Posledná večera Ježiša Krista, ktorú si kresťania pripomínajú na Zelený štvrtok, je ústrednou udalosťou kresťanskej tradície. Ježiš Kristus a jeho apoštoli slávili posledné spoločné jedlo pred jeho ukrižovaním. Táto udalosť poskytuje biblický základ pre sviatosť eucharistie, známu aj ako Sväté prijímanie.
Zo štyroch evanjelií Nového zákona sa nedá vyčítať priveľa detailov o poslednej večeri okrem toho, že sa konala v sále vnútri opevneného Jeruzalema približne v čase, keď Židia slávia pesach. Podľa kresťanskej tradície Ježiš zvolal svojich učeníkov k poslednému jedlu vo štvrtok a potom sa odobral na Olivovú horu. Tu, v záhrade Getsemanskej, ho zatkli vojaci, ktorých za ním poslal Judáš.
Alternatívne teórie o mieste a čase
Bargil Pixner, benediktínsky mních a znalec Biblie z opátstva na hore Sion v Jeruzaleme, však vo svojej novej knihe "S Ježišom v Jeruzaleme", vychádzajúcej z archeologických vykopávok, tvrdí, že posledná večera sa konala v utorok večer a usporiadala ju sekta esejcov, židovských puristov, ktorí sa búrili proti korupcii kňazov v chráme. Podľa neho súd s Ježišom trval od stredy do piatka. Tieto teórie, ktoré uverejnili niektoré nové publikácie, opierajúce sa o posledné výskumy, vyvracajú doteraz tradičné podanie udalostí, na ktorých pamiatku kresťania zaviedli jeden z najposvätnejších rituálov, sväté prijímanie.
Pixner naproti tomu presadzuje teóriu, že Ježiš slávil pesach podľa slnečného kalendára esejcov, ktorý mal fixne 364 dní, a nie podľa lunárneho, ktorým sa riadili kňazi v chráme. Esejský pesach sa začínal vždy v utorok večer, no podľa chrámu by začiatok pesachu v tom roku pripadol na piatok po západe slnka.
Ďalší znalci Biblie však Pixnerovým teóriám oponujú. Jerome Murphy O`Connor, jeruzalemský odborník na výskum Biblie, tvrdí, že esejci boli chudobní a nemohli by si dovoliť žiť na hore Sion. Kresťania na celom svete napriek tomu uctievajú ako miesto poslednej večere križiacku kaplnku na druhom poschodí bývalej mešity na hore Sion. Cirkevní odborníci ju označujú za miesto, kde kresťanská cirkev vôbec vznikla, a zdôrazňujú, že na tom nič nezmenia ani súčasné spory o to, kde a kedy sa posledná večera skutočne konala.
Priebeh Poslednej večere
Všetci štyria evanjelisti sa zhodujú v tom, že Ježiš zomrel v piatok a večer pred svojou smrťou mal so svojimi apoštolmi rozlúčkovú večeru. Podľa synoptikov (Evanjelium podľa Marka, Matúša a Lukáša) Ježiš ju slávil podľa predpisov židovskej veľkonočnej večere (porov. Mk 14, 12 - 14).
Evanjelium podľa Jána predstavuje veci odlišným spôsobom. V okamihu, keď Ježiš stojí pred Pilátom, Židia ešte nejedli veľkonočného baránka: „Od Kajfáša viedli Ježiša do vládnej budovy. Bolo už ráno. Ale oni do vládnej budovy nevošli, aby sa nepoškvrnili a mohli jesť veľkonočného baránka“ (Jn 18, 28). Z historického hľadiska sa zdá byť opodstatnené sledovať Jánovu líniu. Ježiš neslávil Poslednú večeru na „židovský spôsob“, lebo v jeho obeti na kríži prichádza nový kult - nová liturgia, ktorá nie je pokračovaním židovstva. To znamená, išlo o požehnanie chleba a vína tzv. „kiduš“, ale bez jedenia baránka.
