William Tell: Legendárny švajčiarsky hrdina a jeho príbeh

William Tell je legendárna historická postava zo švajčiarskych dejín, ktorej meno má niekoľko podôb v rôznych jazykoch - nemecky Wilhelm Tell, francúzsky Guillame Tell, taliansky Gugliemo Tell, réto-románsky Gugliem Tell a najznámejšia anglická verzia znie William Tell. Doba jeho pôsobenia spadá do obdobia vzniku Švajčiarskej konfederácie na začiatku 14. storočia. Jeho existencia nie je priamo doložená, spomína sa až v neskorších písomných správach z obdobia po jeho údajnej životnej púti. Napriek tomu je William Tell ústrednou postavou švajčiarskeho patriotizmu a jeho kult vzrástol najmä po znovunastolení Švajčiarskej konfederácie po napoleonských vojnách, keď francúzske vojská pod vedením Napoleona Bonaparteho dobyli konfederáciu v roku 1798 a pokúsili sa tu zaviesť myšlienky Francúzskej revolúcie.

Príbeh Williama Tella a jeho súvislosť s históriou

Príbeh Williama Tella súvisí s niekoľkými kľúčovými udalosťami z 13. a 14. storočia. Jednou z prvých je prísaha na lúke Rüthli (Rütli) v roku 1291. Na tejto lúke sa zaviazali prísahou predstavitelia tzv. troch lesných kantónov - Uri, Schwyz a Unterwalden -, čím spečatili vznik konfederácie. Tento odvážny prejav odporu voči Rakúšanom mal spočiatku iba malý vplyv na vzťahy medzi hrdými vrchármi a ich vzdialenými pánmi. Okrem drobných protestných akcií a občasných útokov na habsburské hrady sa žiadna rozsiahla vzbura nekonala, Rakúšania dávali najavo ľahostajnosť.

Situácia sa zmenila, keď povstalci z kantónu Schwyz prepadli opátstvo v Einsiedelne, cirkevný majetok pod habsburskou ochranou. Rakúsky vojvoda Fridrich (neskôr nemecký kráľ) vyslal svojho brata Leopolda, aby buričov potrestal. Pre Fridricha to bola zároveň príležitosť, aby si uplatnil nárok na cisársky trón pred Ľudovítom IV. Bavorským, ktorý mal podporu práve švajčiarskych kantónov. Ráno 15. novembra 1315 Rakúšania v počte asi 2000 mužov sebavedome vpochodovali do Morgartenského priesmyku. Priesmyk bol taký úzky, že museli postupovať husím pochodom. Hore v úkrytoch čakali vrchári na svoju príležitosť. Keď nepriateľ prišiel na vhodné miesto, spustili kamennú lavínu, ktorá drvila mužov aj kone bez rozdielu. Potom ich dorazili kopijami a bitku vyhrali. Švajčiari museli bojovať aj v ďalších bitkách za samostatnosť proti Rakúšanom, ale toto prvé víťazstvo ukázalo bojové a strategické kvality horalov. Po tomto víťazstve sa od habsburského impéria odtrhli aj ďalšie provincie a pridávali sa k trom lesným kantónom. V roku 1353 mala konfederácia už osem členov vrátane miest Luzern, Zürich a Bern.

Výhodu pre vzbúrencov predstavovala znalosť ťažkého hornatého terénu. Táto výhoda vždy hrala do karát odporu, či už škótskym rebelom v časoch Williama Wallacea, alebo aj počas Slovenského národného povstania. Z dejín, aj novodobých, poznáme viacero príkladov hnutí odporu formou partizánskeho boja.

Legenda o majstrovstve Williama Tella

William Tell patrí do skupiny tzv. bojovníkov za slobodu, do ktorej môžeme zaradiť aj škótskeho nižšieho šľachtica Williama Wallacea. Tým, že osobne zabil predstaviteľa nenávidených Habsburgovcov, prispel William Tell k slobode vlastného národa.

