Ľudské utrpenie pôsobí zármutok a často vedie človeka k zatrpknutosti. Sme konfrontovaní s bolesťou spôsobenou chorobami, prírodnými katastrofami alebo ľudskou zlobou. Ako to Boh môže dopustiť? Ak existuje Boh a ak je milujúcim Bohom, prečo nezasiahne? Prečo prinajmenšom nezabráni utrpeniu, ktoré si človek sám nezavinil? Podobné otázky si v súvislosti s utrpením kladieme stále. Hoci táto téma nie je ľahká, pokúsime sa k nej sformulovať pár myšlienok. Dúfame, že budú pomocou k lepšiemu pochopeniu utrpenia a zla vo svete.
Skôr než začneme písať o príčinách utrpenia, pozrime sa, ako k utrpeniu pristupuje Boh. Všemohúci Boh sa v Ježišovi stal človekom. Preto môžeme na jeho príklade vidieť, ako sa sám Boh stavia k utrpeniu. Ježiš ukazuje, že Boh nám chce pomôcť a chce nás preniesť aj skrze tie najťažšie obdobia.
Príklady Božieho súcitu a pomoci
Jedným z dojímavých príkladov je Ježišov zásah v meste Naim:
„Potom išiel (Ježiš) do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: ‚Neplač!‘ Potom pristúpil a dotkol sa mŕtveho. Nosiči zastali a on povedal: ‚Mládenec, hovorím ti, vstaň!‘ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke.“
Žena, ktorej zomrel jediný syn, bola vo veľmi ťažkej situácii. Vdovy bez detí boli vtedy nielen osamelé, ale úplne odkázané na milodary. Boli nemajetné a často nemali nikoho, kto by sa zasadil o ich právo. Smrťou syna stratila táto vdova svoju jedinú oporu. Ježiš mal so smútiacou matkou súcit, prišiel k nej a povedal jej: Neplač! Jej núdza ho nenechala chladným.
Iným príkladom je slepý žobrák Bartimej:
„A keď (Ježiš) so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom z Jericha odchádzal, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: ‚Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!‘ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: ‚Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!‘ Ježiš zastal a povedal: ‚Zavolajte ho!‘ Zavolali slepca a vraveli mu: ‚Neboj sa! Vstaň, volá ťa!‘ On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. Ježiš mu povedal: ‚Čo chceš, aby som ti urobil?‘ Slivec mu odpovedal: ‚Rabboni, aby som videl!‘ A Ježiš mu povedal: ‚Choď, tvoja viera ťa uzdravila!‘ A hneď videl a šiel za ním po ceste.“
Ak slepý človek nepochádzal z majetnej rodiny, bolo žobranie jeho jedinou možnosťou, ako prežiť. Je pochopiteľné, že Bartimej kričal zo všetkých síl, keď začul, že Ježiš je nablízku. O Ježišovi musel počuť už predtým. Veril, že je záchranca poslaný od Boha, ktorý jediný mu môže pomôcť.
Božie súcit v kontexte Biblie
Biblia nám ukazuje, že Boh nie je vzdialený od nášho utrpenia. V Starom zákone čítame o tom, ako Boh zasahoval do života svojho ľudu, ako ich viedol a chránil.
„Potom sa (Boh) zmiloval nad nimi v čase ich úzkosti, keď volali k nemu.“
Tieto slová odzrkadľujú Božiu neustálu túžbu pomáhať ľuďom v ich núdzi. Boh nie je len stvoriteľom sveta, ale aj aktívnym účastníkom ľudských dejín.
Pád do hriechu a jeho dôsledky
Podľa biblického chápania prišlo utrpenie na svet ako dôsledok hriechu. Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu raj, ktorý symbolizoval harmóniu s Bohom a s celým stvorením. K Božej láske patrilo, že človeka obdaroval slobodnou vôľou a svedomím. Zámereom života v raji mala byť príprava na večné spoločenstvo s Bohom v nebi.
Keď sa však človek od Boha odvrátil, prišlo do sveta utrpenie a smrť. Biblia to znázorňuje príbehom o páde do hriechu (1. kniha Mojžišova 3). Hoci človek v raji netrpel žiadnou núdzou alebo nedostatkom, nechcel byť na Bohu naďalej závislý a podriaďovať sa mu. Chcel sám určovať, čo je dobré a čo je zlé, čo bude robiť a čo nie. Avšak, nielen harmónia medzi Bohom a človekom bola narušená. Príbeh o braVražde Ábela Kainom ukazuje, že pád do hriechu mal veľmi zlý dopad aj na spolužitie ľudí (1. kniha Mojžišova 4:1-16).