Ak by sme predsa prijali názor synoptikov, podľa ktorých Ježiš svoju poslednú večeru slávil na spôsob židovskej veľkonočnej večere, mohla mať pravdepodobne tento priebeh: Prvým krokom bola príprava veľkonočného baránka. Podľa Lk 22, 7 - 13 Pán Ježiš touto úlohou poveril dvoch svojich apoštolov Petra a Jána. Ich úlohou bolo kúpiť jednoročného bezchybného baránka, potom ho priviesť do chrámu. Jeden z nich baránka zabil. Jeho krv zachytili kňazi. Potom stiahli kožu, pričom im mohli pomôcť leviti. Baránka potom rozrezali, vybrali tuk, ktorý odovzdali kňazom. Baránok mal zostať celý, t. j. kosti sa nelámali. Baránky sa zabíjali popoludní niekedy od 14:30 do 17:00, určite najneskôr do súmraku. Mäso odniesli k domu, kde bola pripravená miestnosť. Úlohou učeníkov bolo upiecť baránka a preniesť do hornej miestnosti domu. Stolovanie viedol otec rodiny, alebo hlava spoločenstva.
V súčasnosti nemáme dostatok informácií z Ježišovej doby na to, aby sme zrekonštruovali presný priebeh sederu, ako sa zvykne nazývať židovská veľkonočná večera. Avšak v starozákonnej Knihe Exodus 15, 8 máme zachytené tri dôležité prvky tejto večere, ktoré boli zachované aj v Ježišovej dobe: upečený baránok, nekvasený chlieb, horké byliny. Na základe príkazu v Ex 12, 26 - 28 bola súčasťou večere aj haggada, tzn. rozprávanie o východe z Egypta.
Apoštoli
Hoci evanjeliá explicitne neuvádzajú kompletný zoznam všetkých dvanástich apoštolov pri Poslednej večeri, je zrejmé, že sa jej zúčastnili všetci kľúčoví učeníci.
- Peter
- Ján
- Júda
- Andrej
- Filip
- Bartolomej
- Tomáš
- Matúš
- Jakub, syn Alfejov
- Tadeáš
- Šimon Kananejský
- Jakub, syn Zebedeov
Symbolika jedla a prijímania
Počas poslednej večere Ježiša Krista sa na stole určite objavil chlieb a víno. Ježiš Kristus bol vyznávačom stredomorského spôsobu stravovania, ktoré je dodnes považované za najzdravšie. V tých časoch sa ľudia často živili rybolovom, veď aj mnohí z Kristových učeníkov boli rybári. A tak je isté, že ryby boli na jedálnom lístku takmer denne. Zvyšok Ježišovej stravy tvorili chlieb, ktorý sa v tom čase vyrábal najmä z pšenice a jačmeňa, surová zelenina, strukoviny ako fazuľa či šošovica a ovocie, najmä hrozno, granátové jablká, datle, figy, olivy a olej z nich. Z evanjelia podľa Lukáša vieme, že si dopriali aj sladké - v podobe medu. Mäso sa jedávalo iba príležitostne, a aj to najmä jahňacie či kozľacie.
Podľa Evanjelia podľa Marka (a s ním aj Matúšovo) Ježiš slávil večeru podľa predpisov židovskej veľkonočnej večere. Podľa Lk 22, 7 - 13 Pán Ježiš poveril dvoch svojich apoštolov Petra a Jána prípravou veľkonočného baránka. Baránok mal zostať celý, t. j. kosti sa nelámali. Kristus i ostatní na poslednej večeri preto s najväčšou pravdepodobnosťou konzumovali práve nekvasený chlieb, nazývaný aj maces. Sviatok sa konal začiatkom jari, takže na stole sa ešte nemohlo objaviť čerstvé ovocie. Takmer určite tam však bolo ovocie sušené, teda sušené figy a datle a aj orechy. Ďalším jedlom bol zrejme šolet, pomaly varený pokrm z fazule, ktorý vznikol v starovekej Judei. Ďalšími zložkami bol yzop, bylinka podobná mäte, ale aj horké byliny ako divoká čakanka. Dôkazom rímskeho vplyvu zasa bol garum, druh fermentovanej rybej omáčky, ktorá sa podávala aj na spomínanej svadbe v Káne Galilejskej i na Herodesovej hostine.