William Tell sa vo svojej domovine spomína ako najlepší strelec z kuše. Kuša je jeho neodmysliteľným atribútom, rovnako ako je dlhý luk symbolom Robina Hooda. Spojenie kuša a William Tell je veľmi vžité v kultúrnych dejinách Európy. Legenda o Williamovi Tellovi existuje v množstve verzií. Najstarší záznam spomína zostrelenie jablka, Tellov útek a následné rozpútanie revolúcie.

Podľa legendy sa habsburgovský starosta E. Gessler snažil ovládať kanton Uri. Na stĺp v centre mesta umiestnil svoj klobúk a vyžadoval, aby sa klobúku každý okoloidúci poklonil. Gesslera zaujali zvesti o Tellovom majstrovstve s kušou, preto sa rozhodol, že ho nepotrestá popravou, ak zostrelí z hlavy svojho syna Waltera jablko. Skúška bola o to krutejšia, že mal iba jeden pokus. William Tell však dostál svojej povesti a jablko rozpolil šípom na prvý pokus. Gessler si však všimol, že strelec vytiahol z tulca až dva šípy namiesto jedného. Pred prepustením sa Tella spýtal, prečo tak učinil, a ten mu odpovedal, že ak by netrafil jablko, druhým šípom by zabil Gesslera. Starosta sa rozzúril a dal „drzáňa“ zviazať. Tell mal byť prevezený člnom na hrad Küssnacht, kde si mal odpykať trest v temnici. No nad Luzernským jazerom sa strhla prudká búrka. Prítomní vojaci sa obávali o svoj život a rozviazali Tella, oplývajúceho ohromnou silou, aby bezpečne kormidloval plavidlo na pevninu.

William potom utekal ku Küssnachtu, kde dlhou, dobre mierenou strelou z priesmyku zabil Gesslera druhým vytiahnutým šípom. Toto miesto sa teraz volá Hohegasse. Tento čin vraj začal revolúciu, v ktorej hral Tell vedúcu úlohu, údajne bojoval aj v spomínanej bitke proti Rakúšanom pri Morgartene.

Písomné zmienky a historické interpretácie

Prvá písomná zmienka o Williamovi Tellovi sa objavila v Bielej knihe zo Sammenu. Túto knihu napísal v roku 1475 miestny občan Hans Schreiber. Z rovnakého obdobia pochádza aj pieseň o hrdinských činoch Williama Tella, nazvaná Tellenlied. Pieseň sa začína legendou, ktorá prezentuje hrdinu ako zakladateľa Švajčiarskej konfederácie, označuje ho ako „prvého konfederáta“. Rozprávač hovorí o zostrelení jablka, o druhom šípe v prípade synovej smrti, o úteku a o zabití Gesslera. Text ďalej vymenováva švajčiarske kantóny a je rozšírený o „súčasné“ udalosti - o vojnu s Burgundskom.

Inšpiráciou pre neskoršie obdobie je verzia legendy o Williamovi Tellovi v monumentálnom diele Chronicon Helvetorum, ktorého autorom je Aegidius Tschudi (1570). Toto dielo je však považované za kompilát, pričom autor je známy manipuláciou dokumentov. Napriek tomu bola táto kronika inšpiráciou pre Históriu Švajčiarskej konfederácie (Geschichte Schweizerischer Eidgenossenschaft) od Johannesa von Müllera (1780).

William Tell sa teší mimoriadnej úcte Švajčiarov už od 16. storočia. Existujú pamätné miesta, kde údajne vykonal hrdinské skutky. Na mieste Tellovho úteku z člna sa začiatkom 16. storočia začali stavať pamätníky.

Počas sedliackych nepokojov sa zrodil mýtus Traja Tellovia (Die Drei Tellen). Tento mýtus vyjadroval nádej ľudovej populácie na zopakovanie úspechu vzbury proti Habsburgovcom začiatkom 14. storočia. Od 18. storočia sa Traja Tellovia premenili na legendu o spiacom hrdinovi, ktorý sa vráti v časoch núdze. Tento prvok sa objavil aj v Tellenlied v roku 1653.