Utrpenie, ktoré prišlo do sveta ako dôsledok hriechu, sa rozšírilo medzi ľuďmi. K tomu pribudlo aj utrpenie spôsobené chorobami. Tiež prírodné živly môžu predstavovať vážne ohrozenie života.
Hľadanie šťastia mimo Boha
Odkedy človek stratil raj, sa väčšina snaží nájsť šťastie nezávisle od Boha. Najmä v materiálnom blahobyte, v rodinnom živote a vo vzťahoch, v uznaní a v prijatí druhými ľuďmi. Človek sa pritom často hlbšie nezaujíma o to, čo jeho správanie znamená pre ostatných. Veď jeho určujúcim motívom býva hľadanie vlastného prospechu, istoty a „príjemných“ pocitov. Takto skazenosť človeka a sveta, v ktorom žije, zachádza stále ďalej. Negatívne dôsledky nesie každý, či už priamo alebo nepriamo.
Boh v Biblii opakovane varuje človeka, aby nehrešil a nebol ľahostajný voči jeho hodnotám a vôli. Hriech stojí vždy proti láske a nutne so sebou nesie utrpenie. Ono nezačína násilím, kriminalitou a vojnami. Aj v dennom živote sme ním obklopení. Tam, kde ľudia nemilujú Boha, prikladá sa hodnotám ako je: nezištná láska a služba, pokora, čistota, bezúhonnosť, spravodlivosť … len veľmi malá váha. Namiesto toho chce byť človek dôležitým - chce niečo dosiahnuť, niečo znamenať, prevládať nad druhými alebo uspokojiť svoje žiadosti. Preto sa rozmáhajú súťaživosť, pýcha, závisť, neúprimnosť, pokrytectvo, sebectvo a ctižiadosť. Tieto sú častými príčinami ľudského utrpenia.
Stáva sa, že keď niekto nedokáže naplniť očakávania svojho okolia, cíti sa menejcenným, nemilovaným a na nesprávnom mieste. Iní sa všemožne snažia, aby si ich druhí všímali.
Globálna nespravodlivosť
O globálnej sociálnej nespravodlivosti už asi všetci vieme, že za chudobou rozvojových krajín stojí blahobyt bohatých krajín. Sme však pripravení zmeniť svoj vlastný životný štýl a uspokojiť sa len s tým, čo skutočne potrebujeme? Je napríklad známe, že šičky v sériovej výrobe v Ázii musia pracovať vo veľmi zlých podmienkach. Pri požiaroch v továrňach na odevy prišli mnohé z nich o život alebo schopnosť pracovať. A to len preto, že veľkým odevným spoločnostiam nezáleží na ochrane a dobrých podmienkach pracovníkov ich dodávateľských podnikov. Vidia v nich len lacnú pracovnú silu.
Napriek tomu v našej (európskej) spoločnosti ľudia nie sú ochotní vzdať sa kupovania nového lacného oblečenia. Chcú držať krok s každým módnym trendom, hoci ich šatník je preplnený.
Božia odpoveď na utrpenie
Ako sa k tomu stavia Boh? Nevyprazdní naše bankové kontá a peniaze nerozdá chudobným. On nás nenúti k dobru. Dal nám vedomie zodpovednosti a svedomie, ktoré nám ukazuje, čo máme robiť. Volá nás konať podľa lásky a starať sa zo slobodného rozhodnutia o tých, ktorí sú v núdzi. Vynútené dobré skutky nie sú skutočne dobré a nemajú hodnotu (nie len) v Božích očiach.
Choroba ako dôsledok hriechu a cesta k rastu
„Zdravie je najdôležitejšie“ - podobné výpovede počujeme nielen od ľudí, zasiahnutých chorobami. Závažná choroba je určite ťažkou kapitolou v živote človeka, zvlášť vtedy, keď je spojená so silnou bolesťou a ak je nevyliečiteľná. Je ešte znesiteľnejšia, keď je v nej človek opustený. Keď sa príbuzní alebo známi stiahnu. Možno nemajú nič, čo by mohli v núdzi ponúknuť?