Jedným zo sporných bodov však je, či sa pri poslednej večeri objavilo aj jahňacie mäso, keďže na sviatok Paschy sa jahniatka rituálne obetúvali a potom jedli. Evanjelium podľa Marka naznačuje, že áno, Jánovo evanjelium však tvrdí, že Ježiš zomrel presne v okamihu zabíjania baránkov, čím symbolicky spája obe udalosti a robí zo samotného Ježiša obetného baránka.
Najstarším spisom Nového zákona, ktorý obsahuje slová ustanovenia Eucharistie, je Prvý list Korinťanom 11, 23 - 26. Pavol ho napísal niekedy okolo roku 54 po Kr. v Efeze. Apoštol v úvode k Pánovým slovám uvádza, že odovzdal to, čo sám prijal. Úmyslom je ukázať, že reťaz tradície, ktorá odovzdáva slová ustanovenia pochádza bez prerušenia až od samotného Ježiša.
Apoštol Pavol uvádza Kristove slová: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi“. Je to odkaz na slová proroka Jeremiáša o novej zmluve: „Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu!... Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom.“ (Jer 31, 31).
Keď čítame Markovo evanjelium (a s ním aj Matúšovo), tam sa hovorí o krvi novej zmluvy, čím odkazuje na text z Knihy Exodus 24, 8: „Tu Mojžiš vzal krv, pokropil ňou ľud a povedal: 'Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami na základe všetkých týchto slov!“ Krv zvierat nemohla zadosťučiniť za hriechy človeka ani spojiť Boha a človeka. Ježišova krv znamená, že dáva seba samého za ľudstvo. Účasťou na Kristovom tele a krvi nás Kristus vťahuje do tejto svojej poslušnosti Otcovi. Slová „Toto robte na moju pamiatku“ - neznamenajú opakovať židovskú večeru. Svätá omša nie je „posedenie pri stole“, ale sprítomnenie obety Ježišovho života za nás.
7 vecí o Večeri Pánovej
Leonardo da Vinci a Posledná večera
Posledná večera (tal. Il Cenacolo alebo L'Ultima Cena) je obraz, ktorý namaľoval Leonardo da Vinci na stenu kostola Santa Maria delle Grazie v Miláne. Namaľovaný je na biblický motív (Ján 13:21) - Ježiš oznamuje, že jeden z jeho 12 apoštolov ho zradí. Obraz patrí medzi najznámejšie a najcennejšie na svete, nikdy však nebol v súkromnom vlastníctve, pretože ním nie je možné hýbať.
Na tomto slávnom diele Leonardo zobrazuje dramatický moment, keď Ježiš oznamuje svojim učeníkom, že jeden z nich ho zradí. Súčasníci boli ohromení nielen realizmom postáv, ale aj napätím a emóciami, ktoré Leonardo dokázal zachytiť. Každý apoštol reaguje inak: prekvapením, hnevom, smútkom či nedôverou. Iba Judáš sedí nehybne, akoby duchom neprítomný.
Názory na niektoré detaily obrazu sa líšia. Jedna z kontroverzných teórií, spopularizovaná Danom Brownom v knihe "Da Vinciho kód", naznačuje, že postava po Ježišovej pravici nie je apoštol Ján, ale Mária Magdaléna. Odborníci však väčšinou tvrdia, že ide o Jánovo zobrazenie, ktoré má jemné, až ženské črty, čo bolo v tom čase považované za ideál mužskej krásy. Samotný Leonardo uvádzal, že ide o učeníka Jána.
Ďalšou záhadou je ruka s nožom, ktorá sa objavuje na obraze. Niektorí ju pripisujú Petrovi, iní ju považujú za symbolický prvok. V súvislosti s Judášom sa často spomína prevrátená soľnička pri jeho nohách, čo by mohlo znamenať nešťastie alebo zradu.
Freska sa začala rozpadávať takmer ihneď, ako ju Leonardo dokončil. V priebehu rokov sa ju pokúšalo zakonzervovať alebo zreštaurovať mnoho ľudí. Napriek poškodeniam a reštaurátorským zásahom zostáva Leonardova Posledná večera jedným z najvýznamnejších umeleckých diel v histórii.