William Tell v umení a kultúre

V roku 1766 napísal Antoine-Marin Lemierre divadelnú hru inšpirovanú Williamom Tellom. Revolučná fascinácia týmto hrdinom sa odrazila vo Švajčiarsku po založení Helvétskej republiky. William Tell sa stal aj inšpiráciou pre mnohé umelecké diela. Fridrich Schiller napísal divadelnú hru William Tell na podnet svojho priateľa Johanna Wolfganga Goetheho. Schillerova hra, inšpirovaná udalosťami v 18. storočí, najmä americkým bojom za nezávislosť a Francúzskou revolúciou, mala premiéru v roku 1804 vo Weimare a zaznamenala mimoriadny úspech. Na základe tejto hry skomponoval Giacomo Rossini svoju operu William Tell. Predohra tejto opery je jednou z najznámejších a najčastejšie reprodukovaných skladieb všetkých čias v populárnych dielach.

John Wilkes Booth, vrah Abrahama Lincolna, sa tiež inšpiroval Tellom. Sťažujúc sa na negatívnu reakciu na svoj skutok, Booth si 21. apríla 1865 zapísal do denníka: „…s každou mužskou rukou proti mne, som tu v zúfalstve. Ale prečo? Preto, čo bolo cťou pre Bruta a čo z Tella urobilo hrdinu.“

V 20. storočí boli natočené filmy, seriály a vznikli aj iné umelecké diela inšpirované švajčiarskym hrdinom.

Existoval William Tell?

Zásadným problémom pri posudzovaní postavy Williama Tella je dokázať jeho reálnu existenciu. Všetky zápisy o ňom pochádzajú z mladšieho obdobia. William Tell sa totiž stal tak významnou legendou národného povedomia Švajčiarov, že keď sa historik J. E. Kopp odvážil spochybniť jeho existenciu, spôsobil vlnu protestov a verejného rozhorčenia. Prvýkrát sa existencia Williama Tella spochybnila už za Rudolfa II. Diskusie pokračovali aj v 19. a 20. storočí.

Na druhej strane, historik Karl Meyer sa v roku 1941 pokúsil spojiť miesta v legende s konkrétnymi lokalitami. Legenda spomína pevnosti, ktoré boli zapojené do povstania. Moderní historici však predpokladajú, že príbeh je vymyslený. William Tell sa stal postavou, s ktorou sa identifikoval aj politický režim, stal sa jeho symbolom.

Možný dôkaz o existencii Williama Tella podal historik A. Schärer v roku 1986. Identifikoval Wilhelma Gorkeita z Tellikonu (dnešný Dällikon v kantóne Zürich) ako reálneho Williama Tella. Meno Gorkeit identifikoval ako verziu priezviska Armbruster (výrobca kuší).

Iný aspekt legendy možno pochádza z európskeho kultúrneho okruhu. Dobrí strelci sú obdivovaní aj v dnešnej dobe, či už olympionici alebo vojenskí ostreľovači. Rovnako to bolo aj v minulosti. Aj v stredoveku sa organizovali strelecké súťaže. Dobrí strelci sa isto stávali známi vo svojom okolí a časom sa pridali aj nejaké tie historky o nich. Čarostrelci sa vyskytujú aj v rozprávkach.

Aj prvok zostreleného jablka je pomerne častý. Pozoruhodne podobný príbeh zaznamenal nemecký kronikár Saxo Grammaticus v diele Gesta Danorum (Skutky Dánov) z 12. storočia. Jeden z hrdinov menom Toko či Tiki sa pri popíjaní vystatuje svojím lukostreleckým umením. Krutý kráľ Harald Modrozubý ho za to podrobí skúške, pri ktorej má zostreliť jablko z hlavy svojho syna. Rovnako ako „Švajčiar“ si Toko necháva v zálohe jeden šíp. Krátko potom vypukne vzbura a lukostrelec zabije kráľa v lese. Možno obdobný príbeh poslúžil ako inšpirácia pre vznik legendy o Williamovi Tellovi.

Každý národ, Švajčiarov nevynímajúc, potrebuje hrdinov. William Tell sa stal symbolom odvahy, odporu a boja za slobodu, pričom jeho legenda dodnes inšpiruje.

tags: #legendarny #strelec #jablka