Biblia chápe choroby ako ďalší dôsledok pádu do hriechu. Dôsledok toho, že ľudia bez Boha sa v priebehu dejín vydali na zlé cesty a stratili Božiu ochranu. Boh stvoril ľudstvo ako jedno spoločenstvo, v ktorom každý jednotlivec zažíva bezpečenstvo v Bohu aj skrze starostlivosť ostatných ľudí. Hriech mnoho zničil: životné prostredie, ale aj vnútorný život človeka - jeho telo a dušu. V tomto zmysle patria ťažké choroby k utrpeniu, ktoré spôsobil človek. Mnohé ochorenia sú dôsledkom zlého spôsobu života toho, koho zasiahli.
Biblia rozpráva príbeh o človeku, ktorý sa volal Jób. Bol bezúhonný, ale veľmi chorý. Nechápal príčinu svojho utrpenia. Prešiel hlbokým vnútorným bojom. Nakoniec prijal skutočnosť, že my ľudia máme určité hranice a nedokážeme celkom preniknúť do podstaty vecí.
„Tu Jób odpovedal Pánovi: ‚Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemožnú prekazit. Hovoril som, lenže neuvedomil som si tie divy, čo chápať ver’ som nemohol.‘“
Toto poznanie pomohlo Jóbovi vzdať sa výčitiek a nájsť útechu v tom, že Boh má všetko vo svojich rukách. Porozumel, že sa mu môže zveriť, a že jedného dňa uzrie svojho spravodlivého Stvoriteľa, ktorý mu zjedná spravodlivosť.
Ani dnes človeku, zasiahnutému ťažkou chorobou, nepomôže zostať len pri hľadaní príčin svojho utrpenia. Oveľa dôležitejším a prínosnejším môže byť pochopenie, čo sa mám zo svojho utrpenia naučiť. Kam ma chce Boh touto cestou viesť? K tomu potrebujeme postaviť vlastný život do Božieho svetla:
- Uvedomujem si, že môj život je vzácny dar?
- Nakoľko dôležitý je pre mňa TEN, kto život dáva?
- Nakoľko ho hľadám?
- Vzdávam mu za svoj život vďaku?
- Pýtam sa ho, ako mu môžem vyjadriť svoju vďačnosť?
Zdravie má vysokú hodnotu, ale nemá mať tú najvyššiu hodnotu v našom živote. Choroba môže priniesť do ľudského života zrelosť. Môže nám postaviť pred oči, akí sme krehkí a aký pominuteľný je náš pozemský život. Skrze chorobu sa môžeme učiť súcítiť s našimi blížnymi a rásť v milosrdenstve voči tým, ktorí sú v núdzi. Choroba nám môže pomôcť nájsť oporu v Bohu (namiesto toho, aby sme sa spoliehali sami na seba a na to, čo dokážeme). S chorobou sa môžeme naučiť, že naša hodnota nezáleží na našom výkone. Naša cena je v tom, že nás Boh miluje nezávisle na tom, či sme zdraví alebo chorí. Že nás stvoril k večnému životu v jeho blízkosti. Pozvanie k večnému životu platí pre každého - aj choroba môže pomôcť pochopiť, že večnosť je cieľ nášho života.
„Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarúmacali ako ostatní, čo nemajú nádej. Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním (k životu).“ (1. Tesalonickým 4:13-14)
Postihnutie a hodnota ľudského života
V našej spoločnosti, kde je v centre ľudský výkon, sa často spája telesné alebo duševné postihnutie s utrpením. Prevláda názor, že život človeka napríklad s Downovým syndrómom nie je plnohodnotný, pretože taký človek je neustále odkázaný na druhých. Väčšina rodičov sa kvôli tomu rozhodne pre ukončenie tehotenstva - pre potrat. Stále zriedkavejšie stretávame ľudí s Downovým syndrómom alebo s iným hendikepom. Nie je však skutočným utrpením postihnutých ľudí práve to, keď sa na nich ostatní pozerajú zhora? Keď im nepriamo dávajú najavo, že ich život nemá hodnotu a bolo by lepšie, keby sa nikdy nenarodili?!