Symbolika zobrazení
Prvé zobrazenie námetu „poslednej večere“ pokiaľ ide o alternatívne poňatie, bolo možné vidieť na výzdobe chrámov v 14. a 15. storočí. Cirkev v dobe renesancie kládla dôraz na 7 sviatostí, hlavne na eucharistiu - sviatosť oltáru, a taktiež dávala prednosť pôvodnej verzii. Existovala teda väčšia voľnosť v zobrazovaní ďalších postáv = služobníkov chodiacich sem a tam a nosiacich nádoby a anjelov vznášajúcich sa nad hlavami.
Na renesančných obrazoch sedia apoštoli prevažne za obdĺžnikovým stolom a Kristus v strede vykonáva kňazské úkony. Ježiš teda buď práve žehná bochník chleba alebo podáva hosťiu jednému z dvanástich apoštolov. Hostia sa niekedy zobrazuje rovnako ako pri židovskom obrade, čiže v podobe nekvaseného chleba. Z toho vyplýva, že určité starozákonné námety, ktoré boli tradične považované za predobraz kresťanstva sa občas vyskytujú v tematike už spomínaného novovzniknutého náboženstva. Ďalším dôležitým atribútom tej doby bol aj Kalich - eucharistická nádoba - stojí na stole pred Ježišom.
Umývadlo a uterák odložené na podlahe sú pripomienkou skoršej epizódy, čiže umývania nôh apoštolom. Niekedy pri Judášových nohách sedí pes, čo je veľmi ťažké vysvetliť, pretože toto zviera zvyčajne symbolizuje vernosť.
Základnými zložkami v zobrazeniach „poslednej večere“ sú reakcie apoštolov na Kristove slová a samozrejme úloha, ktorú hrá Judáš. „Hovorím vám, jeden z vás ma zradí.“ Apoštoli sa pozerajú jeden na druhého v neistote, o kom to hovorí.
Albrecht Dürer opieral priestorovú scenériu, kompozíciu výjavu, typológiu a gestá figúr o pozorovanie skutočností. Jeho „posledná večera“ je robená technikou drevorezu, ktorú dokonale ovláda. Na vyjadrenie duchovného obsahu využil kontrast osvetlenia a hustého lineárneho šrafovania.
Nepopierateľne najznámejšie zobrazenie „poslednej večere“ je od už spomenutého Leonarda Da Vinciho. Preslávila sa hlavne svojou dokonale vypracovanou kompozíciou. Rozloženie apoštolov je rovnaké ako v predošlej renesančnej interpretácii až na pár odlišností. Jednou z nich je, že Judáš sedí tretí zľava od Ježiša, čo bolo na svoju dobu pomerne odvážne rozhodnutie. Judáš bol totiž tradične zobrazovaný na konci stola, ďaleko od Ježiša Krista a ostatných učeníkov.
Na druhej strane pravda je taká, že o živote Márie Magdalény po vzkriesení Krista nevieme nič. Údajne žila v Taliansku a potom na hore Efez v Turecku. V rôznych kostoloch sa chránia niektoré jej veci, vlasy, dokonca slzy. Ale dokumenty, ktoré by potvrdzovali pravosť týchto vecí neexistujú. Oficiálna pozícia cirkvi je taká, keďže kanonické Evanjelia nehovoria o manželstve Krista a Márie, tak nebolo. Tak isto ako neboli medzi nimi intímne vzťahy.
