Jednou z najdôležitejších otázok, ktoré bolo potrebné zodpovedať týkajúce sa národnostných menšín v Juhoslávii po prvej svetovej vojne, alebo skôr po vzniku Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, bola otázka týkajúca sa používania ich materinského jazyka. V tejto štúdii sa budem venovať diskusii o vládnej akademickej, školskej alebo skôr vzdelávacej politike voči menšinám v období medzi dvoma svetovými vojnami.
Budem sa zameriavať na diskusiu o špecifických administratívnych a právnych predpisoch týkajúcich sa reprezentatívnych menšín vo Vojvodine a v celom Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov. Príležitosti týkajúce sa vzdelávania vo Vojvodine boli rozmanité a vo vzdelávacej politike nebola skutočná konzistencia.
Štát v roku 1929 konečne zrušil 37 rôznych provinčných zákonov a nariadení a zaviedol jednotné školské nariadenia pre celú krajinu s cieľom zjednotiť všetky sociálne, politické a verejné aspekty juhoslovanskej národnej základne. Táto štúdia poslúži ako príklad toho, ako sa štát správal k menšinovým skupinám po založení nového štátu, a ilustruje najdôležitejšie zákony a návrhy zákonov týkajúce sa používania ich materinského jazyka.
V kontexte používania materinského jazyka v školstve je dôležité spomenúť aj širšie spoločenské javy. Napríklad, v slovenskej literatúre z obdobia pred druhou svetovou vojnou sa objavovali stereotypy o Židoch, ktoré odrážali vtedajší postoj Slovákov k tejto menšine a prispeli k formovaniu antisemitizmu v slovenskej spoločnosti.
V inej štúdii sa analyzuje úradný vestník Kárpátaljai Közlöny - Подкарпатский Вђстникъ z rokov 1939 - 1944. Okresy s úradným názvom Karpatská regencia (skrátene Podkarpatsko), existujúce v rokoch 1939 - 1944, sa z hľadiska verejných organizácií odlišovali od maďarského právneho systému, ktorý sa uplatňoval v iných regiónoch krajiny. Širokorozsahý výskum zameraný na túto špecifickú oblasť úspešne zmapoval mnohé historické, právne, lingvistické a politické aspekty života na jej území.
Nespracovaný priestor v prieskume predstavuje prehľad regionálnej histórie na úrovni miestnych predpisov. V tejto štúdii skúmame smery a najmä miestny obsah politiky v kontexte celonárodných udalostí.
V súčasnom vzdelávacom systéme sa kladie dôraz na rôzne inovatívne prístupy. Medzi ne patria napríklad "Ranné kruhy", ktoré slúžia na podporu duševného zdravia detí a učiteľov prostredníctvom každodenných stretnutí a rozhovorov, čím sa rozvíjajú komunikačné zručnosti a buduje bezpečné prostredie.
Ďalšou inováciou je prístup k riešeniu šikanovania prostredníctvom nenásilnej komunikácie a restoratívnej spravodlivosti, ktorý nahrádza trestajúcu spravodlivosť zameraním na obnovu vzťahov. Tento prístup zdôrazňuje pocity a potreby každého jednotlivca a mení paradigmu z agresora a obete na ľudí, ktorí potrebujú porozumenie.
Artefiletika, ako metóda pojmového a zmyslového učenia cez kreatívnu tvorbu, integruje prvky nenásilnej komunikácie, facilitácie a reflexie do výtvarnej výchovy, čím prepája rôzne predmety a podporuje rozvoj vzťahu žiakov k tvorivým aktivitám.
Je dôležité poznamenať, že tieto prístupy, hoci sú moderné a zamerané na inkluzivitu a rozvoj jednotlivca, sa vyvíjali v kontexte historických skúseností a potrieb spoločnosti. Pochopenie legislatívneho rámca a spoločenských postojov v minulosti nám pomáha lepšie hodnotiť a implementovať súčasné vzdelávacie stratégie.