Prírodné katastrofy
Všetci sa radujeme z prírody. Veriaci ľudia ju vnímajú ako výraz moci, múdrosti, tvorivosti a lásky nášho Stvoriteľa. Na druhej strane, zem nie je miestom bez nebezpečenstva. Opakujúce sa zemetrasenia, sopečné výbuchy, cunami, suchá, potopy, búrky… sú prírodnými katastrofami, pri ktorých niekedy prichádza o život veľa ľudí.
Kľúčom k zodpovedaniu prvej otázky (Ako to Boh môže dopustiť?) je objasnenie tej druhej (Prečo nezasiahne?).
„Krajina, do ktorej sa uberáš, aby si ju vlastnil, nie je taká ako egyptská krajina, z ktorej ste vytiahli, kde si sial svoje semeno a zväčšoval si svojimi nohami ako zeleninovú záhradu. Krajina, do ktorej tiahneš, aby si ju vlastnil, je krajinou vrchov a rovín a zväčšovaná je z neba dažďami, krajinou, o ktorú sa stará Pán, tvoj Boh, a sú na ňu ustavične upreté oči Pána, tvojho Boha, od začiatku roka až do konca.“ (5. Mojžišova 11:10-12)
V citovanej pasáži je zanechaná správa: Boh je láska a hľadá vzťah s tými, ktorých stvoril, aby im preukázal svoju dobrotu. Boh svojmu ľudu zasľubuje, že ho bude chrániť a bude mu žehnať dažďom a úrodou, ak ho budú milovať a chodiť po jeho cestách. V tých dňoch prišli do Antiochie proroci z Jeruzalema. Jeden z nich, menom Agabus, vstal a z vnuknutia Ducha oznámil, že bude veľký hlad po celom svete. A aj bol za Claudia. Preto sa učeníci rozhodli, že každý podľa svojich možností pošle pomoc.
Kresťanstvo, náboženstvo hlboko zakorenené v láske, obete a odpúšťaní, ponúka bohatý pohľad na život a jeho zmysel. V tomto článku sa ponoríme do významu kresťanstva, pričom sa zameriame na symboliku chleba, pokánia a spovede. Svätý Bazil, ktorého byzantské liturgické texty označujú za „svetlo Cirkvi“, nám poskytujú hlboké zamyslenie nad skutočným významom kresťanskej lásky a sociálnej zodpovednosti.
Svätý Bazil: Príklad kresťanskej lásky a sociálnej zodpovednosti
Svätý Bazil, ktorý pochádzal z rodiny svätých, od mladosti žil v atmosfére hlbokej viery. Po štúdiách u najlepších učiteľov v Aténach a Carihrade si uvedomil márnosť svetských úspechov a rozhodol sa zasvätiť mníšskemu životu. Neskôr bol vysvätený za kňaza a v roku 370 za biskupa v Cézarei Kapadóckej. Ako biskup sa Bazil neustále zaoberal ťažkými materiálnymi podmienkami, v ktorých žili veriaci. Odhodlane poukazoval na nešváry, angažoval sa za tých najbiednejších a najviac odstrkovaných. Bdel nad slobodou Cirkvi a dokázal sa postaviť aj proti mocným, aby hájil právo vyznávať pravú vieru. Bohu, ktorý je láska, Bazil vydal silné svedectvo tým, že postavil množstvo útulkov pre núdznych, čím vytvoril niečo ako mestečko milosrdenstva, ktoré po ňom dostalo meno Basilias. Toto zariadenie stálo na počiatku rozvoja moderných nemocničných zariadení, ktoré sa starajú o liečbu a zotavenie chorých.
Bazilove posolstvo o delení sa s chudobnými
Bazilove kázne dýchajú aj dnes odvahou a ponúkajú nám príklad. „Ty máš chlieb na desať dní, a on iba na jeden. Čo máš nazvyš a čoho máš nadbytok, o to sa ako dobrý a štedrý človek podeľ rovným dielom s chudobným a núdznym. Neváhaj a daruj z toho mála, čo máš! Neuprednostňuj svoj vlastný prospech pred verejnou núdzou!“
Ak sa tvoje zásoby scvrknú na jeden jediný bochník chleba a pred tvojimi dverami sa zastaví žobrák, vytiahni ten bochník zo svojej komory, zdvihni ho v rukách, obráť oči k nebu a s nárekom i s láskou zvolaj: „Mám len tento jeden chlieb, ktorý vidíš, Pane, očividne však hrozí hladomor. Ty sám teraz príď na pomoc svojmu služobníkovi, ktorý sa ocitá v nebezpečenstve. Poznám tvoju dobrotu a dôverujem v tvoju moc.“
Bazil nás presvedčil, že so zreteľom na to, že sami sme ľuďmi, nesmieme opovrhovať druhými ľuďmi, ani nesmieme svojim neľudským správaním voči ľuďom urážať Krista, ktorý je spoločnou hlavou všetkých. V nešťastí druhých máme naopak preukazovať dobro sebe samým a požičať Bohu zo svojho milosrdenstva, lebo sami potrebujeme milosrdenstvo.