Leonardo da Vinci bol skutočne záhadný umelec, niektorí hovoria, že bol členom slobodomurárskej lóže, alebo že ovládal temné sily. Vpravo na obraze (hebrejské písmo sa číta zprava) je Šimon (Baran). Jeho osobnosť vyjadruje ohnivý temperament podčiarknutý červeným oblečením. Druhý v poradí je Tadeáš (Býk). Ruka smeruje k srdcu a tak ako aj znamenie Býka, Tadeáš tu reprezentuje pevnosť, stabilitu a istotu. Vzdušné znamenie Blížencov je nepokojné, reprezentuje mladosť a sviežosť a Matúš (Blíženci) iste nie náhodou oblečený do modrého odevu, lebo práve modrá reprezentuje vzduch je tak isto mladý a rozpriahnutými, nepokojnými rukami akoby vyzýval ku komunikácii, čo tak isto k tomuto znameniu prináleží. Filip (Rak) s okrúhlou tvárou celým svojím gestom pripomína ochrancu a Raci sú presne takí. Jakub starší (Lev) ide priamo po ceste, z tváre sa dá vyčítať otvorenosť, ale aj istá suverénnosť. Leonardo ho namaľoval s bohatou hrivou vlasov, s peknou tvárou a iskrivými očami. Tomáš (Panna) na to, aby uveril, sa musí presvedčiť, podrobiť všetko analýze. Neptún symbolizujúci vieru je v tomto znamení zle aspektovaný, azda preto sa Tomáš musí zmŕtvychvstalého Krista dotknúť prstom. Ján (Váhy) je Kristovým najobľúbenejším žiakom. Má jasnovidecké schopnosti. Váhy vždy musia voliť medzi prísnou spravodlivosťou (Saturn) a milosrdenstvom (Venuša). Peter (Strelec) uchopil nôž. Je impulzívny, ale šľachetný. Často hovorí skôr, než si všetko premyslí. Dokáže byť zbabelý, Krista trikrát zradí. Strelec totiž v sebe skrýva buriča i konformistu. Ondrej (Kozorožec). Na freske, tak ako v poradí zverokruhu je desiaty. Zomrel na kríži v tvare X. Jakub mladší (Vodnár) fyzicky i duchovne pripomína Krista. Je askétom, nepije, neje mäso; gesto naznačuje ľudskú solidaritu a priateľstvo tak typickú pre pravých Vodnárov. Dvanástym apoštolom na Leonardovom obraze je Bartolomej (Ryby). Táto postava akoby pohľadom i postojom skĺbovala všetkých. Vývoj človeka a teda zverokruhu je ukončený práve Rybami. Ryby predstavujú v rámci životného cyklu agóniu a smrť. Judáš (Škorpión) je znamením biblického hada. Ovláda podvedomie, smrť. Judáš je ambiciózny a chtivý. Škorpión v negatívnom prevedení tak ako Judáš, bodne odzadu.
Napriek logickým vysvetleniam fámy o tajomných znakoch neutíchli. A ako pri ostatných jeho dielach, aj toto je naďalej opradené tajomstvami, záhadami či nejasnosťami.
Keď sa Leonardo da Vinci rozhodol, že fresku namaľuje, začal s dôkladnou prípravou. Najprv hľadal model, podľa ktorého by vytvoril postavu Ježiša Krista. Za umelcom prichádzali stovky mužov a ponúkali svoju tvár. Majster Leonardo však túžil zobraziť Kristovu podobu ako krásnu a ušľachtilú, a to v ponúkaných mužských črtách nenašiel. Po dlhých týždňoch neustáleho hľadania zazrel na omši v katedrále mladého muža. Vyžarovala z neho láska, neha a dobrota. Konečne mal vhodný model a šesť mesiacov kreslil podľa neho hlavnú postavu svojej fresky - Ježiša Krista. Potom pozornosť upriamil na apoštolov. Postupne našiel jedenásť mužov, ktorí mu boli vzormi pre jedenásť učeníkov. Ich reakcie na Ježišove slová o zrade nikto nezachytil tak autenticky ako da Vinci.
