
Na sobáši bolo v minulosti zaujímavé to, že počas neho často zostávali svadobčania pred kostolom.
Svadobná hostina a zvyky
Svadobná hostina sa uskutočňovala v dome nevestiných alebo ženíchových rodičov podľa toho, kto z páru sa ku komu po sobáši presťahoval. Najčastejšie to však bolo v rodičovskom dome nevesty. Jedlá na stoly nosili družičky a družbovia. Hojnosť pokrmov symbolizovalo budúcu prosperitu páru. Mladomanželia jedli z jedného taniera, jednou lyžicou i príborom, čo bol znak toho, že patria ku sebe. Aj v oblasti svadobných jedál bola istá obradovosť, pretože na svadbe nemal chýbať pokrm zo sliepky a kohúta, ktoré mali zabezpečiť plodnosť páru. Častokrát pri hlavnom svadobnom stole s mladomanželmi nesedeli ich rodičia. Medzi najčastejšie pokrmy patrila slepačia polievka s rezancami, bravčové alebo baranie mäso a kapusta. Alkohol hosťom ponúkal len poverený svadobný funkcionár. Záverečným chodom hostiny bola už spomenutá kapusta, kaša a dôležitá súčasť svadby koláč - radostník, ktorý rozdával starejší.
Na svadbe nesmela chýbať muzika. Každý, kto si rozkázal zahrať pesničku, musel za ňu muzikantom zaplatiť. Svadba v mnohých častiach Slovenska trvala aj dva či tri dni.
V dedinke Matiášovce na Zamagurí sa počas svadby nekonala typická svadobná hostina. Pozvaným hosťom sa podávala len pálenka, ak bol niekto z hostí hladný, išiel sa domov najesť a vrátil sa naspäť.
Keď sa nevesta a hostia presúvali do domu ženícha, vykonávali sa podobné obrady ako pri odobierke. V dome ženícha boli dôležité miesta, pri ktorých prijímali mladú gazdinú do domu. Išlo o pec, ohnisko, stôl, prah a kúty. Pred samotným vstupom do domu musel ženích preniesť nevestu cez prah. Svokra potom skúšala nevestinu šikovnosť pri zdvíhaní metly a ponúkala jej cukor a med, aby mala šťastný život. V niektorých častiach Slovenska dala svokra neveste pod pazuchu chlieb a tá s ním musela trikrát obísť stôl bez toho, aby ju ženích chytil. Ak ju dolapil, znamenalo to, že nevesta bude celý život „pod papučou“.
Na starých slovenských svadbách sa viac ako kytica hádzal koláč. Skladanie vienka sa považovalo za vrchol svadby. Vienok a parta boli znaky nevestinho panenstva a dievčenskej slobody. Z hlavy sa vienok skladal buď vidličkou, nožom, kosou, alebo šabľou. Funkciu skladania vienka mal prvý družba alebo staršie ženy. Družba sa nevesty trikrát pýtal či chcú radšej svoj vienok sňať, alebo hlávku sťať, pričom na tretí raz si ho už nevesta s plačom nechala zložiť z hlavy. Po zložení jej mal prvý družba rozpliesť vrkoč, ktorý bol typický iba pre slobodné dievčatá. V niektorých prípadoch sa mladej neveste aj odstrihlo z vlasov. Zložený vienok sa zapichol do hrady v izbe. Pred zložením vienka chodili okolo nevesty družičky so zapálenými sviečkami a spievali. Po zložení vienka nasledoval obrad ukladania mladého páru na lôžko. Tento akt sa nazýval aj „konzumácia manželstva“. V ešte dávnejšej ako dávnej minulosti mal právo na prvú noc s mladou ženou prvý družba. Neskôr to už bol ženích, ale ich prvá noc mala svedkov. Ženy, ktoré im stlali svadobné lôžko sa museli držať rôznych pravidiel. Nesmeli búchať po perinách, aby muž ženu v manželstve nebil, perinu pokvapkali medom, pod podušku dávali peniaze, lôžko posvätili svätenou vodou a posolili. V miestnosti pred uložením na lôžko mohli byť okrem mladomanželov len niektorí ľudia, ktorí dávali pozor aj na to, či nemá nevesta u seba ukrytú fľaštičku s holubäcou krvou, aby ňou zatajila svoju nepoctivosť.
Čepčenie a posvadobné zvyky
Čepčenie (zavíjanka, predaj nevesty) sa uskutočňoval v druhý deň svadby. Až v 20. storočí, keď sa skracovali svadby, sa konal hneď po skladaní venca. Čepčenie nevesty bolo v minulosti výlučne záležitosťou starších žien. Nevesta počas tohto obradu väčšinou sedela na drevenej nádobe s vodou, na ktorej bol položený piest, prípadne pri nej boli ešte mužské nohavice. Tieto symboly mali neveste zaistiť ľahší pôrod a mužského potomka. Kým neveste založili čepiec (kápku), pokropili jej hlavu svätenou vodou. Po zavíjanke nasledoval tanec. V niektorých častiach Slovenska bola počas alebo po svadbe zaužívaná aj očista. Išlo o obradné očistenie mladého zosobášeného páru, ktorý sa tým po svadbe, plnej nezvyčajných obradov a úkonov, zaradil do normálneho spoločného života.