1. Som sama Láska a Milosrdenstvo samo
Eucharistia ako zdroj energie pre kresťanskú lásku
Bazil nám pripomína, že na to, aby sme vo svojom vnútri udržiavali stále živú lásku k Bohu a ľuďom, potrebujeme Eucharistiu, pokrm pre pokrstených, ktorý v nás dokáže prebúdzať stále novú energiu plynúcu zo sviatosti krstu. Môcť sa zúčastniť Eucharistie je dôvodom na obrovskú radosť. Ona bola totiž ustanovená na to, aby sme jej prostredníctvom ustavične uchovávali pamiatku Krista, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. Nesmierny Boží dar Eucharistie utvrdzuje v každom z nás pamiatku na krstnú pečať a umožňuje nám žiť krstnú milosť v plnosti a vernosti. On sám totiž jasne hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život.“ Kto by teda pochyboval o tom, že ustavične - prijímať život znamená žiť v plnosti? Stručne povedané, Eucharistia je pre nás potrebná na to, aby sme mohli do seba prijať pravý život, život večný.
Aktuálnosť Bazilovho posolstva pre dnešný svet
Bazilove posolstvo je mimoriadne aktuálne aj dnes. V globalizovanom svete sú nám blízke aj národy, ktoré sú nám geograficky vzdialené. Sociálna zodpovednosť a priateľstvo s Kristom, ktorý je Bohom s ľudskou tvárou, sú kľúčové pre budovanie spravodlivého a bratského sveta.
| Oblasť | Význam |
|---|---|
| Láska k blížnemu | Základný princíp kresťanstva |
| Sociálna zodpovednosť | Starostlivosť o chudobných a núdznych |
| Eucharistia | Zdroj energie pre kresťanský život |
Pápež František vo svojich tweetoch neustále zdôrazňuje dôležitosť solidarity, lásky k blížnemu a starostlivosti o chudobných a vylúčených. Jeho slová sú ozvenou Bazilovho posolstva a vyzývajú nás k činom.
„Kto je Boh? Hľadanie zmyslu v delení sa“
Otázka „Kto je Boh?“ sa ozýva dejinami ľudstva. Svätý Bazil nám ukazuje, že odpoveď na túto otázku sa nachádza v našich skutkoch lásky a milosrdenstva. Boh sa nám zjavuje prostredníctvom našej ochoty deliť sa s tými, ktorí trpia hladom a núdzou. Benedikt XVI. zdôraznil, že prostredníctvom stvorení sa dostávame k Bohu a uvedomujeme si jeho dobrotu a jeho múdrosť. Dôstojnosť človeka možno plne pochopiť pri pohľade na Krista.
„Najmä kresťan - ak žije v súlade s evanjeliom - musí uznať, že všetci ľudia sú si navzájom bratmi: že žiť znamená spravovať dobrá prijaté od Boha, a preto každý človek je zodpovedný za druhých a boháč sa má stať akoby vykonávateľom príkazov Boha, najväčšieho Dobrodincu. Všetci si máme pomáhať a navzájom spolupracovať ako údy jedného tela.“
Skutky lásky sú potrebné na to, aby sme cez ne mohli prejaviť svoju vieru. „Choďte v láske“ - 17. Svetský človek hľadá vo všetkom svoj prospech. Kresťan rozdáva a nečaká odplatu, lebo vie, že jeho odplata je hore u Pána.
„Žobrák sedí pri ceste. Ľudia prechádzajú popri ňom. Niektorí si ho ani nevšimnú, iní hodia almužnu a ponáhľajú sa ďalej. Vtom sa pri žobrákovi zastaví pán a ospravedlňuje sa: ‚Priateľ, ľutujem, že vám nemám čo dať. Ó, bratu, ľúbiť neprestaň!‘“