Na ich tvárach vidieť zdesenie i strach, prekvapenie i smútok. Nakoniec sa Leonardo prepracoval k poslednej postave na freske, a tou bol Judáš. Podobne ako pri Božom Synovi, aj teraz týždne blúdil po milánskych uliciach a hľadal tvár muža poznačenú zločinom, podvodom, pokrytectvom, tvár schopnú zradiť najlepšieho priateľa. Po bezvýslednom pátraní v Miláne sa od priateľov dozvedel, že v Ríme odsúdili viacnásobného zločinca na trest smrti. Leonardo okamžite odcestoval do tohto mesta a zašiel do väznice, v ktorej sa odsúdenec nachádzal. Keď ho priviedli na dvor a slnko mu zasvietilo na tvár, da Vinci vedel, že našiel svojho Judáša. Rozstrapatené vlasy mu siahali po ramená, na tvári mal mnoho jaziev a jeho zločiny a hriechy mu do nej vpísali nenávisť, chamtivosť, strach a zbabelosť. Šesť týždňov maľoval Leonardo trinástu postavu Poslednej večere. Keď ju dokončil a strážcovia odvádzali odsúdenca nazad do väznice, otočil sa k maliarovi a spýtal sa ho: „Maestro, vy ma nepoznáte? Naozaj neviete, kto som?“ „Nie,“ odpovedal da Vinci, „nikdy predtým som vás nevidel.“ Väzeň sa zahľadel na umelca a povedal: „Pred tromi rokmi ste podľa mňa maľovali Krista.“
Fresku zachránil zázrak. Fresku Posledná večera si u Leonarda da Vinci objednal vojvoda Lodovico Sforza. Tento bohatý milánsky vládca bol veľký záletník a veľkolepým dielom sa chcel aspoň čiastočne očistiť v očiach manželky Beatrice. Bol mecenáš umelcov a najštedrejší bol k svojmu obľúbencovi Leonardovi. Ten od neho zákazku prijal a po dlhých prípravách sa v roku 1495 pustil do diela; trvalo mu dva roky, kým ho dokončil. Rozmery fresky sú štyri a pol metra na výšku a takmer deväť na šírku. Pri jej nanášaní na stenu refektára da Vinci experimentoval s maliarskymi technikami. Použil temperové farby, ktoré si sám vyrobil. Farby boli málo odolné proti pôsobeniu vlhkosti a po krátkom čase začali zo steny opadávať. Tieto problémy sa objavili ešte počas umelcovho života.
K ďalšiemu poškodeniu došlo v polovici 17. storočia, keď do spodnej časti fresky nainštalovali dvere. Počas napoleonského ťaženia ju francúzski vojaci používali na cvičné streľby a za stred terča si údajne zvolili Ježišovu tvár. V 18. storočí jej ublížili neodborné reštaurátorské práce, no najviac bola ohrozená v čase druhej svetovej vojny. V roku 1943 bombardovali spojenecké vojská Miláno a bomby zasiahli aj mnohé kultúrne pamiatky. Medzi nimi i kláštor Santa Maria delle Grazie. Zrútila sa väčšina kláštorných stien i časť strechy. Profesor Deane Keller, ktorý viedol tím amerických vojakov chrániacich umelecké diela pred nacistami, napísal v správach nadriadeným, že stena je v troskách a freska bola zničená. Keď po niekoľkých mesiacoch odstránili sutiny z nástennej maľby, majstrovské dielo našli neporušené.
Kňaz Acerbi, slúžiaci v kláštore, bol presvedčený, že ho zachránil zázrak. Freska Leonarda da Vinci však bola chránená lešením a obložená vrecami. Takto sa rozhodli ochrániť mestskí radcovia po vypuknutí vojny významné umelecké diela a pamiatky v Miláne. Ale aj tak je záhadou, že sa udržala a nezrútila práve stena s Leonardovou maľbou. Pre mnohých je to dôkaz Božieho zásahu. V 90. rokoch 20. storočia sa Posledná večera reštaurovala opäť. Reštaurátori odstraňovali nedostatky z predošlých opráv a vrátili jej pôvodnú podobu. Leonardovi na Vinci priniesla zaslúženú slávu a jej magickú krásu obdivuje svet vyše 600 rokov.