S výbavou, rúchom, sa chodilo buď pred svadbou, počas nej, alebo až po svadbe. Nevestina výbava, okrem perín, bola vždy starostlivo uschovaná v truhlici (láde). Súčasťou výbavy boli teda najmä periny, vankúše (hlavnice), bielizeň, šaty a riad, niekde sa do výbavy dávalo aj obilie.
Po svadbe sa ešte konali takzvané otrusky, poprávky či opáčky. Tieto posvadobné zvyky sa uskutočňovali dva až tri dni, prípadne týždeň po svadbe. V tomto období sa chodilo ku mladomanželom s ovsom, ktorý viezli od nevesty. Išlo vlastne o prvú posvadobnú návštevu mladomanželov. V sprievode, ktorý ku mladomanželom putoval, sa často vyskytovali aj rôzne masky, najčastejšie muži prestrojení za ženy.
Koláče pred kostolom: Zvyk a tradícia
Na Slovensku má svadba bohatú históriu plnú zvykov a tradícií, ktoré sa v rôznych regiónoch prelínajú a kombinujú. Tieto zvyky, hoci sa vyvíjali, pretrvávajú dodnes a dodávajú svadbám jedinečný charakter. Jednou z takýchto tradícií je aj rozdávanie koláčov pred kostolom po svadobnom obrade.
Čo sa týka zvyku podávania koláčov pred kostolom, názory sa rôznia. Niektorí to považujú za absolútnu zbytočnosť, iní za samozrejmosť. Je to zvyk, ktorý sa líši podľa regiónu a osobných preferencií. Mnohí to robia preto, lebo vedia, že prídu kolegyne a kamarátky, ktoré nejdú na hostinu. Je to gesto pohostinnosti a prejav úcty k tým, ktorí prišli zagratulovať.
Ponúkať koláče a niečo na pitie pred kostolom je zvykom, ktorý sa stále drží. Družičky ponúknu koláčik, štamprlík a hostia sa uvoľnia a zoznámia. Ak sa rozhodnete pre túto tradíciu, odporúča sa mať dostatočné množstvo koláčov, aby sa ušlo každému, kto príde zagratulovať. Zvyčajne sa objednáva okolo 100 kusov, ale závisí to od počtu očakávaných hostí.
Okrem koláčov sa zvykne ponúkať aj pálenka a minerálka. Ľudia sa ponúkajú, koláče idú najviac. Ak je svadba v lete, existuje riešenie. Koláče sa dajú do plastových dóz, ktoré sa strčia do väčších krabíc, v ktorých sú vrecká s ľadom. Počas sobáša sa im nestane vôbec nič.
Ponúkať zákusky, sladké mini moravské koláče, slané pagáče a domácu slivku pred kostolom, je gestom, ktoré poteší tých, ktorí sa prišli podeliť o radosť z vášho dňa, aj keď sa nezúčastnia hostiny. Voľba je na vás, ale ak sa rozhodnete pre túto tradíciu, určite ňou potešíte mnohých svadobčanov a dodáte vášmu svadobnému dňu ešte viac radosti a pohody.
Každý kraj má proste iný zvyk. Niekde sa pred kostolom rozdávajú ako také malé výslužky a aj niečo vypiť, no niekde sa to zaobíde všetko aj bez toho. Zatiaľ čo som bola na všetkých svadbách tak to mali tak, že jednoducho po sobáši sa nalievalo pred kostolom a aj sa ponúkalo koláčikmi. Tak isto to chcem mať aj ja. Aj my to budeme mať a hlavne aj kvôli tomu, že sa po obrade odbehneme fotiť asi na pol hodinku, tak nech všetkých trochu zamestnáme.
Najčastejšie sa dávajú sladké tradičné okrúhle drobné moravské koláče k tomu malé pagáče a domáca slivka. Niekde je zvykom ponúkať aj pálenku alebo víno, aby sa hostia uvoľnili a zabavili.
Prechodom našej spoločnosti od socializmu k demokracii sa zmenila nielen možnosť voľby druhu svadobného obradu, ale aj voľnejší výber miesta obradu. Prerod znamenal aj zmenu postoja mladých ľudí k celému ceremoniálu. Nosné svadobné tradície však zostali, zmenilo sa len ich časové zaradenie. Napríklad také fotografovanie portrétov sa uskutočňuje už pred obradom, častokrát i niekoľko dní vopred, len aby zábery boli krásne a s dostatkom času pre ich kvalitné zachytenie, na originálnych, netypických miestach.
Je to vec vkusu a zvyku. Niekde sa pred kostolom rozdávajú ako také malé výslužky a aj niečo vypiť, no niekde sa to zaobíde všetko aj bez toho. Zatiaľ čo som bola na všetkých svadbách tak to mali tak, že jednoducho po sobáši sa nalievalo pred kostolom a aj sa ponúkalo koláčikmi.
Ak je tam dlhšia pauza, chcete fotiť pri kostole, hostina je ďalej, čakate veľa gratulantov, čo nebudú na hostine, dajte kľudne. Inak vôbec netreba. My sme nemali a vôbec nechýbali, práveže mám pocit, že keby sme dali, tak by takmer nič z toho čo bolo na stoloch nepojedli a aj tak nám kopec ostalo. A nikto nevravel, že by im to chýbalo.
Ak sa rozhodnete pre túto tradíciu, určite ňou potešíte mnohých svadobčanov a dodáte vášmu svadobnému dňu ešte viac radosti a pohody.