Posledná večera alebo Pánova večera je posledný pokrm, ktorý podľa kresťanského náboženstva, Ježiš zdieľal s jeho apoštolmi pred jeho ukrižovaním. Podľa synoptických evanjelií (Mt 26, 17-29, Mk 14, 17-26, L 22, 7-22) ktoré popisujú, že Posledná večera sa konala týždeň po Kristovom príchode do Jeruzalema. Ježiš rozdelil medzi svojich apoštolov chlieb a víno, ako telo a krv, ktoré sa za nás obetujú. Počas jedla Ježiš predpovedal zradu jedného z jeho prítomných apoštolov, takisto ako to, že do budúceho rána ho Peter trikrát zaprie. Evanjeliá taktiež rozprávajú o tom, ako Ježiš svojim apoštolom umýval nohy a dával im nové prikázanie „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“. Ďalej to pokračuje Kristovou rozlúčkou a modlitbou v Getsemanskej záhrade. Táto tématika sa v kresťanstve zobrazuje už od prvotných dôb. Rozoznávame evanjelium podľa Mareka, Matúša, Lukáša a Jána. „Posledná večera“ patrí medzi najčastejšie zobrazované výjavy z Kristologických cyklov. Hovoríme tu o tom, ako si Ježiš zasadol so svojimi učencami za stôl a oznámil im, že jeden z nich ho zradí. Toto posedenie bolo pôvodne oslavou židovského sviatku veľkej noci „PASCHI“, kedy Izraeliti odišli z Egypta = sviatok vyslobodenia. Poukázanie syna Božieho pri „poslednej večeri“ na smrť na kríži je len posledným vysloveným zdôraznením naliehavej nutnosti jeho učenia, ktoré prišiel zvestovať.
Kristove slová povedané pri požehnávaní chleba a vína chápu kresťania ako „ustanovenia cirkevných sviatostí“. Rozoznávame dve zložky tohto námetu: 1. oznámenie o zrade 2. prvé prijímanie apoštolov.
Prvotná cirkev zobrazovala hlavne „ustanovenia sviatostí“, čo môžeme vidieť na byzantských mozaikách, ktoré vznikli v 6. storočí. V renesančnom maliarstve (a občas aj v sochárstve) sú poväčšine zobrazené všetky atribúty a taktiež obe už predtým spomenuté zložky „poslednej večere“. Na renesančných obrazoch sedia apoštoli prevažne za obdĺžnikovým stolom a Kristus v strede vykonáva kňazské úkony.
Kristus sedí v strede dlhého stola, ruky má roztiahnuté spôsobom, ktorý naznačuje odovzdanosť. Apoštoli sú po oboch stranách, navzájom sa k sebe otáčajú s predstieraným údivom, ohromením alebo s odmietavým výrazom na tvári a v gestách. Judáš je tu odlíšený niekoľkými spôsobmi: V rannorenesančných dielach sedí oproti ostatným a obvykle si berie od Krista kúsok namočeného chleba. Apoštoli sa pýtajú: „Pane, kto to je?“ Ježiš odpovie: „Je to ten, pre koho omočím tento kúsok chleba a podám mu ho.“ Rozoznávame aj interpretáciu, kedy Judáš namočí chleba sám. V tomto prípade Ježiš odpovedá: „Jeden z dvanástich, ktorí si so mnou namáča chleba v tej istej miske.“ Judáš je obvykle tmavovlasý, fúzatý s vychytralým výrazom. Keď sú Apoštoli zobrazovaní so svätožiarou, Judáš ju má čiernu alebo ju vôbec nemá. Často drží mešec, zrejme ako narážku na 30 strieborných, čo je cena zrady.
Medzi renesančných autorov, ktorí spracovali tento námet, patria takí umelci ako Giotto Di Bondone (z veľmi skorej renesancie), Leonardo Da Vinci, Albrecht Dürer, Tintoretto (z Benátskeho maliarstva), taktiež Peter Paul Rubens (z barokového maliara) a mnoho ďalších. Napriek tomu zreteľne vidíme, s akou subtílnosťou dokázal maliar vyjadriť nielen vonkajšie prejavy, ale aj vnútorné reakcie každého z apoštolov. Ľahko môžeme z ich tvárí vyčítať prekvapenie, zlosť, rezignáciu, nedôveru, smútok. Všetci sú evidentne pobúrení. Všetci okrem Judáša, ktorý sedí nehybný, osamelý, akoby duchom neprítomný. Medzi farbami, tvarmi, gestami a pohľadmi panuje skutočná harmónia a všeobecné vzrušenie je stvárnené veľmi premysleným spôsobom. V celom obraze prevládajú tmavé odtiene. Pozadie, ktoré osvetľujú tri okná zvýrazňuje postavy situované do popredia a určitým spôsobom podčiarkuje tragické napätie „poslednej večere“. Táto tématika zaujala okrem umelcov aj viacerých spisovateľov, nielen tejto doby.
